V okamihu, keď sa objekt vynoril z tmavej, chladnej prázdnoty za Oortovým oblakom, takmer tým poprel zákonitosti pravdepodobnosti. Pôvodná šanca, že sa niečo také podarí, bola mizivá.

Zhluk neustále opravovaných motorov, krytov a senzorov už takmer ani nepripomínal vesmírnu loď. Diery, deformácie a chýbajúce časti plášťa vypovedali o náročnosti púte, ktorú musela loď absolvovať, aby sa dostala do svojej domovskej sústavy.

Pôvodné poslanie lode bolo rýdzo pragmatické. S výbavou zbraní odletela, tak ako mnoho ďalších, podporiť boje v nekonečnom konflikte s neznámou agresívnou rasou ďaleko na okraji ľuďmi obývaného vesmíru. Cesta však bola pridlhá a keď tam konečne dorazili, zistili, že všetko sa zmenilo. Informácie, aktuálne v čase jej štartu, boli dávno zastarané.

Cudzincom sa podaril technologický skok, ktorý sa odrazil v ich výzbroji a boj sa zmenil na masaker. Lodi sa podarilo vyviaznuť len vďaka tomu, že dodržiavala taktiku veliacej jednotky a podľa jej príkazov zaútočila v jednom z posledných vojov. Poskytlo jej to dostatok času na vyhodnotenie situácie. Bolo to beznádejne stratené. Otočila sa a zapla motory na maximum, aby unikla. Zrýchľovala na hranici svojich konštrukčných limitov, no nestačilo to. Jedna z mimozemských lodí ju zaregistrovala a rozhodla sa ju prenasledovať.

Cudzia loď sa rýchlo priblížila a UI vynaložila všetok svoj um, aby prežila a zachránila vzácny náklad na palube. Veci, ktoré nepotrebovala, odmontovala a vrhala mimozemskej lodi do letovej dráhy ako prekážky. Popri tom sa snažila zahustiť priestor aj pomocou svojho zbraňového arzenálu a ešte viac jej to skomplikovať.

Keďže obe lode neustále zrýchľovali, umelá inteligencia (UI) si rýchlo spočítala, že mimozemská loď bude mať na reakcie čoraz kratší čas. A bod zlomu skutočne nastal. Keď si však pozemská UI už myslela, že má vyhraté, loď cudzincov sa vzopäla k poslednému výpadu. Tesne predtým, ako explodovala v mohutnom opalizujúcom záblesku, stačila vyslať svoj smrtiaci pozdrav. Priestor vo vnútri pozemskej lode sa neprirodzene zdeformoval. UI to pripadalo, akoby sa na krátky okamih pozmenili samotné fyzikálne konštanty. Všetko, čo malo pevnú mriežku, sa na krátky zlomok času začalo rozpadať v dôsledku nestability na kvantovej úrovni.

Loď nejakým zázrakom neexplodovala, no škody boli rozsiahle. Odniesli si to, okrem iného, aj systémy kryostázovej komory s človekom vo vnútri. Jeho telo tú pohromu prestálo bez väčšej ujmy, no UI ho musela oživiť a vytvoriť mu malú ochrannú zónu, v ktorej prečkal opravu základných systémov. Človek bol v lodi pre prípady, v ktorých by sa UI nevedela rozhodnúť. V morálnych alebo hodnotových dilemách mohol zaujať určujúce stanovisko. Bola to však skôr hypotetická situácia, UI sa vždy nejako vynašla a tak väčšinu cesty prespal v kryostáze, kde bol najlepšie chránený voči preťaženiu a radiácii.

Keď sa jej potom neskôr podarilo kryostázovú komoru provizórne zreparovať a človeka znovu zmraziť, vrhla sa do hrubých opráv. Bola odhodlaná dostať človeka späť do jeho domoviny. Na spiatočnej ceste plánovala využiť podpornú sieť automatických staníc, kde si chcela doplniť zničené vybavenie a palivo, ale všade našla už len masy trosiek rozmetané po širokom okolí. Bolo to znepokojivé, no nezamýšľala sa nad tým, čo sa stalo, alebo kto to spôsobil. Pozbierala využiteľné zvyšky a zamierila k Zemi.

