„Vraj sa usadili pri Južanoch.“

„Avrovia? Tí psi?“

„Áno, prídu aj sem. Nebude to trvať dlho. Pár rokov, hneď ako prekročia Pustú Zem,“povedal starý muž, v hrdzavej krúžkovej zbroji, svojmu priateľovi v dlhej bledomodrej tunike zdobenej karetkami.

Obaja šli na koni cez les. Za nimi šiel, taktiež na koňoch, trojčlenný sprievod. Dvaja z mužov boli vojaci v jednoduchých prešívaných kabátcoch a v ruke držali kopiju. Hlavu im chránila iba jednoduchá plechová helma kónického tvaru bez nánosníka. Tretí muž bol odetý len v obyčajnej sivej tunike, na krajoch zdobenej jednoduchým vyšívaním. Na hlave mal len, kedysi biely, hustejší coif. Za koženým opaskom mal len kladivo, pravdepodobne to bol kováč.

„To sú báchorky urodzený pane. Keby nám pred Nížinou stál sám Khagan, určite by nám Korudi poslali nejaké zvesti, však tí majú provincie takmer všade, aj u　Južanov,“ riekol muž v　karetkovej tunike.

Starý muž, rytier , si nadvihol staršiu honosnú baranicu a poškriabal sa po plechavej hlave.

„Ty si vždy spokojný Bezstarosť. Do kým ti Khagan nebude ženu a dcéry znásilňovať, do vtedy budeš radiť mne, svojmu pánovi, len aby som skrotil svoju bojachtivosť.“

Na to sa rytierov priateľ usmial popod bajúzy a pozrel sa za seba na troch jazdcov sediacich na starých mrcinách. „Priateľu, teda môj Pane, ako tvoj osobný lekár by som ti neodporúčal si vôbec robiť starosti o　čokoľvek za hranice tvojej dedinky. Na sklonok života by si sa mal venovať skôr problémom v nej. Mortalita v tvojom panstve je tak vysoká, že aj tých pár hladných krkov čo máš, ako svojich poddaných ,uvidíš v　hrobe, čo sa vrátime zo Smrekového hradu. Najmladší z mužov je tuna kováč a aj ten má už po tridsiatke. Radšej sa usaď do svojho domca a rozjímaj nad dobou dávnej slávy Vinidov.“

„To boli časy, priateľu,“ povzdychol si rytier, „ jeden kráľ, jedna zem. Oh to boli doby. Ešte dedo spomínali. Vraj mávali vlastnú kúriu. A chodievali na zboje do Korudov, s kráľom. Obsadzovať územia. A ja? Čo som stihol, priateľu? Snažil som sa udržať aspoň tú osadu, Hôrku. A čo sa mi podarilo? Nič? Rod Radomírov skončil so mnou. Starým mužom.“

„Nezúfaj, ešte ti zostal Rastic.“

„Rastic? Nik nevie kde ten do sveta šiel. Márnotratný syn.“

„Posledný.“

„To hej, najstarší Radoslav bol blázon a zlodej. Pol majetku mi zobral a odišiel. A zrazu, len správa z Potočnej, že mám prísť pozrieť na odsúdenie vlastného syna, že okradol zemana Neštvica. Umrel zapletený v kolese. Ani do mohyly mi ho nedovolili uložiť.“

„A najmladší Rado?“

„Toho mi ani nespomínaj Bezstarosť. Však dobre vieš čo sa mu prihodilo. Hneď potom ako jeho najstarší brat umrel a starší odišiel, neváhal som ani chvíľu a oženil som ho. Za dcéru richtára Choroslava. Aj majetok by dostal, syn môj hlúpy, aj dievča pekné bolo.“

„Veru, však richtár Choroslav zo slamenej majetku má. Síce je neurodzený ale celú dedinu spravuje jeho rod od nepamäti.“

„Len tá neurodzenosť sa mu nepáčila. Preto súhlasil s vydajom dcéry. Chcel aby sa jeho vnuk mohol stať, vďaka otcovi ,rytierom a dedina by právoplatne Choroslavovcom patrila.“

„Keby ten tvoj syn sa žien nebál“

„A keby trochu rozumu mal“

„Trochu viac mužnosti“

„A keby sa mu nepáčil viac Choroslavov mladý stajník,“ šepol pre pobavenie svojich priateľov, vojakov, kováč.

