I. - Most hláv

Prečo na Suchohrade popravujú toľko ľudí a o čom by si šepkali ich hlavy, keby vedeli hovoriť? Prvá poviedka tejto autorky na našej stránke je súčasťou väčšieho celku.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - I. - Most hláv_2
Ilustračné obrázky k spacenews - I. - Most hláv_2 / Zdroj Disclaimer
Obloha nad Suchohradom bola krvavá od zapadajúceho slnka. Popoludňajšie horúčavy trochu poľavili a nádvorie sa začalo zapĺňať. Okolo jedinej studne, v ktorej ešte nevyschla všetka voda, sa tlačili zástupy ľudí. Drobný Wilken videl, že zase prišiel neskoro. Pokúsil sa prešmyknúť bližšie, ale akýsi tlstý paholok ho odsotil a vopchal sa pred neho. Wilken spadol a niekto mu stúpil na prsty. Chlapec sa pokúsil štvornožky preplaziť k studni. Už bol celkom blízko, keď ho kováčov pomocník zdrapil za košeľu a odhodil ho ako šteňa. Wilken sa postavil a oprášil si nohavice. Našiel vedro, ktoré sa mu odkotúľalo a nešťastne sa poškrabal na zadku. Ešte teraz ho štípal po včerajšej bitke, ktorú dostal od Škuľavej Berty za to, že nepriniesol vodu.
Za hradbami videl už len malý kúsok slnka. Ak neprinesiem vodu ani dnes, Berta mi ufikne malíček, alebo aj čosi iné. Včera sa mu tým vyhrážala a Wilken nepochyboval, že by to urobila. Berta nikdy nehovorila do vetra. Prešiel cez nádvorie k hlavnej bráne, kde ho zastavili stráže.
„Kam si sa vybral, Konská noha?“
„Na dolné nádvorie po vodu. Okolo hornej studne je tlačenica.“
„Chceš riskovať cestu na dolné nádvorie kvôli troche vody?“
„Slúžim u Škuľavej Berty,“ mykol Wilken plecom.
Strážnik sa rozrehotal. „Máš pravdu, radšej zopár šedivých vlasov, ako výprask od Berty. Počul som, že raz takú vrazila svojmu synovi, že mu odvtedy hovoria Bezzubý Patrik.“ Vojak ustúpil Wilkenovi z cesty. „Ale dávaj pozor, aby si sa vrátil do zotmenia, s hlavami sa neradno zahrávať.“
Wilken prikývol a prešiel bránou. Nikto mu nemusel pripomínať, aby sa poponáhľal. Poznal všetky príbehy, ktoré kolovali o hlavách. Kráčal tak rýchlo, ako mu chromá noha dovoľovala. Jeho matka zomrela pri pôrode a babica ho z brucha potiahla tak nešikovne, že odvtedy mu chodidlo smerovalo kolmo dovnútra. Tak prišiel k prezývke Konská noha.
Ponáhľal sa na dolné nádvorie. Suchohrad stál na samom vrchole Kamenného štítu. Bol vytesaný do skaly a pýšil sa tým, že ho nikdy žiaden nepriateľ nedobyl. Horné nádvorie obkolesovali vysoké hradby, cez ktoré sa dalo dostať von iba jedinou bránou. Od brány viedli strmé točité schody až k mostu, pod ktorým zívala hlboká roklina. Za mostom sa rozprestieralo dolné nádvorie, ktoré tiež chránili hrubé múry. Dolné nádvorie bolo opustené od Veľkého požiaru pred mnohými rokmi. Oheň všetko spustošil a ľudia buď odišli zo Suchohradu do údolia, alebo sa presťahovali na horné nádvorie.
Nevýhodou Suchohradu bol nedostatok vody. Studne na hornom nádvorí vyschli, zostala iba jedna jediná. Kráľ vydal nariadenie, že každá domácnosť má nárok na jedno vedro vody denne a môžu ju naberať iba raz, vždy pri západe slnka. Neuposlúchnutie príkazu sa trestalo smrťou. Ďalšia studňa bola na dolnom nádvorí, ale nikto k nej nechodil, pretože schodov bolo priveľa a ľudia sa báli prejsť cez most aj za bieleho dňa.