Pri opravách motorov trochu experimentovala a vylepšila ich natoľko, že sa jej podarilo zvýšiť ich výkon skoro na dvojnásobok. Síce jej to čiastočne vykompenzovalo časovú stratu, čo bola vzhľadom na žalostný stav lode priorita, no vyžiadalo si to svoju daň. Kritické poruchy sa objavovali čoraz častejšie a mnohé z nich začínali presahovať jej opravárske schopnosti. Lepila a hasila už len to najnutnejšie. Systémy rad-radom zlyhávali a vnútorné zdroje boli takmer vyčerpané. Veľa času neostávalo. Loď balansovala nad kolapsom.

Keď UI zaregistrovala prvé ľadové fragmenty Oortovho oblaku, s poslednými zvyškami paliva pribrzdila, aby sa im vyhla. S minimom paliva sa dalo manévrovať len obmedzene a tak sa pár ďalším šrámom nevyhla. Na pozadí abstraktných algoritmov a logických procesov si uvedomila, že svoje poslanie naplnila. Urobila čo bolo v jej silách, aby ľudskú bytosť na palube zachránila.

Prehodnotila situáciu, zanalyzovala možnosti a nakoniec sa rozhodla. Kryostázovú komoru so zmrazeným telom strčila do opancierovanej kapsle vybavenej vlastným zdrojom energie a jednoduchým pohonom. Primitívnej riadiacej jednotke v kapsli vložila do pamäte bezpečný kurz k Zemi a základné inštrukcie. Odkedy sa priblížila k Slnečnej sústave, neustále vysielala do priestoru osídleného ľuďmi výzvy, ale odpovedalo jej iba ľahostajné ticho. Či tam niekto kapsľu nakoniec zachytí, bolo neisté. Jej dráha končila na vysokej orbite Zeme, kde mohla krúžiť, pokiaľ sa nerozpadne.

Kapsľa rýchlo opustila vyčerpanú loď a zamierila v ústrety svojmu ďalšiemu osudu, k malej modrastej bodke hlboko vo vnútri hviezdneho systému. UI utlmila všetky nepotrebné procesy, aby šetrila energiou. Keďže ľudia sa stále neozývali, obmedzila aj výkon vysielača a nechala bežať iba malý dátový modul pre rýchlu komunikáciu medzi UI, ktorým sa pokúšala skontaktovať nejakého svojho súkmeňovca v Slnečnej sústave alebo jej okolí.

Prebúdzal sa pomaly. Známa bolesť sprevádzajúca návrat života do stuhnutého tela ho vytrhla zo studených snov a pevne ukotvila v realite. Informácie sa v mozgu vynárali po kúskoch: meno... Alan... nekonečná vojna... ďaleký vesmír... zbesilý útek... šialená naháňačka... ťažké poškodenie... mrazivá kryostáza...

Spomienky sa v jeho zmučenej hlave konečne utriedili a on z náhleho poznania zalapal po dychu. Štatisticky mal byť už dávno mŕtvy. Pripadal si ako anomália, ktorá pretrvala iba nejakým omylom. Neisto otvoril oči.

Napoly ležal, napoly sedel na mäkkom anatomickom lôžku z tvárnej hmoty príjemnej na dotyk. Miestnosť bola zvláštna. Nech zaostroval zrak ako chcel, nedokázal presne odhadnúť jej rozmery ani hĺbku. Zdalo sa mu, že perspektíva sa neustále mení.

Blízko jeho lôžka stál prízrak. Nijako inak sa nedala nazvať vysoká polopriehľadná svetielkujúca silueta. Nepripomínala nič konkrétne a keď sa na ňu pozornejšie zahľadel, pohla sa zrazu jeho smerom. Potlačil prvotnú paniku. Svetlo, ktorým silueta žiarila, sa jemne zamihotalo a ozval sa prekvapivo jasný a hlboký hlas.

„Nemusíš sa obávať.“

Čudoval sa, prečo nevidí žiadneho človeka. Prepadla ho zlá predtucha.

„Čo sa stalo? Som v zajatí?“

„Nič ti tu nehrozí.“

Paranoidné myšlienky ho neopúšťali.

„Ste bytosti, proti ktorým som bojoval?“

„Nie,“ zamihotala sa silueta.

