Myslím, že najlepšie bude, ak si hneď na začiatku vyjasníme jednu vec – nemám nič spoločné s masakerom, ktorý sa odohral minulý mesiac na ošetrovni. Toto je iba príbeh. To síce nehovorí nič o tom, či je pravdivý alebo nie, no v skutočnosti na tom ani nezáleží. Možno sa teraz pýtate, prečo vôbec riskujem a píšem to na papier. Máte pravdu, ak by to našli bachari, mal by som čo vysvetľovať. Odpoviem vám slovami môjho bývalého spoluväzňa a kamaráta Jozefa: „Každý príbeh chce byť napísaný. To je jeho zmysel, bez ohľadu na to, či je dobrý alebo nie. Príbeh, ktorý existuje iba v tvojej hlave, je úplne zbytočný.“

Jozef bol starší pán, ťahalo mu už na sedemdesiatku. Boli sme spolu v cele tri roky a práve on ma priviedol ku knihám a nakoniec aj k písaniu. Kedysi bol učiteľom slovenčiny na základnej škole, určite ste sa s takým typom už stretli. Vzpriamený chrbát, šedivé vlasy a fúzy, prísny pohľad. V jedno nedeľné popoludnie, ešte pred nástupom na dôchodok, bola u nich doma na návšteve dcéra s rodinou. Trochu toho vypili, slovo dalo slovo a Jozefov zať skončil s kuchynským nožom v bruchu.

„Vôbec si nepamätám, o čom sme sa hádali,“ hovoril mi raz po večeri a krútil hlavou. Nebolo to odmietanie, podľa mňa krútil hlavou sám nad sebou. „A to dokazuje, že to bola úplná blbosť.“

Jozef zomrel pred niekoľkými týždňami počas sprchovania. Našli ho iní mukli, ako sa s holým zadkom zvíja na mokrých dlaždiciach a drží sa za hrudník. Už dlho mal problémy so srdcom, ale aj tak ma jeho smrť šokovala. Za celé roky čo trčím v base som s nikým nenadviazal také priateľstvo. Nechcem vyzerať nejako namyslene, ale s väčšinou ostatných muklov sa nie je o čom baviť. Samozrejme, občas sa nájdu výnimky, ale skoro všetci ostatní sa na seba neuveriteľne podobajú. Násilníci, vrahovia, zlodeji. Všetci fungujú podobne, ale sú rozptýlení v spoločnosti, takže sú nenápadní. Všimnete si to, až keď sa ocitnú pohromade a strávite s nimi dosť času.

Ujo Jozef (ako som ho v duchu volal) sa od nich líšil. Bol inteligentný, sčítaný a poznal mnoho príbehov. On mi ukázal, ako sa dá pomocou kníh z basy aspoň dočasne uniknúť, ako vymyslieť vlastné príbehy, aj keď nie sú umeleckými dielami. Rozprávali sme sa o knihách celé hodiny a po jeho smrti som vedel, že už podobného človeka nestretnem.

Nejakú dobu som bol v cele sám, ale aspoň ma nikto neotravoval. Keď ku mne minulý mesiac nasťahovali Milana, zaradil som ho v priebehu troch sekúnd. Patril k tým vyplašeným nováčikom, ktorí nikdy neukradli ani žuvačku v obchode a naposledy sa pobili ako deti. Tí, ktorí o živote v base vedeli iba z filmov ako Vykúpenie z väznice Shawshank a doteraz viedli slušný život. Nevyzeral byť nebezpečný, ale bol predsa medzi nami grázlami, takže som sa jeho neškodným výzorom nedal oklamať.

Bol nezdravo bledý, mohol to byť absťák, alebo jednoducho stres. Nervózne sa obzeral okolo seba a neustále sa škriabal na pravom zápästí, ktoré mal celé červené a opuchnuté. Napriek tomu ale na mňa pôsobil celkom inteligentne, teda až do tretieho dňa, kedy sa s ním pri večeri dal do rečí Zoltán.

Dalo sa to čakať, Zoltán so svojimi dvomi kumpánmi otravovali všetkých nováčikov. Bola to naozaj zaujímavá trojica. Ivan bol tučný chlapík odniekiaľ z Východného Slovenska, teda aspoň tak usudzujem podľa tej hatlaniny, ktorou rozprával. Väčší kvietok bol krpatý cigáň, ktorého všetci prezývali Aladin. Od pohľadu feťák ako vyšitý, krvou podliate oči mal neustále prižmúrené a pohyboval sa trhavo ako jašterica. V base sa dá dostať k drogám, ak máte peniaze, ale to nebol jeho prípad. Tipoval som, že fet mu zabezpečuje Zoltán a práve tým si kupuje jeho vernosť. Sedel som na opačnom konci stola, keď si Zoltán, Ivan a Aladin sadli oproti Milanovi. Maďar, Slovák a cigáň pekne pohromade, z toho by mali bojovníci proti rasizmu radosť.

„Ty si tu nový,“ prihovoril sa mu Zoltán so silným prízvukom. „Ja som Zoltán,“ podával mu ruku nad tanierom s polievkou. Milan zaváhal a potom mu ňou potriasol.

„Milan.“

„Sedíš prvýkrát, čo?“

„Hej.“

Zoltán s vážnym pohľadom prikyvoval. „Tak to je na hovno. Nováčikov vždy všetci buzerujú.“

„Zatiaľ som nemal s nikým problém.“

„To si mal šťastie, ešte si ťa nevšimli. Ale sú tu nebezpeční bastardi. Budeš potrebovať kamarátov, čo by ti pomohli, ak by bolo treba.“

Milan na to nič neodpovedal, iba sklopil oči k tanieru a pomaly jedol.

„My proti nováčikom nič nemáme, však chlapi? Sme tu už dlho a všetkých poznáme, môžeme ťa ochrániť. Ani od teba nechceme peniaze, ber to ako kamarátsku pomoc. Krabička cigariet týždenne pre každého z nás ako poďakovanie stačí. Čo ty na to?“

Milan naňho opatrne pozrel a na tvári mu zahral neistý úsmev.