„Nikdy by som nepovedal, že sa stane mníchom,“ povedal lekár a znepokojene sa pozrel na nebesia.

Slnko už takmer zapadlo. Družina nejaký ten čas cestovala lesom. Nešli príliš rýchlo, keďže cestu si už nepamätali.

„Musíme sa utáboriť. Zajtra na obed sme na Smrekovom hrade,“ zamrmlal unavene rytier zatiaľ čo si poprával padajúcu baranicu.

Najskôr zastal starec a s ním lekár. Následne zastal aj sprievod.

„Postavte tábor. Kováč postaraj sa o kone. Mrvik. Ty niečo zvar. Nech tu nepomrieme!“ rozkazoval lekár, „mohli sme radšej zostať doma, môj pane. Načo už vy budete plánovať vojnovú poradu? Aj tak nemáte vek ani mužov čo by ste mohli kniežaťu ponúknuť.“

„Netrep hlúposti. Aspoň tretina Zemanov, rytierov a iných hodnostárov je po smrti a na ich miesto dosadli mladé uchá,“ riekol rytier zatiaľ čo sa šiel usadiť pri oheň, ktorý práve založil Mrvik.

Rytier sa zabalil do svojho dlhého starého vlneného plášťa a　natiahol ruky k ohňu.

„Nedovolím aby nejaký fagan dostal Nížinu do vojny,“ smutne preniesol starec.

Bezstarosť zložil z　koňa malú čutoru s vínom. Prisadol si k rytierovi a podal mu ju, nech sa napije, zatiaľ čo sprievod staval tábor. Posledné slnečné lúče zapadli a　nastala noc. Les bol tichý. Ani jedno zahúkanie sovy. Ani jedno zapískanie myši. Ako keby nočné tvory v tomto lese vôbec nežili.

Tábor bol postavený, teda rytier dal znamenie rúk aby sa aj zvyšok družiny posadil. Mrvik varil hrachovú polievku. Hodil do nej všetko jedlé čo so sebou zobral. Kováč porozdával drevené misky s lyžicami. Polievka bola horúca a trochu zaúdená od slaniny ale inak na táborové podmienky prijateľná. Rytier už dávno zabudol na hojnosť a dobroty šľachtického stola. Jeho ústa boli zo železa, schopné zjesť všetko čo mu kto ponúkol. Veru hrachovky bolo dosť a práve pocit plného brucha z polievky bol lepší ako pocit, že by jedol malý krémeš.

Kováč si dal dupľu, pozrel sa do svojho taniera a spokojne si vzdychol. Na nebi žiarili mesiac, ktorý sa odrážal do polievky unaveného chlapa. Cez mesiac sa niečo mihlo. Akoby čierna strela preletela pod žiarou mesiaca a dopadla kde si za tábor, do lesa. Zdesený kováč okamžite zvrtol zrak a vyskočil. Neuvedomil si ani, že mu polievka vypadla z rúk a ani to, že oblial Mrvikovho kolegu Stana.

„Ty chvuapúň vuetavdovaný! Čo vuobíš?!“ vyskočil ráčkujúci Stano obliaty horúcou polievkou.

Rytier len nadvihol obočie a upil si z čutory.

„Niečo je v　lese,“ riekol ustarane kováč.

„Tvoja mateuv tam tancuje s vodníkom, ty, ty, ty oguvgel!“

„Nie, nie, nie,“ vysypal zo seba kováč a vytiahol kladivo z opasku, „ono nás to sleduje, vidíš?“

Stano nechápavo pozrel na miesto kde ukazoval kováč prstom. Následne pozrel na lekára, ktorý mu hneď švihom ruky poslal preveriť kováčove vidiny hlbšie do lesa. Stano podal tanier Mrvikovi a šiel si po kopiju. Na hlavu si narazil prilbu a rýchlim krokom šiel do húštia. Rytier sa mierne pomrvil a ťažkopádne sa postavil.

„Starecké problémy,“ šepol svojmu priateľovi.