Wilken konečne dokrivkal k mostu. Prezývali ho Most hláv. Lemovali ho desiatky drevených kolov, na ktorých boli nastoknuté hlavy popravených. Wilken sťažka preglgol, keď vkročil na most. Spomenul si na všetky príbehy, ktoré po večeroch rozprávali slúžky a paholkovia. Vravelo sa, že po zotmení sa nastoknuté hlavy budia a šepkajú si. Bezzubý Patrik poznal jedného chlapca, ktorý sa vracal cez most po zotmení. Ráno ho našli pred hradnou bránou s tvárou stiahnutou v desivej grimase a s úplne bielymi vlasmi. Vraj zobudil hlavy a tie mu počarovali, aby nevedel trafiť naspäť. Chlapec blúdil celú noc a hľadal cestu domov, ale všade, kam išiel, počul šepkanie mŕtvych hlasov a z ich hrôzostrašných rečí zošalel.
Wilken sa triasol ako osika, keď kráčal po moste. Snažil sa nedívať na hlavy, ale nedalo mu. Hlavy ho hypnotizovali. Stáli tesne jedna vedľa druhej, otočené smerom na západ, aby videli, kedy slnko zmizne za obzorom a príde ich čas. Boli v rôznom stupni rozkladu - niektoré bledé a nafúknuté od horúčavy, iným popraskala koža a olúpala sa. Wilken videl kusy hnijúceho mäsa na bielych kostiach. Oči vyďobali vtáky a v prázdnych jamkách sa beleli larvy a hmýrili červy. Hlavy na koloch vrhali dlhé znetvorené tiene a Wilken sa snažil klásť nohy tak, aby sa im vyhol. Berta hovorila, že ak sa niekto dotkne mŕtveho, do roka a do dňa sám zomrie. Wilken nevedel, či sa to týka aj ich tieňov, ale radšej nechcel riskovať.
V strede mosta sa medzi sčernetým mäsom týčila ženská hlava. Wilkenovi sa zdalo, že ju už kdesi videl, ale nevedel si spomenúť. Vyzerala, akoby ju popravili iba dnes. Pokožku mala jemnú a ružovú, oči zatvorené a dlhé tmavé vlasy jej poletovali vo vetre. Akoby len spala, pomyslel si Wilken. Chudera, čo také hrozné vyviedla? Na hrade je každý deň nejaká poprava. Stínajú ľudí za akýkoľvek hlúpy prehrešok. Čochvíľa tu nezostane ani nohy.
Bolo mu ženy takmer ľúto. Vyzerala taká krásna a nevinná. Potom si spomenul, že ak si nepohne, Berta si z jeho hlavy urobí svietnik - vylúpne mu oči a vopchá mu do jamiek sviečky. Aj tým sa mu často vyhrážala.
Wilken sa rozbehol tak rýchlo, ako mu len chromá noha dovolila. Sklonil hlavu a díval sa iba na cestu. Zdalo sa mu, že most je nekonečný. Koľko času zostáva do západu? Vydýchol si, keď sa dostal k studni. Trvalo hodnú chvíľu, kým nabral vodu, lebo rumpál bol hrdzavý a zadŕhal sa. Wilkena smädilo. Ponoril ruky do vedra a napil sa z dlaní. Voda bola studená a svieža.
Vtom si spomenul na ďalší chýr, ktorý koloval po hrade. Vraj je voda v dolnej studni začarovaná. Kto sa jej napije, privolá na seba kliatbu. Aj preto nikto nechodil po vodu na dolné nádvorie. Báli sa kliatby viac ako popravy. Wilkenovi to už bolo jedno. Život u Berty bol sám osebe prekliatím.
