Ďalší západ slnka. Vždy je to nádherné, aj keď krátke. Od východu slnka až po jeho západ je totiž len jeden sis. 1 sis sú 3 pozemské hodiny. 1 sis je rozdelený na 100 dehigov. Rovnako dlhý čas je aj od západu slnka po jeho východ. Jeden deň tu trvá 8 sisov, keďže túto planétu pôvodne osídlili pozemšťania a my sme sa museli zariadiť podľa nich. Aspoň v niektorých veciach. Najprv nás chceli ovládnuť, ale teraz k nám zmenili postoj a tak si tu vládneme sami. Teda, ja si tu vládnem sama. A za chvíľu idem na Zem. Po prvýkrát. Vraj je tam krásne.... Sú tam veľké stromy, kvety, ale aj zničené ovzdušie okolo miest. To posledné nie je bohviečo, ale pozemšťania sa už pokúšajú s tým niečo robiť. A musím povedať, že im to celkom ide. Tam, kam idem dnes by malo byť čisto. Aspoň tak sľuboval ich vládca. Oni svojich vládcov volajú prezident. A vraj tam majú demokraciu. Podľa mňa je demokracia hlúposť. Monarchia je samozrejme najlepšia.

"Vaša excelencia, loď je pripravená," zahlásila mi služobná. Tak teda idem, nech zbytočne nestrácam čas.

Aké je príjemné byť kapitánkou vlastnej lode. Stojím na najlepšom mieste na mostíku a mám perfektný výhľad na vesmír. Momentálne si však prezerám malý model Zeme. Aká je modrá.... Asi preto ju tak volajú. Počítač mi vraví, že tu pristaneme. Na tom fliačiku zeleného a hnedého. Prichádza vysielanie:

"Zdravím, kráľovná! Ja som prezident Zeme a Váš hostiteľ. Vítam Vás v oblasti Zeme. Onedlho pristanete. Môj podriadený Vás zavedie ku mne. Ďakujem za pozornosť."

Výborne, konečne som tu. Už len zvládnuť pristávací manéver a.....

.....sme tu. Pozemšťania ma vítajú červeným kobercom. U nich je to vyjadrenie úcty. Schádzam po ňom teda k tomu vyslancovi. Ako krásne ma privítal. Spolu s mojou ochrankou ma vedie do akejsi miestnosti. Vidno, že sa v nej neuskutočňujú rokovania takže čo tu robíme? Niečo tu smrdí...a zrazu som nejaká unavená...aha, niekto tu odpadol...už ani stáť nevládzem...

KDE SOM TO? Dokelu, ani hýbať sa nemôžem. Čo to má znamenať? A kde je ochranka? A...?

"Zdravím, kráľovnička," začal neznámy. A...kde to je? Ani ho nevidno....

"Zrejme sa čudujete kde som, (odkiaľ vie, čo si myslím?), ale som vonku a komunikujem s Vami cez komunikátor. A máme tu taký prístroj, ktorý zaznamenáva Vaše mozgové vlny a tak môžem čítať Vaše myšlienky," vysvetlil mi to neznámy.

"Kto ste?" spýtala som sa.

"Ja? Ja som vyššia forma života." Hmmm, ten si verí.

"Nebuďte drzá. Ak nebudete drzá, možno ešte uvidíte to svoje kráľovstvo."

"Čo odo mňa chcete?"

"Hmmm.....to nech vás netrápi. Vyriešim si to s vašimi ministrami, či koho to tam máte." Ak niečo zbabrú....

"Prepáčte, ale ja už musím ísť. Obaja predsa chceme aby sa to vyriešilo, že? Do skorého počutia." Začula som už len slabé cvaknutie. A som tu sama. Čo teraz? Vááu, stačilo trhnúť putami a som voľná. Konečne si to tu môžem lepšie obzrieť. Ehm...čo si tu chcem obzrieť? Široko-ďaleko nič nie je! Tak potom....ja to nechápem. Niektorým smerom už ísť musím. Idem tamto....

