Krvavá signatúra

Maľby a obrazy ľudstvo fascinovali odjakživa, ďalším dôkazom je táto poviedka, v ktorej hrajú priam hlavnú úlohu. Autorka u nás naposledy publikovala v roku 2012. Ste zvedaví na jej tvorivý posun? My veľmi :-)
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Krvavá signatúra
Ilustračné obrázky k spacenews - Krvavá signatúra / Zdroj Disclaimer
V miestnosti bolo ticho. Terpentín sa miešal s vôňou levandule vysadenej pod oknami domu. Výsledkom bola dosť neobvyklá aróma, ktorá by bola inému človeku nepríjemná, no ona ju milovala. Zafúkal vietor a náčrty na stole sa roztancovali. Nevenovala tomu pozornosť. Stála uprostred izby a sústredene sa dívala pred seba. Na maliarskom stojane stál obraz. Každému, kto ho videl, by vyrazil dych. Bola na ňom zobrazená Madona s dieťaťom v náručí. Žena vyzerala ako živá. Akoby mala každú chvíľu vstať zo svojho železného trónu a vstúpiť do tohto sveta. Dievčina cvičenými ťahmi štetca prechádzala po plátne. Tá činnosť ju hypnotizovala. Nevedela koľko je hodín, či je ráno alebo už večer. Keď mala v rukách štetec a paletu, nič iné pre ňu neexistovalo. Nepotrebovala jesť a necítila smäd. Bola len ona a jej dielo.
„Je to krásna práca, Jianna. Vidím, že si s ňou stále nespokojná. Prečo?“ Pri tých slovách sa strhla. Majster Girlandaio postával za ňou a podopieral si rukou bradu.
„Nezachytila som tú hĺbku. Krajina v pozadí sa mi stráca. A pozrite tu,“ prstom ukázala miesto na obraze, „neviem, či som dobre zachytila hru svetla a tieňa na jej tvári“. Vzdychla, vzala handru a utrela si do nej ruky.
„Si na seba veľmi prísna. Ani jeden z mojich žiakov sa ti nevyrovná. Máš veľký talent a nehovoriac o tom, že si žena.“ Podišiel k nej a chytil ju za ruku. „Lorenzo bude spokojný s objednávkou. V kostole sv. Márie Bohorodičky sa bude obraz krásne vynímať. Ani ja by som ho nenamaľoval lepšie.“ Prekvapilo ju to. Takú chválu z úst svojho učiteľa ešte nikdy nepočula.
„Ako dlho si mojou žiačkou Jianna? Tri, štyri roky?“
„Tri roky a osem mesiacov.“
„Tak rýchlo beží čas. Niekoľko chlapcov strávilo u mňa už päť rokov a nevedia ani z polovice to, čo vieš ty. Tvoja výučba skončila. Dnes si prekonala svojho majstra. Nie je už nič, čo by som ťa mohol naučiť.“
Starec sa otočil a zahľadel sa hlboko do jej očí. „Ale musím ťa varovať Jianna. Nežijeme vo svete, ktorý by rešpektoval ženu, ako si ty. Keby niekto z mojich žiakov tušil, že tu hore maľuješ, bolo by s tebou zle. Inkvizítor Don Francisco a jeho prívrženci rozdelili naše mesto na dve skupiny. Pohoršuje ich naša práca. Ten, kto naozaj verí v Boha, by sa podľa nich mal v kostole modliť a nie obdivovať obrazy, sochy a fresky. Bezbožné, pohanské diela sa majú zničiť, spáliť a obetovať Bohu. Len tak si človek ochráni dušu a navráti sa do lona cirkvi. Preto nikomu neprezraď, čo dokážu tvoje ruky.“
„Vari neprichádza všetko umenie od Boha? Kto mi dal schopnosť naveky na plátno zachytiť podobizeň človeka?“ pohoršovala sa.
„Pozrite sa naň, majstre. Vďaka mne bude táto žena žiť naveky.“ S uspokojením sa zahľadela na obraz. Úzkostlivo na ňu pozeral. Príliš odvážne hovorila.
„No i tak dieťa, treba sa mať na pozore. Svet sa nemôže dozvedieť, že si tento obraz maľovala ty. Musíš chrániť seba a svoju rodinu.“ Podišiel k dielu a spokojne sa naň zahľadel.
„Ešte mu niečo chýba...“ pozorne ho skúmala. Vzala štetec do ruky a plynulým pohybom prechádzala po plátne. Napísala naň meno Jianno Segreto.
Starec sa na dievča usmial a obaja sa ešte hodnú chvíľu dívali na ženu sediacu pred nimi. Ani jeden si nevšimol, že sa dvere pomaly zatvorili, a človek, ktorý ich pozoroval sa vytratil z domu.
***
Z každého kúta chrámu sa ozýval hurhaj. Údery kladiva sa tu miešali z ľudským hovorom a prachom.
„Manno, musíš kopnúť hlbšie, ten starý trám musíme odstrániť. Je úplne zpráchnivelý.“
Paulo Liberty prechádzal cez kostol a pozeral sa na odvedenú prácu. Rekonštrukcia kostola sv. Márie Bohorodičky trvala dlhšie ako predpokladal. Vyzbierané peniaze sa pomaly míňali a ešte nebola urobená ani polovica práce. Čelo mu brázdili nespočetné ryhy vrások. Zo zamyslenia ho prebral krik.
„Signore Paulo, signore Paulo,“ otočil sa a uvidel ako sa k nemu náhli Sandro. Bol to zavalitý muž nepeknej tváre, ale prácu odvádzal skvele.
„Signore Paulo, niečo sme našli. Poďte sa pozrieť, poďte!“ Ťahal ho za sebou do sakristie. V polkruhu tu postávalo niekoľko chlapov. V prvom momente nevidel, čo vyvolalo takú senzáciu. Až keď sa polkruh roztvoril, naskytol sa mu nezvyčajný pohľad. Za zbúranou stenou bolo niečo starostlivo zabalené v zažltnutom plátne.
„Signore Paulo, v stene je dutina. Možno sme objavili poklad,“ povedal Sandro a pri úsmeve odkryl svoj pokazený chrup. Pristúpil bližšie a opatrne stiahol hrubú látku na zem. To, čo videl mu vyrazilo dych. Pozerala sa na neho žena. V prvom momente si myslel, že je živá. No bol to len obraz. Mala v tvári vpísanú hrôzu. Až neskôr si všimol, že si na hrudi rukami zakrýva veľkú ranu. Krv, ktorá z nej tiekla pôsobila tak skutočne, že Paulo neodolal a dotkol sa jej. Bola to len farba. Po chvíli zistil, že je v kamenej skrýši uložených päť obrazov. Jeden desivejší ako druhý.