Medzitým slnko zapadlo a rýchlo sa stmievalo. Konská noha schmatol ťažké vedro a krivkal smerom k mostu, čo mu sily stačili. Už z diaľky videl , ako sa čerstvé bledé tváre vynímajú v mesačnom svetle. Nevedel sa modliť, ale keď prišiel tesne k mostu, aspoň sa prežehnal. Ak zatvorím oči, nebudem sa toľko báť. Tuho prižmúril viečka a vkročil na most. Počul iba slabé šumenie vetra. Hlavy zatiaľ mlčali. Wilken urobil druhý krok, potom tretí. Zvládnem to, povzbudzoval sa v duchu. Štvrtý krok. Na piaty sa potkol. Vedro plné vody ho prevážilo a Wilken zletel dolu nosom. Vedro sa kotúľalo preč, len-len že nespadlo do rokliny. Teraz sa už Wilken bál Škuľavej Berty viac ako hláv. Bude sa musieť vrátiť k studni a znovu nabrať vodu. Oči mu nevdojak zablúdili ku kolom. Naskočila mu husia koža a celý sa roztriasol, keď zbadal, že hlava čiernovlasej ženy má otvorené oči. Prisahal by som, že ich mala zatvorené! Teraz sa však dívali priamo na neho. Vôbec nevyzerali kalné a mŕtve, práve naopak. Uprene ho sledovali. Potom hlava prehovorila.
„Mal by si sa rýchlo vrátiť, inak z teba Berta urobí jaternice.“
Wilken iba vytriešťal oči. Nepochyboval, že sa pomiatol ako ten paholok. Toto nemôže byť skutočné. Prečo by mŕtva hlava hovorila práve o Berte?
„Ty si Wilken, však? Hovoria ti Konská noha.“
Wilken sa nezmohol na slovo.
„Vieš, kto som ja?“ Pokrútil hlavou.
„Volám sa Yvenna.“
Wilkenovi sa marilo, že to meno už niekde počul. Podišiel bližšie a lepšie si hlavu obzrel. Mesiac bol v splne, bolo ju vidno rovnako dobre ako za bieleho dňa. Zafúkal vietor a navial žene vlasy do očí. Vtedy si Wilken spomenul.
„Volajú ťa Čierna bosorka. To ty si vraj na nás privolala sucho a na kráľa jeho chorobu. Prišla si zo samotného Pekla a s tebou prišlo na Suchohrad všetko trápenie.“
„Hm,“ hlava sa zamyslela. „Poznáš na Suchohrade niekoho menom Gelbain?“
„Samozrejme,“ pritakal Wilken dychtivo. „Všetci vedia, kto je Gelbain. Teraz je kráľovou pravou rukou. Lieči ho z čiernej nemoci. Okrem toho iba vďaka nemu máme na hornom nádvorí vodu. Všetky studne vyschli, ale jednu z nich sa Gelbainovi podarilo svojimi čarami zachrániť.“
„Ten odporný bezvýznamný červík je kráľov radca? Hnusný zradca je to! Kedysi sa za mnou doplazil a na kolenách ma prosil, aby mi mohol slúžiť. Vychovala som ho a on sa mi odplatil tým, že mi vrazil dýku do chrbta!“
„Gelbain ten príbeh rozprával inak. Vraj si ho ako malého ukradla a nútila ho slúžiť ti, kým nebol dostatočne mocný na to, aby ťa porazil.“
„Keby som mala sliny, odpľula by som si,“ zašomrala bosorka. Wilken sa trochu osmelil, keď videl, že sa mu hlava nijako nechystá ublížiť. Prešiel sa hore-dolu po moste.
„Čo to robíš?“
„Som zvedavý, čo hovoria ostatné hlavy.“
Bosorka odfrkla. „Od tých sa nič nedozvieš, sú to len obyčajné hnijúce lebky.“
„Ako to, že ty sa nerozkladáš?“ Wilken bol ešte malý, keď ju popravili. Odvtedy museli ubehnúť hádam aj štyri letá. Berta ho zobrala na popravu, aby vraj videl, ako dopadne aj on. Aj vtedy fúkal vietor a vlasy jej padali do tváre. Nemohla si ich odhrnúť, lebo ruky mala spútané za chrbtom.
