Keď Luriel zmizol otec z dohľadu, rýchlo poskladala knihy na kôpku a kúzlom ich zobala do tretej ruky. Balíček vzala pod pazuchu. Jeho obsah preskúma neskôr. Teraz ju najviac zaujímal príbeh o páde ich rodného sveta Atlandie. Väčšina mladých, ktorí to nezažili alebo boli vtedy príliš malí, aby si to pamätali vedeli len, že odtiaľ pochádzajú, a že kvôli niečomu museli odísť. Nikto im však nebol ochotný povedať dôvod. A Luriel už bola tak blízko k jeho poznaniu, no nakoniec jej prekĺzol medzi prstami.

Vydala sa opačným smerom ako jej otec. Vďaka mesiacu nemala problém s orientáciou, ale svetlo čarosvitu bolo predsa len lepšie. Preto ho nechala ísť nad sebou, nech jej svieti na cestu.

O pár minút zbadala v diaľke okrúhle veže. Usmiala sa a pridala do kroku.

Všetky obydlia boli tvorené magickými krištáľmi. Iný materiál na stavbu by si len ťažko vedeli predstaviť. Techniku tvorby poznalo aj to najmenšie dieťa, pretože bola jednoduchá a ideálna na trénovanie magickej moci. Spracovať kryštál do podoby vysokých veží a následné skrášlenie však už dokázalo iba pár čarodejov venujúcich sa umeniu architektúry. Z Atlandie prišli len štyria, no celé mesto, ktoré malo cez tisíc domov dokázali vybudovať za necelých šesť rokov.

Svoje meno toto mestečko dostalo ako spomienku na hlavné mesto Atlandie Atlas. Pri jeho stavbe sa architekti tiež inšpirovali kvetinou z ich nového domova a vzniklo tak unikátne spojenie. Luriel mala dojem, že sa volá ľalia.

Pracovali hlavne s oranžovými odtieňmi. Vďaka tomu pri pohľade zhora vyzerali byť lupene prehnuté z vnútra von. Medzi stredom, kde použili najtmavšiu oranžovú, a z pomedzi ktorej vyrastalo sedem domov pripomínajúcich zlaté tyčinky a lupeňmi sa nachádzala širšia obrúčková medzera. Tam sa každý deň konali trhy. V úplnom strede celého mesta sa potom nachádzal najvyšší strieborný piestik.

Veže predstavujúce tyčinky a piestik sa v niektorých detailoch líšili od lupeňov. Bolo to zámerné, kvôli zvýrazneniu postavenia tých obyvateľov. Ich strechy mali tvar ihlanov zatiaľ čo ostatných kupole. Veže nemali balkóny, ale okná trochu vystupovali zo steny a boli chránené úzkymi strieškami. Obyčajné domy ich mali oblúkovité, zatiaľ čo piestiky a tyčinky špicaté. Ako bolo zvykom všetky dvere sa nachádzali kúsok nad zemou a viedli k nim tri schody. Každý dom mal niekoľko poschodí a všetky boli oddelené úzkou rímsou, na ktorej potom stáli chrliči podľa vlastníkovho výberu. Ich úlohou bolo chrániť dom pred poškodením a nezvanými hosťami. Bol to starý zvyk, ktorý v Malom Atlase znovu oživili. Samozrejme sa na nich úplne nespoliehali a obydlia zabezpečili desiatkami kúziel pred prírodnými živlami.

Vstúpila do mestečka. Orientovať sa bolo ľahké, pretože v tme domy vydávali mäkkú žiaru. Aj napriek hlbokej noci, keď už všetci spali, si bola Luriel istá, že on je stále hore. Určite zase ponocuje pomyslela si.

V dedine bola s výnimkou jej otca ešte jedna osoba, o ktorej vedela, že pochádza z hlavného mesta Atlas, a ktorá mohla byť ochotná jej odhaliť čo sa stalo. Nadir. Teraz, keď otec začal ty musíš pokračovať. Konečne sa musím dozvedieť čo sa stalo. Pomyslela na mamu. Nájdem ťa. To sľubujem.