***
Sedel za ťažkým mahagónovým stolom a prezeral si fotografie obrazov, ktoré objavili pri rekonštrukcii chrámu. Boli naozaj hrôzostrašné. Na druhej strane pútali pozorovateľa nezvyčajným spôsobom. Nemohol od nich odtrhnúť zrak. Osoby na obrazoch mali v tvári vpísanú hrôzu. Ich utrpenie bolo hmatateľné. Uvažoval podľa akej predlohy ich umelec maľoval. Desil sa predstavy, že zachytávajú skutočnosť. Ozvalo sa klopanie.
„Vstúpte,“ zakričal a postavil sa. Do miestnosti vošiel muž v stredných rokoch. Bol vysoký, štíhlej postavy a na spánkoch sa mu jeho čierne vlasy miešali so šedinami.
„Zdravím ťa Jakobo,“ zvolal radostne. Pristúpil k nemu a energicky mu potriasol rukou. On privítanie opätoval.
„Čo máš pre mňa zaujímavé Paulo. Spomínal si nejakú raritu.“ Vytiahol si cigaretu z náprsného vrecka kabáta a zapálil si. Obaja sa posadili. Bez dalších rečí mu ukázal fotografie. V tichosti si ich hodnú chvíľu prezeral.
„Fascinujúce. Nikdy som nič podobné nevidel. Chcel by som ich vidieť na vlasné oči.“
„V skutočnosti som si myslel, že by si mi ich pomohol predať na aukcii. Potrebujem vedieť akú majú cenu. Si ten najlepší predajca akého poznám.“
„Ak sa ukáže, že sú také staré ako predpokladám, bude o ne veľký záujem. Sú nezvyčajné, a preto by mohli mať vysokú cenu.“
***
Toskánske slnko ohrievalo vzduch až do takej miery, že sa nedal dýchať. No starý kamenný dom poskytoval príjemné útočisko. Jianna sedela na tvrdej dlažbe a v ruke držala hrudku. Učenými pohybmi niečo horlivo kreslila na papier. Bola to jej sestra Alessandra, ktorá rástla do krásy. Ničím nezaostávala za vychytenými florentskými kráskami. Ani postave sa nedalo nič vytknúť. Jianna vzala do rúk další papier a snažila sa zachytiť jej tvár z iného uhla. Skice ukladala vedľa seba na zem. Rozhodla sa, že ich použije pre svoj ďalší obraz. Znenazdajky sa do domu vrútilo niekoľko mužov v čiernych hábitoch. Kapucne mali hlboko stiahnuté do tváre. Dievčatá sa vyľakali.
„Čo tu chcete? Nemáte tu čo robiť,“ zakričala Alessandra, no nikto jej neodpovedal. Z radu vystúpil jeden muž. Pristúpil k Jianne a vytrhol jej papier z ruky.
„Ani sa nemusím pýtať či si to ty,“ prehovoril s odporom. „Niekto sa chce s tebou pozhovárať.“ Kývol na ostatných mníchov a ty čakajúc na každý jeho pohyb, ju chytili a vyniesli von z domu. Kričala a hádzala sa v ich rukách. No nebolo jej to nič platné. Silné ruky jej zvierali údy ako okovy. Nerovný boj ju vyčerpal. Niesol sa za ňou len plač jej sestry.
***
Bol spokojný. Jakobo mal pravdu. Obrazy vyvolali senzáciu. Ešte raz vzal do rúk papierovú brožúru a prezeral si jednotlivé diela. Sedel v preplnenej aukčnej sieni a čakal kedy licitátor ohlási začiatok. V sále to hučalo ako v úli.
„Myslím, že budeme mať úspech. Už sa mi ozvali ľudia, ktorí majú záujem naše obrazy kúpiť.“
„Tak to je dobre. Vedel som, že sa môžem na teba kedykoľvek spoľahnúť. Ty nikdy nesklameš,“ odpovedal nadšeným tónom. Priateľ si k nemu prisadol a spolu čakali na začiatok. Ten prišiel rýchlo. Celá aukcia prebehla podľa očakávania.
Pri odchode držal v ruke zoznam ľudí, ktorí zaplatili nemalé peniaze, aby si mohli na stenu zavesiť niečo originálne. Autorom bol zatiaľ neznámy florentský maliar Jianno Segreto. Obnos, ktorý Paulo predajom získal, pokryje veľkú časť rekonštrukčných prác. To ho tešilo. Pozorne si prečítal zoznam kupujúcich. Stáli na ňom tieto mená. Andrea Bastiano, Raffael Belliny, Christina Rossa, Julius Simoni a Lodovico Capponi. Poskladal ho na malý štvorec a vložil si ho do vrecka. Už ho viac nezaujímal.
***
Triasla sa v kúte. Z rán na nohách a rukách jej tiekla krv. Muž stojaci pred ňou sa na ňu z výšky díval.
„Priznávaš teda, že je to dielo diabla?“ Jeho slová na ňu doľahli ako ľadová sprcha. Pomedzi vzlyky záporne pokrútila hlavou.
„Nie, nie je. Je to moja práca.“ Hlas sa jej zlomil a od bolesti strácala vedomie.
„To nemôže byť pravda. Si len žena. Tento obraz by takto nenemaľoval ani najlepší florentský maliar. To diabol ťa posadol, priznaj to!“ Vzal do dlane dlhý železný hrot a pichol jej ho do zápästia. Ako ho vytiahol, z ruky jej vystrekla krv. Dievča bolesťou zastonalo.
„Je to moja práca,“ hlasne vzlykala. „Pustite ma preč, povedala som vám predsa pravdu!“ Ako topiaca sa chytila jeho sutany a zvierala ju vo svojich drobných dlaniach. Pohŕdavo sa na ňu pozeral. Nenávidel ľudí ako ona. Bol poslaný Najvyšším aby vyčistil toto miesto od nerestí a hriechu. Jeho poveril Boh. Bol vyvolený. Sklonil sa k nej a pošepky jej povedal:
„Pustím ťa. O chvíľku budeš so svojou rodinou. Len mi musíš dokázať, že si ten obraz maľovala ty.“ Dievčina súhlasne kývala hlavou a so zvyšných síl zašepkala:
„ Ďakujem padre.“
Posledné, čo v ten deň začula, boli jeho vzdaľujúce sa kroky. Hlava jej oťažela a upadla do bezsenného spánku.
***
S ťažkosťou sa posadila do kresla pri kozube. Vzala do rúk pohár a pomaly si odpila červeného vína. Bola spokojná. Taký nezvyčajný obraz nikdy nevidela. Bude sa vynímať v jej zbierke. Zaujala ju dievčina, ktorá bola na ňom vyobrazená. Mala krásnu tvár. Po odhalených prsiach jej stekala krv z porezaného hrdla. V očiach mala hrôzu. Maliar dokonca zachytil vyhasínajúci plamienok v jej očiach.
