Väzni večného života
Všetci túžime po nesmrteľnosti. No tí, ktorí ju majú, túžia len po smrti.
Majestátnou katedrálou sa niesol nebeský chorál zboru mníchov. Napĺňal rozľahlé haly zo šedej žuly rovnako, ako ostrá vôňa kadidla napĺňala chladný vzduch. Skrze vysoké okná, na ktorých vitrážové mozaiky zobrazovali nespočetné zástupy skrvavených mučeníkov.
Pred kňazom odetým v honosnej róbe kľačal mních. Mierumilovný zjav tvorený jednoduchou sutanou opásanou konopným ľanom narušovala jednosečná sekera na ktorej porisku spočívala jeho ruka. Striebristý kov čepele odrážal slnečné lúče, dodávajúc tak celému výjavu nádych mysterióznosti.
„Nech je tvoja vôľa pevná ako korene Svätého stromu, nech tvoja duša horí vierou rovnako ako jeho koruna, nech tvoj život nesie plody rovnako, ako jeho ovocie. Si vo svojom odhodlaní tak pevný, že dáš svoj zatratený život v službu Rádu?“
Spod temnej kapucne sa ozval hlas, svojou výškou patriaci najskôr mladíkovi tesne pred dvadsiatkou. „Pevný ako kmeň stromu, na ktorom rastie svet.“
„Vstaň teda, Elmont. Vstaň a vitaj medzi svojimi bratmi. Pamätaj, si spomedzi nich najnižší, rovnako, ako oni sú najnižší spomedzi seba.“
Zahalené postavy vstávali zo svojich miest v dubových laviciach. Každá z nich v ruke niesla vlastnú sekeru. Niektoré nové a dobre nabrúsené priamo od kováča, iné poznamenané rokmi služby v najhorších bojoch aké si možno predstaviť.
Každý z mníchov pristúpil k Elmontovi, teraz už stojacemu. Jeden po druhom bojoví bratia pozdvihli svoje zbrane a udreli drevom rukoväte medzi jeho lopatky. S každým úderom sa ozvalo bolestivé stonanie. Pod náporom rán sa celé jeho telo napínalo podobne ako divoký kôň zápasiaci s jazdcom, ktorý sa ho snaží skrotiť. No ani najstarší veteráni mnohých bitiek nedokázali nového člena Rádu zraziť k zemi. Rovnako, ako nikto nezrazil k zemi ich, keď stáli na tom istom mieste pri svojom vlastnom prijímaní.
„Pamätaj, že to, čím si, ťa odsudzuje na večné zatratenie. Nech ti teda tieto údery vždy pripomínajú, že rovnako nemilosrdní k tebe budú tvoji nepriatelia. A keď príde koniec tvojich prekliatych dní, i tvoj Stvoriteľ.“
Členovia procesie sa začali navracať do svojich komnát, kde na nich čakali modlitby, tréning, či starosť o ich výzbroj. Jediný Elmont zamieril temnými, úzkymi chodbami za Druidom. Rovnako ako zvyšok bratov, in on prebýval v katakombách hlboko pod zemou. Zatiaľ čo všetky ostatné miestnosti boli tvorené temne sivými tehlami, osvetlené len slabou žiarou pochodní, Druidova komnata bola v skutočnosti prírodná jaskyňa. Vyvierajúci prameň, rozľahlý koberec zelene, miestami prerušený stromom plným ovocia tu teda pôsobil priam až neprirodzene.
Uprostred onoho miniatúrneho hája sedel muž, jeho koža zvetraná rokmi rovnako, ako jeho šedá róba. Príchod čerstvo prijatého člena naňho nemal nijaký efekt. Naďalej hľadel na jaseňový peň z ktorého vyrastala zložitá spleť mechu, húb a dokonca i jasných kvetov.
„Takže? Konečne ťa dali do svojho obojku?“ Navzdory veku prevyšujúcemu tri storočia, druidov hlas napĺňal jaskyňu mladíckym veselím a humorom. Akoby snáď v chatrnom tele prebýval duch mladíka na vrchu síl.
