(Nezmyselne príliš mocný mág) Too much ridiculously OP Mage
Príliš schopný Hrdina je na svojej "bežnej" výprave, kedy statočne "zachraňuje" svet, pred nástrahami všedného dňa. Náhodný dej tak ako prišiel počas sna. Poviedka sa uchádza o titul Fantastická poviedka mesiaca september 2018.
Takže... bol som niečo ako bezstarostný over powered lovec zvláštností či skôr terminátor podivností v svete kde sú tieto úkazy bežné. V mestách už to nebolo len človek, človek a občas zviera, takisto po oblohe lietalo kde čo. (Hlavne ja.)
Momentálne som preskúmaval dáku základňu, čo bol dáky vytesaný zahnutý záliv, priam ako skrytý dok pre loď v skalnatom masíve. Bolo to niečo ako tajná základňa, ktorá obsahovala i dve fajn káry, ale to je bočné. Preskúmavaním som tam blbol a zabíjal čas.
Prišla komunikácia (asi môj CO (commanding officer)) ktorá sa pýtala, aký je status mojej misie niekde inde. Čože bolo divné pretože daný príkaz ku mne nedorazil. Tak ma ten na druhej strane linky s povzdychom poslal poriešiť sídlo upírov. Samozrejme naliehal, aby som tam vyrazil okamžite.
Samozrejme že príchod nebol okamžitý, pretože letiac vzduchom som si to strihol cez oceán, alebo more. Po ceste ma niečo zdržalo: nejaký náhodný výpad od alienov, ktorých som vo vzdušnom súboji rozprášil. Po ceste k sídlu k upírov som si všimol hrad, ktorý mal byť mojou predchádzajúcou úlohou. Obe miesta boli skoro vedľa seba, s výhľadom na oceán, či more, bezpečne chránený pred jeho rozmarmi skalnatým útesom. Stály akoby na trávnatej plošine kedy z jednej stany bol útes a voda a z druhej útes a hora.
Pocítiac prítomnosť niečoho známeho sa na moju tvár zatúlal zákerný úškrn a ja som vyvolal svätý útok.
Ale nie hocijaký, ako OP som to prehnal. Vyvolal som na oblohe magický kruh tak veľký, že i keď obe stavby boli od seba tak 100 až 400 metrov a boli i podobnej veľkostne miere, plus na prekvapenie tá tajná základňa nebolo ani kilák odtiaľ (Nebol to náhodou len dok pre jachtu a garáž k týmto dvom?), náhodnému pozorovateľovi by to prišlo ako nebeský zásah.
Obe miesta zalialo jasné oslnivé svetlo akoby to bol dážď. Nie ako vyliata voda.
Zbraň hromadného ničenia nemŕtvych, pardon vymietania, slávila úspech. Pokiaľ naokolo boli dáky zombíci, priam ich to spopolnilo. Nehovoriac o tých čo boli pri oknách.
Vstúpil som do sídla, ihneď natrafiac na dvojčlenný tým, ktorý už tam bol. Nájsť spomínaného upíra (asi?) nebol problém. Vytočený mojím svätým bombardovaním sa pokúsil o chabý výpad. Ruka pod krk a následné rozprášenie urobilo svoje.
Skrátiac celú záležitosť som použil purifikáciu na vnútro sídla. Nie!... priamo som tú techniku odpálil rovno zo seba zasiahnuc okamžite celú budovu, ignorujúc akúkoľvek možnú prekážku. Výsledkom bolo, že sa kdejaká skamenelina vo vestibule nad vchodom prebrala k životu. Vlastne jedna z tých sôch bola majiteľka toho sídla.
Ženská (vyzerajúca ako vystresovaná administratívna pracovníčka) z toho pôvodného týmu čo prišiel predo mnou k nej ihneď pričupla a hneď spisovala (na žltý papier a vtáčím brkom) niečo čo obsahovalo majiteľkine údaje. Vlastne to bolo ako kapitulácia pre majiteľku, alebo skôr vzdanie sa sídla. (Pokúšala sa vy/zne-užiť situáciu?) Majiteľka, ale stále zoslabnutá tvrdila že niečo také nepodpíše, oponujúc nanútenému úsmevu tej ženskej. (Patril ten tým čo prišiel predo mnou k našej organizácií, alebo aspoň k podobnej?)
Medzitým alieni spustili medziplanetárnu inváziu k nám.