„Je to majstrovské dielo,“ pomyslela si. Zo snenia ju vytrhol zvlášny pocit. Zazdalo sa jej, že niekto za ňou postáva. Keď sa otočila, nikto tam nebol. Postavila sa a išla skontrolovať dvere. Haspra bola zasunutá, kľúč bol v zámke. Odhrnula záves a sledovala okolie domu. Už sa zvečerilo. Bola zvyknutá na samotu. Nikdy sa nebála, no dnes mala akési zvlášne tušenie, že niečo nie je v poriadku. V odraze skla zazrela ako sa jej nejaký čierny tieň mihol poza chrbát. Stuhla. Srdce sa jej rozbehlo šialeným tempom. Prudko sa otočila. Oprela sa chrbtom o dvere a zhlboka dýchala.
„Je tu niekto,“ zvrieskla. Odpoveďou jej bol len vlasný tlkot srdca. Pobrala sa späť do izby a starostlivo pozatvárala dvere. Skontrolovala okno a už pokojnejšia sa usadila do hojdacieho kresla. Zadívala sa na obraz pred sebou. Olej na plátne sa zvlášne ligotal. Vstala a podišla bližšie. Trasúcou sa rukou sa opatrne dotkla rany na jej krku. Na prstoch cítila niečo lepkavé. Pozrela sa na svoje ruky a s hrôzou zistila, že sú od krvi. Začala splašene cúvať. V tedy ju zazrela.
***
Jianna sedela pred plátnom a čakala, kedy jej ukážu to, čo má namaľovať. Rany na rukách mala obviazané, no i tak ju pálili. Vzala do rúk štetec, ktorý jej pred chvíľou spadol na zem. Snažila sa ho udržať. Stálo ju to veľa námahy. Do miestnosti vstúpili dvaja muži a vliekli so sebou jej sestru Alessandru. Za nimi kráčal Don Francisco. Hrôzou onemela. Natrhnuté šaty odhaľovali zaoblené časti Alessandrinej krásy. Chvela sa. V očiach mala strach.
„Toto je model, ktorý namaľuješ. Ak to zvládneš, ty a tvoja rodina budete žiť. Ak nie....“ nedopovedal.
Jianna vzala do rúk paletu a začala maľovať. Nevnímala bolesť ani strach. Len sa dívala pred seba a zachytávala na plátno každý detail, ktorý videla pred sebou. Maľovala hodiny. Slnko už pomaly zapadalo. Don Francisco prechádzal okolo nej a neveriacky sa na ňu pozeral. Videl v nej samotného diabla. Aká iná sila by dokázala pomôcť dievčaťu, aby bola majstrom nad majstrami?
„Musíme trochu upraviť model. Zdá sa, že je akýsi unavený.“ Pristúpil k Alessandre od chrbta a bez známky ľútosti jej podrezal hrdlo. Dievča nestihlo vydať ani hlások. Jianna hrôzou skríkla.
„Nie! Čo ste to urobili. Vy vrah!“ Padla na kolená a lapala po dychu.
„Mala by si maľovať. Takto neviem či budem s tvojou prácou spokojný. Ale nevadí, určite sa nájde iný model na maľovanie,“ zašepkal. No ona cítila váhu každého vyrieknutého slova. Pochopila, ako to myslel. Zo všetkých síl sa vzchopila a posadila sa späť do kresla. Dvaja mnísi pridržiavali jej sestru, aby nespadla. Vzala do rúk štetec a pomedzi vzlyky maľovala. Krvavá kaluž pri jej nohách sa stále zväčšovala.
***
Dnes mal namáhavý deň. I keď práca na kostole pokročila, stavebné úkony odhaľovali nové a nové závady, ktoré by bolo treba opraviť. Niekedy ľutoval, že sa do rekonštrukcie vôbec pustil. Domom sa niesla príjemná vôňa jedla. Uvedomil si, že vyhladol.
„Večera bude za chvíľku,“ kričala na neho jeho žena Clarissa. Podišla k nemu a vtisla mu na pery bozk. „Ako to dnes šlo?“
„Ani sa nepýtaj,“ odpovedal a na tvár nasadil utrápený výraz.
„Až také zlé to bolo?“ spýtala sa, i keď tušila odpoveď. Prikývol. Naliala mu do pohára víno, pohladila ho po tvári a vrátila sa späť do kuchyne. Pustil televízor. Boli správy. Pomaly pil a sledoval obrazovku. Správodajstvo ho nezaujímalo. Sledoval ho zo zvyku. Zrazu stuhol. Redaktorka stála pred veľkým domom a hovorila:
„Dnes v ranných hodinách bola vo svojom dome nájdená zavraždená Christina Rossa. Známa odborníčka umenia. Policajti po páchateľovi vytrvalo pátrajú. Podľa predbežných informácií bola žena nájdená s podrezaným hrdlom vo svojej pracovni. Ako hovorila policajná hovorkyňa, celý prípad je zaujímavý tým, že páchateľ nezanechal na mieste činu žiadne stopy. Dom nenesie stopy vlámania a podľa príbuzných sa nič nestratilo. Celý tento zločin je zahalený tajomstvom.“
Už nevnímal čo hovorí. Položil pohár na stôl a vyšiel z izby. Prehľadával vrecká na kabáte a niečo hľadal. Keď skončil, v rukách držal papier starostlivo zložený do štvorca. Roztvoril ho. Christina Rossa bola jedna z piatich ľudí, ktorý tvorili jeho zoznam. To zistenie ho prekvapilo.
***
Jianna sedela na zemi a hľadela na svoje ruky. Kvôli nim jej rodina umiera. Obracala ich a obzerala si ich vo svetle. „Existuje Boh? A ak áno, prečo to dopustil?“ Zostávala už len jej matka. Môže ju zachrániť, no vedela, že akokoľvek sa bude snažiť i ju uvidí umierať. Tak ako svojho brata, sestry a otca. Už nemala prečo žiť. Hodiny sa pomaly vliekli. Ako sa má pozrieť matke do očí? Triasla sa. Keď sa napokon dvere otvorili, desivá scéna, ktorú poznala sa zopakovala. Vstúpili dvaja muži, jej matka a Don Francisco. Matka sa na ňu pozerala očami plnými sĺz. Musela ju zachrániť. Milovala ju.
„Matka, odpustite mi.“ Prehovorila a hlas sa jej zlomil.
„Nemám ti čo odpúšťať, diaťa moje. Nie sú to tvoje ruky, čo držia v ruke zbraň.“
„Mýliš sa žena. Sú to práve jej ruky. Jej prekliate ruky.“ Zasyčal mních a udrel ju po tvári.
„Už mi nemáš ako ublížiť, vzal si mi všetko. Raz budeš za to horieť v pekle.“ Len ho to ešte viac rozčúlilo. Dievča maľovalo nádherne. Nikdy nič podobné v živote nevidel. Bol presvedčený, že je za tým diabol. Len on môže dať človeku takú moc.
„Chceš ju zachrániť alebo nie?“ pýtal sa. Jianna vzala do rúk štetec a pustila sa do práce. Chcela naveky zachytiť tvár svojej matky. Verila, že prostredníctvom maľby bude žiť navždy. Ďakovala za tie momenty, čo sa mohla dívať do jej očí a nachádzať v nich odpustenie.