„Vďaka, ale nebojím sa. Postarám sa o seba.“

Zoltán sa zasmial a pokrčil plecami. „Ako myslíš. Potom mi nehovor, že som ťa nevaroval. Keď za mnou dolezieš s tým, že ti niekto natrhol riť, cena už nemusí byť rovnaká.“

Pri odchode ešte Milana dobrosrdečne potľapkal po pleci. Vedel som presne ako to dopadne a preto som Milana nenápadne pozoroval. Nebola to úplná náhoda, keď som sa o deň na to vrátil večer do spŕch, pretože som Milana a to neslávne trio nikde nevidel.

Našiel som ich v rohu kúpeľne, Ivan držal Milanovi ruky za chrbtom, zatiaľ čo mu Aladin búšil päsťami do brucha ako rozzúrená čivava. Ten malý cigáň možno nemal silné rany, ale dokázal byť rýchly. Z ucha mu tiekla krv, takže som usúdil, že sa Milan najskôr pokúšal brániť a teraz spláca úroky. Zoltán si ma všimol hneď a zoširoka sa usmial.

„Chlapi, máme spoločnosť. Prišiel k nám pán spisovateľ. Ak ste tu mali dohodnuté rande, tak máš šancu. Teraz sa veľmi brániť nebude.“

Milan spadol na zem, presne na mieste, kde Jozef pred niekoľkými mesiacmi dostal infarkt.

„Zmiznite!“ zavrčal som.

Ivan sa ťažkopádne pohol smerom ku mne, ale Zoltán zdvihol ruku. „Už má aj tak dosť, aj keď tento zmrd si tiež koleduje o lekciu. Za chvíľu bude večierka, takže to necháme nabudúce.“ Potom sa sklonil k Milanovi.

„Vyzerá to, kamoško, že sa o seba fakt nedokážeš postarať sám. Neviem, čo s tebou plánuje tento mudrlant, ale ak máš záujem o pomoc, stačí slovo.“ Dal mu niekoľko sekúnd na odpoveď, potom pokrčil ramenami. „Ako myslíš,“ odpľul si a kývol na odchod. Cestou von ma Ivan odstrčil, ale mohlo to dopadnúť aj horšie.

Milan nepovedal ani slovo, keď som mu pomohol obliecť sa a odviedol ho späť do cely. Až keď sa zvalil na svoju posteľ a niekoľko minút iba ležal schúlený do klbka, pozrel na mňa a zamumlal: „Vďaka. Neviem, kam by až zašli, ak by si neprišiel.“

„Nechcem povedať, že nemáš za čo, pretože máš. Ale nemusíš mi ďakovať. Sám mám s tými hajzlami nevyriešené účty.“

„Toto nebol koniec, však?“

„Čo myslíš?“ trpko som sa usmial.

Vzdychol si a znovu sa zvalil na posteľ. „Čo mám robiť? Mám mu jednoducho zaplatiť?“

„Drbe ti?!“ Začínal som pochybovať o svojom prvom dojme z toho chlapíka. Ukazovalo sa, že má v hlave nasraté. „Ak mu zaplatíš raz, už nikdy ti nedá pokoj. Nechceš ho mať na krku celé tie roky, čo tu budeš trčať, ver mi. A okrem toho bude stále pýtať viac.“

„To sa mám nechať zase zmlátiť?“

„Nemáš na výber. Zoltán vydiera všetkých zelenáčov a väčšina z nich povolí. Párkrát ti ešte naloží, ale je to obchodník. Keď uvidí, že z teba nič nevypadne, nájde si na niekoho ďalšieho.“ Nechal som ho, aby si to v hlave utriedil.

„Hovoril si, že s ním máš nevybavené účty. Aj teba vydieral?“

„Nie, do toho ťa nič nie je. Nemysli si, že som to robil iba z dobrého srdca. Niečo za to chcem.“

Doparoma, mali ste vidieť jeho výraz! Strelil po mne ostražitým pohľadom, zdalo sa, že zbledol ešte viac. Keď mi došlo, na čo myslí, rozrehotal som sa tak, že mi vytryskli slzy. O chvíľu už nebol sám, čo sa držal za brucho.

„Tváriš sa nervózne ako začínajúca kurva. Neboj sa, nechcem nič, čo si robil doma so ženou. Chcem tvoj príbeh.“

„Aký príbeh?“

Sadol som si na svoju posteľ oproti nemu. Bolo dôležité, aby presne pochopil, čo sa mu chystám povedať.

„Zbieram príbehy. Si tu len pár dní, takže si si to možno nevšimol, ale je tu neskutočná nuda. Mreže nie sú na base to najhoršie. Keď si tu dosť dlho, začneš premýšľať nad blbosťami. Nad minulosťou, nad rodinou, nad sebou. Niekomu z toho zašibe a nezvládne to. Nedávno si jeden chlapík vo vedľajšej cele vrazil pero do oka. Niektorí začnú cvičiť, alebo sa modlia. Dôležité je nezastavovať sa, nájsť si nejakú somarinu, ktorej sa môžeš venovať, aby si zabil čas. Ja čítam a zbieram príbehy. Tu v base ich je veľa a píšem iba tie, ktoré naozaj stoja za to. Niektoré si upravujem podľa seba, iné prepisujem skoro doslovne. S inými menami, samozrejme.“

„Takže preto ťa volajú Spisovateľ.“

„Áno,“ zasmial som sa. „Originálne, čo? Tu prezývku dostáva skoro každý a ja som dopadol celkom dobre.

„Ako vzniklo Aladin?“

„Aladin je smradľavý feťák. Doparoma, už si ani nespomínam na jeho skutočné meno. Krátko po tom, ako sem prišiel, si zohnal nejaký sajrajt a nikto ho nevedel ukľudniť. Dal si dole plachtu z postele, posadil sa na ňu a začal lietať,“ rozpažil som ruky ako lietadlo. „Vykrikoval, že letí domov. Vyzeral ako Aladin, ktorému nechce naštartovať lietajúci koberec. A okrem toho je aj opálený ako arab.“

Prvýkrát od chvíle, čo sem Milan prišiel, som ho videl smiať sa. Do tváre sa mu vrátilo trochu farby, začal sa uvoľňovať, aj keď bolo vidieť, že má stále bolesti.

