„Nie!“ odznelo už asi po miliónty raz a ďalšie dvere sa pre Andreja nemilosrdne zatvorili.

Fejkový chlapec vyškrtol zo zoznamu dvojtvárnych kamarátov posledné meno. Ocitol sa v slepej uličke. Bez swagu podpultových kúskov oblečenia nemohol zapôsobiť na starých známych a vydobyť si späť svoje miesto na výslní. Bez prominentných kontaktov nemal šancu sa k takému tovaru dostať. Teraz to už bolo definitívne. Návrat do starého života bol nadobro zahataný.

Kedysi mal Andrej všetko. Milujúcu rodinu, oteckove prachy, protekciu v lukratívnych podnikoch, zaručenú účasť na súkromných párty všetkých dôležitých ľudí, diamantovú lopatu na sneh, najkrajšie ženy, najdrahšie autá, motorky, bicykle a aj trojkolky... Až kým sa nedozvedel odpoveď na otázku: Čo môžu človeku zobrať fejkové ponožky? Všetko. Musel si zmeniť meno, aby ho už nikto nedával do súvisu s vysokopostavenými rodičmi. Z krásneho a bezstarostného sveta bol vyhodený rovno na chladnú ulicu. Tam musel prežiť bez doterajších vymožeností. A bez nich bol Andrej ako Batman bez svojho bohatstva a technologických hračiek. Vlastne nie. Batman bol aj bez peňazí stále vysoko inteligentný muž, s geniálnym taktickým myslením, trénovaný v mnohých bojových umeniach. Zato Andrej bol bez peňazí, úprimne povedané, obyčajný žebrák.

Okolnosti fejkového chlapca prinútili k rôznym ponižujúcim činom. Našiel si prácu, kde nepotreboval konexie. S nástupným platom dvetisíc eur. Za takú cifru by sa hanbil aj pred svojím osobným nočnikárom. Nasťahoval sa do bytu pre obyčajnú strednú triedu. Navštevoval podniky, kam púšťali úplne každého. Mladík bol na dne. Vo chvíľach, keď sa cítil najhoršie, na ňu často myslel. Na Veroniku, najlepšiu luxusnú šľapku pod slnkom. Na prehýrené noci na jachte, na jej umelé deviatky kozy...

Druhá osoba, ktorá mu najčastejšie kradla myšlienky, ho priviedla do tohto nešťastia. Veľa o nej nevedel. Objavovala sa v mnohých rečiach klebetných báb. Už celé stáročia vraj prinášala útrapy úspešným ľuďom. Vladovi Narážačovi predávala nezastrúhané koly. Napoleonovi poradila zlú stratégiu v bitke pri Waterloo. Kapitánovi Dankovi písala prejavy. Kto to naozaj bol? Išlo naozaj len o prízrak? Andrej vydedukoval nasledovné. Keďže mala konto na sociálnych sieťach, musela mať pripojenie na internet. Keďže sa za internet platí, musela mať peniaze. Ak chcela mať peniaze, potrebovala prácu, ak chcela prácu, potrebovala doklady, miesto trvalého bydliska... Nech už bola čímkoľvek, musela mať fyzickú identitu. Sherlock Holmes reálneho sveta bol na svoj výkon nesmierne hrdý. Jeho mozog sa nezastavoval. Volala sa Lucia, čo znamenalo svetlý, žiariaci alebo svetlo. Aj to si vygúglil celkom sám. V jeho hlave sa pomaly rodil plán. Vílenka mala čoskoro okúsiť, že pomsta sa najlepšie podáva za studena.

Ako člen VIP smotánky mal Andrej prístup k extraktorom každého druhu, či už ste sa potrebovali zbaviť parazita, požierača duší, votrelca z nepriateľskej galaxie alebo iného politika. Raz pomáhal na záchod Agentovi 47, ktorý nestíhal močiť a vybavovať kontrakty naraz. Teraz sa mohol obrátiť len na jediné starobylé bratstvo zabijakov. Bolo také staré, že o ňom vedel každý žebrák. Mladík zamieril ku špinavému stánku v prístave. Obsluhoval ho bradatý chlap v gumenej zástere, ktorý s drsným výrazom krájal rybu. „Čo to bude, mladý pane?“ spýtal sa s hrozbou v hlase. „Pstruh, kapor, jeseter, vyza veľká – všetko čerstvé, chuť výborná, radosť veľká.“

„Skôr niečo také,“ otrčil mu mobil s vílenkinou profilovkou rovno do tváre.

„Takže žiadate služby cechu vrahov rýb? Lepšie ste si ani vybrať nemohli. Naše ceny sú priaznivé a kvalita práce je postačujúca.“

„Viete, má to taký malý háčik. Ona je fejková víla. Počul som, že si dokážete poradiť aj s takýmito... bytosťami.“

„Háčik nie je prekážkou, ale nástrojom, na ktorý chytíme rybu. Marek! Paľo!“ V priestore okolo stánku sa zotmelo, akoby odtiaľ niekto vyhnal slnko. Keď sa znovu rozvidnelo, pri bradáčovi stáli ďalší dvaja valibuci v zásterách. „Toto sú moji pobočníci. Ja som majster Rybár, hlava nášho spolku. Bytosti svetla nie sú pre pánov tieňa žiadnou výzvou. Než skončí tento deň, vaša morská uhorka bude v sieti.“

„To nie je celé,“ zatiahol mládenec potmehúdsky. „Budem potrebovať ešte niečo...“

Andrej civel na displej mobilu. Na prstoch jednej ruky si hrýzol nechty, palcom druhej neprestajne listoval medzi sociálnymi sieťami. Nekonečné čakanie vyrušila aktualizácia Zuzkinho statusu. Ako mladík čítal, jeho nadšené vzrušenie sa menilo v číru hrôzu. „POMYLILA SOM SA. TIE ANDREJOVE PONOZKY BOLI FEJK.“

Mládencovo vedomie a podvedomie v súzvuku kričali: „Nieeeeee!“ Jeho osud visel na vlásku. V panike hľadal Rybárove číslo. Šancu, ako napraviť svoju reputáciu, mal na dosah. Nechcel ju stratiť pre takú hlúpu chybu. Ako sa čas krátil, nervozita sa zväčšovala a roztrasený pokus vytočiť číslo bol čoraz beznádejnejší. Vtom všetky nádeje zhasli s doručením veľavravnej správy: „Zabrala.“ Obsahovala priloženú fotografiu veľkej kopy bieleho prachu, ktorá pripomínala ľudskú siluetu. Posledná nádej fejkového chlapca viesť normálny život bola preč. Teraz už definitívne.

Keď sa objavil majster Rybár so svojimi kumpánmi, Andrej sa rozplakal. „Malo to byť NEBOLI FEJK. Neboli!“ predieral slová pomedzi trpké slzy.

Bradáč nehol ani brvou. „Takéto služby medzi našu bežnú činnosť nepatria, žiadne odškodnenie teda nečakajte. Hlavná časť dohody je splnená, rybu sme ulovili. Bude to za desať.“ Keď k nemu mladík zdvihol zúfalý pohľad, dodal: „Vás za aj dva.“