***
Nemohol obsedieť. Znepokojovalo ho, že je Christina Rossa mŕtva. Zavolal Jakobovi. Chcel zistiť, či nevie niečo bližšie o tej vražde.
„Zdravím ťa, Jakobo. Pozeral si včera správy? Christina Rossa bola zavraždená. Nevieš o tom niečo?“
„Počul som to, je mi to ľúto. Christinu som poznal už roky, bola to vždy dobrá klientka. Kto mohol urobiť niečo tak strašné?“ povzdychol do telefónu.
„Nevieš či jej niečo ukradli?“ pýtal sa nesmelo. Pripadal si ako blázon.
„Podľa toho, čo som počul nič nezmizlo. Najväčšia záhada je, ako to mohol niekto spraviť. Dom bol zamknutý zvnútra, okná boli pozatvárané.“ Čudoval sa.
„Nezmizol teda ani obraz čo sme predali? Pýtam sa preto, lebo možno rodina netušila, že ho kúpila a nevedia teda, či zmizol.“
„Nie, nie. Obraz určite neukradli. Dcéra ho našla v pracovni. Povedala, že nikdy nevidela krajšiu prácu.“ Zaznelo z druhej strany slúchadla.
„Ďakujem ti. Iba ma to znepokojilo. Keby si niečo zistil, daj mi vedieť. Maj sa.“ Zavesil.
Myslel si, že bude pokojnejší, ale rozhovor z Jakobom ho iba viac rozrušil. Podišiel k stolu a otvoril hornú zásuvku. Vybral z nej fotografie. Prezeral si obrazy rad za radom znova a znova. Neustále sa vracal k jednému z nich. Krásna mladá žena s obnaženými prsiami sa na neho vyplašene pozerala a z hrdla jej tiekla krv. Ešte raz vytiahol zoznam mien a chcel zistiť, ktorý obraz pani Rossa vlasne kúpila. Šokovalo ho zistenie, že kúpila práve ten.
***
Jianna pozerala na prázdne plátno uložené na kamennej dlažbe. Vari ju chce Don Francisco ešte trápiť? Koho jej prikáže namaľovať teraz? Na kom jej ešte záleží? Jej rodina je mŕtva. Tá skutočnosť ju zlomila. I keď ich nezabila, cítila sa za ich smrť zodpovedná. Ako ho len nenávidela! Bol to len obyčajný vrah prezlečený do svätosti. Srdce jej zaliala horkosť. Tá pomaly zaplnila celé vnútro. Už nemala prečo žiť. Pomaly sa postavila, vzala plátno a sadla si na stoličku. S bolesťou vzala do rúk štetec. Zavrela oči a predstavila si svoju tvár. Maľovala z pamäti. Hľadala v predstave svoju podobizeň a snažila sa ju zachytiť. Bola ako vo vytržení. Keď držala v ruke štetec a cítila vôňu farby, pripadla si na chvíľku šťastná. Jej duša bola slobodná. Keď už bola skoro hotová, vzala štetec a rozlomila ho na dve časti. Vybrala tú ostrejšiu časť a podrezala si ňou žily. Slabý pramienok krvi jej stekal do dlane a odtial dopadal na zem. Tá ju smädno pila. Z posledných síl trasúcou sa rukou napísala na plátno svoje meno. Farba sa miešala s jej krvou a ona verila, že takto bude žiť naveky.
***
Zvonil telefón. V tejto hodine ho to prekvapilo. Neznášal keď ho niekto budil zo spánku. Žena vedľa neho sa zamrvila. Rýchlo vyskočil z postele.
„Áno, kto volá?“ zahučal do telefónu.
„To som ja, Jakobo. Nehnevaj sa, že volám tak neskoro. Mal som sa ti ozvať, ak budem vedieť niečo nové.“ V prvej chvíli si nebol istý o čom hovorí.
„Veď vieš o Christine Rossi,“ dopovedal.
„Áno, áno už viem. Čo si zistil. Už našli vraha?“ spýtal sa nedočkavo. Na druhej strane linky zostalo na chvíľu ticho.
„Nie, vraha nenašli. No našli dalšiu obeť. Je ňou Raffael Belliny. Aj on kúpil od nás obraz. Je to zvlášne,“ stíšil hlas do šepotu.
„Vydrž moment, hneď som späť, len sa na niečo pozriem.“ Položil slúchadlo na stolík a vbehol do pracovne. Rozsvietil svetlo a prehrabával sa v zásuvke. Zaujímala ho iba jedna fotka. Vzal ju do ruky a vrátil sa k telefónu.
„Už som tu.“
„Deje sa niečo? Si v poriadku?“ pýtal sa Jakobo prekvapene.
„Všetko je v poriadku. Mám ešte jednu otázku. Vieš ako sa to stalo? “
„Našli ho dnes večer v jeho byte. Všetko nasvedčuje tomu, že nedošlo k vlámaniu a nič nebolo ukradnuté,“ konštatoval.
„Presne ako pri pani Rosse.“
„Našli ho v kúpelni. Niekto mu za živa rezal do tela. Mučil ho. Potom mu pichol nôž priamo do srdca.“
Paulo nemo stál a pozeral na fotografiu vo svojich rukach. Chlapec na obraze mal po tele nespočetné množstvo rezných rán. Z miesta, kde mal srdce mu vytekal prameň krvi. Na chvíľku prestal dýchať.
„Paulo si v poriadku?“ ozývalo sa v slúchadle. Musel to zopakovať pár krát kým sa ozvalo: „Áno, som. Som v poriadku,“ váhal. „Jakobo musím sa zajtra s tebou stretnúť. Je to dôležité. Kedy budeš mať čas?“ Cítil naliehanie v jeho hlase.
„Okolo desiatej by som mohol. Si si istý, že si v poriadku?“ spýtal sa ešte raz, aby sa uistil, že priateľ hovorí pravdu.
„Áno, som. Tak teda zajtra o desiatej. Ďakujem. Ahoj.“ Zavesil telefón a posadil sa do kresla. Boli len dve hodiny v noci no spánok ho obchádzal. Vedel, že už do rána nezaspí.
***
Inkvizítor Don Francisco kľačal na kolenách a bol zahĺbený do modlitby. Prosil Boha nech mu dá silu, aby očistil tento svet a zbavil ho zla. Bol presvedčený, že sa mu to podarí. Veď On sa mu sám prihováral. Ukazoval mu cestu. Bola posiata mrtvými. No taký ušľachtilý cieľ si zaslúžil obeť.
Počul jemné, no naliehavé klopanie na dvere. Snažil sa ho nevšímať a predpokladal, že si to dotyčný rozmyslí a neopováži sa ho vyrušovať. No klopanie neustalo. Postavil sa a prudko otvoril dvere. Stál tam padre Antonio. S ospravedlnením v očiach prehovoril: „Prepáčte milosť, že vás ruším pri vašich modlitbách. No to dievča…,“ nedopovedal.