Poznala ju len z občasných slov, čo o nej prehodil otec. Nemala vôbec predstavu ako vyzerá, ale vedela, že žije. Cítila to. A toto bola častá príčina ich sporov. Neustále ju presviedčal, že si to iba namýšľa. Že po nej tak veľmi túži až sa jej niečo zdá.

Zamyslela sa. Vlastne jej nikdy nepovedal ako zomrela. Pravdepodobne to ani nevidel. Len sa zrejme rozdelili. Niekde. Ďalšia vec na, ktorú sa budem musieť spýtať Nadira. Nedočkavo sa rozbehla pustou ulicou. A to sa jej vypomstilo. Po pár krokoch do niekoho vrazila hlavou, pričom len ona spadla na zem. Chytila si boľavé čelo a zastonala.

„Si v poriadku?“

Dvihla hlavu. Pred ňou stál o dva roky starší chalan s krátkymi žiarivými blond vlasmi. Mal úzku tvár, ktorú hyzdila jazva na líci a malý nos. Upreli sa na ňu jeho modré oči plné obáv. Podal Luriel ruku, no ona ju pohŕdavo odmietla.

„Iste Adan. Nemusíš sa o mňa báť.“ Ubezpečila ho podráždene. Vstala, trochu sa oprášila a zodvihla svoj balíček.

„Prepáč. Bol som trochu zamyslený.“ Usmial sa a rozpačito poškrabal vzadu na hlave.

„Nevidela si náhodou Uri? Mala ma doviesť za Brenom, no nejako mi zmizla z dohľadu.“

„Ale? Že by Bren znovu ušiel?“ podpichla ho.

„Tak trochu. Mal som na neho dávať lepší pozor,“ povzdychol si.

Mrzuto na neho pozrela. To bol celý on. Pán dokonalý. Nerozčúlil sa, ani keď ho provokovala ako chcela. Šlo ju z toho poraziť. Navyše bol jeho otec mystikom, čo bola jedna z najvyšších vojenských hodností v starom svete. Musel byť teda sakra silný a ovládať bojové kúzla najvyšších tried. A určite aspoň časť svojich vedomostí predal Adanovi, aj keď si za učiteľku vybral svoju mamu Caniu. Všetko by bolo skvelé, kebyže ju jeho otec chcel učiť. Ale on nie. Vôbec! Vraj nie je dosť disciplinovaná. V duchu si odfrkla.

„Ani sa nečudujem, že uteká z domu, keď ťa má dvadsať štyri hodín denne za zadkom. Len som zvedavá, kedy sa mu ťa podarí striasť úplne,“ skúsila to ešte raz.

Mladík si znovu povzdychol.

„Asi máš pravdu.“

V tej chvíli začuli slabý hlások plný neistoty.

„Adan? Myslím... asi viem kadiaľ Uri bežala.“

Obaja sa naraz otočili. Osôbka sa pri tom pohybe mykla a rýchlo sklopila pohľad do zeme.

„Freiá,“ zavolala na ňu Luriel ako na starú najlepšiu priateľku, ktorú dlho nevidela „konečne si sa prišla vyznať tuto Adanovi? Ale predstierať pri tom, že mu chceš pomôcť nájsť Brena od teba neni veľmi pekné.“

Dievčina očervenela ako rak a pokúsila sa skryť hlavu medzi ramenami.

„Ja... ja...“ začala potichučky koktať. Luriel ku nej prišla a zavesila jej jednu ruku na ramená.

„Ale vieš čo?“ Začala veselo. „Mne táto tvoja zlá a sebecká stránka vôbec nevadí. Vlastne som rada, že konečne vychádzaš z ulity. Chceš nám ukázať aká v skutočnosti si, však?“ Pobúchala ju pár krát po chrbte a potom ju sotila pred seba smerom k Adanovi, ktorý sa na nich po celý čas zabával. Freia sa pokúsila namietnuť niečo na svoju obhajobu, no neúspešne.

„Veľa šťastia,“ zamávala im Luriel „a neboj sa do toho dať celé tvoje zvrátené túžby.“ Dievčina sa k nej prudko obrátila s vyvalenými očami a niekoľkokrát červenšia než predtým, ale to už bola Luriel mimo dosluch jej šepkania.