Zaútočili na dáku veľmi vysokú výškovú budovu, ktorá pripomínala niečo ako Empire state bulding s plochou strechou ale štyrmi vežičkami po stranách. (Skoro akoby šlo o vežu pre mágov, len ako multifunkčná verzia vhodná do veľkého mesta.) Nakydali na ňu dáku gebuzinu... nie, ostreľovali ju stíhači tou gebuzinou. Tá sa po nej rozširovala a menila budovu do inej farby. (Premaľovali ju na vlastnú farbu a tak získali nad ňou kontrolu.)
Natrafil som na ich leteckú flotilu a nad oceánom mnoho z nich odpálil. Bola to vojna o planétu.
Medzitým prišla komunikácia, kde ma môj CO žiadal, aby som niečo spravil s hnedým oblakom. Tvrdil že pokiaľ to zasiahne planétu, tak je koniec.
Použil som svoje schopnosti a jeden taký obláčik enormných rozmerov vymazal z reality. Precediac medzi zuby: „Toto nestačí!“ som sa rozhodol navýšiť dosah svojho AOE (Dosahu schopnosti.) na celú planétu. Ako sa použiteľné hranice techniky neúmerne rozširovali, alieni si toho všimli. Za žiadnu cenu nechceli dopustiť aktiváciu tohto, nech už to bolo čokoľvek.
Neviem či som stál za otvoreným oknom, alebo na nejakom balkóne, ale naskytol sa mi výhľad na súboj vesmírnych lodí na oblohe. Jedna strana používala modro sfarbené lode s trojuholníkovými bokmi po stranách(?) a druhá niečo ako šedé hranoly. (Presne ako NOVA destrojere z Babylonu 5.) Samozrejme tieto omnoho väčšie lode nestíhali oproti menším modrím lodiam, ktoré ich obletovali a tak sa točili okolo troch osí snažiac sa ich zamerať. Ja som to zo zeme sledoval hrajúc sa s prstami ako pištoľník so zvukmi pif, pif, bang, bang, som sa hral/zabával, že po nich strieľam. (Občas dáka loď vybuchla v príhodnú chvíľu.)
Lenže to pritiahlo pozornosť stíhača. (Tá vec vyzerala ako x-wing zo star wars.) So svojimi štyrmi kanónmi začal akoby páliť lasery po mne a ja som ich ako jedi rukami ničil bez toho aby som ustúpil z miesta. (Alebo to bola len projekcia ktorú som poslal pilotovi do hlavy a v skutočnosti som sa zaháňal do prázdna?)
Tak či onak niečo ho prinútilo odletieť a nebolo isté či to bola predstava jeho víťazstva nado mnou, paľba na neho od boku, alebo šiel niekam bojovať, kde mal lepšie vyhliadky.
Na ten balkón(?) vyšplhalo komando v power armoroch a s blástermy v rukách, ale ja som ich vesmírnou silou odhodil/zahodil/zhodil. Ďalší vyzývateľ bol nejaký užívateľ saberu (svetelného meča?) s pláštenkou. Súboj s ním sa nedal nazvať ani súbojom, jeho porážka bola tautológiou (Pravdivosť nebolo nutné dokazovať.) a mne zostal ten svetelný meč.
Alieni avšak spustili Rift. Na oblohe sa otvorila (medzi dimenzionálna) brána (asik nad tou ESB budovou) a do atmosféry našej planéty prilietal zástup rôznych lodí. V masívnej formácií postupovali smerom ku mne. Hnedé kúdole oblakov sa valili po zemi nasledujúc ich postup.
Avšak...
Moja technika bola pripravená. Aktivovala sa zahaliac celú planétu do svetelnej priam nebeskej aury. Invázna armáda prichádzajúca cez rift sa vcucla späť do brány a tá sa uzavrela. Nie, bolo to akoby sa film pustil po spiatočke.
Hnedé kúdole dymu sa vytratili z celej planéty.
Následne obyvatelia zeme i alieni pozerali ako puci, keď všetky poškodenia, ktoré vznikli inváziou zanikli a mnohý teraz stáli na lúkach posiatych kvetinami pod azúrovou oblohou. Motýliky a vtáčiky lietali naokolo. Dokonca to vyvolalo rozčarovanie, keď niektorý ktorý zomreli pri invázií boli zase na žive. Pravdepodobne to platilo i o alienoch. Takmer tomu nechceli veriť, ale zavládol mier. Potom som už len s úsmevom na tvári z balkóna sledoval, ako pozemské sily spolu s alienmi čo sa vzdali, kráčajú jedným smerom.