Lekár sa len usmial a dojedol hrachovku. Starec šiel hlbšie do lesa. Vedel, že tento „starecký problém“ bude trochu trvať, tak nechcel byť na posmech mladým. Postavil sa k stromu a rozopol opasok.

„Mal som si dať dole krúžkovú košeľu,“ šepol sám pre seba rytier.

„To veru mal,“ zasmialo sa dačo z　dakadiaľ dievčenským hlasom. Muž len nadvihol oči, no vôbec nebol prekvapený. Dokonca pokojne pokračoval v´činnosti.

„Ty ma ignoruješ?“ prenieslo podivné.

„Čudujem sa, že si sa vôbec ukázala. Koľko je tomu, pätnásť rokov?“

Spoza stromu vyšla krásna mladá žena. Mala strieborná dlhé vlasy až po zem a bola celkom nahá. Teda až na to, že mala cez seba prehodenú veľmi dlhú jemnú stužku.

„Od kedy ti zomrel syn si ma už nechcel vidieť. Ale bola som tu stále.“

„Mala si na neho dávať pozor. Alebo ma aspoň upozorniť.“

„Ten tvoj lekár ti otrávil myseľ. Uveril si, že nejestvujem. Preto si ma nevidel.“

„Ten muž, mi vo veľa veciach pomohol!“ riekol rytier zapravujúc si nohavice.

„Bol si vychovávaný v starých obyčajoch a zaprel si ma. Zaprel si svoju kultúru,“ hovorila žena vyčítavo, zatiaľ čo jej tiekli slzy.

„Prestaň, dobre vieš, že ju už iná doba. Doba nadprirodzeného skončila.“

„Ale nadprirodzené je súčasťou sveta. Tak ako vy ľudia. Len vaša šialenosť zaprela to čo bolo vašou súčasťou celé veky.“

„Mýliš sa stará priateľka. Už nie sú žiadne Rusalky čo by vábili mužov. Už v močiaroch nie sú žiadni vodníci. Žiadny Lesovik nestráži les. Možno, to všetko boli len rozprávky starý matiek, aby deti nechodili do lesov. A vôbec, čože si sa rozhodla ukázať po toľkých rokoch?“ riekol rytier pomaly idúc do tábora.

Bytosť muža chytila za ruku a zastala. Rytier sa otočil a pozrel žene do očí. Tá smutne zdvihla hlavu.

„Každá krivda človeka doženie. Hriech otca prechádza na syna. Katova sekera vždy prináša smrť.“

Muž len nechápavo pozeral na starú známu. V jeho očiach bol odrazu strach.

„Oheň očisťuje hriechy.“

„O čo ide žena?“ zvýšil hlas rytier.

„Toľko padlých hrdinov svetu neznámych. Hriech otca prechádza na syna!“ šepla bytosť a rozplynula sa v prach.

Muž slepo pozeral do prázdna. Triasli sa mu ruky a zhlboka dýcha. Naraz z lesa zaznel obrovských výkrik.

„Stano?!“ rozbehol sa Mrvik do lesa za výkrikom, len len, že stihol schmatnúť kopiju.

Lekár sa vydesene postavil a zdvihol svoj meč, ktorý mal v pochve.

„Čo to sakra malo byť?“ vyhŕkol.

Kováč najskôr zmeravený, tiež sa rozbehol do lesa. Predrel sa cez húšť a　zrazu uvidel dve postavy kráčajúce k nemu. Nevidel ich dobre. Bola priveľká tma. Nadvihol nad hlavu kladivo.

„Kto je tam?“ vykríkol.

Nik sa neozval. Mužovi bilo tak srdce, že by ho osoby kráčajúce k nemu, pokojne mohli počuť.

„Ty si ale posratý kováč,“ riekol Stano smejúci sa s Mrvikom.

„Nič v tejto diere nie je. Kvôli tebe budem musieť jesť polievku studenú,“ pokračoval vo výsmechu Stano.

Drgol ramenom do kováča a šiel do tábora. Kováč len nechápavo pozeral do hustého lesa. Nadvihol hlavu na mesiac.

„Tá čierňava musela niekde sem padnúť,“ šepol pre seba.

