Na férovku
Fakt sa ponáhľam na autobus, sorry.
Konečne domov. To bolo prvé, čo ma napadlo, keď som vystúpil z vlaku a kráčal popri koľaji číslo dva. Viac než domov mi však chýbalo teplo domova. Vonku mrzlo a ja som sa čo najrýchlejšie poberal dnu do stanice. Vnútri kúrili dva špinavé radiátory, pri jednom z nich som sa túžil zohriať. Autobus mi šiel o 22:31. Mal som vyše hodinu času, v mobile štrnásť percent baterky a desať kilo na pleciach. Inak som bol spokojný, takmer doma, opakoval som si.
Takmer, ozval sa vo mne iný hlas. Možno hlas tela.
Priznám sa, po dvanásť hodinovej ceste zo zahraničia som mal dosť. Predstavoval som si ako pijem horúci PIGI čaj, pokladám ho pri lampičku a otváram nejakú knihu, ktorá ma po desiatich minútach uspí. Lepšie sa deň hádam nedá zakončiť.
Prešiel som popri toaletách. Ovanul ma smrad, šťanky a plné popolníky pokrčených ohorkov. V pajzli Corgoň – tma. Žalúzie zatiahnuté, ani sa ma nepýtajte, či som tam chcel ísť. Vchodové dvere do stanice mi oznámili, že z dôvodu stavebných prác bude čakáreň zavretá od 24.01 do 1.2. 2019. Lístky si kupujte vo vlaku. Za vzniknuté problémy sa ospravedlňujeme.
„Kurva.“ Nežne som si vzdychol a nalepil tvár na sklo. Miestnosť bola zapratá nástrojmi: rebríky, plachty, vedrá s farbou, valčeky, murárske lopatky. Potom som si všimol, že tie špinavé radiátory z čias nežnej revolúcie odstránili. Zbohom teplo. Otužuj sa vonku, vysmieval sa mi uzavretý priestor.
Vytiahol som mobil, aby som zistil koľko je hodín a stupňov pod nulou. Na moje potešenie zamrzol. Upadol do zimného spánku. To sa Samsungom stáva.
Čo mi iné zostáva?
Obehol som teda budovu a smeroval na zastávku. Posledných čakajúcich postupne vyzdvihovali známi, rodina alebo priatelia. Niekto si zobral taxík. I ja som nad ním uvažoval. Osem éčok za sedem kilometrov mi prišlo po dvadsiatich minútach na mraze ako báječný odvoz. Lenže taxíky vyzbierali najväčšiu vlnu ľudí. Potom zostali osamelí vlci, ktorí vydržali čakať asi polhodinu. Napokon to vzdali a šli radšej do centra. Pomerne veľká autobusová stanica sa ocitla prázdna. Levice ma vždy niečím prekvapili.
Dlho sa nikto neukázal. Ani mladá krv, nočný pirát, skúšajúci zimné gumy. Pohľadom som preletel po okolí a napadlo mi, kam sa všetci vyparili. Ale vážne. Kam? V herniach sa nesvietilo, svetelné boxy nefungovali, bary a putiky mŕtvo spali. Potom som si uvedomil, že jediné svetlo, ktoré osvecuje okolie sú neónové lampy medzi nástupišťami. Žalostne málo života na staré dobré mesto. Za ten rok, čo som pracoval v zahraničí, to tu starosta poriadne vymakal. Los Angeles v Blade Runnerovi sa môže schovať. Presvedčivá svetelná šou. Sydney Opera House a Festival svetla. Ironicky som sa zachechtal a pokrútil hlavou.
Začal padať snehový poprašok. Potichu cinkal na zem a ja som mu načúval. Relatívne ticho. Najkľudnejšia melódia na svete. Po nej dážď, praskanie ohňa a nakoniec monotónne vrčanie umývačky.
Stál som ako ľadová socha. Ešte nejakú štvrťhodinu, pomyslel som si. A potom by mal prísť ten prekliaty autobus.