„Tak čo na to hovoríš? Lepšie jeden príbeh ako krabička cigariet každý týždeň.“

„Ale ja žiadny príbeh nemám.“

Videl som mu na očiach, že už presne vie, ktorý príbeh od neho chcem.

„A tu si sa ocitol náhodou, čo? Ale no tak, keď si sa dostal medzi týchto magorov, musel si vyviesť niečo poriadne. Niekoho si zamordoval? Svoju starú?“

„Nikoho som nezabil,“ uhol pohľadom a prekrížil si ruky na hrudi.

„Tomu neverím.“

„Ver si čomu chceš!“ odsekol zlostne. „Nechcem o tom hovoriť.“

„A kto by chcel? Nemysli si, že si prvý, kto mi to hovorí. Ja som ti pomohol, tak teraz je rada na tebe. Ak nechceš byť proti Zoltánovi sám, bude to musieť fungovať obojstranne.“

Keď neodpovedal, ľahol som si na chrbát a vzal do ruky knihu Duch Llana Estacada od Karla Maya, ktorú som mal práve rozčítanú. Milan mlčal, až kým zhasli svetlá a knihu som musel odložiť. Vedel som, že stále nezaspal, počul som, ako občas potichu zastonal, keď sa prehadzoval na druhý bok a držal sa za brucho. Možno dúfal, že zaspím prvý, ale bol spln a ja počas neho bývam čulý ako rybička.

„Tak dobre,“ vydýchol nakoniec, „porozprávam ti, prečo som skončil v tejto diere. Viem, že mi nebudeš veriť, ale to nevadí. Chcel si príbeh, tak si s ním rob, čo chceš,“ v hlase mu znel hnev a niečo ďalšie, čo som nevedel presne rozoznať. Strach? Doliehalo ku mne jeho plytké dýchanie, trpezlivo som čakal.

„Neviem, kde mám začať.“

„Začni tam, kde by si sa chcel vrátiť, ak by si to mohol napraviť.“

Milan sa druhýkrát v ten večer zasmial, už v tom ale nebola ani štipka veselosti.

„Takých dní bolo veľa. Ako ten, kedy som prvýkrát ráno vstal s myšlienkou na pohárik a uvedomil si, že som alkoholik. Alebo ten, kedy ma vyhodili z roboty. Práve vtedy išlo všetko do hája, hlavne medzi mnou a mojou ženou.

Dovtedy sme bez problémov žili a vychovávali našu dcérku. Potom prišli hádky, obviňovanie, problémy s peniazmi. Moje pitie sa len zhoršilo a keď sa žena s dcérou odsťahovali k svokrovcom, nič ma nemohlo zabrzdiť. Myslím, že to je najťažšie na tom, keď chce človek prestať. Väčšinou sa pre to odhodlá, až keď má naozaj problémy, no práve vtedy to najviac potrebuje.“ Zhlboka sa nadýchol a keď pokračoval, hlas mal napätý.

„Ale v skutočnosti ani to nie je dôvod, prečo som sa dostal do basy. Možno to súviselo s tým, že som bol posledné týždne sám a v jednom kuse naliaty, ale stále som to mohol zmeniť. Veril som tomu vtedy a verím tomu aj teraz. Bod, od ktorého nebolo návratu, bola až moja posledná noc na slobode.“

Znovu nasledovala pauza, tentokrát dlhšia. Nechal som ho, aby si utriedil myšlienky.

„V tú noc ma prebudil Albert, náš pes. Veľký, čierny labrador, ktorý mi ako jediný robil spoločnosť. Vtedy som už viac ako týždeň býval sám a dom bol prekliato tichý. Bolo už po polnoci, keď ma zobudil Albertov štekot. Hlava ma neskutočne bolela a na jazyku som mal tú známu odpornú chuť. Prichádzala ukážková opica.

Albert bol taký hlučný, že kým sa mi podarilo vymotať z postele a otvoriť okno, určite prebudil polovicu ulice. Bola neskutočná zima, no aspoň ma to trochu prebralo. Začal som ho volať, ale úplne ma ignoroval. Odhadoval som, že stojí niekde pri zadnom plote, čo bolo iba pár metrov od spálne, takže ma musel počuť.

Obliekol som si vetrovku, obul sa a vyšiel von. Cestou som si zobral z chladničky ešte jedno pivo, aby som spláchol tu hnusnú pachuť. Obišiel som dom, bola jasná obloha, svietili hviezdy aj Mesiac, takže som ani nepotreboval baterku. Náš dom stojí úplne pod horou na okraji dediny, na konci slepej ulice. Je to tichá oblasť, väčšina domov slúži iba ako víkendové chalupy, okrem nás a suseda horára tam celoročne bývalo iba zopár rodín. Všimol som si, že sa v susedovom dome svieti a okamžite mi napadlo, že Albert musel prebudiť aj jeho.

„Sprosté psisko!“ nadával som. Nie že by sme boli s horárom nejakí kamaráti, ale nestál som o susedské rozbroje. Pravda bola taká, že som sa s ním rozprával iba párkrát. Keď sme sa prisťahovali, bolo mi jeho odmerané správanie čudné, no potom som sa od ľudí v dedine dozvedel, že je taký už niekoľko rokov, odkedy mu zomrela žena. Už predtým to nemal jednoduché, keď sa ich dcéra narodila postihnutá, no po smrti manželky zostal na jej výchovu sám.