„Takže si späť Stano?“ bolo počuť od tábora.

„Však tam nič nebolo. Ten retard musí mať halucinácie.“

„A čo ten výkrik“

„To som len chcel naplašiť nášho hrdinu.“

Všetci sa z tábora smiali.

„Naberiem ti polievku Stano?“ spýtal sa Mrvik.

„Určite.“

V tom zdesene kováč otočil zrak na tábor.

„Ale,“ riekol svižne a　rozbehol sa do tábora.

V ten istý moment ako dobehol kováč, z druhej strany prišiel rytier.

„Niečo sa deje, videl som Srjaču,“ riekol ustarane rytier lekárovi.

„Toto nie je Stano!“ zakričal kováč chystajúc sa udrieť druha kladivom.

Mrvik pustil misku, schmatol kováča za ruku a　celou váhou tela ho zvalil na zem.

„Šibe ti ty blázon?“ kričal Mrvik.

„On neráčkuje! On neráčkuje!“ zadychčane nariekal kováč.

„Stano ráčkoval,“ prehodnotil lekár.

Stano nadvihol zrak a usmial sa doširoka. Oči smerovali priamo k rytierovi.

„Každá krivda človeka doženie,“ riekol Stano pračudesným hlasom.

V tom schmatol kopiju ležiacu na zemi a　prebodol krk zdvíhajúceho sa Mrvika. Kopija mu vyšla cez ústa a len len, že netrafila aj muža, ležiaceho pod ním. Kováč zostal však zakliesnený pod Mrvikom, ktorý sa zúfalo hmýril od bolesti.

„Si mi ako brat. Tak si hovorieval Stanovi. A pritom si mu so ženou spával. Keby ti Stano oddaným priateľom nebol, všimol by si, že jeho deti tvoj vzhľad majú,“ počul Mrvik vo svojej hlave než sa zadusil vlastnou krvou.

Vrah vytiahol kopiju z mŕtvoly a pračudesne sa zasmial.

„Na koňa! Bež!“ zvreskol lekár na rytiera stávajúc sa do bojovej polohy s mečom.

Stano sa začal triasť. Celé telo sa pokrylo navretými pulzujúcimi žilami a z nosa mu padlo pár kvapiek krvi. Chrčal. Pootvoril ústa, vyvalil oči a začal sa... vyparovať. Čierny mrak sa mu valil cez ústa. Oči vypadli z dier a zostali levitovať vo vzduchu. Stanovo telo padlo na zem ako maska na fašiangy. Bez kostí, bez mäsa, bez duše. Iba šupka od jablka. Šupka s　vypálenými očami a zdeseným výrazom v tvári. Na mieste poletujúcich očí sa zhmotnila bledá bytosť zahalená v sivo-čiernom potrhanom plášti s kapucňou. Mala bosé nohy a holé ruky s dlhými pazúrmi. Do pol tváre jej spadala kapucňu, avšak aj cez ňu svietili odporné mŕtve červené oči. Pery bez života boli roztiahnuté do chladného úsmevu. Spod pier vytŕčali žlté dlhé tesáky. Bielu kožu, na mnohých miestach potrhanú, mala v trsoch pokrytúčiernym perím.

„Upír,“ šepol rytier a rýchlo schmatol opasok, na ktorom mal pochvu s mečom a nožom. Ako mu len vek umožňoval, vyskočil na koňa a švihom meča preťal lano, ktorým bol kôň uviazaný o strom.

„Tak poď!“ skríkol lekár Bezstarosť v　momente keď rytier popohnal koňa do cvalu.

Upír sa mocným skokom vzniesol do výšin. Ako sokol chytajúci zajaca, zletel na lekára z roztiahnutými rukami a hrôzostrašným vreskotom. Ani sám lekár netušil ako stihol uskočiť na stranu. Dopadol tvrdo na brucho a meč mu padol opodiaľ. Bytosť ľahko dopadla na zem a　rozbehla sa proti človekovi zanechávajúc za sebou čierny dym a perie. Zlomok sekundy chýbal než by mal upír v rukách lekára, ale Mrvikova kopija prerazila nepozorovane bok nemrtvého. Nedržal ju nik iný ako vystrašený kováč. Celý biely sa klepal, snažiac sa prekonať vlastný strach, pritlačil ešte viac zbraň do tela príšery. Upír hrozne zastonal a schmatol kováčovu pravačku.