„Moja matka bola lesný duch a otec čarodejník. Som stará už stovky rokov, nemôžem nikdy umrieť. Gelbain ma však podviedol. On sám privolal sucho a chorobu, aby mohol vládnuť. Omámil ma nápojom z hadieho jedu a divých húb a dal mi stať hlavu a oddelil ju od tela, aby som stratila svoju moc.“
„Keby si zase našla svoje telo, vrátila by sa ti schopnosť čarovať?“
Bosorkina hlava sa pohojdávala vo vetre, akoby pritakávala.
„Si dosť silný na to, aby si mi pomohol? Ak mi dokážeš priniesť moje telo, dám ti všetko, čo si len zažiadaš.“
„Úplne všetko?“
Hlava sa opäť rozkývala vo vetre. Wilken sa naširoko usmial a odhalil drobné hnedé zuby rozožraté kazom. „Pomôžem ti.“
„Vieš, kde zakopávajú telá popravených?“ Wilken nevedel. „Vieš aspoň, kde je kráľovský Strom života?“ Ani to nevedel. Bosorka prevrátila očami. Mám to ja ale šťastie na pomocníkov, pomyslela si. Sladko sa na Wilkena usmiala.
„Chlapče, nezabudni, že ti môžem pričarovať čokoľvek, ale najprv potrebujem telo. Vráť sa do hradu a zisti, kde je Strom života. Vykopeš telo a vrátiš sa s ním sem.“ Wilken neodpovedal, len zízal do prázdna. Nielenže je chromý, ale aj slaboduchý. Zrejme som na toho posledného chlapčiska nemala toľko naliehať, možno by sa nebol pomiatol, nadávala Yvenne v duchu. Keď už si myslela, že Wilken sa tiež zbláznil, chlapec vyliezol na kôl a sňal z neho bosorkinu hlavu. Potom ju vložil do prázdneho vedra a zasypal hlinou.
„Dokážem nájsť a vykopať tvoje telo, ale nedokážem ho sem prepašovať cez bránu. Radšej ťa vezmem do hradu.“
Pri bráne stáli tie isté stráže.
„Berta ťa stiahne z kože, keď uvidí, že jej namiesto vody nesieš vedro hliny,“ uťahovali si z Wilkena. Chlapec iba pokrčil ramenom a vystrúhal tupý výraz. Vojak mávol rukou a už sa ho na nič nepýtal. Z Mosta hláv sa vrátil ďalší blázon, pomyslel si.
Wilken sa neodvážil vrátiť k Berte, radšej prespal v stajni. Ukradol kus handry a zakrútil do nej bosorkinu hlavu, aby nebol nápadný s vedrom.
Na druhý deň bol na popravisku prvý. Vyhliadol si miesto na múriku, odkiaľ dobre dovidel na popravu a zároveň z neho mohol rýchlo zliezť a sledovať, kam vezú telá. Popravy sa konali hneď na svitaní, kým nezačali horúčavy. Dnes mali sťať zlodeja vody a kráľovho radcu, ktorý protestoval proti zákazu používania studne cez deň. Kat bol hotový za niekoľko minút. Hlavy hodili do prúteného koša a odniesli na Most. Telá naložili na káru, ktorá sa pohla smerom k hradu. Wilken ju nenápadne sledoval.
Kára zastala pred železnou bránou. Kat vybral spoza opaska zväzok kľúčov a dal sa odomykať bránu.
„Vlez na káru k telám a zakry sa plachtou,“ zašepkala bosorka. Wilken poslúchol. Kat konečne odomkol a vtisol káru dnu. Chlapec bol drobný, kat si vôbec nevšimol, že kára trochu oťažela. Kým zamykal bránu zvnútra, Wilken vyliezol spod plachty a ukryl sa za nízky krík. Poobzeral sa okolo seba. Videl iba obyčajný malý sad s vysušenou žltou trávou a neduživými kríčkami. V strede rástla mohutná jabloň obsypaná plodmi.