Prešla hodina a stále neprichádzal. Bol som nervózny. Prechádzal som sa po nástupišti tu a tam. V duchu som hrešil ako pohan. Zima. Skurvená zima a autobusová doprava. Bodaj by, bodaj by... Čo? Arriva skrachovala?
Vytiahol som z ruksaku Horalky a behom minúty skončila v žalúdku. A hlaďme, na zákrute sa objavili svetlá. Autobus obišiel celú stanicu a smeroval k nástupišťu osemnásť. Nebolo to moje číslo. Ja som čakal na šestnástke.
Ako je to možné? Už tu mal dávno byť!
Nebolo to po prvý raz, čo som šiel posledným spojom. Autobus stál neďaleko a osvecoval ma svetlometmi. Hore za čelným sklom som nevidel žiadnu informáciu o linke. Nemal ani len takú starú tabuľku, kde by to mal vytlačené. Odhadoval som, že ide na smer Nová Dedina, Devičany, Pukanec...
Nešiel. Autobus sa pomaly k pohol šestnástke. Dvere sa otvorili a zbadal som chlapíka za volantom. Nevidel som ho celého, v autobuse bola tma. Svetlo pouličnej lampy mi prezrádzalo iba ruky, bielu košeľu a vrch nohavíc. Hlavu mal zahalenú v tieni, akoby tam viazla čierna čepeľ gilotíny, ktorá do nej zaťala.
„Kam ideš?“ opýtal sa nechutným tenorom. V tme zažiarila žltá bodka. Fajčil.
„Do Čajkova. Čakám na posledný.“
Šofér sa zasmial. „Ten už nepôjde.“
„Prečo? Zmena cestovného poriadku?“ Nechcel som tomu veriť, pozeral som spoje na nete aspoň štyrikrát.
„Také niečo,“ povedal a potiahol si. „Vieš, idem do Rybníka. Mám to cestou, hodím ťa tam.“
„Dobre. Vďaka.“ Nastúpil som a pokračoval tmavou uličkou k zadným dverám.
„Kam ideš?“
Otočil som sa.
„Nechoď dozadu. Sadni si len tu niekde. Blízko mňa.“
Zostal som prekvapene stáť. Rozkázal mi, kam si mám sadnúť, ako nejakému neposlušnému decku na výlete do Štúrova. Potlačil som malé rozčúlenie a napadlo mi, že sa chce len porozprávať.
Usadil som sa na pravej strane, aby som videl na šoférovu polku tela. Vykúkala z kabínky. Tučné plece, krk a ruka. Zbytok schovaný.
„Nejak mi nefungujú svetlá vo vnútri. Trochu som sa v tom babral.“
„Vidím.“ Po tme sa mi celkom páčilo. Svetlo v kupé som tiež zhasínal. Ale v autobuse to pôsobilo trochu inak, opustenejšie, temnejšie.
Autobus sa pohol.
„Bol to môj nápad takto bez svetiel,“ pochválil sa.
Hľadel som do okna a sledoval prázdnu stanicu. Lampy, železné stĺpy, tabule s číslami – všetok ten chladný materiál samoty sa so mnou smutne lúčil. Až potom mi došlo, čo povedal.
„A to vám dovolia jazdiť na neosvetlenom autobuse?“
Zase sa zasmial. „Ale veď ja svietim,“ radostne povedal a svetlami zamrkal na Vinotéku oproti.
Bol divný. Cítil som z neho akúsi ľahostajnosť. Odbočili sme sa na výpadovku a autobus zrýchlil. Dlávil si to asi sedemdesiatkou. Trochu ma to rozrušilo, ale ulice boli prázdne, akoby boli tri hodiny ráno. Nič mu nestálo v ceste. Zohol sa pravou rukou a začal šmátrať medzi nohami. Niečo vytiahol, pozrel na cestu, pustil volant a sklopil hlavu.
Krátky dutý zvuk. Fľaša sa zaleskla.
To si robíš srandu, pomyslel som si.