Horár bol síce samotár, ale jeho dcéra bola ako duch. Prešli mesiace, kým som ju prvýkrát zahliadol v podkrovnom okne. Hľadela na mňa, bledá tvár jej žiarila ako Mesiac a keď zistila, že som si ju všimol, v okamihu zmizla za záclonou. Nikdy som ju nevidel mimo domu a zdalo sa, že nenavštevuje ani žiadnu špeciálnu školu. So susedom som o tom nikdy neprehodil ani slovo. Zvyčajne mi iba kývol na pozdrav a mračil sa, ale raz ma upozornil, aby som nechodil Alberta venčiť do lesa počas loveckej sezóny. Nie, neboli sme ani zďaleka kamaráti, ale v porovnaní s ostatnými som s ním vychádzal celkom dobre.

Každopádne, chcel som Alberta čo najskôr utíšiť, no práve vtedy som si uvedomil, že ho už nepočujem. Všade bolo ticho, ale nikde som nevidel. Znovu som naňho zavolal, ale nepribehol ku mne ako zvyčajne. Vôbec sa mi to nepáčilo. Až keď som prišiel k zadnému plotu, uvidel som pletivo prehnuté až k zemi.

Musel sa zaprieť celou váhou, aby ho dokázal odtlačiť. Nebol to nejaký pevný plot, ale Albert nikdy neutekal, ani ako šteňa. Zahvízdal som a načúval. Vedel som, že nemôže byť ďaleko, ale ak bežal priamo do lesa, ktorý začínal iba kúsok za našim pozemkom, môže sa zatúlať aj kilometre ďaleko.

Možno si myslíš, že som váhal a premýšľal logicky. Mohol by sa ráno sám vrátiť, bol to predsa pes a nebol v lese prvýkrát. Alebo som sa mal vrátiť aspoň po baterku, ale nič také som neurobil. Bál som sa o Alberta, hnev ma už úplne prešiel. Posledné týždne bol mojim jediným spoločníkom a asi to bude znieť smiešne, ale aj posledným priateľom, ktorý sa mi neotočil chrbtom. Pes ťa má rád bez ohľadu na to, koľko chýb si urobil a či máš peniaze. Kto nemal psa to nikdy nedokáže pochopiť.

Preliezol som spadnutý plot a vydal sa cez malú lúku do hory. Medzi stromami bolo stále dosť svetla, väčšina listov už opadala a cez holé koruny dubov bolo vidieť oblohu. Pripadal som si nepatrične hlučný, keď som sa uprostred noci predieral stále hlbšie do lesa a suché listy mi šušťali pod nohami. Napadlo mi ale, že to nevadí, pretože aspoň budem počuť Alberta alebo iné zviera, ktoré by sa pohybovalo v mojej blízkosti. Ja som predsa nemusel byť potichu, nemusel som sa skrývať. Aspoň vtedy som si to myslel, ale časť mňa možno cítila, že to nie je celkom pravda, pretože pri každom kroku som tŕpol a uši som mal nastražené. V lese bolo chladnejšie a ako som kráčal ďalej, začala sa objavovať riedka hmla, čo ma znervózňovalo. Neustále som sa obzeral a zakopával o spadnuté konáre, ak si sa pokúšal niekedy orientovať iba v mesačnom svetle, tak vieš, o čom hovorím. Človek síce trochu vidí, ale nedá sa odhadnúť presná vzdialenosť.

Po nejakej dobe som sa dostal na malú čistinku, to už mi bola poriadna zima a začal som si uvedomovať, aký to bol hlúpy nápad ísť len tak do lesa. Nemal som najmenšiu šancu Alberta nájsť, nebol som si ani istý, z ktorej strany som sem prišiel. Bolo to iba ďalšie z mojich hlúpych rozhodnutí a napadlo mi, že ak nenájdem cestu späť, určite do rána zamrznem.“

Snažil som sa predstaviť si tú scénu, ale nedarilo sa mi to. Nešlo mi do hlavy, že sa tento chudý a roztrasený chlapík vybral sám v noci do lesa. Asi mal predsa len väčšie gule, ako som si myslel.

„Všetko vyzeralo rovnako a tak som zízal na oblohu a skúsil odhadnúť smer, ale netušil som ako. Videl som okrúhly Mesiac a pár súhvezdí, ale to bolo všetko. Zdalo sa mi, že keď som kráčal do lesa, mal som Mesiac na pravej strane, takže teraz by to malo byť opačne, ale nebol som si istý. Cúval som, snažil som sa nájsť miesto, kde by neboli stromy také husté, aby som mal lepší výhľad a vtedy som stúpil na niečo mäkké, pošmykol sa a dopadol som na zadok. Keď som sa pokúšal vstať, nahmatal som pod sebou mokré listy. Prevalil som sa na bok a vtedy som ho uvidel.“

Rozprával cez zuby a sekal vety na jednotlivé slová, akoby mu bolo zle.

„Albert bol už mŕtvy. Všade bola krv, zlepila mu srsť a v tom svetle vyzerala čierna. Mal som ju na rukách aj na oblečení, páchla ako mince. Videl som, ako sa mu leskli oči a jazyk mal vyplazený ako vždy, keď bol po behu udýchaný, ale niečo na jeho tele nebolo v poriadku. Až potom som si uvedomil, že hlavu má na opačnej strane, pri chvoste. Niečo ho roztrhalo na kusy.

Priamo na tej čistinke som sa povracal, sadol si na zem a plakal tak, ako som neplakal od maminho pohrebu. Netušil som, čo mám robiť. Asi ti to pripadá zvláštne, ale v tej chvíli som vôbec nemyslel na to, čo Alberta zabilo. Bol som v šoku z toho, v akom stave som ho našiel a úplne som zabudol, kde som. Stále som držal to poondené pivo, veril by si tomu? Celú dobu som ho niesol a ani som o tom nevedel. Neprestal som byť alkoholikom ani sám v lese vedľa svojho mŕtveho psa.

Vypláchol som si ústa a zvyšok vypil, trochu to pomohlo. Chcel som Alberta vziať so sebou, ale bál som sa na jeho telo znovu pozrieť a tak som tam sedel ako najväčší idiot na svete. Ani na sekundu mi nenapadlo, že to, čo Alberta roztrhalo, je stále niekde v lese. Práve som vstával, keď som to začul.“

Milan potichu zastonal. Videl som, ako sa drží za brucho.