„Cítiš chlad?“ riekol pomáli upír. Svojou vlastnou silou mu rozdrvil ruku. Úbožiak zastonal od bolesti. Upír roztvoril ústa tak veľmi, že sa mu líca potrhali. A uhryzol úbohému kováčovi dlaň. Muž padol na kolená a inštinktívne si schmatol kýptik.

„Nažer sa polievky!“ zakričal lekár.

Nečakane vrhol na netvora horúci kotlík s hrachovou polievkou, ktorá bola doteraz na ohni. Netvor dostal kotlíkom rovno do tváre a celá polievka sa mu rozliala po tele. Netvor sa schúlil do tmavého klbka kňučiac od bolesti.

„Mrvik do všetkého dáva cesnak. Vraj pomáha proti každému problému. Nemýlil sa,“ predniesol víťazoslávne Bezstarosť fúkajúc si ohorené ruky od kotlíka.

Upír nadvihol rozzúrené oči. Bledá koža a tmavé perie z bytosti opadávali ako keby bol stromom. Nemŕtvy zasyčal a roztočil sa na mieste ako víchrica, vydávajúc ostrý vreskot. Lekár sa ani nenazdal kedy a už pred ním stála temná potvora s rukou hlboko zarazenou do jeho brucha. Lekár zaťal zuby, cez ktoré mu začala tiecť krv. Upír sa tvárou priblížil k lekárovi a dlhým jazykom mu olízal tvár. Potom vytiahol ruku z obete a zložil si kapucňu.

„Poznávaš ma, však Bezstarosť, zradný lekár rodu Radomírov,“ riekol temný a zhlboka sa zasmial, „ako by si ma nepoznal, keď si ma na svet priviedol.“

„Mal si zostať mŕtvy, heretik. Prečo nespíš v chlade hrobu?!“ lapal po dychu lekár.

„Hrob? Však ste ma len tak do lesa pohodili.“

Upír si zrazu potiahnutím ruky stiahol plášť a　otočil sa chrbtom nepriateľovi. Celý jeho chrbát bol zjazvený. Bičom zmrzačený. Kusy mäsa chýbali, azda po ostrí želiezok.

„Ak ste sa ma chceli zbaviť, radšej ste ma mali upáliť či hlavu stať. Nie. Pripravili ste mi osud horší ako smrť.“

Lekár vypľul krvavú zrazeninu a pokúsil sa vstať. V　tom upír priskočil k　mužovi a　schmatol mu ruku. Prehodil si ju cez plece, nohou sa zaprel o lekárove brucho a celou silou trhol.

„Hospodár, stoj pri nás,“ zamrmlal kováč, než odpadol.

Upír držal odtrhnutú pažu nad lekárom zvíjajúcim sa od bolesti.

„Každá krivda človeka vždy doženie!“ riekol temný a svojimi ostrými zubami kusol lekárovi do krku.

Ten len vyvalil oči. Ako keby prestal cítiť bolesť. Krv sa mu valila z　úst. Upír glgal. Všade na vôkol nebolo počuť nič ako kvapkajúcu krv a hlasné pitie červenej tekutiny. Naraz nemŕtvy drhol hlavou a　narovnal sa. V　zuboch držal lekárovu krčnú chrbticu, ktorú vypľul na bok. Bezstarosť len vydal podivný zvuk a padol na zem. Z otvoreného krku sa mu drala čierna krv, žblnkajúca v snahe pľúc o nádych.

„Tvoj priateľ, rytier, pán Hôrky ťa mal veru rád. A ty si mu namiesto vďaky majetok kradol. Dávno by bol po smrti, keby ti prezradil kde ukrýva poslednú časť bohatstva,“ prehnalo sa hlavou lekára, než posledný krát vydýchol.

V tom začali šumieť stromy. Šum prešiel do strašnej fujavice. Upír prekvapene vyvalil oči a　navliekol si plášť. Stromy sa hýbali ako keby sa prebúdzali k životu. Ako keby samé chceli chytiť temného. Z lesnej húšťavy vyšiel ohromný starý medveď. Dvakrát väčší ako ten najväčší medveď pod slnkom.