„Dáš si?“
„Myslím, že by ste nemali piť, keď šoférujete.“
„Sú horšie veci ako alkohol,“ zafilozofoval.
„Ste blázon.“
„ZAVRI PIČU!“ Zvrieskol a hodil po mne fľašu. Takmer ma trafil do hlavy. Okno po mojej pravici prasklo do hustej pavučiny.
Zrýchlil. Osemdesiat kilometrov za hodinu. Zviezol som sa nižšie a objal ruksak. Vetrovku som mal vlhkú. Zavetril som zvláštny zápach. Žiaden alkohol. Fľaša sa gúľala pod sedadlami a pomaly z nej čosi vytekalo.
„To si nečakal, čo?“ Povedal posmešne, akoby hodil kôš od polovice ihriska. „Si posratý vetroplach. Vaša generácia by nedokázala vystreliť z pištole, nieto brániť vlasť. Facebook, Instagram a iné kokotiny. To je váš život.“
Chcel som mu odvrknúť, aký je teda jeho život, no zase som držal jazyk za zubami. Vlastne ma zaskočil. Hodil po mne fľašu vodič autobusu. Vodič autobusu. Neuveriteľné.
„Čo nič nehovoríš? Spíš?"
„Nespím.“
„Zdá sa mi, že z tejto jazdy nemáš žiadne vzrúšo.“
Zapotil som prvé, čo mi napadlo: „Je mi komótne.“
Šofér dupol na plyn a motor zahučal. „Len dokedy.“
Prechádzali sme Podlužanmi. Autobus sa rútil takmer stovkou, na konci dediny spomalil a zmenil smer – odbočili sme na Novú Dedinu. Za oknami sa černela pustatina. Cestu lemovali holé stromy. Po asfalte šantili snehové záveje.
Odrazu čosi zadunelo a šofér slávnostne vykríkol. „Bude guľáš!“
Zrazil srnca, zachytil mu zadok a náramne sa z toho tešil. Popiskoval si a vyklepkával akýsi kostrbatý rytmus.
Využil som moment, kedy ten blázon pociťoval nadšenie. „Pusťte ma, prosím. Dám vám peniaze,“ prosíkal som.
„Nie nie, mladý. V týchto krajoch žijú, povedzme vážení páni, ktorí vedia slušne zaplatiť za také hovná ako si ty. Teba som si nechal živého, lebo občas je mi smutno jazdiť samému. Zvyšok stále mlčí.“
Prišlo mi to ako čierny humor, prehnané bu-bu-bu. Nakoniec ma niekde vysadí a oznámi mi, že ide o prank. Síce alkohol za volantom a hodená fľaša je trochu kuriózny spôsob, ako si z ľudí vystreliť. No je lepšie si nahovárať, že to nie nič iné len fór. Mne to pomáha. Klamem sa vyše desať rokov. Inak by môj rozum rozobralo na kúsočky. Strach zo zoznamovania. Strach z pekných dievčat. Strach z postavenia sa všetkým vlastným strachom. Strach z toho, že sa raz neovládnem...
Vlastne to so mnou nie je až také zlé, iba rád dramatizujem. Som silný, veľmi silný.
„Ak ti je zle, prejdi sa dozadu.“ Šofér si sarkazmus užíval, mal som chuť ho zabiť. Fakt som nikomu v živote neublížil, ani len vlas neskrivil. Tento pán si o to koledoval. Teraz sa uvidí, či to je celé žart, pomyslel som si. Veľmi nepríjemný žart, ktorý vo vás narobí hlbšie rany ako si myslíte. Na základnej som si prežil svoje. Kreatívne šaškoviny so strany spolužiakov – pavúky v úbore, sople v zošitoch, pekne naporciované hŕstky mravenísk v prezuvkách. Aj také sú deti. Ľudia. A ja sa musím ovládať.