„Si okej?“

Prikývol, ale tvár sa mu v slabom svetle leskla. Možno to bol pot a možno slzy. Možno oboje. Napriek tomu pokračoval.

„Taký zvuk si nevieš predstaviť. Nikdy som nič podobné nepočul. Bolo to, akoby sa zviera pokúšalo vykríknuť ľudským hlasom. Niečo medzi zavytím a kvílením od bolesti, oveľa hlasnejšie ako Albertovo štekanie. Krvi by si sa vo mne nedorezal. Všetky chlpy na tele sa mi zježili a myslím, že som ani nedýchal. Primrzol som na mieste, netušil som, odkiaľ ten zvuk prišiel. Aké zviera dokáže takto zavýjať a roztrhať dospelého labradora? Medvede a vlkov tu nevideli už roky. V Česku vraj nejakí turisti videli šelmu podobnú jaguárovi. Pripadalo mi to ale šialené, nevedel som si predstaviť, že by sa tu také zviera nejakým spôsobom ocitlo.

Znovu sa ozval ten zvuk a tentokrát som dokázal určiť smer. Znelo to hlasnejšie ako predtým, muselo sa to ku mne približovať. Ani neviem, kedy som sa rozbehol, nebolo to vedomé rozhodnutie. Utekal som opačným smerom a krv hučala v ušiach. Ešte nikdy som tak neutekal, panika a adrenalín ma tlačili pred sebou. Keď má človek naozaj strach, mozog sa vypne a telo riadi autopilot z praveku, vydesené zviera, ktoré sa riadi inštinktom. Nie sme žiadni predátori. Nemáme pazúre, ani tesáky a keď si máme vybrať medzi bojom a útekom, takmer vždy si vyberieme útek. Na ten sme naprogramovaní.

Naslepo som sa rútil lesom a skôr ako som sa stihol zastaviť, vletel som na strmý svah. Kotúľal som sa dole a poriadne som sa pri tom doudieral, ale v tej chvíli som žiadnu bolesť nevnímal. Neodvažoval som sa spomaľovať a zisťovať, či ma to dobieha, ale zdalo sa mi, že okrem vlastných krokov počujem aj iné zvuky neďaleko za mnou. Znovu sa ozvalo to príšerné zavýjanie.

Myslel som, že každú sekundu zomriem, že mi niečo odtrhne hlavu ako Albertovi a potrvá celé týždne, kým ma tu niekto nájde. Nemal som ani potuchy, ako ďaleko som sa dostal, ale les tam bol hustejší a plný kameňov, o ktoré som zakopával. Párkrát som skončil na zemi, ale suché listy stlmili dopad. Asi by som tak utekal až do úplného vyčerpania, keď som si všimol medzi stromami svetlo. Svetlo znamenalo, že sú tam ľudia a ak by som mal dosť vzduchu v pľúcach, asi by som začal hulákať o pomoc. Kúsok odtiaľ som znovu spadol a zvyšných pár metrov sa doplazil.

Naozaj tam bola malá, ošarpaná chatka, ale svetlo vychádzalo z terénneho auta vedľa nej. Bolo mi povedomé, no nemal som čas si ho obzerať, svetlomety ma oslepovali. Obehol som ho k strane vodiča a uvidel otvorené dvere a úlomky skla z rozbitého okna vedľa prednej pneumatiky. Motor stále bežal, skoro som ho nepočul, keď som sa snažil chytiť dych.

Chcel som skočiť dovnútra, no vtedy som si všimol vedľa auta nehybnú mužskú postavu, ktorú som okamžite spoznal. Sused sedel na zemi s nohami natiahnutými pred seba, chrbtom sa opieral o zadné dvere, bradu položenú na hrudi. Pravou rukou sa držal za brucho, akoby sa v ňom pokúšal udržať lesklé, bledo-ružové povrazy, no nedarilo sa mu to. Črevá mu ležali v rozkroku a na suchých listoch.

Zahryzol som si do päste, aby som nevykríkol, chcel som odstúpiť, odvrátiť sa od toho pohľadu, no vtedy som uvidel jeho druhú ruku. Držal v nej pušku. Vrhol som sa k nej, nechtiac som ho pri tom prevrátil na bok, keď sa mu popruh zachytil o topánku. Medzi stromami som počul šuchot lístia a praskanie vetvičiek, vedel som, že sa blíži to, čo zabilo Alberta a zrejme aj suseda.

Mal som síce zbraň, ale necítil som sa bezpečne. Nikdy v živote som nedržal nič silnejšie ako vzduchovku, nevedel som ani či je nabitá a odistená. Ako prvé mi napadlo zavrieť sa v aute, ale pre rozbité okno mi to nepripadal dobrý nápad. Zostávala ešte chalupa.

Dvere boli otvorené dokorán, vbehol som teda dnu a zabuchol ich. Nedali sa poriadne zavrieť, najskôr som si myslel, že ich niečo blokuje, no potom som vo svetle z auta uvidel rozštiepený okraj v mieste, kde mal byť zámok. Boli rozbité a jediná kovová západka, ktorú som našiel, bola z vonkajšej strany. Načo by niekto montoval západku zvonka?

Už nebol čas vracať sa do auta, vedel som, že tá beštia už musí byť kúsok tu. Na podlahe sa povaľovalo kopec drevených triesok, vyzerali ako kusy nábytku, tak som jednu vzal a použil ako zarážku pod dvere. Na moje vlastné prekvapenie to držalo a tak som rýchlo pridal ešte jednu, ktorá mi prišla pod ruku, odplazil sa k zadnej stene a čakal.

Jediné malé okno na vedľajšej stene bolo zatlčené doskami, takže tam bola skoro úplná tma, iba cez škáry v rozbitých dverách presvitalo svetlo z auta. Niečo prešlo priamo pred dverami, videl som mohutný tieň a snažil sa zadržať dych, ale pľúca mi išlo roztrhnúť.