Zastal na kraji tábora a hrozným revom, bez pohnutia tlamy, zahučal:

„V tomto lese nemáš čo pohľadávať, nemŕtva bytosť z temnoty. Odíď inak padneš pod mojou labou! Ja som pánom lesa. Odíď a nevracaj sa!“

Upír vystrašene zavil, schmatol mŕtve telo lekára a veľkým skokom sa vzniesol do vzduchu v smere, ktorým cválal rytier.

Ešte pred chvíľou pokojný les bol teraz zdivený. Stromy sa prebúdzali k životu a

z každého kúta sveta bolo počuť besniacu zver. Zdalo sa, že pradávne bytosti zabudnutých legiend ožívali aby mohli odstrániť zlo z ich domoviny. Lesom uháňal starý rytier na svojom vernom koni. Zo samého vzduchu sa zjavila pri starcovi žena.

„Srjača! Veď ma!“ zakričal rytier cítiac, že temná bytosť ho doháňa.

„Nie je kam utiecť, starý priateľ. Tam, hľa, opustený chrám.“

Rytier sa pozrel obďaleč na malú starú budovu. Bola vyrobená z kamenia a strechu mala krytú drevom a slamou. Muž zvrtol mrcinu a zamieril k zrúcanine.

„Bež koník!“ tľapol starec koňa keď z neho zliezol.

„Žena! Ako ho mám zabiť?“ povedal rytier tasiac meč.

„Je to nemŕtva bytosť. Živená krvou,“ hovorila čarovná radkyňa zatiaľ čo muž otvoril dvere a vošiel dnu, „ mečom ho nie je možné zabiť. Oheň ho však spomalí.“

„Oheň. Dobre teda. Ukončím to sním.“

Starec prišiel k starým sviečkam. Začalo pršať. Celý les bol pripravený na rozhodujúci stret bojovníkov. Starec zobral kus slamy zo strechy, kameň a　svoj meč. Jednoduchý škrtom kameňa o čepeľ vznikla iskra, ktorou zapálil sviečky. Taktiež krb, v ktorom bolo staré drevo. Spráchnivené polienka sa veľmi rýchlo chytili.

„Dvere!“ zvreskla Srjača.

Rytier rýchlo pribehol k vrátam. Vonku uvidel temného. Len tam stál a v rukách niečo držal. Muž chytil meč a namieril ho na bytosť.

„Nedoprajem ti ľahké víťazstvo Radoslav. Ešte máš stále čas vrátiť sa do záhrobia.“

„Rovnako odvážny bol aj Váš zradný priateľ, otec,“ riekol upír smejúc sa. Nad hlavu víťazoslávne zdvihol predmet a hodil ho po starcovi. Pred vráta budovy pristála odtrhnutá hlava lekára. Mŕtve oči hľadeli rovno na rytiera.

„Hospodár, prečo si to dopustiť?“ šepol muž. „Prečo toľko násilia Radoslav. Bezstarosť ti neukrivdil!“

Bytosť sa len zasmiala.

„Nikdy ste nevideli hada vo vlastnom dvore, však otec. Chovali ste si ho a　priatelili sa s ním, lebo Vaše deti priviedol na tento svet a　pani mamku odviedol. Mysleli ste si, že pomáha však?!“

„Dosť už!“ zakričal starec a zavrel staré dvere.

„Cez prach domu nesmieš prejsť bez pozvania!“

Upír sa opäť zasmial a vzniesol na strechu. Rytier pevne držal meč a　čakal na útok.

„Načo by som si pobral majetok čo som mal dostať dedičstvom? To Vás nenapadlo? Nikdy ste nad tým nepremýšľali?“ vrieskal temný.

„Chcel si viac majetku pre seba. Nechcel si sa deliť s bratmi!“

„Svojich bratov som miloval. I keď som im to nikdy nepovedal, starý blázon.“

„A kde je teda majetok nášho rodu? A kde Neštvicov z Potočnej?“ vykríkol rytier.