Realita bola prepísaná, akoby sa stal zázrak.
Nejaký vojaci sa ma spýtali na blástery po tom komande, asi ich chceli zabaviť, ale ja som odpovedal: „Blástery? Jediné čo ma zaujímalo, je ten Saber.“ A s úsmevom som mu ho hodil.
Potom už prišlo na rad zhromaždenie na lúke. Dav jásal a čakal slávnostnú reč.
A za zvuku Imperiálneho pochodu zo star wars, sa objavil chlapík v honosnom hnedom plášti ako jedi, (Pripomínal deku.) kráčal uličkou v dave k pódiu. Neviem či som to bol ja, alebo som sa díval z davu sledujúc ho okolo mňa prejsť i vystúpiac na pódium. Predstúpil pred dav, oprúc sa rukami o rečnícky pultík: „Nezáleží na tom či ste malí, alebo veľký. Skoro každý sa zapojil a tak sme mohli vyhrať.“ *Sen skončil, ale rečník i tak pokračoval vo svojej reči.* „Zázrak nie je poveternostná porucha. Pokiaľ dosť z nás v neho verí a pokúša sa o neho, stane sa realitou.“ Prejav skončil a rôznorodý dav za ohromného potlesku jásal a oslavoval.
...................
Koniec.
****
Otázka na konci na zamyslenie:
1. Takže za predpokladu, pokiaľ sa takéto niečo niekomu sníva, nie je tak trochu závislí na príbehoch?
2. Má sa v tomto smere za dielo kritizovať mozog, alebo jeho majiteľ?
Dretnoth
Diskusia
Marek Páperíčko Brenišin
Pokus o poviedku, pretože plnohodnotnou poviedkou toto nie je. Iste, je tam náznak deja, celé je to ale skôr o striedaní obrazov a gradácii absurdna za prípustnú mieru. Napádajú mi na um rôzne draculinove hlášky, ale nebudem písať viac. Žiaľ, toto u mňa neuspelo.
08.10.2018
Pokus o poviedku, pretože plnohodnotnou poviedkou toto nie je. Iste, je tam náznak deja, celé je to ale skôr o striedaní obrazov a gradácii absurdna za prípustnú mieru. Napádajú mi na um rôzne draculinove hlášky, ale nebudem písať viac. Žiaľ, toto u mňa neuspelo.
08.10.2018
Lea Bystrická
Pripadá mi to, akoby si autor len zapísal dej, ktorý chcel neskôr rozvinúť, ako veľmi, veľmi prvý draft viacerých poviedok. Zaujímalo by ma, či si to po sebe aspoň raz prečítal? Odhliadnuc od toho, že to nedávalo zmysel, tam bolo strašne veľa chýb.
10.10.2018
Pripadá mi to, akoby si autor len zapísal dej, ktorý chcel neskôr rozvinúť, ako veľmi, veľmi prvý draft viacerých poviedok. Zaujímalo by ma, či si to po sebe aspoň raz prečítal? Odhliadnuc od toho, že to nedávalo zmysel, tam bolo strašne veľa chýb.
10.10.2018
B.T. Niromwell
Musím priznať – guilty! Inšpirovanie sa snami je jednou z mojich úchyliek, ale tu by som zdôraznila slovo inšpirovanie. Tvoja poviedka na mňa pôsobí tak, že si nám vyrozprával surový sen, tak ako bol. Lenže sny často nemávajú hlavu a pätu a to je presne môj problém s týmto príbehom, podľa mňa by ho bolo treba zaobaliť, dať mu jasnejší úvod, jadro a záver, nemusí to byť nevyhnutne napísané klasicky, ale ako čitateľovi mi chýba vedomie, o čo tu ide a kam to celé smeruje. Tuto máme potom typický neduh akcie za akciou, čo je pri písaní trochu tricky – čitateľ stráca pozornosť. Síce sa mi páči tvoje raw písanie od srdca, ale keď už dávame príbeh na papier či net, treby ho nevyhnutne upraviť a zreiecť sa určitých hovorových prvkov, napr. anglikanizmy a slová oddelené cez „/” tu pôsobia ako päsť na oko.