Modlil som sa, aby tá vec jednoducho odišla, ale svoju dávku šťastia som si vyčerpal, keď som natrafil na tú chalupu a pušku. Ťažké kroky bolo počuť najskôr z jednej strany a už keď som si myslel, že to odišlo, ozvali sa pri aute. Tá sviňa si obchádzala celú chalupu, krúžila okolo a musela ma cítiť. Musela ma počuť. Rýchlo som ohmatal okolité steny, ale iný východ tu nebol.

Veľký tieň pred dverami znovu zaclonil jediný zdroj svetla a kroky ustali. Namiesto nich som počul rýchly dych a po ňom nasledovalo to príšerné zavytie ako z hororu. Keď sa dvere pár centimetrov posunuli a škrípali o dlážku, začal som kričať. To zviera sa o ne oprelo a začalo do dreva hrabať labami, potom odstúpilo a narazilo do nich.

Namieril som na dvere a vystrelil. Skoro som ohluchol a spätný náraz mi takmer vykĺbil rameno, ale trafil som. Nemalo to žiadny účinok, guľka neprešla cez hrubé drevo a ďalší náraz dvere znovu o kúsok pootvoril. Dnu začalo prenikať viac svetla a aj keď mi v ušiach pískalo, počul som dunivé vrčanie, akoby mi vibrovali všetky kosti v tele.

V tej chvíli mi bolo jasné, že je po mne. Vedel som, že nemám šancu sa odtiaľ dostať a nejako som...asi som rezignoval. Neviem to lepšie vyjadriť. Stále som bol na smrť vydesený, ale vedomie toho, že prichádza koniec, mi vyčistilo hlavu.

Netušil som, či mi zostávajú ešte nejaké náboje, ale zaprel som pušku pevne o rameno, zamieril na zväčšujúci sa otvor a vyčkával. Už mi nešlo o svoju záchranu, chcel som tej potvore uštedriť aspoň jednu ranu, asi kvôli Albertovi. Neviem. Možno som si až potom odôvodnil to, ako som sa zachoval, pretože mi to v tej chvíli pripadalo prirodzené. Už sa nedalo utekať. Bol čas na boj.

Pri ďalšom náraze do dverí sa otriasla celá chalupa a dvere už boli otvorené dosť na to, aby sa to mohlo pretlačiť dnu. Vrčanie zosilnelo a zacítil som prenikavý smrad, niečo podobné mokrému psovi, keď sa v medzere objavil najskôr ňufák a po ňom celá hlava. Papula s obrovskými zubami, malé čierne oči a špicaté uši. Nebol to vlk, ale dosť sa to naňho podobalo. K vlkovi z Černobyľu.

Už mal vo vnútri obe predné laby, keď som stlačil spúšť. Ozvala sa ďalšia rana, stihol som si všimnúť záblesk sivej srsti a potom do chalupy znovu prúdilo svetlo. Vlk tak skučal bolesťou, že na sekundu mi ho dokonca bolo ľúto. Bolo to príšerné, no jeho kvílenie sa vzďaľovalo, až nakoniec úplne ustalo.

Neviem, ako dlho som tam stál a načúval, či sa nevracia. Nakoniec som sa ale odhodlal a vykĺzol von. Motor v aute stále bežal a svetlomety teraz mierili priamo dovnútra, takže som mal konečne možnosť si lepšie prezrieť, kde sa nachádzam.

To, čo som uvidel, mi vyrazilo dych. Už predtým som si všimol, že je skromné zariadenie chalupy na triesky, ale teraz som videl, že zničené sú aj steny a podlaha. Skoro každý centimeter štvorcový pokrývali hlboké ryhy. Vyzeralo to, akoby sa odtiaľto dlhé roky pokúšali tisícky silných pazúrov dostať von. Rovnaké ryhy som našiel aj na vonkajšej strane dverí, kde sa pred chvíľou ten vlk dobíjal dovnútra.

Nevedel som, čo to znamená, mal som toho dosť. Keď som sa trochu spamätal, musel som sa rozhodnúť, čo ďalej. Susedovo telo som opatrne odtiahol do chalupy, nechcel som ho nechávať vonku, ale ani som ho nemohol nakladať do auta. Proste som nemohol, nie v stave, v akom sa nachádzal.

Sadol som si za volant, odložil pušku tak, aby som ju mal poruke a podarilo sa mi auto v úzkom priestore medzi stromami otočiť. Diaľkové svetlá pomohli, ale cestu pod suchými listami skoro nebolo vidieť. Musela to byť jedna zo starých lesníckych ciest, sused bol nakoniec horár, takže to tu musel poznať. Čo tam robil uprostred noci? Bola to jeho chalupa?

Opatrne som zostupoval z kopca. Posledné, čo som potreboval, bolo vyletieť z cesty. Po chvíli som v doline pod sebou konečne uvidel svetlá, dedina musela byť blízko. Ruky ma oziabali a stále som bol celý od Albertovej krvi, chcel som ísť niekam do tepla a umyť sa. Les mal však pre mňa nachystané ešte niečo, akoby tých čudných náhod nebolo dosť.

Uvidel som to už z diaľky, no najskôr som to pokladal iba za nízky kameň. Keď som sa ale dostal bližšie, rozoznal som na kraji cesty ležať drobné telo. Nie som na to hrdý, ale sekundu som naozaj zvažoval, že jednoducho pôjdem ďalej. Nakoniec som ale zatiahol ručnú brzdu, vzal si pušku a vyšiel von.

Niekoľko metrov pred autom ležalo tvárou dolu mladé dievča. Bolo nahé, ale napoly zakryté listami. Nehýbalo sa. Nechcel som sa pozerať na ďalšiu mŕtvolu, ale už som sa nemohol len tak vrátiť. Neustále sa obzeral, či sa z lesa znovu nevráti ten vlk, rozhodnutý dostať ma na druhý pokus. Keď som dievčaťu položil ruku na rameno, pokožku malo teplú. Nie teplú, horúcu.