Kat sa pustil do kopania jamy pod jabloňou. Wilken vykukol spod plachty a keď videl, že chlap je otočený chrbtom, nebadane sa zošuchol z káry. Kat si s hrobom nedal veľkú námahu, mŕtvoly o chvíľu zakrývala tenká vrstva hliny. Keď Wilken počul, že v zámke zaštrkotali kľúče, vyliezol spoza kríka.
„To je Strom života,“ povedala Yvenne, keď ju Wilken vybalil z handry. „Zakopávajú pod ním telá mŕtvych a strom z ich krvi čerpá vlahu. Každé zakopané telo znamená jeden plod. Preto na Suchohrade popravujú toľkých ľudí. Jablká z tohto stromu majú moc predĺžiť život a preniesť silu mŕtvych na toho, kto tieto plody jedáva. Dám krk na to, že Gelbain sa nimi napcháva od rána do večera a kráľovi strká iba kyslé plánky.“
„Čo mám teraz urobiť?“
„Musíš vykopať moje telo.“
„A kde mám asi tak začať kopať? Určite sú tu tucty tiel. Trvalo by mi mesiac, kým by som ťa našiel.“
„Zober ma do rúk a prejdi sa okolo stromu,“ prikázala Yvenne.
Wilken zodvihol hlavu a pomaly krúžil okolo jablone.
„Čo to robíme?“
„Buď ticho,“ zahriakla ho bosorka a zatvorila oči. Sústredila sa na zem pod Wilkenovými nohami. Keď začula slabulinký tlkot srdca, prikázala Wilkenovi, aby zastal.
„Tu začni kopať.“
Konská noha chytil lopatu, ktorú tam nechal kat a dal sa do práce. O chvíľu z neho tiekol pot cícerkom. Na rukách sa mu porobili pľuzgiere, praskali a krvácali, ale Wilken napriek bolesti a poludňajšej páľave kopal ďalej. Keď bolo slnko najvyššie, podlomili sa mu kolená.
„Ako je to možné? Už dávno som mal naraziť na tvoje telo.“
„Gelbain zrejme dal katovi príkaz, aby ma zahrabal hlbšie ako ostatných., až pod samotné korene.“
„Už nevládzem,“ zašepkal chlapec, keď sa začalo stmievať. Bosorka mu prikázala, aby si dal jablko. Wilken schrúmal šťavnatý červený plod a cítil, ako sa mu vracajú sily. Takto kopal až do noci, kým narazil na bledé neporušené ženské telo.
„Polož ho pod strom a prilož k nemu moju hlavu.“ Wilken vyrovnal pokrútené údy a položil hlavu ku krku, ale nič sa nedialo.
„Si si istá, že to bude fungovať?“ pochyboval chlapec.
„Chyť ma za ruku a druhú ruku mi prilož na ranu.“ Wilken s odporom chytil studenú ochabnutú končatinu. Len čo sa druhou rukou dotkol jej krku, zatočila sa mu hlava. Cítil, ako z neho vyprcháva život.
„Prestaň, zabíjaš ma,“ nariekal, ale Yvenne nepoľavila. Ťahala z neho prepotrebnú energiu, hlava jej prirastala k telu, vracal sa jej cit do rúk a nôh. Wilken ležal na zemi, pokožku mal sinavú, hruď sa mu sotva dvíhala. Vtedy sa Yvenne zľutovala. Možno ho ešte budem potrebovať, pomyslela si.
Yvenne z Wilkenovho slabého podvýživeného tela nezískala veľa sily, ale na začiatok to stačilo. Odtrhla zo stromu zopár jabĺk a hneď ich zjedla. Potom sa sklonila nad Wilkena a šťavu z jedného jablka mu vytlačila do úst. Wilkenovi sa do líc vrátila farba. Dokázal sa posadiť a sám zjedol ďalšie jablko.