Vstal som a pozrel do tmy v uličke. Najbližšie operadlá boli prázdne. Prechádzal som pohľadom sprava-doľava, kráčal hlbšie do útrob autobusu. Vysoká rýchlosť so mnou mierne zametala. Ohliadol som sa dozadu. Šofér si spokojne keroval. Možno ma pozoroval v spätnom zrkadle.
Spravil som dva kroky dopredu, oknami po ľavej strane prebehlo svetlo. Auto v protismere mi na sekundu odhalilo čosi lesklé.
Štíhla silueta.
Doprdele, toto už prestávala byť sranda. Dobre, ujo ma takmer zahlušil fľašou, nič nové pod slnkom. To som mohol byť snáď tisíckrát zahlušený na diskotékach za starých čias. Opitý som teda vystrájal. Niekedy podobne, ako tento zmagorený šofér. Áno, jazdil som aj opitý. Dark age môjho mladého ja. Ale odvtedy ubehlo pár rokov. Netvrdím, že som Einstein, no umúdril som sa.
Takže som tým chcel povedať, že drobné bitky, havárie a iné násilnosti mi vážne nedokážu ublížiť.
Lenže teraz tu číhalo čosi mocnejšie. Zlá predtucha ma kopla medzi nohy. Odvážil som sa posunúť o kúsok ďalej. Ja, najväčší vetroplach na svete. Autobus nadskočil, prichytil som sa operadla a zaboril prsty do niečoho mäkkého a vlhkého. Trhlo mnou. Ruky mi vystrelili k hrudi ako nejakej vydesenej puberťáčke.
Teraz to urobí, prebehlo mi mysľou. Zapne svetlá – tadá! – a všade na okolo bude krv, mŕtvoly, odťaté hlavy, črevá v lonách ako hromady točených zmrzlín. Tí, čo stále mlčia.
Ani náhodou, krv by som zacítil.
Bolo to niečo oveľa horšie.
Zapálil svetlá. Radostne zakričal: „PREKVAPENIE!“
Na sedadlách sa opierali drevené a liatinové kríže. Ježišovia smutne viseli a neprítomne hľadeli. Reflexne som zasyčal a vyceril moje chabé očné zúbky. Ruky ma začali neznesiteľne páliť. Pochopil som, že všetko naokolo je pokropené svätenou vodou. Nasiaknuté čalúnenie, mokrá podlaha, rozsypané kadidlo. Na konci uličky v päťke sa týčila bohato zdobená monštrancia. Spoza okrúhleho sklíčka na mňa zízalo božie oko konsekrovanej hostie.
Prebodol som šoféra znechuteným pohľadom. Hajzel pustil volant a postavil sa do uličky.
„Zdravím Drakula junior. Vlčia štátna bezpečnosť,“ ukázal odznak. „Kolega z taxíka ťa identifikoval. Všimol si, že rád chodíš k zubárovi. Akú bieliacu pastu používaš?“
„Naser si,“ precedil som cez zuby.
„Ale no. Vychladneme. Síce ty už si tuhý...“
„O čo vám ide?“
Autobus sa približoval ku kraju cesty, eštebák vyrovnal volant a pozrel na ruksak. „Tipujem, že ste viacej kultivovanejší, ako za starých čias. Žiadne obete. Je v zahraničí veľa darcov krvi?“
„Nejakí sa nájdu.“
„Zákon je zákon, mladý. Šíriteľ HIV musí byť diskvalifikovaný z veľkej hry.“
„Som čistý niekoľko rokov.“
„Nedajbože vegán! Úplne som ti to zhltol!“ Znova vyrovnal volant. Autobus spomaľoval, ale potom nasledoval dlhý svah až do dediny.
„Moja rodina je slušná. Berieme tabletky. Raz ročne navštevujeme súkromného lekára.“
Eštebák vybuchol. Udrbával sa na mne, akoby počul najlepší vtip o upíroch. (Vtipy o upíroch sú podobné ako tie o blondínkach. O vlkolakoch ako o policajtoch.)