Opatrne som ho pretočil na chrbát a keď mu čierne vlasy skĺzli z tváre, musel som sa oprieť o strom. Tú bledú tvár som videl iba párkrát, ale okamžite som ju spoznal. Susedova dcéra bola bezvedomí, pod ľavou pazuchou mala hlbokú ranu. Krv sa z nej valila a stekala jej po bruchu do veľkej kaluže. Puška v mojich rukách mi zrazu pripadala hrozne ťažká.

Bolo to absurdné, nedávalo to žiadny zmysel, ale s takýmto zranením tu nemohla ležať viac ako pár minút. Nie, ja som nestrieľal na človeka a už vôbec nie na to útle dievča bez šiat, v noci, v lese. Ale dostal som pochybnosti. Naozaj som si bol istý, že vidím vlka? Bola tma a mal som strach, pretože niečo roztrhalo Alberta, vytrhlo susedovi črevá a so mnou malo určite podobné plány. Nie, tú šelmu, ktorá sa ku mne dobíjala cez hrubé dvere som si nemohol vymyslieť.

Chvíľu som postával a váhal, nemohol som ju tam nechať. Nakoniec som pušku vrátil spať do auta a ruky opatrne vsunul pod jej kolená a chrbát, aby som ju mohol preniesť. Bola ľahká, nebolo to náročné aj napriek mojim vlastným zraneniam. Snažil som sa s ňou narábať čo najopatrnejšie, ale keď som ju ukladal na zadné sedadlá, prebrala sa. Vrhla sa na mňa a na to, v akom bola stave, bola poriadne divoká. Bojovala zubami nechtami, v jej prípade to nebola iba metafora. Pri tom krátkom zápase stratila veľké množstvo krvi a ja som sa ju pokúšal udržať na mieste. Našťastie znovu omdlela.

Neustále som ju kontroloval v zrkadle, bál som sa, že sa skotúľa alebo znovu preberie. Keď som prešiel cez otvorenú rampu na ceste, les zostal konečne za mnou. Ocitol som sa o niekoľko ulíc ďalej, no nezastavoval som pri žiadnom z tmavých domov, k nám to bolo iba kúsok. Na obzore sa už objavovalo slabé svetlo, ale do svitania bolo ešte ďaleko a väčšina ľudí stále spala. Zastavil som priamo pred domom a bez zdržiavania vbehol dnu. Mobil som našiel na posteli, kde som ho predošlý večer nechal. Zavolal som 112 a prehrabával sa policami v kúpeľni, asi som hľadal nejaký obväz, alebo čo. Bolo mi zle pri pohľade na vlastné ruky pokryté blatom a usychajúcou krvou. Operátorka sa ozvala skoro okamžite.

„Postrelil som dievča,“ počul som sám seba. Nerozhodol som sa, že to poviem, šokovalo ma, keď som počul vlastný hlas. Na druhom konci nastalo na niekoľko sekúnd ticho.

„Môžete to, prosím, zopakovať? Povedzte mi svoje meno.“

„Je tu postrelené dievča, veľmi krváca. Pošlite niekoho, rýchlo!“

Nadiktoval som jej meno a adresu, uisťovala ma, že pomoc je už na ceste. Chcela vedieť nejaké ďalšie podrobnosti o zranení, tak som sa vrátil k autu a našiel som ju ležať bez života. Musela zomrieť po ceste, alebo kým som telefonoval. Bez rozmýšľania som prerušil hovor.

Spomienky na to, čo sa dialo potom, mám zahmlené, ako keby som si znovu vypil. A možno som to aj urobil, neviem. Nedokázal som tam stáť vedľa toho drobného tela, vrátil som sa do domu. Keď som cez okno uvidel prichádzať blikajúce majáky, pokúšal som sa v kúpeľni umyť si ruky a tvár. Nemohlo trvať dlho, kým prišli a spolu s nimi aj dve policajné autá.

Asi si vieš predstaviť, čo nasledovalo. Keď našli jej telo a pušku, nasadili mi želiezka a vzali so sebou. Vypočúvanie bolo ako nočná mora, nenechali ma, aby som sa najskôr vyspal. Moje rozprávanie o vlkovi a náhodné nájdenie mŕtveho suseda a jeho nahej dcéry v lese muselo znieť ako výplod blázna.

Na zbrani boli moje odtlačky. V podstate som sa priznal operátorke v telefóne. Bol som alkoholik. Nemal som šancu sa z toho vykrútiť a keď ma odsúdili, už som ani neprotestoval. Ani sám neviem, čo presne sa stalo, ale jedno viem určite. Ja som na žiadneho človeka nestrieľal. Útočilo na mňa nejaké obrovské zviera a musel som sa brániť.

Predtým si povedal, že najhoršie na base je to, že máš čas rozmýšľať a mal si pravdu. Neustále si v hlave preberám, čo sa stalo, čo som mohol urobiť inak. Keby som nešiel do lesa. Keby som zavrel Alberta na noc do garáže. No teraz je to už jedno.

Občas sa mi sníva, že som znovu v tej malej chalupe, ale už sa tam nechcem skryť. Chcem sa dostať von. Škriabem pazúrmi do stien, do podlahy, pokúšam sa nájsť nejakú štrbinu, alebo vylomiť dvere. A keď sa prebudím, myslím na toho vlka a na susedovu dcéru. Myslím na to, koľko nocí asi on strávil zamknutý v chalupe a koľko dní ona nevyšla z domu. A na suseda, ktorý mal kľúče od obidvoch.