Schmatol voskovú sviečku a hodil ju do strechy. Oheň sa ľahko rozniesol po slame. Zo stropu začali padať malé ohorky a horiace steblá. Bolo počuť praskanie. Rytier sa pozrel na Srjaču. Žena držala v rukách posledný koniec stuhy. Smutne hľadela na starca a jej vlasy sčerveneli. Na mieste kde stála dopadol temný démon sprevádzaný ohňom a tmavým dymom. Vyrovnal sa zhodil horiaci plášť. Šmahom ruky zrazil otca na zem. Starcov meč vletel rovno do horiaceho krbu.

„Váš majetok kradol lekár Bezstarosť. Každý deň Vám ho postupne bral. Boli by ste už dávno mŕtvy keby vie, kde skrývate zvyšok rodinného bohatstva,“ hovoril upír pomáli kráčajúc k starcovi, ktorý sa plazil ku krbu, „Neštvic sa dohodol s lekárom, že mu dá svoju dcéru za ženu. Svetlanu. Moju nastávajúcu. Lakomý zeman vedel o majetku, ktorý Vám pobral Váš priateľ. Zať by mu bol dobrý. A ja keď som sa o tom dopočul v　krčme v　Potočnej...“

Upír na chvíľu zastal. Hľadel na muža s　vyčítavosťou v očiach. Starec na neho smutne hľadel. Ako keby opäť uvidel svojho syna.

„Nastražili to na mňa. Keď som spal dali mi na koňa časť zemanovho bohatstva. Týrali. Rezali. Bičovali. A vy ste bez odvrátenia zraku sledovali celý proces mučenia. Zapreli ste, že som Váš syn. Nechali ste ma hodeného v lese,“ riekol prízrak a ešte väčšmi sa rozohnil.

Natiahol paprču, snažiac sa trafiť otca. Avšak rytier už držal meč s　rozpálenou čepeľou. Ťal. Upír odskočil k　stene chrámu, horiaca ruka ležala kus od neho. Zavil. Starý muž sa horko ťažko postavil a　zaujal útočnú polohu.

„Uveril som človeku, ktorý ma zradil,“ predniesol smutne , „ nechcel som ťa odsúdiť neprávom. Bol som zaslepený ideálom dokonalého nasledovníka rodu. Zlyhal som ako otec. Avšak stále môžem pre teba niečo urobiť, syn môj. Očistím tvoju dušu!“ rytier sa rozbehol s　mečom nad hlavou proti rozmáhajúcemu sa upírovi.

Celou rukou schmatol pažu svojho otca. Vykrútil ju a meč odhodil do kúta. Roztiahol ústa v snahe okúsiť otcovu krv. Avšak starec už dávno zdravou rukou tasil lovecký nôž spoza opasku. Bodol netvora zboku do chrbta a　celou silou ho od seba odsotil. Na miesto kde sa upír dotrmácal spadla strecha, ktorá démona pochovala pod ohnivú prikrývku. Opäť sa zjavila Srjača. Mala ryšavé vlasy a držala koniec stuhy, ktorý horel.

„Tento démon je zrodený z mŕtvoly. Musí ťa zabiť aby sa stal skutočným upírom. Konaj kým je čas!“ riekla nešťastne.

Z　hromady horiacich trosiek vyskočil temný. Horel. Jeho koža opadávala, mäso sa roztekalo. Rytier rýchlo schmatol ležiaci meč a　namieril ho na démona.

„Ty to stále nechápeš, starý muž. Ožil som aby som ťa mučil. Ožil som kvôli tomu, že ty si ma poslal na smrť! Ja som tvoj trest! A　vďaka tvojej otcovskej obety budem žiť večne!“ zasmial sa šialenec.

Rytier sa pozrel na svoj starý meč a　potom na horiacu bytosť.

„Hriech otca prechádza na syna. Je to najmenej čo môžem pre teba spraviť, syn môj.“

Muž chytil horúcu čepeľ meča do rúk. Priložil si ju na hruď. Srjača na starca súhlasne kývla.

„Nie!“ zaskučal démon než uvidel ako si starec prebodol telo.