„Mŕtvoly a tabletky... mňa jebne!“ Chytil sa za brucho a prehol sa. Slzy mu tiekli, sliny mu tiekli. Dvakrát si plesol po kolene ako nejaká rozprávková postavička z Cartoon Network. Rovnaký hulvát, humorista – presne to isté cesto, z ktorého boli moji spolužiaci.
Pozri sa aký je bledý! Líči si pery ako buzík! Posratý trtko! Cez prestávku nevylezie z triedy. Ha-ha-ha-ha-ha...
UŽ DOSŤ! Blyslo mi v hlave. Hnev mal zelenú, slobodne zo mňa tryskal.
„Už dosť...“ Zhlboka som sa nadýchol, schmatol krucifix a odhodil ho bokom. Okno explodovalo, prievan strhol črepiny. Ovialo mi tvár, čierne vlasy sfúklo z čela. Autobus sa vrátil do šialeného tempa, dolu kopcom mi to vyhovovalo. Áno, dolu. Do pekla.
Eštebák náhle spozornel. Netransformovaný sukin syn chcel boj. Bažil po tom rovnako ako my po krvi. Na férovku, podľa prastarej tradícii, to bol ich obľúbený rituál. Večná potreba si dokazovať, že majú individuálne navrch. Nepotrebujú chlpatú zmenu, nutkanie roztrhať upíra pociťujú stále.
Zreval som prvý, on po mne. Rozbehli sme sa oproti sebe. Vrazil som mu do huby a pukli mi tri hánky na pravej ruke. Zuby mal ako skala. Chytil ma pod krk, usmial sa a začal tlačiť k päťke. Vrčal. Spenené sliny mu vytekali zo štrbín, nos vraštil, na okamih pripomínal to, čím naozaj je. Jeho sila v ľudskom stave ma prekvapila. Zobral drevený krížik a napriahol sa. Stihol som ten krám zaraziť. Rýchli chmat nad zápästie. Kríž ostal visieť pár centimetrov nad mojím okom. Dal som do toho všetko – bleskový šklb a kosť rupla ako zlomené porisko. Zajačal, poriadny rev šelmy.
Asi takýto: „Vuáááá.“
Zabalansovali sme, urobili svižný obrat a prepadli cez sklo zadných dverí. Kotúľal som sa po kraji vozovky ako masážny valček. Chrbát mi dunel. Ľad pukal. Sneh šušťal. Zastavil ma strom.
Hodnú chvíľu som bol mimo.
Autobus prešiel približne sto metrov a skončil na poli pred tabuľou Nová Dedina. Vietor zavíjal. Snehové záveje, duchovia zimných ciest, prelietali z jeden strany na druhú.
Vlkolaka nikde.
Zlomenina mu dala zabrať. Pravdepodobne zdrhol do chotára a hľadal bezpečné miesto, kde by zaliezol. Husté kríky, zarastený potok. Schúlil sa tam, aby si olizoval rany. Kto vie? Vlčie hliadky mali nové praktiky prenasledovania, no nepraktické praktiky. Upíri si aj tak slobodne cestujú kam sa im zachce. Zase som si spomenul na domov, knižky, teplo... Ak si myslíte, že nám chlad nevadí, tak to ste na omyle. Autám tiež nie je príjemné mrznúť celé dni na dvore, že? Preto ich dávame do garáž (ak je to možné). Musíme vyzerať živo a nie ako omrznuté figuríny a oškrabávať si z očí námrazu. Luciferchráň keby nás zbadajú staré ženy bez mejkapu. Prežehnávali by sa o dušu a poviem vám, je to nepríjemný pohľad.
Vrátil som sa peší do Podlužian a stopoval na križovatke. Tretie auto zastavilo. Bol to taxikár, ktorý sa vracal do Levíc.
„Do Čajkova, prosím.“
„Nasadaj.“
Toyota akcelerovala. Taxikár bol vyholený robustný chlap stredného veku. Kerka na krku. Kríž, „chvalabohu“ slovenský štátny znak. Usmial som sa.