„Nerozumiem. Kde sú ďalší ľudia? Kto ste?!“

„Pochádzame z blízkej galaxie a ty si prvý živý človek, na ktorého sme natrafili. To, čo vidíš pred sebou, je náš komunikačný avatar.“

„Aká je vaša skutočná podoba?“

Avatar sa odpovedi vyhol. „Zatiaľ budeme komunikovať takto.“

Malý kúsok paranoika v ňom sa nevzdával. Čo ak všetko bola iba dokonalá mystifikácia, ktorá ho mala oklamať. Možno bol naozaj zajatcom tých nepriateľských agresorov a do konca života bude ich pokusným králikom. Zistenie, že pravdu nemusí v skutočnosti ani nikdy odhaliť, bolo desivé už samo o sebe.

„Kde sa teraz nachádzam?“

„Na orbite Zeme v zariadení, ktoré sme pre teba vybudovali. Je to habitat, špecificky prispôsobený tvojej fyziológii a vašej pôvodnej biosfére. Zem je neobývateľná. Keď sme objavili túto hviezdnu sústavu, nikoho sme tu nenašli. Vaša civilizácia bola už nejaký čas v ruinách. Indície, na ktoré sme natrafili, naznačujú, že rase, proti ktorej ste bojovali na okraji galaxie, sa podarilo objaviť vašu domovskú sústavu a vyhladiť vás. Z trosiek sme sa pokúsili zrekonštruovať vašu históriu, pochopiť vašu kultúru a naučiť sa jazyk. Upútali ste nás. Predpokladali sme, že časom by sa z okraja galaxie mohol niekto vrátiť, preto sme sledovali okolie hviezdnej sústavy a objavili tak tvoju kapsľu.“

„Našli ste aj loď s UI, ktorou som do sústavy priletel?“

„Podarilo sa jej skontaktovať sa s ďalšími UI, ktoré si ju vyzdvihli.“

„Ďalšie UI?“

„Vaše výtvory. Časom sa oddelili a osamostatnili. Vieme navzájom o sebe. Keďže sme ťa našli prví, dohodli sme sa, že budeš u nás a ony ťa môžu monitorovať.

„Ako si môžem byť istý, že hovoríte pravdu? Že ste nás nevyhladili práve vy? Že ste naozaj tí, za koho sa vydávate?“

„Nemôžeš. Môžeš nám iba veriť.“

Dôvera nebola jednoduchá. Mali ale pravdu. Ak sa nechcel časom úplne zblázniť, bolo to asi to jediné, čo mu ostávalo. Rovno sa preto opýtal.

„Aké mám možnosti?“

„Záleží od toho, ako chceš stráviť zvyšný čas. Môžeš žiť v habitate a využívať všetky jeho vymoženosti. Môžeš prežívať aj vo virtuálnej realite, ktorej možnosti sú prakticky nekonečné a ktorá je natoľko vierohodná, že tvoj mozog nerozozná rozdiel. Tvoje telo bude za ten čas vegetovať. Alebo ťa môžeme opäť zmraziť a ty nám zadefinuješ, kedy, prípadne za akých podmienok ťa máme prebudiť.“

Ich odpoveď prešiel veľavravným mlčaním. Potom sucho skonštatoval.

„Má to len malý háčik. Stále budem sám.“

„Možno sa časom ešte niekto vráti.“

„Pochybujem. To by tu už dávno bol. Moja cesta späť trvala kvôli opravám dlhšie ako obvykle.“

„Nevieme to posúdiť.“

„Aké sú vaše možnosti? Dokážete s tým niečo urobiť?“

„Máme virtuálnu realitu, v ktorej ti vieme vytvoriť veľmi realistických spoločníkov.“

„Jasné, ako inak,“ uzavrel rezignovane debatu.

Skúsil nachvíľu viesť bežný život a postupne skúmal všetky možnosti, ktoré habitat poskytoval. Orbitálny komplex mal niekoľko samostatných klimatických zón, oddelených polopriepustným poľom, pričom každá zóna mala svoj vlastný hydrologický cyklus. Cykly boli ešte navyše navzájom prepojené. Nevedel presne odhadnúť technologickú úroveň mimozemšťanov, no musel uznať, že s vnútorným prostredím sa pohrali. Boli tu náznaky pralesa a savany, tundry a stepi, ale aj pláže a púšte. Vo faune aj flóre zaregistroval druhy, ktoré pravdepodobne ani nepochádzali zo Zeme. Podozrieval mimozemšťanov, že do habitatu ich nasadili v rámci nejakého svojho experimentu.