„Skoro si ma zabila,“ povedal plačlivo a odtiahol sa od Yvenne.
„Nebuď hlúpy, keby som ťa chcela zabiť, už dávno by si tu nebol.“
Yvenne zo svojho tela strhala zvyšky šiat, ktoré v zemi nestihli zhniť. Stála v sade úplne nahá, tmavé vlasy sa jej vlnili až po pás. Natiahla ruky k nebu a Wilken pocítil závan vetra. Zdvihla sa víchrica. Strhávala zo stromov vysušené lístie a tvorila okolo Yvenne vír. Wilken sa očarene díval, ako vietor zapletá bosorkine vlasy a oblieka ju do listov. Keď vietor ustal, stála pred ním Yvenne oblečená do šiat z tmavozeleného machu s rukávmi z farebných listov, na pleciach dlhý čierny plášť z lesklých krkavčích pier a na krku sa jej vynímala ako šperk bledá jazva po katovom meči. Oči jej blčali ako dva fialové plamene.
Zvrtla sa a pod dotykom jej ruky sa mohutná brána premenila na kôpku hrdze.
„Chyť sa ma,“ kázala Wilkenovi. Chlapec váhal. „No tak, neublížim ti.“ Wilken neochotne vložil svoju drobnú dlaň do jej ruky. Pred chvíľou bola studená ako ľad, teraz ho jej dotyk pálil na pokožke. Kráčali k palácu. Vošli do hradu, kráčali po chodbách, kde sa to hemžilo slúžkami, ale nikto im nevenoval pozornosť.
„Sme neviditeľní,“ usmiala sa Yvenne, keď videla zmätok na chlapcovej tvári. „Je to ľahké kúzlo, zvládol by ho aj skrčok ako ty.“
Prišli pred obrovské pozlátené dvere, za ktorými sa nachádzala kráľova komnata. Yvenne kývla rukou a dvere sa rozleteli. V posteli s nebesami ležal nevládny kráľ a mútnymi očami sa díval kamsi do prázdna. Sedel pri ňom mladý muž a držal ho za ruku. Keď zbadal Yvenne, vyskočil na rovné nohy.
„Yvenne, som taký rád, že ťa vidím. Snažil som sa zabrániť poprave, ale...“
Čarodejnica zaškrípala zubami. „Gelbain, ty podlý zradca. Maj aspoň trochu cti a prestaň klamať!“
Úlisný výraz na mužovej tvári sa zmenil. Odrazu bol chladný a krutý.
„Nemám klamať? Nuž dobre, vôbec ma neteší, že ťa tu vidím. Suchohrad nepotrebuje dvoch čarodejníkov. Druhýkrát si už dám pozor, aby si sa nevrátila.“
Gelbain vyceril zuby. Koberec pod Yvenninými nohami sa premenil na hniezdo hadov. Sipeli, snažili sa po nej vyšplhať a uštipnúť ju. Yvenne jedného z nich chytila za hlavu. V jej rukách sa premenil na kopiju, ktorú vrhla po Gelbainovi. Zasiahla však iba jeho plášť, v ktorom zostala dymiaca diera.
Bosorkin niekdajší učeň neváhal a premenil jej čierne perá na plášti na havrany. Vtáky jej začali kmásať vlasy a chceli jej vyďobať oči.
„Vidím, že si sa veľmi nezlepšil,“ zaškľabila sa Yvenne. Poslala havrany na Gelbaina. V letku sa ich perie vznietilo a na učňa sa vrhli desiatky horiacich vtákov. Gelbainov plášť začal horieť. Čarodejník sa ho kúzlom snažil uhasiť, ale nedokázal to. Siahol si na krk, aby si rozopol sponu a zhodil plášť. Ale spona sa nedala rozopnúť. Namiesto toho sa plášť začal okolo neho ovíjať ako popínavá rastlina, spona mu zovrela hrdlo a škrtila ho. Horiaca látka ho pevne spútala a rozhorela sa fialovočiernym plameňom. O chvíľu z neho nezostalo nič, len kôpka popola a zlatá spona. Yvenne podala sponu Wilkenovi. „Za tvoju pomoc,“ povedala. Potom sa sklonila a zjedla Gelbainov popol. Keď skončila, obrátila sa na chlapca.