„Čo je? Čo sa vyškieraš?“
„Mal som zlý deň,“ vysvetlil som. „Ale teraz keď som konečne v taxíku je všetko lepšie.“
Pozrel na mňa a zamračil sa. „V mojom prípade je to naopak.“
„Zabudol som si ruksak v buse. Mám v ňom krkovičku a paradajkové marinády na zajtrajšiu grilovačku.“
Taxikár sledoval cestu. „Nechajú ti ho na stanici. Zastav sa tam.“
„Myslím, že už netreba.“ Odhalil som bežný chrup mladého človeka, až na nezvyčajne dlhé očné zuby. „Mäso z teba – mi zostane aj na zajtra.“
Elethien
Diskusia
B.T. Niromwell
Začnem vecami, ktoré ma iritovali po jazykovej stránke:
Nie „ma napadlo“, ale mi napadlo.
Nie „desať kilo“, ale desať kíl.
Nie „pri lampičku,“ ty budeš asi z Prievidze...
Nie „ovanul ma smrad, šťanky a plné popolníky“, ale „ovanul ma smrad šťaniek a plných popolníkov,“ samozrejme, ak nechceš povedať, že ho objali plné popolníky.
Chýbajú ti nejaké čiarky, napr Zbohom, teplo (ale je ich viac).
Opakovanie základu slova: To sa Samsungom stáva. Čo iné mi ostáva? Alebo: Viac než domov mi však chýbalo teplo domova.
09.02.2019
Začnem vecami, ktoré ma iritovali po jazykovej stránke:
Nie „ma napadlo“, ale mi napadlo.
Nie „desať kilo“, ale desať kíl.
Nie „pri lampičku,“ ty budeš asi z Prievidze...
Nie „ovanul ma smrad, šťanky a plné popolníky“, ale „ovanul ma smrad šťaniek a plných popolníkov,“ samozrejme, ak nechceš povedať, že ho objali plné popolníky.
Chýbajú ti nejaké čiarky, napr Zbohom, teplo (ale je ich viac).
Opakovanie základu slova: To sa Samsungom stáva. Čo iné mi ostáva? Alebo: Viac než domov mi však chýbalo teplo domova.
09.02.2019
B.T. Niromwell
Máš taký zvláštny tik, s akým osm sa ešte nikde nestretla, že vetu, ktorá by mala ísť ako druhá, napíšeš ako prvú, napr. ..čakáreň zavretá od 24.01 do 1.2. 2019... je informácia, ktorú čitateľ nepochopí ani ako dobrú, ani ako zlú, lebo nevie, aký je dátum. Nasledujúca veta to síce vysvetlí, ale tá pachuť prvej vety, že na čo mi to hovoríš, keď ani neviem, aký je deň, ostáva. Podobne, keď hovoríš, koľko je hodín. Alebo otázka Čo mi iné zostáva, obyčajne nasleduje po tom, ako hrdina povie, čo ide robiť, nie predtým.
Pomerne veľká autobusová stanica sa ocitla prázdna./ Začal padať snehový poprašok. Potichu cinkal na zem a ja som mu načúval. – meta. – metafory sú fajn, ale musia dávať zmysel, keď vonku poletuje sneh, proste ho nepočuť. A aby sa stanica niekde ocitla, musela by sa najprv túlať.
09.02.2019
Máš taký zvláštny tik, s akým osm sa ešte nikde nestretla, že vetu, ktorá by mala ísť ako druhá, napíšeš ako prvú, napr. ..čakáreň zavretá od 24.01 do 1.2. 2019... je informácia, ktorú čitateľ nepochopí ani ako dobrú, ani ako zlú, lebo nevie, aký je dátum. Nasledujúca veta to síce vysvetlí, ale tá pachuť prvej vety, že na čo mi to hovoríš, keď ani neviem, aký je deň, ostáva. Podobne, keď hovoríš, koľko je hodín. Alebo otázka Čo mi iné zostáva, obyčajne nasleduje po tom, ako hrdina povie, čo ide robiť, nie predtým.