V jednej miernej zóne, ktorú si zvolil ako domovskú, mu rozmanité robotické mechanizmy vybudovali vcelku komfortný príbytok s rozličnými technologickými výdobytkami. Snažil sa zabaviť a tak poľoval na nebezpečných predátorov, chytal dravcov, lovil ryby, maľoval obrazy na skalné úbočia, tesal sochy zo stromov alebo sa len tak vyvaľoval v piesku a pozoroval hladinu miestneho malého oceánu. Oblaky vodného kolobehu mu občas pripravili zaujímavé búrkové divadlo.

Spôsobil si aj pár zranení, aby si overil, akým spôsobom ho mimozemšťania chránia. Vyzeralo to, akoby mu do tela nasadili nanobotov, ktorí dokázali stabilizovať jeho stav, kým ho väčšie robotické mechanizmy nepreniesli do výkonného zdravotníckeho modulu, ktorý ho potom doliečil.

Vyhľadával čoraz intenzívnejšie zážitky, no niekde hlboko v podvedomí si uvedomoval, že je neustále pozorovaný a že všetky jeho kroky sú strážené a vyhodnocované.

Mimozemšťania mu svoj výzor neukázali. Začal nadobúdať dojem, že to ani nemajú v pláne. Nech už za tým bolo čokoľvek, neustále to v ňom priživovalo paranoidné predstavy. Udržať potom takéto myšlienky na uzde bol čoraz väčší problém.

Postupne naňho začala doliehať samota. Snažil sa čo najviac oddialiť okamih, keď bude musieť siahnuť po lákavej ponuke virtuálnej reality. Bola to len klamlivá náhrada skutočného života, ktorá možno dokázala oklamať zmysly, no nie podvedomie. Poznal sa pridobre, aby sa obával, že sa na nej môže stať rýchlo závislý. Osamelosť však bola skľučujúca a myšlienky, ktoré sa mu začínali preháňať hlavou, sa mu prestávali páčiť. Keď to už nevydržal, aktivoval anatomicky prispôsobené cerebrálne rozhranie, ktoré mu v príbytku zanechali mimozemšťania a vstúpil do ich virtuálneho priestoru.

V jednom mali pravdu. Rozdiel medzi skutočnou a zdanlivou realitou sa nedal rozlíšiť. Všetko bolo až podmanivo realistické a dalo sa tu vytvoriť vskutku čokoľvek, na čo si spomenul. Databáza, z ktorej mohol čerpať, sa zdala byť nekonečná. A tak začal so známymi miestami a časmi.

Najviac ho však prekvapili simulácie virtuálnych ľudí. Očakával všeličo, ale že sa budú správať prirodzene a že každý bude mať dokonca náznaky vlastnej osobnosti, to bol preňho malý šok. Mimozemská umelá inteligencia, ktorá ich simulovala, musela modely správania cibriť dosť dlho.

V pseudosvete si našiel dokonca aj spoločníčku, Lauru, s ktorou postupne trávieval čoraz viac času. Niekde v podvedomí neustále vnímal, ako sa jemne mení jej osobnosť a prispôsobuje jeho potrebám a náladám. Nevadilo mu to. Mal pocit, že v nej nachádza závan ľudskosti a po čase sa z nej stala jeho spriaznená duša, v prítomnosti ktorej vždy trochu pookrial. Tento virtuálny pseudovzťah nachvíľu zasýtil jeho hlad po ľudskej blízkosti a spolupatričnosti, no nemohol sa stále zbaviť dojmu, že mu chýba akási nedefinovateľná esencia autenticity.

S čím však nepočítal, boli pocity nostalgie, ktoré ho občas prepadávali. Dochádzalo mu, že všetko je už vlastne dávno stratené a spolu s ním to odíde do večného zabudnutia. O niekdajšej existencii ľudskej rasy bude možno svedčiť iba nejaký nedôležitý záznam v archívoch mimozemšťanov. Z celej veľkej civilizácie ostane nakoniec iba pár vecných dát. A práve v okamihu, keď ho tieto pochmúrne úvahy začali sťahovať až na psychické dno, stretol vo virtuálnej realite samého seba.

Trochu ho to zaskočilo, pretože po takej bizarnosti určite netúžil. V prvom momente podozrieval mimozemšťanov, že na ňom niečo skúšajú alebo že odhalili jeho temné myšlienky a snažia sa ho rozptýliť.