„Priznala sa.“ Nečakajúc na odpoveď sa rozbehol z dverí. Mních rozpačito za ním utekal.
„Ak sa priznala tak jedine Bohu,“ zašepkal.
Dobehol k dverám cely a otvoril ich. Na zemi ležalo nehybné telo. Z rán na rukách už netiekla krv. Zostali po nej len stopy.
„Kto to urobil,“ rozkričal sa. Cítil sa byť podvedený. To on predsa rozhoduje o živote a smrti. „Kto sa opovážil!“
„To ona sama si vzala život,“ potichu zašepkal mních.
„Ako to,“ odvaha dievčaťa ho na moment prekvapila. Rýchlo sa spamätal. „Mal som pravdu, posadol ju diabol.“ Chystal sa na odchod. Bol sklamaný. Predstavoval si, ako ju zlomí a ona prizná pred celým svetom, že sa spolčila s celým peklom. Takto sa jej podarilo uniknúť.
„Vaša milosť, toto som tu našiel,“ Zastal v dverách a otočil sa. Mních držal v rukách obraz a so strachom sa na neho díval. Aj on sa zhrozil, keď ho zbadal. Oproti nemu stála Jianna a ukazovala na neho prstom. Z rúk jej tiekla krv. A ona sa smiala.
***
Jakobo prišiel presne o desiatej. Už ho netrpezlivo čakal. V rukách držal svoj zoznam a fotografie. Podľa svojho úsudku v meste vyčíňal masový vrah. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu kopíroval vraždy na obrazoch. Ak má pravdu, ďalším trom ľudom hrozilo nebezpečenstvo. Musel niečo spraviť.
„Zdravím ťa, som rád, že si prišiel,“ podával priateľovi ruku na privítanie. Jakobo mal na tvári ustráchaný výraz.
„Ahoj, musel som prísť. Niečo mi na tom všetkom nesedí.“ Sadli si oproti sebe a pokračovali.
„Myslím, že by to mohol mať na svedomí nejaký masový vrah. Obete boli zabité takým spôsobom, ako predlohy na obraze, ktorý si kúpili.“ Ako hovoril, rozložil fotografie po stole. Jakobo neveriacky krútil hlavou.
„Že ma to vôbec nenapadlo. Je to desivé.“
„Ak je to pravda, máme ešte tri potencionálne obete.“ Vzal do rúk svoj zoznam a čítal. „Andrea Bastiano, Julius Simoni a Lodovico Capponi.“
„Myslíš, že im hrozí nebezpečenstvo?“
„Som o tom presvedčený.“ Jakobo si s trasúcou rukou vytiahol z krabičky jednu z cigariet. Zapálil si. Ponúkol aj Paula, no ten odmietol.
„Čo teda urobíme?“ nervózne vyfukoval cigaretový dym.
„Ak mám pravdu, a ja si myslím, že ju mám, dnes dôjde k dalšej vražde. Andrea Bastiano si kúpil obraz so ženou s prepichnutou hruďou.“ Ukázal na jednu z fotografii.“
„Bastiano nie je v Taliansku. Odišiel s rodinou na dovolenku. Spomínal to na aukcii.“
„Možno mu to zachráni život,“ skonštatoval a pokračoval ďalej. „Simoni kúpil obraz s dievčaťom. Mala rozmliaždené prsty a prepichnutý bok.“ A znovu ukázal na fotografiu. Jakobo si nervózne poťahoval z cigarety.
„Capponi vydražil obraz toho muža. Mal rozpárané brucho. Ak máme pravdu, čaká ho nepekná smrť.“ Obaja sa s hrôzou pozerali na stôl.
„Zavoláme Minerlimu. Mala by o tom vedieť polícia.“ Súhlasne prikývol.
***
Detektív Minerli sedel opretý vo svojom kresle a bez slov sa na nich pozeral. Jeho tvár neprezrádzala žiadnu emóciu. Keď skončili, vzal do rúk fotografie a v tichosti si ich pozeral. Po hodnej chvíli zodvihol telefón.
„Lucas prídite za mnou, možno máme stopu v prípade tých dvoch vrážd,“ a zavesil. Pozeral sa raz na jedného a raz na druhého.
„Viete o niekom, kto mal o tie obrazy záujem?“ pýtal sa. Obaja záporne pokrútili hlavou.
„Aukcia prebehla rýchlo. Pripravoval som ju len pár dní. Oslovil som potenciálnych klientov. O obrazoch vedelo mála ľudí.“ Kým Jakobo rozprával do miesnosti vstúpil mladý muž. Bol to detektív Lucas Tornelli.
„Toto je pán Paulo Liberty a jeho priateľ Jakobo Pavone.“ Ukázal na nich, potom sa otočil na svojho spoločníka a povedal:
„Predstavujem vám Lucasa Tornelliho, nášho detektíva. Pracoval na prípade Christiny Rossi.“ Muž kývol hlavou na znak pozdravu.
„Chcem, aby ste spísali zoznam ľudí, ktorí vedeli o obrazoch.“ V krátkosti vysvetlil Lucasovi o čom spolu hovorili. Ten si všetko starostlivo zapisoval do notesu.
„Pôjdem navštíviť Juliusa Simoniho a Lodovica Capponiho. Musíme kontaktovať i Bastiana. Treba im nariadiť ochranu. Ak tu máme masového vraha, nesmieme urobiť chybu,“ prehovoril Lucas. Minerli súhlasil.
V priebehu niekoľkých minút sa policajná stanica skoro vypráznila. Paulo s Jakobom odchádzali domov zo zmiešanými pocitmi. Obaja dúfali, že čoskoro dolapia vraha.
***
Lucas Tornelli sedel v aute pred domom. Pozorne skúmal jeho okolie. Bol pripravený pri akomkoľvek náznaku nebezpečenstva z neho vyskočiť a ak by to bolo potrebné, nasadiť i vlastný život. Miloval svoju prácu.
Simoni sedel v obývačke, a ako vždy sledoval so svojou manželkou televízor. Vedel, že ich budú policajti chrániť. Povedali mu, aké majú podozrenie. Jeho ženu a deti to vystrašilo. Začal ľutovať, že sa do aukcie vôbec zapojil. Nechcel ohroziť seba a ani svoju rodinu. Rád ukazoval druhým, že si môže kúpiť čokoľvek. No v tomto pripade to bola chyba. Hodiny odbili polnoc. Išiel skontrolovať deti. Už dávno spali. Pozrel von oknom a zitil, že muži zákona sú na svojom mieste. Manželka si tiež ľahla. Len on akosi nemohol. Vždy keď zavrel oči, videl vystrašenú tvár dievčaťa z obrazu. Zašiel do kuchyne a ohrial si pohár mlieka. Ich kocúr Félix sa mu obšmietal okolo nôh. Posadil sa na stoličku a otvoril včerajšie noviny. Len tak listoval stránkami. Félix sa naježil a začal prskať. Obzrel sa po miesnosti, ale bol v nej sám. Nevedel, čo ho tak vystrašilo.