Pomerne veľká autobusová stanica sa ocitla prázdna./ Začal padať snehový poprašok. Potichu cinkal na zem a ja som mu načúval. – meta. – metafory sú fajn, ale musia dávať zmysel, keď vonku poletuje sneh, proste ho nepočuť. A aby sa stanica niekde ocitla, musela by sa najprv túlať.
09.02.2019
B.T. Niromwell
Niekedy sa ti aj zadarilo: Hlavu mal zahalenú v tieni, akoby tam viazla čierna čepeľ gilotíny, ktorá do nej zaťala.
To sú také vychytávky, celkovo to ale hlavne v druhej polovici ide správnym smerom. Je tu síce šialená postava, no jej šialenstvo je podložené, i keď je postava trochu afektovaná na môj vkus,. Počas prvej polky som si vravela, že to je jasné, kam to speje, očakávala som to isté, čo hlavný hrdina, tak som bola na konci spokojná.
09.02.2019
Niekedy sa ti aj zadarilo: Hlavu mal zahalenú v tieni, akoby tam viazla čierna čepeľ gilotíny, ktorá do nej zaťala.
To sú také vychytávky, celkovo to ale hlavne v druhej polovici ide správnym smerom. Je tu síce šialená postava, no jej šialenstvo je podložené, i keď je postava trochu afektovaná na môj vkus,. Počas prvej polky som si vravela, že to je jasné, kam to speje, očakávala som to isté, čo hlavný hrdina, tak som bola na konci spokojná.
09.02.2019
Magda Medvecká
Mám z toho tak napoly zlý pocit a napoly dobrý. Jazyk poviedky mi pripadal dosť nekonzistentný, občas si tam hodil nejaké také "knižné" slovo (napr. komótny) alebo príliš nazdobenú metaforu, ktoré mi do celku nesedeli. Tiež mám dosť problém s rozprávačom v prvej osobe (to tak všeobecne), ktorého podľa mňa nie je také ľahké napísať, ako si ľudia myslia a občas to znie dosť neprirodzene (a keď už chcem ceriť zuby, tak svoje, nie moje, a neviem, či som si niekedy pomyslela, že mi z čela odfúklo "čierne" vlasy? skôr len proste... vlasy).
Na druhej strane, ten nečakaný zvrat bol naozaj nečakaný a predstava autobusu plného krížov je skvostná. Taktiež oceňujem, že náboženské symboly robili upírovi zle, to sa v dnešnej dobe už moc nevidí. A akčný boj dobre vyvažoval ten "pokojnejší" začiatok, ktorý nakoniec vlastne celkom dobre nastavil atmosféru a zaviedol čitateľa na nesprávne očakávanie.
11.02.2019
Mám z toho tak napoly zlý pocit a napoly dobrý. Jazyk poviedky mi pripadal dosť nekonzistentný, občas si tam hodil nejaké také "knižné" slovo (napr. komótny) alebo príliš nazdobenú metaforu, ktoré mi do celku nesedeli. Tiež mám dosť problém s rozprávačom v prvej osobe (to tak všeobecne), ktorého podľa mňa nie je také ľahké napísať, ako si ľudia myslia a občas to znie dosť neprirodzene (a keď už chcem ceriť zuby, tak svoje, nie moje, a neviem, či som si niekedy pomyslela, že mi z čela odfúklo "čierne" vlasy? skôr len proste... vlasy).
Na druhej strane, ten nečakaný zvrat bol naozaj nečakaný a predstava autobusu plného krížov je skvostná. Taktiež oceňujem, že náboženské symboly robili upírovi zle, to sa v dnešnej dobe už moc nevidí. A akčný boj dobre vyvažoval ten "pokojnejší" začiatok, ktorý nakoniec vlastne celkom dobre nastavil atmosféru a zaviedol čitateľa na nesprávne očakávanie.
11.02.2019