Napádajú mi bláznivé teórie, ale čím viac nad tým premýšľam, tým väčší zmysel mi to dáva. Predstavujem si, ako sused musí svoju vážne chorú dcéru držať skoro celý čas v dome, ale každý mesiac ju na jednu noc vezme do lesa a zamkne v chalupe, ďaleko od ľudí, ktorí by ju mohli počuť. Predstavujem si, ako sa to dievča odtiaľ pokúša roky utiecť, ako sa pokúša tá nebezpečná šelma dostať von, až sa jej to nakoniec podarí. Zabije svojho väzniteľa, roztrhá chudáka Alberta, ktorý ju začuje, alebo zacíti, ale kým sa noc skončí, vykrváca na zadnom sedadle, než príde pomoc.“

Skryl tvár do dlaní, už sa nedokázal ovládnuť. Ani jeden z nás už nič nepovedal. Milan mal pravdu, bol šialený. Ale videl som, že rozprávanie ho stálo veľa námahy, najmä keď mal stále bolesti z tej bitky, ktorú dostal v sprchách, takže som naňho už netlačil.

Ešte dlho som ležal v posteli a premýšľal o jeho príbehu, mal som stále väčšie podozrenie, že ho úmyselne upravil, aby som mu dal pokoj. Nemohol predsa čakať, že mu také táraniny zožeriem. Z jeho postele sa ozývali tiché vzlyky. Vedel som, že plače za svojim starým životom, za tým, čo mohlo byť. Spomienky v base skoro vždy bolia a tie jeho boli ešte čerstvé.

Asi po hodine stonania a vzlykania sa však zdalo, že Milana netrápi iba minulosť. Stále sa držal za brucho a zvíjal sa v kŕčoch. Keď som vstal a sklonil sa k nemu, tvár mal lesklú od potu. Prvýkrát mi napadlo, či mu Aladin nespôsobil nejaké vnútorné zranenie. Blázon alebo nie, nemienil som ho takto nechať do rána a zavolal som bacharov. Na ošetrovňu ho museli takmer vliecť a keď som sledoval ako odchádzajú, netušil som, že Milana vidím naposledy, ani to, že som si práve zachránil život. Ľahol som si znovu na posteľ a cez malé okno s mrežami pozoroval okrúhly Mesiac.

O tom, čo sa na ošetrovni stalo, sa začali šíriť reči už pri raňajkách. Do obeda už každý v base vedel, že na ošetrovni došlo k pokusu o útek, keď Milan napadol doktora a prehryzol mu hrdlo. Zlomil väz bacharovi, ktorý bol najbližšie a ďalšieho sa pokúsil uškrtiť, keď ho prevŕtali guľkami.

Keď som to počul prvýkrát, neveriacky som krútil hlavou. To nebolo možné, videl som Milana, ktorý ledva stál na nohách, bledý a v horúčke. Doktora mi bolo ľúto, bol to férový chlap, ale bol som rád, že Milan v tom čase už nebol zavretý so mnou v cele.

Rozruch čoskoro ustal, aj keď niektorí to aj po štyroch týždňoch stále rozoberajú. V base je hrozná nuda, už som to spomínal. Ja som od tej noci nič nenapísal, až včera som sa rozhodol, že z Milanovho rozprávania urobím poviedku. Netvrdím, že je v nej všetko skutočné, ani že je dobrá. Môj starý kamarát Jozef by asi povedal, že nie, ale to nevadí.

Prvýkrát mám pocit, že to, čo som napísal, by mal vidieť aj niekto iný. Neviem prečo, nemyslím si, že by som to Milanovi dlhoval. Ale keď Jozef tvrdil, že každý príbeh chce byť napísaný, nechápal som, ako to myslel. Až doteraz. Napadlo mi, že sa to pokúsim prepašovať von. Niektorí chlapi si dopisujú so známymi a rodinou, tak to možno využijem.

Chcem len, aby si to niekto prečítal, aby Milanov príbeh nezomrel medzi týmito múrmi spolu s ním. A možno sa tým zároveň zbavím toho ťaživého pocitu zodpovednosti, že som okrem fízľov jediný, kto si ho vypočul.

A čo budem robiť ďalej? Nuž, v base sú dni jeden ako druhý. Už sú to štyri týždne, čo Milan zomrel a ja som v cele stále sám. Nepotrvá to dlho, čoskoro ku mne priradia niekoho ďalšieho. Okrem kníh a písania mám však aj novú zábavu, pretože pri každej príležitosti pozorujem Aladina. Niečo som vám o ňom, Zoltánovi a Ivanovi nepovedal.

Keď som videl, ako vydierajú Milana, neplietol som sa do toho pre nič za nič. Jozef mal s nimi tiež problémy už odkedy sem prišiel. Ten úbohý starec im platil, aby ho nechali na pokoji, no pár dní pred svojou smrťou si povedal, že už stačilo. Lenže po troch rokoch pravidelného príjmu sa tí traja bastardi nechceli svojej investície vzdať. Nikto ich pri tom nevidel, ale ja som si istý, že keď Jozef dostal v sprche infarkt, užil si podobnú nakladačku ako Milan.

Nie som taký hlupák, aby som sa so Zoltánom a jeho poskokmi pustil do otvoreného boja. Vďaka Milanovi sa mi však naskytla skvelá príležitosť, ako Jozefa pomstiť. Aladin sa posledný týždeň správe stále nervóznejšie, je bledý a jedla sa sotva dotkne.

Ostatní si určite myslia, že si znovu zohnal fet, ale ja vidím niečo, čo oni prehliadajú. Rana na uchu, kam ho zrejme pri bitke uhryzol Milan, sa mu stále nezahojila. Často si to miesto škriabe a v posledných dňoch má na krku podobný červený fľak, ako mal Milan na zápästí.

Pozorne ho sledujem, dokonca aj v noci, pretože jeho cela, v ktorej býva so Zoltánom, je skoro oproti mojej. Dnes je spln a ja znovu nebudem spať. Budem počúvať, či nezačujem krik, alebo to hrôzostrašné zavíjanie, ktoré opisoval Milan.

Bachari budú zaneprázdnení, podplatil som jedného nováčika, aby pred polnocou urobil trochu rozruchu a nechal sa odviezť na ošetrovňu. Nebude tu nikto, kto by tušil, že prichádza šelma. Iba ja. Budem sedieť a sledovať celu oproti. Budem čakať na ďalší príbeh.