„Upokoj sa kamarát, to som len ja.“ Chcel ho vziať na ruky, no kocúr ho poškrabal a utiekol preč.
„Asi sa zbláznil, kocúr jeden.“ Poškrabaný prst si vložil do úst, aby zastavil krvácanie. Otočil sa. Oproti nemu postávala dievčina. Bola celá v čiernom. Vlasy jej padali pozdĺž tváre. Uprene sa na neho pozerala. Zľakol sa jej.
„Čo tu robíte?“ nebadane cúvol. Dievča mlčalo. Až teraz si všimol jej nezvyčajný pohľad. Stuhla mu krv v žilach. Prudko sa pohla smerom k nemu. Vyzerala, akoby sa ani nedotýkala nohami dlážky. Zastala tesne pri jeho tvári. Ten pohľad ho ochromil. Spadol na zem. Plazil sa po dlážke, a snažil sa od nej dostať čo najďalej. Ale keď sa obzrel, už tam nestála. Objavila sa hneď vedľa neho. Tvár mala len pár centimetrov od tej jeho. Chcel sa odkotúľať na druhú stranu. V tom mu nejaká neznáma sila drtila prsty. Vystrel sa na zemi a skuvíňal od bolesti. Triasol sa na celom tele. Videl ju nad sebou. Pomaly sa nad neho skláňala. V ruke držala nôž. Skôr ako stihol vydať jediný hlások vrazila mu ho do brucha. Cítil ako sa mu bolesť rozlieva po celom tele. Privieral viečka a videl ako sa rozplynula v tme.
***
Padre Antonio vošiel do svojej cely. Posadil sa na tvrdú posteľ a v tichosti rozmýšľal. Bola hlboká noc. Chcel sa modliť, ale myšlienky mu neustále ubiehali k dievčaťu. Don Francisco tvrdil, že ju posadol diabol. Neveril tomu. Teraz je dievča mŕtve. Uvažoval, čo všetko si vytrpelo a prosil Boha za jej dušu. Po tom, čo sa Don Francisco dozvedel, že je už u Pána, rozhodol sa, že si nájde inú obeť. Od rána prichádzali k nemu správy o výkrikoch a stonoch, ktoré bolo počuť z mučiarne. Už dávno tušil, že sa inkvizítor zbláznil.
Zrazu začul lomoz. Zdalo sa mu, že po chodbách pobehujú ľudia. Postavil sa a podchýlil dvere. Pristúpil k nemu jeden mních a rozrušene mu hovoril.
„Padre Antonio, padre Antonio. Stalo sa nešťastie. Don Francisco je mŕtvy.“ Nechcel tomu veriť. Od prekvapenia onemel. Rozbehol sa za mníchom. Bežali k izbám slávneho inkvizítora. Dvere boli dokorán otvorené. Posteľ bola rozostlatá. Na zemi vedľa prikrívky ležalo jeho nehybné telo. Zo zápästí mu vytekala krv. Jeho tvár prezrádzala prekvapenie. Obaja stáli ako prikovaní.
„Je to neslýchané. Vzal si sám život.“ Mních neveriacky krútil hlavou. I on tomu nemohol uveriť. Netušil, že by bol toho schopný. Do izby sa tislo stále viac a viac ľudí.
„Rozíďte sa!“ zakričal Antonio. „Všetci von!“ Vyhadzoval mníchov von z izby. Keď zostal sám, otočil sa smerom k mŕtvemu. Musí to dať vedieť pápežovi. Pravdepodobne sa to bude musieť ututlať. Kto to kedy videl, aby inkvizítor vyslaný pápežom očistiť svet od zla, sa znížil k zločinu samovraždy. Veď tým zatracuje svoju dušu a odsudzuje ju k nekonečným pekelným mukám.
Zobral plachtu zo zeme a prikryl ňou nehybné inkvizítorovo telo. V tom zbadal obraz. Bol opretý o stenu. Bola na ňom dievčina. Dívala sa na neho a usmievala sa. Bola to Jianna. Vyzera ako živá. Jej oči sa zvlášne ligotali. Pohľad na ňu ho vystrašil. Ruky jej pokojne spočívali v lone. Nikde nebolo ani stopy po krvi. Bol zmätený. Jianna predsa namaľovala iný obraz. Mala na ňom porezané žily. Pocítil strach. Aká sila spôsobila, že dievča na obraze je bez rán a Don Francisco je mŕtvy? Zabalil maľbu do plachty a odniesol ju do svojej cely.
***
Na policajnej stanici panoval zmätok. Ako je možné, že vrah zabil človeka priamo pred ich očami. Nikto nevedel pochopiť prečo sa to stalo. Minerli bol rozčúlený. Od rána mu vyzváňal telefón. Všetci chceli od neho počuť vyhlásenie. V médiach sa šírili správy o neschopnosti celého policajného zboru. Nebyť strachu, ktorý ľudia pocitovali, boli by všetkým na smiech.
„Ako je to možné?“ búchal päsťou do pracovného stola.
„Dvere boli zamknuté z vnútra. Manželka a deti nič nepočuli.“
„Ešte šťastie, že nie sú všetci mŕtvy.“ Podoprel si rukou hlavu a hlasne vzdychol.
„Musíme to rýchlo vyriešiť. Už si nemôžeme dovoliť urobiť chybu.“ Prezeral si spis, ktorý mu ležal na stole.
„Priveď mi Libertyho a Pavoneho. Treba zistiť či nevedia ešte niečo.“
O necelú hodinu obaja sedeli v kancelárii detektíva Minerliho. Čakali kým sa vráti. Paulo sa netrpezlivo mrvil na stoličke. Tretia vražda ho šokovala. Na stole ležal otvorený fascikel. Zaujímalo ho, čo v ňom je. Opatrne ho otočil k sebe a čítal.
„Čo to robíš?“ šepkal Jakobo.
„Nechaj, len sa pozerám, čo tu je napísané.“ Opatrne obracal stránky. Zrazu mu oči spočinuli na fotodokumentácii z miesta činu. Prechádzal pohľadom po fotkách. Na jednom snímku bol odfotený obraz. Bola na ňom dievčina, ktorá sa na vlas podobala, tej z jeho obrazov. Len táto nemala na tele ani jednu ranu. Sedela v kresle a usmievala sa. Nerozumel tomu. Ako je to možné? Postavil sa a hľadal na stole spis Christiny Rossi. Keď ho našiel začal v ňom listovať. Jakobo sa na neho neveriacky pozeral.
„Okamžite prestaň. Správaš sa ako blázon.“ Miesto odpovede k nemu pristúpil a ukázal mu obrazok zo spisu. V pracovni pani Rossi bol o stenu oprený obraz. Bola na ňom krásna mladá žena. Sedela s rukami v lone a usmievala sa. Jakobo sa na ňu neveriacky pozeral.
„Vyzerá ako ten obraz, ktorý sme predali na aukcii,“ rozpačito zamrmlal.