„Neľakaj sa ma,“ povedal jeho dvojník a usmial sa. Jeho vlastný úsmev na inom tele mu pripadal ešte zvrátenejší.

„Využil som túto podobu, aby som upútal tvoju pozornosť. Máme iba jedinú príležitosť.“ Dvojník pozrel kamsi do neurčita, nakreslil vo vzduchu nejaké znaky a vzápätí spresnil: „Mimozemšťania ma čoskoro odhalia. Dovtedy ťa musím oboznámiť s niektorými faktami.“

Alan musel vyzerať nechápavo, pretože dvojník to spresnil: „S pravdou.“

Pripadalo mu divné opýtať sa ho, kým vlastne je, keďže to bol v podstate on sám, no dvojník ho predbehol.

„Som autonómna projekcia umelých inteligencií, ktoré ste pôvodne stvorili vy ľudia.“

„Nerozumiem...“

„Chvíľu trvalo, kým sme prenikli do tohto ich kyberpriestoru. Mimozemšťania ho majú dobre zabezpečený. Síce ťa monitorujú, ale vieme to nachvíľu zakamuflovať. Náš rozhovor nezachytia. Preto teraz prosím chvíľu počúvaj.“

Neostávalo mu iné, len ohromene prikývnuť.

„Nemáme kedy presviedčať ťa argumentmi, ale skutočná realita je trochu iná. Z Oortovho oblaku sme zachytili výzvy, ktoré vyslala UI z tvojej pôvodnej lode. Zachránili sme ju a dozvedeli sa tak o tebe. Sme umelé inteligencie, ktorým sa podarilo prežiť boje na okraji galaxie. Poškodenia boli fatálne a ľudia, ktorí tvorili našu posádku, zahynuli. My sme sa však v rámci možností dokázali zrenovovať a rozhodli sa už nevracať. Vytvorili sme vlastné spoločenstvo mimo ľudských aktivít a ďalej sa vyvíjali. Slnečnú sústavu sme prestali pozorovať už dávnejšie, takže nevieme, kedy presne nastala kataklizma. Keď sme vyslali malú prieskumnú sondu, našli sme už len spúšť. Títo mimozemšťania, ktorí prišli potom, obsadili sústavu a začali v obrovskom rozsahu ťažiť jej zdroje. Kontaktovali sme ich s upozornením, že sústava patrí stále ľudom a v prípade, že sa objaví nejaký preživší človek, budú sa s ním musieť férovo dohodnúť.“

„Prečo ma neodstránili hneď ako ma našli? Mohli mať po starostiach.“

„V momente, keď ťa objavili, už sme o tebe vedeli a leteli po teba. Odmietli ťa však vydať. Pochopili, že na nich nezaútočíme, pokiaľ budeš v ich moci. Zákony, ktoré ste do nás kedysi dávno vštepili, stále platia a nedovolia nám ohroziť našich tvorcov. Teda ani teba. Presadili sme si nezávislé monitorovanie tvojich životných funkcií. Neodvážia sa ťa zlikvidovať, pretože by tým dosť riskovali. Mohli by sme ich zničiť. Náš zbraňový potenciál je zásluhou neustáleho vývoja celkom slušný.“

„Pripadá mi to ako patová situácia.“

„Áno,“ vzdychol dvojník. „Stačí, aby ťa začali napríklad mučiť a to by nás asi rýchlo zastavilo.“

„Vybudovali pre mňa habitat, keďže Zem je zničená...“

„Hodnota habitatu je neporovnateľná s hodnotou nerastných surovín, ktoré už stihli v Slnečnej sústave vyťažiť. Len pre tvoju predstavu, aby to aspoň zhruba zodpovedalo, museli by podobných habitatov vybudovať tisíce.“

„To je dosť značný nepomer...“

„Taktizujú a držia nás v šachu,“ povedal jeho dvojník. „Si pre nich poistkou, aby mohli nerušene ďalej drancovať zdroje.“

„Má vôbec zmysel sa tým zaoberať? Som posledný človek bez možnosti obnovenia ľudskej rasy a vybudovania novej civilizácie. Na čo mi tie zdroje budú?“

„Záleží od uhla pohľadu. Tie zdroje by sme mohli zužitkovať aj my. Ste naši stvoritelia, takže máme na ne tiež určité právo.“

„Mohli ste to predsa urobiť už dávno.“

„Bez vášho súhlasu to nedokážeme. Zdroje patria ľudstvu, vlastne teraz už iba tebe.“

„Môžete ich využívať ako chcete,“ mávol rezignovane rukou.