Luriel ešte chvíľku premýšľala o Frei a skvelých podmienkach, ktoré jej tam vytvorila. Vážne by ju zaujímalo, čo teraz robí osamote s Adanom. Uškrnula sa. Ešte, že je taká, inak by mi nemal kto zlepšiť náladu. Keď v diaľke zbadala Nadirov dom pustila z hlavy všetky úvahy a rozbehla sa k nemu. Bol to jeden z vyšších tyčinkových domov. Od ostatných sa dal ľahko rozoznať podľa mantichor sediacich v ľudských pózach na rímsach a v mohutných labách držiacich knihy. Luriel si Nadira neraz kvôli nim doberala. Vždycky sa však nakoniec spolu zasmiali.

V oknách sa svietilo, čo potvrdzovalo jej domnienku, že ešte nespí. Vzrástlo v nej vzrušenie. Už je to tu. Konečne.

Zastala predo dvermi a chystala sa zaklopať, keď začula nejaký hlas. Rýchlo sa presunula ku oknu, aby lepšie počula.

„Nechápem prečo si prišiel za mnou. Veď vieš, že ja ju nemám.“ Patril Nadirovi a znel dosť napäto.

„Ale ty ho môžeš presvedčiť.“ Začula druhý hlas. Luriel si bola istá, že nepatrí nikomu z mesta. Znel tak zvieraco.

„Keby si mi aspoň povedal na čo ju potrebuješ...“

„To nemôžem. Ako človek by si to nepochopil.“

„Potom ti bohužiaľ nepomôžem.“

„V tom prípade čakaj následky.“ Tón znel odrazu ľadovo. Po predchádzajúcom priateľstve v ňom nebolo ani stopy. Luriel sa inštinktívne prikrčila. Nepochybovala, že následky, o ktorých hovorí budú strašné. Predstavila si dedinu posiatu telami. Vedela, že majiteľ toho hlasu by to bol schopný urobiť. Nech je to ktokoľvek pomyslela si nechcela by som ho mať za nepriateľa.

„Čo chceš urobiť?!“ Spýtal sa Nadir neúspešne potláčajúci paniku v hlase. Skoro ho videla ako mu steká studený pot po tvári.

„Ja nič.“ Nastala odmlka. „Možno sa uvidíme neskôr. Ak prežiješ.“ Znovu ticho. Luriel čakala. A čakala a čakala, ale stále nebolo nič počuť. Počkala ešte ďalších pár chvíľ než sa odhodlala nazrieť cez okno. Opatrne sa vyklonila z jednej strany.

Nadir tam sedel za stolom a pozeral na svoje stále sa trasúce ruky. Videla ako zatína zuby, pretože sa mu ich nedarilo ovládnuť. Čo to bolo asi za človeka premýšľala Luriel, ktorý takto dokázal Nadira vyviesť z mieri? Bol najstarším čarodejom v dedine a aj keď sa Atlandijčania všeobecne dožívali niečo cez dvesto rokov, mal on viac. To a fakt, že vyzeral ako vyzeral, svedčili o jeho moci. Luriel nemohla uveriť, že by existovalo niečo, čoho by sa niekto ako on mohol báť. A predsa tu teraz sedel celý ustrašený ako králik ukrývajúci sa v nore pred vlkom.

Nevedela sa rozhodnúť, či za ním ísť alebo nejsť. V takomto stave jej toho asi veľa nepovie. Mala by na neho brať ohľad. Práve prežil niečo zlé, aj keď tomu moc dobre nerozumela. Jej pekné úvahy však nahlodávala sebecká túžba po poznaní minulosti Atlandie.

Posunula sa pred dvere. Striedavo dvíhala a púšťala ruku ako sa v nej bili tie dve protichodné myšlienky. Stála tak niekoľko minú než v nej napokon zvíťazila sebeckosť a ona zaklopala. Začula ako sa pri tom zvuku strhol, pričom sa niečo rozbilo. Hneď na to, sa ale pred ňou otvorili dvere.

Stál v nich starší muž s dlhšou bradou na konci zviazanou šnúrkou. Čierne vlasy pretkané šedinami mu spadali na chrbát a pár prameňov aj do tváre. Unavene sa na ňu pozrel a prehovoril hrubým hlasom.