„Sponu si nechaj ako spomienku na mňa. A teraz mi povedz, čo si želáš za svoju pomoc, malý Wilken Konská noha?“
„Chcem byť tvoj učeň,“ odpovedal Wilken rázne.
Yvenne sa zamračila. „Predpokladala som, že budeš chcieť zdravú nohu alebo zlato.“
„Ak ma naučíš čarovať, budem si vedieť uzdraviť nohu a vykúzliť hromady zlata.“
„Si ty len prefíkaný malý figliar, Wilken, dostal si ma. Ale dávaj pozor, aby si nedopadol ako Gelbain.“
Wilken si kľakol a pobozkal bosorke ruku.
„Teraz uzdravíš kráľa?“
Yvenne pohŕdavo odfrkla.
„On jediný vedel, že som neprišla na Suchohrad škodiť, ale pomáhať. Napriek tomu sa nechal obalamutiť Gelbainovými rečami a potupne ma popraviť ako nejakú spodinu. Zaslúži si všetko, čo pre neho Gelbain nachystal.“
„Čo bude so Suchohradom?“
„Suchohrad ma už viac nezaujíma. Čo som potrebovala, som získala ešte predtým, než ma popravili a dobre som to ukryla.“
Yvenne oboch zahalila kúzlom neviditeľnosti a spolu bez povšimnutia prekĺzli hlavnou bránou, keď ju stráž ráno otvorila, aby vojaci mohli odniesť na most nové hlavy.
„Kam vlastne ideme?“
Čarodejnica sa usmiala.
„Domov.“
Wilken nechápal, ale už sa viac nepýtal. Aj tak mu to bolo jedno. Všade mu bude lepšie ako u Škuľavej Berty.

Silvia Demovičová

Silvia Demovičová

Diskusia

Zdeno Jašek
Mne sa to veľmi páčilo - stále sa tam niečo dialo, neboli tam hluché miesta, dobre sa to číta. Dávam 9 a teším sa na pokračovanie.
Pár "drobností":
1. Toto treba nejako preštylizovať: "Napriek tomu sa nechal obalamutiť Gelbainovými rečami a potupne ma popraviť ako nejakú spodinu." (asi tam má byť "potupne ma popravil") Inak, najprv som čítal "poStupne ma popraviť" :).
2. Yvenna najprv posiela Wilkensa domov a potom ho žiada o pomoc - prečo ho nežiada hneď? Alebo nech ho najprv vystraší, potom sa jej na ňom niečo zapáči a až následne by ho žiadala o pomoc. Wilkens je až príliš smelý pri stretnutí s mŕtvou hovoriacou hlavou.
3. Trochu je zvláštne, že si Yvenna berie Wilkensa so sebou na súboj. Načo jej bol?
14.11.2015
zuna
najprv drobnosti, ktoré ma zarazili pri čítaní: kde na moste našiel chlapec hlinu, náhoda, že kat zabudol lopatu, ktorú akurát chlapec potreboval. Keby mal strom také zázračné plody, a nikto by ho nestrážil, o chvíľu by na ňom neostalo ani jedno jabĺčko, nie? Suchohrad je hrad alebo mesto? Podľa predpony "na" mi to vychádzalo na hrad, ale zas na hrade zvykol žiť "obslužný personál" hradu - sluhovia, vojaci, poddaní žili v podhradí, v usadlostiach patriacich lénnemu pánovi. čiže nerozumiem presne, čo za obyvateľstvo muselo zakúšať také trápenie s jedinou studňou. Dobre, to sú detaily. . Ak si to sem pridala akoby s otázkou, či je to dobré a či stojí za to pokračovať, tak štýlom písania je to fajn. Ak stojí otázka, tak, či by som po tomto odložila knihu, Odpoveď je "asi nie". Ale viac sa k tomu nedá povedať, lebo to nie je ucelený text, nedá sa hodnotiť gradácia, téma, pointa.