Idem už určite celú večnosť! A nikde nič, len tá čudná "tma", alebo skôr hmla, alebo ako to nazvať a ešte čudnejšia "zem"...

Čo sa deje? Nič síce nevidím, ale ten pocit....

"Mysleli ste si, že ujdete?" spýtal sa ma hlas.

"Nie, ale nemohla som tam len tak nečinne stáť!"

"Ach zabudol som. Tá vaša práce chtivosť..."

"Načo ma tu chcete? Pustite ma už!"

"Ešte nie," pokojne odvetil hlas. Až príliš pokojne na môj vkus. "vaši ministri sa ešte nevyjadrili. Dúfajte, že sa ozvú čoskoro."

"A čo mám robiť ja? Nemôžem sa tu len tak potulovať!"

"Ale môžete a aj budete. Tento rozhovor ma už nebaví. Do skorého počutia," znovu slabé cvaknutie. Zaujímalo by ma odkiaľ hovorí. Čo mám teraz robiť? Radšej si sadnem. Áááá, čo sa to deje? Prečo padám? Čo sa stalo??? *BUM*

"Čo myslíte? Stalo sa jej niečo?"

"Ja som vravel, že tam máme dať niečo mäkké..."

"Pripravte niečo na pitie..."

"...nie je hladná?"

"AHA! Prebúdza sa!"

Kde to som? Čo tu robia tieto bytosti? Kto sú?

"Dobrý deň! Vy ste kráľovná, však?" Kráľovná.....áno, spomínam si!

"Áno som. Čo tu robím? A...kde vlastne som?"

"Ešte nevieme prečo vás zajali, ale tu ste práve preto, že sme vás zachránili. A momentálne sa nachádzame u mňa doma," povedal jeden z nich. Načo ma uniesli? Au, moja hlava....

"Bolí vás niečo?" asi naráža na moje chytenie sa za hlavu.

"Áno. Hrozne ma bolí hlava a neviem si na nič spomenúť..."

"To je normálne. Pri páde ste utrpeli šok. Nebojte sa, o chvíľu to prejde. Ale na bolesť hlavy vám dám toto," povedal a podal mi malú tabletku. Zrejme som sa na ňu pozrela dosť nedôverujúcim pohľadom a preto povedal:

"Nebojte sa, nezaspíte po tom ani nič podobné. Len vás prestane bolieť hlava," povedal milým hlasom a aj sa krásne usmial. Nemôžem odolať, takže som ju rýchlo zhltla. Po chvíľke tá bolesť hlavy naozaj prešla. On si všimol, že sa už usmievam.

"Už je to v poriadku? Výborne," dodal po mojom prikývnutí, "Takže, spomínate si už na niečo?"

"Myslím, že áno....Pamätám si, príchod do nejakej miestnosti, kam za mnou mal prísť prezident Zeme. Zrazu som začula také....svišťanie a potom som videla odpadnúť prvého člena mojej ochranky a potom som odpadla aj ja..."

"Vy tu máte ochranku?" ozvala sa akási žena.

"Neviem či tu ešte je, ale minimálne tu bola." Ako to mám vedieť, keď ma uniesli???

Muž a žena sa na seba pozreli. Ja som tomu samozrejme nerozumela, ale oni zrejme hej.

"Smiem vedieť čo je na tom čudné?" spýtala som sa.

"Ako dlho ste boli v bezvedomí?" hneď sa spýtal ten muž. Odkiaľ to preboha mám vedieť?

"Netuším," odpovedala som radšej slušne, "Smiem vedieť niečo ja?"

Muž so ženou si zase vymenili pohľady (už mi to začína liezť na nervy).

"No dobre," nakoniec privolila žena. No konečne!

"Takže. Za prvé: ako sa voláte? Za druhé: kde presne sme? Ukážte mi to na holograme. Za tretie: aký je dnes deň a koľko je hodín?" vysypala som na nich otázky.