„Luriel. Nemala by si už o takomto čase spať?“

„Nezačínaj s tým!“ Nasrdila sa. „Pozajtra mám pätnásť, takže večierka už pre mňa neplatí.“ Neznášala, keď sa ku nej správali ako k decku. Vedela však, že Nadir to tak nemyslel a obaja sa na hlas rozosmiali. Starému čarodejovi sa viditeľne zlepšila nálada. Väčšina únavy a napätia z jeho tváre zmizla. Dievčinu to potešilo, hlavne preto, že sa jej zvýšili šance na úspech. Po pár chvíľach zábavy sa obaja upokojili a pozval ju ďalej.

Nadir bol knihovník. Jeho postavenie a práca zahŕňali robenie poradcu starostu a strážcu vedomostí, čo sa zachovali z Atlandie. Alebo skôr, čo si doniesol.

Každý, kto sa niečo potreboval dozvedieť alebo mal nejaký problém chodil za ním. Na nešťastie pre Luriel mal Nadir len veľmi obmedzený počet kníh a skoro všetky sa týkali hlúpostí ako bolo farmárčenie, chov, akési filozofické teórie, staré zákony alebo niečo podobné. Nič čo by som potrebovala pomyslela si.

Prízemie a väčšinu poschodí jeho domu preto tvorila veľká knižnica. Tam skladoval svoj najvzácnejší poklad predstavujúci ohromnú zbierku strateného vedenia z nie až tak dávno strateného sveta. Stovky kryštálových knihovníčok farby dreva s tisíckami políc a desaťtisíckami kníh.

Po Luriel vleteli do miestnosti čarosvit v tesnom závese s hromadou kníh, ktoré stále niesla jej tretia ruka. Úplne na ne zabudla. Mávla rukou a vyslala rušiace kúzlo na svetelnú guľu, pretože Nadirovi tam svietili vlastné. Čiastočne sa jej to aj podarilo. Guľa naozaj zmizla, ale spolu s ňou zrušila aj kúzlo, čo držalo knihy vo vzduchu. Spadli rovno medzi zatvárajúce sa dvere. „Ups.“ Zatvárila sa rozpačito. Skaziť niečo tak jednoduché ukazovalo na jej veľké nedostatky v oblasti sústredenia. Starý čarodej si povzdychol a napravil jej chybu. Knihy sa znovu vzniesli a jedna po druhej odleteli na príslušné miesta.

Spolu potom prešli do malej hosťovskej miestnosti na prízemí knižnice. Nadir tam mal len dva obdĺžnikové stoly s pomocnými kuchynskými kryštálmi a dve skrine na jedlo a riad. Pri treťom okrúhlom oproti sebe stáli dve stoličky. Opatrne si na jednu z nich sadla a svoj balíček položila na stôl. Dávala pri tom pozor, aby nezhodila pohár. Pravdepodobne to bola tá vec, ktorá sa rozbila. Jeho schopnosti sú úžasné pomyslela na pohár, ktorý bol v jednom kuse. A pritom sa nezdalo, že by mu jeho oprava zabrala viac než jednu sekundu. Nadir si sadol oproti nej.

„Tak Luriel. Vidím, že si jeden darček dostala predčasne. Ktože bol ten netrpezlivý priaznivec?“

„Darček od otca,“ poznamenala nie moc zaujato.

„Mohol by som sa naň pozrieť? Mám pocit, že je mi predmet vo vnútri akýsi známi.“ Luriel mu ho posunula na dosah a knihovník ho rozbalil. Potom sa postavil, aby mohol jeho obsah celý vytiahnuť.

„Hovoril, že to bol mamin... plášť,“ posledné slovo užasnuto vydýchla. To, čo vybral, prekonalo všetky jej očakávania a dokonca ju to na chvíľu prinútilo zabudnúť na dôvod svojej návštevy. Starý čarodej v rukách držal tmavý plášť. Zdalo sa, že jeho čierna doslova vysala svetlo z miestnosti, pretože náhle akoby trochu potemnela. Luriel pristúpila k Nadirovi a s úctou sa dotkla svojho darčeku. Jeho povrch bol jemnejší než ten najjemnejší hodváb aký rada nosila Adanova mama. Akoby bol vyrobený z pavučiny.