Upír sa rozbehol z pahreby avšak jeho noha sa zlomila a　padla na zem. Jeho mäso zhorelo. Plazil sa po zemi snažiac sa dočiahnuť umierajúceho otca.

„Tvoja krv, tvoja smrť mi dá život!“ skuvíňal fanaticky zatiaľ čo sa menil na tlejúcu kostru. Starec len sledoval ako sa umierajúca bytosť štverá na jeho telo. Kostlivec nadvihol hlavu aby okúsil otcovu krv, avšak než tak spravil, rozpadol sa na prach.

Rytier si vytiahol meč z hrude. Hlasno zakašlal a vypľul krv.

„Syn môj. Prečo za moje chyby si musel trpieť ty?“

Rytierovi padli na zem kvapky sĺz zmiešané s krvou. Žena si kľakla pred starca a　pobozkala ho.

„Tvojou smrťou končí hriech na tvojom rode,“ šepla. Rytier už nedokázal hovoriť. Zmohol sa na jediné slovo:

„Kapsa.“

Bytosť mu z koženej kapsy na opasku vytiahla list.

„Postarám sa o to.“

Starec sa pousmial. Priložil si meč na k srdcu ako mu kázal rytiersky obyčaj. Nevedel už udržať oči otvorené. Ťažko sa mu dýchalo. Viečka boli ťažké. Naraz svet začal červenieť. Každá vec v chráme zmenila farbu na odtieň červenej. Dážď zahasil oheň. Kvapky vody chladilo mužovi tvár. Všetko tmavlo. Až sčernelo. Než rytier posledný krát vydýchol, počul ako niekto prichádza.

Čerstvý vzduch.

Nádych.

„Čo sa robí?“ riekol muž sám pre seba.

Pootvoril oči.

Svietilo slnko.

Cítil ako ho voda obmývala. Keď sa posadil všimol si, že je v　lese. Cez les tiekla široká rieka, na ktorej brehu sedel.

„Kde som to?“

„V lese,“ odpovedala stará postava ,s baraními rohami a prašivým kožuchom porasteným machom, stojaca na plti.

„Ty si čert?“

„Prečo sa to každý pýta?“

Muž vstal a narovnal sa. Pozrel sa do vody. V odraze bol mladý hnedovlasý muž s hustou bradou.

„Asi vyzeráš ako čert,“ odpovedal mladík tváriac sa zamyslene.

„A ty vyzeráš ako rytier z　rodu Radomírov. Dokonca by som tvrdil, že vyzeráš ako ten rytier čo práve umrel.“

„Ale však to ja som umrel! Nie “ riekol prekvapený mladík.

„Naozaj? A　máš na to nejaký dôkaz?“ opýtala sa postava.

„Ako ti mám dokázať, že som umrel?“

„Tak, stačilo by aj to, že si nahý v lese. Nevieš ako si sa sem dostal a　ešte pred chvíľou si bol starcom.“

„To je pravda, to je dobrý dôkaz.“

„Samozrejme môžeš byť aj nejaký krčmový štamgast čo to práve prehnal so slivovicou,“ predniesla bytosť podozrievavo.

„Čože?“ opýtal sa muž nechápavo.

Bytosť, prievozník, si povzdychol a nadvihol obočie.

„Nastúpiš už na tú plť? Cesta do Bujanu je dosť dlhá.“

„My ideme do Bujanu? Do ríše po smrti?“ opýtal sa rytier vystupujúc na plť.

Prievozník kývol a dlho palicou odrazil plť od brehu.

„Inak, ako sa ti podarilo zabiť toho upíra?“

Muž sa postavil pri prievozníka, pozrel sa do diaľky a　riekol:

„No, bola so mnou stará priateľka. Bytosť menom Srjača. Vďaka nej som sa rozpamätal, čo hovorili staré povesti. Ja som bol ten, koho chcela mŕtvola zabiť. Kvôli mne ožila. Aby mohla žiť večne ako upír, musela ma zabiť a vypiť moju krv. A keďže som sa popravil sám, už ma zabiť nemohla.“

„Takže ten upír bol vlastne len neobyčajne silne silná mŕtvola?“

„Skôr niečo ako upír čo sa ešte len upírom stať má“

„No to je zaujímavé.“