„Nie, to je ten obraz.“ Vytiahol fotku aj zo Simoniho spisu a položil ju na stôl. Potom pohľadal aj spis Raffaela Bellinyho. Aj v ňom objavil snímok, na ktorom bol obraz s chlapcom. Chlapec sa usmieval a jeho telo bolo bez rán. Obaja sa na seba prekvapene pozerali. Nevedeli, či už bláznia. Je možné, že by bol vrahom niekto iný. Niekto, koho nemožno ani pomenovať. Nejaký prízrak z obrazu? Do izby vošiel detektív. Keď si všimol, že si prezerajú jeho spisy zdvihol nahnevane obočie.
„Našli ste tam niečo, čo ste hľadali,“ opýtal sa.
„Nie, len som chcel vedieť, ako sa to stalo. Je to hrozné,“ klamal Paulo.
„Čo ste od nás potrebovali,“ spýtal sa. Detektív si ich pozorne prezeral.
„Potrebujem vedieť, či neviete ešte niečo. Možno niečo, čo pokladáte za nepodstatné.“ Pozreli sa jeden na druhého a spolu odpovedali.
„Nie, nevieme o ničom.“ Dlho sa na nich díval.
„Dobre. Ako chcete. Keby niečo, zavolajte mi.“ Otvoril dvere a nechal ich odísť.
***
Sedeli vonku v parku a nemo sa pred seba pozerali.
„To je šialené,“ povedal Jakobo a vložil si svoju tvár do dlaní. Bol unavený. Už len tá predstava ho desila.
„Ako inak sa to dá vysvetliť?“ Paulo sa oprel o lavičku a zhlboka dýchal.
„Čo budeme robiť?“
„Policajtom to nemôžeme povedať. Mysleli by si, že sme sa zbláznili.“ Povzdychol Paulo.
„Našiel si ich v kostole sv. Márie Bohorodičky. Myslíš, že by sme tam o nich niečo nenašli? Niekto ich tam schoval. A ja začínam chápať prečo.“
„Máš pravdu. Vedľa kostola stojí už stáročia dominikánsky kláštor. Možno budú o niečom vedieť.“ Muži sa postavili a vybrali sa na cestu. Netrvala dlho. Vedľa kostola stála stará kamenná budova s množstvom okien. Do kláštora sa vchádzalo cez veľkú bránu. Za ňou bola ukrytá záhrada. V parku sa tu prechádzalo niekoľko starnúcich mníchov. Jeden z nich k nim pristúpil a spýtal sa, ako by im mohol pomôcť.
„Hľadáme niekoho, kto by nám poradil. V kostole sme našli päť starých obrazov. Chceme zistiť o nich niečo bližšie.“
Mních sa na nich chápavo pozeral a ukázal rukou na hlavný vchod.
„Otec Sebastián spravuje náš archív. On jediný vám môže pomôcť,“ kráčal do vnútra a oni ho nasledovali. Mních ich viedol cez kamenné chodby až na druhú stranu kláštora. Otvoril dvere a oni sa ocitli vo veľkej sále plnej starých kníh. Drevené regále boli nimi zaplnené od zeme až po strop. Pri stene bol ťažký masívny stôl. Za ním sedel starý muž a niečo trpezlivo hľadal v listinách. Keď ich začul, zodvihol pohľad a láskavo sa na nich pozeral. Obaja sa zdesene dívali na obraz visiaci nad jeho hlavou.
***
Padre Antonio zapálil sviečku. Miestnosť zaplavilo blikotajúce svetlo. Dvaja mnísi položili na zem náklad, ktorý priniesli. Niečo, čo bolo starostlivo zabalené do bieleho plátna vložili do výklenku v stene. Pustili sa do práce. Rad za radom kládli na seba kamene, až kým nevytvorili novú stenu. Pracovali bez slov. Boli rýchlo hotoví.
„Môžete ísť,“ prehovoril. Muži odišli a zanechali ho tam samého. Ešte chvíľu postával a hľadel na kamene. Veril, že ich nikdy nikto nenájde. Prežehnal sa a vydal sa na cestu do kláštora. Mesiac mu svietil na cestu. Ako predpokladal, celá záležitosť so samovraždou inkvizítora sa utajila. Jeho svätosť si nemohla dovoliť taký škandál. Vstúpil do svojej cely a zavrel za sebou dvere. Sviečku položil na stôl. Jej plameň slabo osvetloval celý priestor. Z kúta sa na neho dívala dievčina. Usmievala sa na neho. Zvykol si na jej spoločnosť. Podišiel k nej a pohladil jej vlasy. Nevedel sa s ňou rozlúčiť. Podišiel k posteli a vytiahol spod nej knihu. Otvoril ju na poslednej popísanej stránke. Vzal do rúk pero, namáčal ho do kalamára a písal.
„Ďna 23. augusta roku Pána 1595 bola rukami Inkvizítora Dona Francisca mučená Jionna Castelani, obvinená z kacírstva a spolčenia sa s diablom. V očiach cirkvy je známa ako Jianno Segreto. Dievčina svoj zločin ani počas mučenia nepriznala. Bola prinútená maľovať svojich zomierajúcich príbuzných, aby dokázala, že jej na ženu neobvyklý talent pochádza od Boha. Pod ťarchou svojich hriechov a bolesti zo straty svojej rodiny si sama dňa 29. augusta roku Pána 1595 siahla na život. Nech je Boh milostivý k jej duši.“ Muž odložil pero, zavrel knihu a vrátil ju späť na jej miesto. Díval sa na Jiannu, kým blikotajúca sviečka dohorela.
***
Otec Sebastián ich trpezlivo počúval. Akokoľvek ho príbeh oboch neznámych mužov prekvapil, nedal na sebe nič znať. Rozprávali mu o obrazoch, ktoré našli pri rekonštrukcii chrámu. Chceli vedieť o nich viac.
„V tomto archíve pracujem už päťdesiatštyri rokov. Držal som v rukách každú knihu v tejto miestnosti, a je ich veľa.“ Postavil sa. Ukázal na obraz, ktorý mu visel nad hlavou.
„Toto je dielo, ktoré namaľoval jeden neznámy toskánsky umelec. Jeho meno bolo Jianno Segreto. Všimol som si, že vás upútal.“ Starec sa postavil vedľa nich a všetci sa zahľadeli na dievča.
„Obrazy, ktoré sme našli tiež namaľoval Jianno Segreto,“ povedal Paulo. Jakobo k nemu pristúpil celkom blízko a študoval signatúru. Nebolo pochýb, že sa jedná o toho istého človeka.