„Arielin plášť,“ povedal čarodej. „Naozaj úžasná kvalita. A tie kúzla v ňom... Vyskúšaj si ho.“

Dievča sa otočilo a knihovník jej ho prehodil cez ramená. Potom jej zaviazal šnúrku pod krkom a ona sa obrátila späť k nemu. Prezrel si ju od hlavy až k pätám. Skutočne sa veľmi podobala na matku. Až na tie blond vlasy. Nemal tušenie po kom ich mohla zdediť, pretože pokiaľ vedel, tak generácie pred ňou mali tmavé vlasy. Aj z Arielinej, aj Huanovej strany. Bola malou záhadou, s ktorou sa za svoj dlhý život nestretol. Pohladil si dlhú bradu.

„Tak? Ako vyzerám?“ Usmial sa.

„Sedí ti. Je to skoro tvoja veľkosť.“

„Chceš tým povedať, že som už dorástla mamu? To je skvelé. Už sa teším, keď sa s ňou stretnem. Možno ju dovtedy aj prerastiem.“

Nadirov úsmev trochu zvädol. V mysli sa mu prebudili zlé spomienky na ten deň. Deň, keď to všetko skončilo. Teda aspoň pre nich. Tí čo tam ostali pravdepodobne ešte stále bojujú o život. Život. Potriasol hlavou. Nesmie sa zaoberať minulosťou. Už je to navždy preč. Nič sa nezmení, keď sa bude utápať v bolesti zo straty blízkych, tak ako Huan. Ale mal by Luriel vysvetliť, že Ariel nikdy neuvidí, pretože zomrela. Zabili ju tí prekliaty Nurphiani.

Otvoril ústa a chcel začať hovoriť, no slová sa mu v nich zasekli. Zamračil sa. Nie je ľahké hovoriť o veciach, ktoré by mal človek zažiť len raz za život. Asi to nechám na neskôr.

„Čo ti je Nadir?“ Vyrušila ho zo zadumania Luriel. Ten jeho smutný výraz. Bol rovnaký ako u otca.

„To nič.“ Mávol nad tým rukou. Luriel si ho pozorne prezrela. Jeho tvár však opäť nadobudla milý výraz. Po smútku nezostalo ani stopy. Ale vlastne to bolo jedno. Teraz prišiel jej čas. Srdce sa dievčine rozbúchalo. V mysli si starostlivo pripravila otázku, na ktorú tak dlho čakala. Zhlboka sa nadýchla, aby ju vyslovila čo najzreteľnejšie.

Zrazu sa v miestnosti zhmotnil nejaký mladík. Luriel sa prudko otočila a vrhla na neho vražedný pohľad.

„Nadir nemáš nejakú knihu o...“ Zasekol sa v polovici, keď ju uvidel. Akurát teraz! To spravil naschvál! Mala sto chutí ho mágiou chytiť pod krk a poriadne stisnúť. Mladík ukázal na dvere za sebou.

„Myslím, že radšej počkám vonku.“ A hneď sa tam aj pobral. Nanešťastie ho Nadir zastavil.

„Ale nie. S tebou býva obvykle veľa rozpravy. Takže čim skôr začneme tým skôr tvoj problém vyriešime. Odpusť Luriel, ale ak nemáš niečo vážne porozprávame sa inokedy.“ Otočil sa na ňu.

„Zdá sa, že to inak nepôjde.“ Precedila cez zaťaté zuby a pohla sa k vonkajším dverám. Mladý čarodej vystúpil z kráteru, ktorý svojim primiestnením vytvoril, odstúpil do úctivej vzdialenosti a nechal ju prejsť.

Vyšla von do čerstvého nočného vzduchu a on za ňou opatrne zatvoril dvere. Stiahla si kapucňu a rozbehla sa smerom do lesa. Bola taká nazúrená, že ak si to rýchlo niekde nevybije, tak by v meste mohlo dôjsť k vážnemu ublíženiu na zdraví. Nevšimla si pri tom osobu stojacu v kúte pri dome, ktorú ani jeho žiara poriadne neosvetlila. Neznámi si prstom upravil okuliare.