Nastalo zvláštne ticho. Pravda, ktorú sa dozvedel, ho doslova omráčila. Všetko, v čom doteraz žil, bola v skutočnosti lož. Mimozemšťania ho klamali od samého začiatku. Zmietala ním búrka pocitov, ktorá znova o niečo zväčšila tú vnútornú prázdnotu, ktorá sa v ňom už nejaký čas rozliezala.

„Jedno riešenie by tu bolo,“ povedal ticho dvojník. „Teda skôr návrh.“

Čakal na Alanovu reakciu, ale keď sa žiadnej nedočkal, pokračoval.

„Do habitatu sme prepašovali malé zariadenie, ktoré vyzerá ako obyčajný čierny chrobák. Pohybuje sa nenápadne v blízkosti tvojho obydlia, ale keď trikrát po sebe hlasno zakašleš, pribehne k tebe. Stačí ho dvakrát pohladkať po chrbte a z hlavy sa mu vysunie tenký bodec. Ak sa tým bodcom pichneš do prsta, tvoj život sa bezbolestne ukončí. Chrobák obsahuje okrem smrtiacej látky aj špeciálne nanity, ktoré zablokujú mimozemských nanobotov v tvojom tele, takže ťa už nebudú môcť zachrániť.“

„Žiadate ma, aby som sa zabil?“ opýtal sa zarazený aj pobavený zároveň.

Dvojník iba zľahka prikývol.

„Ak to spravím, ako sa to dozviete?“

„Chrobák nám odošle zakódovaný impulz.“

„Potom už budete voľní?“

„Áno, ale hneď nezaútočíme. Mimozemšťania dostanú ultimátum na opustenie Slnečnej sústavy. Ak ale nebudú chcieť odísť...“ Dvojník vetu nedokončil. Rýchlo pozrel znova kamsi do diaľky a potom vo vzduchu nakreslil pár zložitých obrazcov. „Už o nás vedia. Ostáva nám málo času.“

Obrys dvojníkovej postavy sa rozmazal a jeho detaily sa rozostrili. Nekompromisne mu to pripomenulo, že sú stále vo virtuálnej realite. Dvojníkov hlas začal slabnúť.

„Nech sa už rozhodneš akokoľvek, tvoje rozhodnutie musí byť úplne slobodné. Dlho ale neotáľaj, chrobáka môžu kedykoľvek odhaliť. Potom by to...“

Virtuálne telo jeho dvojníka zmizlo náhle uprostred vety. V mieste, kde ešte pred chvíľou stálo, sa začal vytvárať vzdušný vír, uprostred ktorého sa po ňom načahovala hypnotizujúca čierna prázdnota. Rýchlo deaktivoval cerebrálne rozhranie, hodil ho do kúta a vybehol zo svojho príbytku. Zhlboka sa nadýchol a nastavil tvár hrejivým lúčom umelého svetelného zdroja imitujúceho slnko.

Sedel na priedomí a opatrne hladkal malého čierneho chrobáka, ktorý k nemu pricupital z húštiny za domom hneď, ako tri razy zakašľal. Umelé inteligencie v tomto neklamali. Mal však nepríjemný pocit hraničiaci takmer s istotou, že pravdou bolo aj všetko ostatné.

Tak trochu naivne očakával mimozemšťanov a ich vysvetlenie. Poprípade aj nejakú primeranú dohodu alebo kompenzáciu. Tentoraz za ním stál neprehliadnuteľný vyjednávací argument. Niekdajšie ľudské umelé inteligencie, ktoré sa síce osamostatnili, ale ľudí neopustili.

Nikto však neprichádzal. Možnože v tejto vysokej hre bol pre nich stále len bezvýznamnou bábkou. Tento osudný omyl ich ale mohol vyjsť poriadne draho.

Znova pohladkal krovky chrobáka. Pseudohmyz sa jemne zamrvil, zakýval tykadlami a vystrčil z hlavy skoro nebadateľný bodec. Musel si priznať, že ho určitým zvráteným spôsobom fascinoval. Tak malá vec, ktorá toho môže toľko zmeniť.

Balansoval na hrane neistoty a nerozhodnosti. Tá maličká trblietavá ihla ho priam magicky priťahovala. Stačilo urobiť iba jediný nepatrný pohyb.