16.11.2015
Lesana (Anonym)
Dakujem velmi pekne za obidva nazory. Tak sa mi zda, ze pribeh nepotrebuje len kozmeticke upravy, ale serioznu plasticku operaciu:-)
20.11.2015
Nadalan
Ak by existovalo pokračovanie, tak by som čítala ďalej. K štylistike, gramatike, nápadu nemám absolútne výhrady. (Jasné, že sa nejaké chybky nájdu, ale pokiaľ človek nie je profesionálny korektor textov, či ako sa tomu hovorí, tak sa tomu nevyhne.) Čo mi nesedelo bolo, ako ľahko sa dostali do hradu. Žiadny boj, žiadna nespolupracujúca stráž. Docupitali do kráľovskej komnaty len tak. Boli neviditeľní, ale zas dáke strážené dvere museli otvoriť, či nie? Inak, Berta je sympatická postava :) Mala by sa niekde v príbehu aspoň mihnúť. Aspoň na chvíľku pre potešenie čitateľa (alebo aspoň mňa). Možno v nejakej inej kapitole :D
21.11.2015
jurinko
Wilken sa zosuchol z kary az potom, ako sa schoval za krik? ;-) Drobnost, vo vztahu k ostatnym castiam poviedky uplne zanedbatelna :-) Podla mna to bolo velmi dobre, akurat by sa mi pacilo viac vysperkovat tie kuzla, a hlavne magicky suboj na konci. Ak by to mal byt zaciatok niecoho vacsieho, tak sa tesim na pokracovania, vyzera to na zaujimavy svet, a je skoda, ze tento pribeh nedokazal z potencialu toho sveta vytazit viac, skoncilo to akosi priskoro, cele to bolo velmi jednoduche, kratke, a Suchohrad, ktory mohol byt dejiskom este dalsich dobrodruzstiev, bol vlastne uplne zbytocnou kulisou, hoci bol opisany tak pekne, ze by sa, myslim, naozaj patrilo mu dat este trochu priestoru. Dal som 7
01.12.2015
Lesana D. (Anonym)
Dakujem za pripomienky. Je toho viac, bohuzial na pokracovanie som uz nemala betareadera, takze zatial to odpociva v supliku. Nadalan: Aj mne je Berta sympaticka:-) vystupuje preto aj v dalsich castiach. Jurinko: Pribeh sa neskor este vracia na Suchohrad, nie je to len jednorazova kulisa.
Viac-menej som to sem vypustila ako tester, ci ma zmysel sa s tym zapodievat a upravovat uz napisane s tym, ze raz to niekto bude citat, alebo si to aj nadalej pisat pre radost a neotravovat s tym slusnych ludi:-)
Vdaka a vsetkym zelam pekne sviatky:-)
14.12.2015
jurinko
Pekne sviatky aj tebe. A vlastne vsetkym :-)
15.12.2015
Brani(slav) Uher
Mne sa pacilo a kedze som si nevsimol nejake este nespomenute nedostatky, ovela viac k tomu ani oovedat nemozem. To vniknutie dohradu sa mi narozdial od Nadalan nezdalo divne, aspon spociatku nie. Hovoril som si, ze straze ich nevidia a Gelbain je babrak, ktory s navratom Yvene ani nerata... To sma zmenilo, ked Gelbain necakane pohotovo zareagoval na jej vstup dokomnaty... A vobec, co v tej komnate robil? Dufam, ze toto sa neskor nejako prekvapivo vysvetlli. Inak prijemne citanie :-)
07.01.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.