13.10.2018
Musím priznať – guilty! Inšpirovanie sa snami je jednou z mojich úchyliek, ale tu by som zdôraznila slovo inšpirovanie. Tvoja poviedka na mňa pôsobí tak, že si nám vyrozprával surový sen, tak ako bol. Lenže sny často nemávajú hlavu a pätu a to je presne môj problém s týmto príbehom, podľa mňa by ho bolo treba zaobaliť, dať mu jasnejší úvod, jadro a záver, nemusí to byť nevyhnutne napísané klasicky, ale ako čitateľovi mi chýba vedomie, o čo tu ide a kam to celé smeruje. Tuto máme potom typický neduh akcie za akciou, čo je pri písaní trochu tricky – čitateľ stráca pozornosť. Síce sa mi páči tvoje raw písanie od srdca, ale keď už dávame príbeh na papier či net, treby ho nevyhnutne upraviť a zreiecť sa určitých hovorových prvkov, napr. anglikanizmy a slová oddelené cez „/” tu pôsobia ako päsť na oko.
13.10.2018
B.T. Niromwell
Do budúcnosti by som ti radila dať text na chíľku do šuflíka a po aspoň týždni si ho znova prečítať, určite by si aj v tomto texte našiel veci, čo by ti nedávali zmysel a opravvli by si ich. No držím palce a dúfam, že o mesiac zabojuješ s ďalšou poviedkou.
13.10.2018
Do budúcnosti by som ti radila dať text na chíľku do šuflíka a po aspoň týždni si ho znova prečítať, určite by si aj v tomto texte našiel veci, čo by ti nedávali zmysel a opravvli by si ich. No držím palce a dúfam, že o mesiac zabojuješ s ďalšou poviedkou.
13.10.2018
Stano Lacko
Poviedka sa veľmi zle čítala a bolo tam straštne strašne veľa na malom mieste, alieni, upiry, vlastna misia, ocean alebo more, ved mal mapu, tak vie co to je, nie? Skor by osm sa zameral na myslienku ako na snahu natrepat co najviac fantastickych motivov do jednej poviedky.
13.10.2018
Poviedka sa veľmi zle čítala a bolo tam straštne strašne veľa na malom mieste, alieni, upiry, vlastna misia, ocean alebo more, ved mal mapu, tak vie co to je, nie? Skor by osm sa zameral na myslienku ako na snahu natrepat co najviac fantastickych motivov do jednej poviedky.
13.10.2018
Marek Papcun
Úprimne, zatiaľ najväčšia hlúposť akú som čítal a toto som nemal silu ani dočítať. Slová dáku,nejakú a podobne mi zakaždým vypálilo malú dierku do sietnice. Ubrovský chaos. O postave som sa nič nedozvedel (možno preto, že som nedočítal, neviem, bál som sa, že oslepnem) a najhoršia vec zo všetkého, anglické slová a anglický názov, ktorý síce asi mal pridať poviedke lesk ale u mňa to malo opačný efekt. Nabudúce asi venovať viac času písaniu a nasledovnémi prečítaniu.
09.11.2018
Úprimne, zatiaľ najväčšia hlúposť akú som čítal a toto som nemal silu ani dočítať. Slová dáku,nejakú a podobne mi zakaždým vypálilo malú dierku do sietnice. Ubrovský chaos. O postave som sa nič nedozvedel (možno preto, že som nedočítal, neviem, bál som sa, že oslepnem) a najhoršia vec zo všetkého, anglické slová a anglický názov, ktorý síce asi mal pridať poviedke lesk ale u mňa to malo opačný efekt. Nabudúce asi venovať viac času písaniu a nasledovnémi prečítaniu.
09.11.2018
Ďalšie články / poviedky v téme
Dun, dun, dun... A je to tu! Septembrové kolo súťaže Fatastická poviedka sa uzatvára a my vám prinášame jeho vyhodnotenie.
Poviedka o tom, kam až môže závisť priviesť životy.
Liečiteľka Sára prišla do cudzej dediny, aby pomáhal uzdravovať ľudí. Keď však ochorie na mor aj starosta Marco, odhalí pravý dôvod svojej návštevy. Starosta, ktorý zvelebil malú dedinku musí zomrieť. Prekazí jej pekelný plán veštica Medea, alebo všetko dopadne celkom inak, ako si obidve ženy mysleli?
Príliš schopný Hrdina je na svojej "bežnej" výprave, kedy statočne "zachraňuje" svet, pred nástrahami všedného dňa. Náhodný dej tak ako prišiel počas sna. Poviedka sa uchádza o titul Fantastická poviedka mesiaca september 2018.