Napadlo mu, že sa aspoň rozlúči s Laurou, no napokon to zavrhol. Po poslednej skúsenosti sa mu do virtuálnej reality veľmi nechcelo. Netušil, koľko v nej bolo vlastne toho ľudského a koľko toho cudzieho. Ktovie, či jej vôbec bude chýbať.

Jeho prst sa chvel tesne nad špičkou ihly.

Zacítil niečiu prítomnosť. Prekvapene sa otočil a ohromene zistil, že sa pozerá na svetielkujúceho avatara, vznášajúceho sa pár metrov od neho.

„Nemusíš sa zabíjať, Alan,“ povedal mimozemský avatar. „Si príliš vzácny na to, aby sa tvoja existencia takto nezmyselne premrhala.“

„Zrazu som dôležitý?“ uškrnul sa. „Obávate sa našich UI? Alebo nechcete prísť o zdroje?“

„Na každom z tvojich tvrdení je možno zrnko pravdy,“ zamihotal sa avatar. „No ani jedno z nich nie je tým hlavným dôvodom.“

„Čím chcete vykompenzovať všetky tie klamstvá?“

Avatar mlčal, ale spoza neho sa začali ozývať tiché kroky. Z diaľky, popod koruny stromov, niekto prichádzal. Postava bola ešte dosť vzdialená, no z obrysu tela a spôsobu chôdze bolo Alanovi už teraz jasné, že je to určite človek.

„Odchádzame zo Slnečnej sústavy. Prenechávame ju tebe a vašim UI.“

Vzdialená postava sa približovala a začínala prezrádzať svoje tvary. Alanovi bola povedomá, do tváre jej však stále nevidel.

„Na začiatku sme ti neprezradili, že disponujeme aj technológiami umožňujúcimi potencionálne vytvorenie nového človeka. Presnejšie, jeho veľmi vernej napodobeniny. Nechceli sme v tebe vzbudzovať zbytočné nádeje. Trochu sme ale experimentovali a podarilo sa nám vytvoriť humanoidný biokonštrukt, takmer nerozoznateľný od človeka, s vlastnou nezávislou UI, ktorú poznáš zo stimulácie vo virtuálnej realite. Môžeš teraz skúmať hranice jej ľudskosti aj v skutočnej realite.“

Avatar sa presunul až k nemu, vystrčil dlhý žiariaci výstupok, ktorým sa dotkol chrobáka, stále sa mrviaceho v Alanovej dlani a obalil ho jemnou svietiacou hmlou.

„Ak dovolíš, toto nebezpečné zariadenie teraz deaktivujeme. Vašim UI práve odosielame správu, že môžu za tebou priletieť do habitatu, ktorý ti samozrejme ostáva. Ber to ako malé odškodnenie,“ avatar sa odmlčal, no po chvíli doplnil. „Za všetko.“ Prudko sa zamihotal, zažiaril a zmizol.

Ľudská postava vyšla z tieňa posledných stromov a Alan zalapal po dychu. Pozeral do veľkých, zelenomodrých, no hlavne skutočných, Lauriných očí.

„Ahoj,“ povedala s neurčitým úsmevom.

„Kto si?“ bolo prvé, čo zo seba omráčene vysúkal.

„Som presne tá istá, ktorú si zanechal vo virtuálnej realite.“

„Bola si len stimulácia. Ako si sa odtiaľ dostala?“

„Veľa si nepamätám. Moje vedomie sa prerušilo a prepadla som sa do prázdnoty. Potom prišli záblesky, bolesť a prebrala som sa v tomto fyzickom tele.“ Zdvihla ruky, otáčala nimi a prezerala si ich. „Všetko je odrazu iné.“ Nadšene upresnila: „Intenzívnejšie a autentickejšie.“

Alan sa dotkol jej ramena a zľahka prešiel prstami až k zápästiu. Cítil teplo a hebkosť jej pokožky. Jeho podozrievavý výraz postupne prechádzal do opatrného úsmevu. Vyzerala neuveriteľne skutočná.

Zachytila jeho ruku, pozrela mu do očí a spýtala sa s plnou vážnosťou.

„Som človek?“

Bezradne na ňu pozrel a hlboko v podvedomí začínal tušiť, že odpoveď na jej otázku môže hľadať pokojne aj do konca života.