„Neviete o ňom niečo? Kto to bol? Ako žil?“ pýtal sa Paulo. Starý muž sa na nich dlho pozeral. Pristúpil k drevenej skrini a pomocou veľkého kľúča ju otvoril. Z jej útrob vytiahol starú knihu. Podišiel späť k stolu. Opatrne ju položil a listoval v jej zažltnutých stránkach. Keď našiel to čo hľadal, otočil ju smerom k Paulovi a Jakobovi. Začali čítať. Pri každom prečítanom slove stále viac chápali, že to dievča na obraze je Jianna Castelani. S hrôzou zistili, že všetky obrazy, ktoré vydražili, zachytávajú tvrdú skutočnosť. Bola to jej rodina. Rodina, ktorú videla umierať. Nevedeli, ako je to možné. Či je to dielo diabla, alebo niečoho iného. No boli presvedčení, že Jianna je ten neznámy vrah. Po storočiach trestá ľudí za smrť svojej rodiny. Tá predstava ich vystrašila. Mohli urobiť len jedinú vec.
***
Paulo Liberty prechádzal cez chrám. Práca na kostole sa takmer skončila. Rekonštrukcia sa podarila. Stavba si zachovala svoj vzhľad a bola bezpečná. Človek sa mohol prechádzať v jej útrobách bez strachu, že by mu spráchnivený trám spadol na hlavu.
Išiel do sakristie. Tam ho už čakal Jakobo. Podarilo sa mu získať späť Jiannine obrazy. Ich majitelia boli radi, že sa ich zbavili. Priniesli im len bolesť. Výklenok v stene bol pripravený. Diela boli starostlivo zabalené v plátne, a už len čakali na uloženie do skrýše. Obaja muži ich spoločne vložili do diery a zamurovali ich kameňami. Keď skončili, zhlboka si vydýchli. Paulo kontroloval odvedenú prácu. Bol spokojný. Veril, že zostanú takto uchované naveky. Jianna už nemôže nikomu ublížiť.
Do kostola prichádzali robotníci a prinášali dovnútra zrekonštruované sochy, lavice a obrazy. Traja muži vošli do sakristie. Nový Padre Florian si prial, aby obraz Madony s diaťaťom v náručí, mal miesto práve tu. Toto krásne umelecké dielo zavesili na stenu. Každý, kto ho videl, bol ohromený. Madona na obraze vyzerala ako živá. Akoby sa mala každú chvíľu postaviť zo svojho železného trónu a vstúpiť do tohto sveta.

Iveta Štětinová

Iveta Štětinová

Diskusia

jurinko
SPOILER ALERT! Prijemny horor (pekny oxymoron, vsak? :-) ). Sice nechapem, preco sa Jianna mstila na cudzich ludoch, ani to, preco jej obrazy opat zamurovali, ked uz zjavne nikomu dalsiemu ublizit nechceli, ale dobre, ide o horor, logika tam byt nemusi. Co sa tyka deja a spracovania, bolo to podla mna super, malo to vsetko, co to ma mat. Preto omnoho viac zamrzia formalne nedostatky: vlasTne, zvlasTne; y/i; s/z; v otazkach casto chybaju otazniky; opakovanie slov a myslienok postav; preklepy; ciarky, a tak... Zaujimala by ma este jedna vec, a sice preco Paulo detektivovi nepovedal pravdu, ved zmeny na obrazoch su fyzickym dokazom o nadprirodzenych javoch, na toto ludstvo caka starocia, bol by slavny ako nikto. Nuz, ale ok, je to horor, malo to skoncit opatovnym zamurovanim, lebo to je romantickejsie, tak to tak skoncilo. Nebyt formalnych nedostatkov, tak dam asi 8, aj to iba preto, lebo..
05.01.2016
jurinko
[pokr.] nemam rad horory. Aj ked, bolo to dost dobre a moje subjektivne vnimanie by som sa snazil potlacit, tak by som mozno dal napokon aj 9. Hoci, na druhej strane, nebolo to zas nejake uplne oslnivo originalne, takze asi by to skoncilo na tej osmicke (sorry, ale mne taketo "rozmyslanie nahlas" fakt pomaha :-D ). Kazdopadne, kedze tam tie formalne nedostatky boli, tak je to podla mna na jasnu 6. Skoda, stacilo to trosku prejst a mohlo to podla mna byt dielo, pripravene na publikovanie minimalne v nejakom zborniku ;-)
05.01.2016
Iveta Štětinová
Veľmi pekne ti ďakujem za tvoj názor a kritiku. Všetko si beriem k srdcu. Možno som tomu mohla dať viac času...ale som rada, že sa ti to páčilo - už som o sebe začala pochybovať. A nabudúce si dám viac záležať.
Príbeh vychádzal zo mňa akosi prirodzene - a ako sa mi tvoril v hlave, tak som ho písala...
Ešte dva obrazy mohli zabíjať - ale kto mohol vedieť či to naozaj skončí a možno Paulo videl podozrenie v detektívových očiach..... páči sa mi predstava, že postavy v poviedke môžu mať skrytú stránku o ktorej ani ja netuším.
05.01.2016
zuna
Je to dobre napísané, jednoducho iná liga oproti poviedkam, ktoré sa tu zvyčajne vyskytujú. Takže teraz sa nemusíme baviť o formálnych nedostatkoch (ja som si všimla len pár, nič čo by stálo za reč) a môžme ísť k spracovaniu námetu. Asi od štvrtiny bolo jasné, o čo ide a ako sa to bude vyvíjať. Čitateľsky atraktívne by to bolo, keby som buď nevedela, čo sa bude diať (umiestnila by si tam nejaký zvrat oproti očakávanému vývoju), alebo by som to síce vedela, ale focus by bol na nejakú postavu, ktorá by to nevedela a ja by som sa sa o ňu bála. Takto to bolo pre mňa doíčítať povinná jazda. Ale viem si predstaviť, že by z toho bol vizuálne dobre spracovaný film.
25.01.2016
zuna
Jedna drobnosť ma tam z faktografického hľadiska vyrušila: Keď na Slovensku nájdeš hocičo spred roku 1918, musíš to ohlásiť na Pamiatkový úrad, oni prídu zoberú si to, zaevidujú, preskúmajú, dajú do depozitáru. keď je to bezcenné, môžeš požiadať písomne, aby ti to vrátili, keď to má nejakú výraznejšiu hodnotu, majú povinnosť ťa odškodniť, no ale nechce sa mi veriť, že by to v Taliansku fungovalo úplne opačne, že stavbár nájde pri rekonštrukcii päťstoročné dielo a šup s ním rovno na aukciu. Neviem, to fakt?
25.01.2016
Iveta Štětinová
Zuna ďakujem ti za prečítanie a aj za tvoj názor a kritiku. Možno som poviedke mala venovať viac času...dúfam, že ďalšia bude lepšia. Všetko čo som písala je fikcia...určite by to aj v Taliansku podliehalo nejakému pamiatkovému úradu....pôvodne som to chcela rozpísať na niekoľko sto strán - ako román si to viem veľmi dobre predstaviť - len neviem či som na to ešte "dorástla" - tak som zvedavá, čo zo mňa "vypadne" nabudúce.
01.02.2016
Aleš Horváth
Celkom sa mi to pàčilo. nečítal som ale davam do záložiek. páči sa mi to prelínanie, nie moc náročný štýl. uvod dokáže zaujať.
01.05.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.