Muž a žena sa na seba pre zmenu usmiali (ak to spravia ešte raz asi ich zaškrtím).

"Takže za prvé," začala žena, "Ja som Mara a toto je môj brat Jaden.," povedala a Jaden priniesol žiadaný hologram. "Sme tuto," ukázala na miesto neďaleko hlavného mesta. "A dneska je 14.3.4569 16.00 stredoeurópskeho času," vychrlila na mňa.

"Ďakujem. A kto ma to vlastne uniesol?"

"Myslíme si, že nejaká forma života, ktorá prišla na Zem s cieľom ovládnuť ju. Bohužiaľ nevieme ako ich zastaviť," povedala Mara s povzdychom.

"Mohli by ste ma spojiť s mojim kráľovstvom?"

"Pravdaže," povedal Jaden a priniesol mi vysielač. Rýchlo som zadala tajný kód pre kanál tajnej služby.

"Kráľovná!" ozval sa akýsi hlas s úľavou, "Ste v poriadku?"

"Áno, som. Uniesli ma nejakí cudzinci z vesmíru. Je to dosiaľ neznáma forma života. Tvrdia o sebe, že sú vyššia forma života. Mohli by ste mi o nich niečo zistiť?"

"Pozrieme sa na to....Máme tu okrajovo spomenutých nejakých sheilov. Majú zvláštnu mentálnu moc, ktorú sme zatiaľ hlbšie neskúmali."

"Tak ich okamžite hlbšie preskúmajte!"

"To nejde. Potrebujeme na to aspoň 2 mesiace..."

"ČOŽE? Keďže predpokladám, že kontrolujú odlety asi tu budem musieť vydržať 2 mesiace!"

"Prepáčte...."

"To je jedno. Končím."

"Ale kráľovná...." viac som nepočula pretože som to vypla. Namrzene som sa pozrela na Maru a Jadena. Tí sa tvárili smutne.

"Môžeme vám nejako pomôcť?" spýtal sa Jaden.

"Myslím, že áno! Najprv mi začnite tykať. Fajn. A teraz sa pokúste zistiť od ďalších ľudí čo o týchto votrelcoch vedia. A...mohli by ste mi dať nejaké obyčajnejšie šaty než tieto?"

"Pravdaže," povedala Mara a odišla po šaty. Jaden sa medzitým skontaktoval s nejakými ľuďmi. Keď sa Mara vrátila a ja som si obliekla šaty, vzali ma na prechádzku. Previedli ma po lese, ktorý stojí za ich domom. Keď sme prišli na koniec, stála tam osoba v čiernom plášti.

"Kto...?" nestihla som ani dopovedať otázku, keď ten v plášti vytiahol niečo svietiace. Vyzeralo to ako meč. Rozmachol sa tým a my sme o krok ustúpili.

"Pýtaš sa kto som?" Mlčky som prikývla. "Som to najtemnejšie čo žije na tomto svete. Som temnejší ako samo Temno, ktorému slúžim." Ó aké dramatické....

"Nerob si zo mňa srandu," povedal neznámy a namieril na mňa tou svietiacou palicou či čo to je.

"A toto nie je svietiaca palica, ale svetelný meč. A nebudem dlho váhať či ho mám použiť alebo nie." A ešte je aj drzý....

"Veď ty sa naučíš počúvať!"

"Prečo by som ja mala počúvať teba?" vykríkla som naňho.

"Pretože ťa môžem naučiť Sheilskemu umeniu," povedal pokojným hlasom. Ale neprestal na mňa mieriť tým jeho mečom.

"Čo ma chceš učiť? A keď ti to nedovolím?"

"Uvidíš, že dovolíš. Sheilovia nie sú zlí. Oni tak len vyzerajú."

"A prečo ma uniesli?"

"Pretože v tebe cítime schopnosti príznačné pre Sheilov. Poď so mnou." A teraz som urobila najčudnejšiu vec vo svojom živote.