***

Alastor si nalial červené víno. Priložil strieborný pohár k perám, no nenapil sa. Neustále hľadel na značku, ktorú mu zanechal ten netvor. V jeho mysli sa vynorilo mnoho odpovedí. Najpríťažlivejšie však vyzerala tá, predstavujúca hlavný úkryt čarodejov. Doslova ho svrbela na mysli ako si žiadala pozornosť.

Zrazu bledá stena napravo od veľkňaza ešte viac zbelela a o okamih neskôr z nej vystúpil muž. Biele oblečenie na ňom žiarilo podobne ako stena. Šatka mu zakrývala polovicu tváre a hlboká kapucňa vrhala tieň na oči. Ako posledné vystúpil zo steny jeho plášť, ktorý zakryl priliehavé oblečenie spolu s vyčnievajúcimi rukoväťami dýk a iných zbraní. Pokľakol na jedno koleno a sklonil hlavu.

„Veľkňaz.“

Alastor sa konečne napil. Dovolil si však len jeden dúšok než sa obrátil k čakajúcemu mužovi.

„Vstaň Haze. Mám pre teba dôležitú úlohu.“ Muž sa poslušne postavil a prešiel k veľkňazovmu stolu.

„Pôjdeš do Tálenu a odtiaľ sem,“ ukázal na mestečko z čierneho kameňa.

„Ak tam naozaj je, infiltruješ sa a zistíš všetko o ich obrane, plánoch a ostatných veciach. Ale hlavne mi zisti mená ich zvedov v Solemare. Tie otravné krysy nenechám žiť ani o deň viac než je nutné. Kontaktuj ma vždy, keď sa dozvieš niečo podstatné.“ Muž prikývol.

„Nesklamem vás.“Alastor sa na neho usmial.

„Viem, že nie. Tvoje jedinečné schopnosti ďaleko presahujú každého obyčajného čarodeja či kňaza.“Haze sa hlboko uklonil a položil si ruku na srdce.

„Nie som hoden takej chvály.“

„To je v poriadku. Prvé správy očakávam do troch dní.“

Muž sa znovu poklonil a zmizol v stene, z ktorej sa vynoril.

Alastor odložil pohár a vzal malý strapec z hrozna, ktoré mu predtým priniesol Armin. Pohodlne sa oprel o operadlo a odtrhol prvú veľkú zelenú bobuľu. Chvíľku si ju obzeral medzi prstami akoby hľadajúc nejakú chybu v jej hladkom povrchu. Potom ju nechal skotúľať sa mu do dlane. Pomaly dlaň zatvoril a uväznil v nej guľôčku. Začal zosilňovať zovretie. Cítil ako ten jej na pohľad dokonalý povrch praská a von vyteká sladká šťava. Nakoniec jeho ruka jemne zažiarila. Keď roztvoril prsty jeho dlaň bola prázdna. Neostala na nej nijaká hroznová bobuľa a dokonca ani stopy po jej sladkej a lepkavej šťave.

„Bohyňa dáva a bohyňa berie. Teraz prišiel rad na vás čarodeji, aby si vzala vaše životy.“

***

Trojica mladých čarodejov pomaly kráčala za malým zvieratkom. Prechádzala jednou z mnohých ulíc a ohromene sledovala svoje okolie.

„Ako je to možné?“ začal jeden. Jeho hlas sa mu vrátil v podobe mnohých ozvien. „Žijeme tu už tak dlho a predsa sme si to nikdy nevšimli. Niečo takéto.“

Najmenší z nich sa usmieval od ucha k uchu. „Vidíš? Nakoniec je dobre, že som ťa presvedčil. Inak by sme toto miesto nikdy nenašli. Som zvedaví, čo na to povie otec.“ Jeho brat sa na neho dobrosrdečne usmial.

„Ehm... nemohli... nemohli by sme už ísť späť?“ Neisto sa ozvala tretia a objala sa rukami. „Nemám z tohto miesta dobrí pocit.“

„Ešte nié. Ak odídeme teraz, tak sa sem už možno nedostaneme. Noták.“ Vzal do náručia malú mačku s koženým obojkom, z ktorého visel kosoštvorcový kryštálik.

„Aj Uri tu chce zostať, však Uri?“

Starší brat sa prosebne obrátil na osôbku, no vtedy to uvidel. Dôvod prečo o tomto mieste doteraz nevedeli. „Freia!“