„Som už členom rádu, ak sa na to vaša Eminencia pýta.“
„Ach, nestrpím u seba takéto honosné slová. Sme predsa jednoduchí ľudia, tak spolu aj tak hovorme.“ Načiahol sa skrehnutou rukou po vak s riedeným vínom, ktoré ponúkol hosťovi. „Keď už ťa tu mám, počul som, že sa u teba ešte stále objavujú náhodné premeny. Dúfam ale, že ich máš aspoň trošku pod kontrolou.“
Starosť, objavujúca sa v hlase, bola prejavom snáď až otcovskej lásky. Nič z toho však Elmont nezachytil, keď si otieral kvapky vína z úst. „Dostatočne na to, aby som zvládal konať svoje povinnosti. A ohľadom tých tu aj som. Vraj pre mňa máte úlohu.“
„Žiaľ, mám. Musím ťa ale dôrazne varovať, že je to obzvlášť nebezpečná výprava. Keby sme nemali tak málo mužov, dostal by ju namiesto niekto skúsenejší...“
„Hovorte, nech tu už nemusím strácať čas.“
Druidova tvár sa naplnila pochmúrnymi obavami. „Opatrne, chlapče. Aj lepších, než si ty, premohla zbrklosť. Ale ak inak nedáš, počúvaj dobre. Na hranici východnej provincie sa objavili zvesti o čiernej mágií. Podľa našich najlepších zvedov je zdroj niekde v malom meste menom Abadeen. Tvoje zadanie je jednoduché. Nájsť zdroj a zničiť ho.“
„Myslíte zabiť.“
Rozhostilo sa medzi nimi ticho. Hoci to nebolo nikdy oficiálne priznané, hlavným účelom Rytierov Svätého pňa bol lov heretikov a praktikantov zakázaných umení mágie. Smrť nie je nikdy možné brať na ľahkú váhu, obzvlášť, keď mnoho z popravených boli v skutočnosti nevinní, obvinení svojimi poverčivými susedmi pre dôvody nanajvýš malicherné.
„Ak to bude nutné...len vtedy. Pôjdeš sám, s minimom zásob. Stretneš sa s miestnym strážmajstrom. Odporúčam ti rýchlo sa postarať o cieľ a zase sa vrátiť. Výprava je to pomerne nedôležitá a nechcem, aby zbytočne hltala financie alebo čas. Ak to výpravou vôbec možno nazvať.“
Mních vstal z koberca zelene, hlavu držiac stále uctivo sklonenú. „Smiem teda vyraziť, vaša Excelencia?“
„Choď, Elmont. Choď v mene Boha.“
Do mesta dorazil v už neskorú hodinu. I keď zahalený do svojej sutany a kapucne, časti zbroje pod ňou sa leskli na jasnom svetle mesiaca, ktorý majestátne visel nad hustým lesom dekády starých borovíc.
Kľukatú cestu, pripomínajúcu hada, tu tvorili kamene rovnako, ako ju tvorila burina rastúca v škárach tak veľkých, že by nebolo prekvapením, keby sa v nich zlomilo koleso vozu. Ešte menším prekvapením bol roztrieskaný vrak, zanechaný uprostred ulice pred miestnym hostincom.
Vývesná tabuľa hlásala „U tancujúcej svine“, názov zrejme odvodený od vypchatej hlavy nad krbom v až zarážajúco dobrom stave. Práve hlava bola prvé, čo si Elmont pri vstupe do krčmy všimol. Najmä preto, že hlava patrila žene, približne veku mnícha. Pod rozstrapatenými vlasmi, ktoré sa podobali na špinavú slamu, tvár ešte stále niesla výraz hovoriaci o nekončiacom terore a bolesti.
„Čarodejnica. Chytili ju, keď doma miešala akési elixíry. Istotne aby niekoho otrávila, alebo mu počarila.“ Aby videl toho, kto mu odpovedal na nezodpovedanú otázku, musel sa otočiť k jednému zo stolov blízko výčapu.
„Pokiaľ dobre viem, nie je dovolené takto vystavovať ľudské kusy ako relikvie. Či sa snáď mýlim?“ Horká pachuť znechutenia z činu a pohoršenia nad porušením cirkevného nariadenia sa niesla v mladom hlase rytiera ako jedovatá hmla nad jazerom.
Postarší muž, snáď už v pokročilej pätdesiatke, sa len doširoka usmial. Pod šedým fúzom sa zjavil rad bronzových zubov. Nepochybne sa jednalo o niekoho zámožného, keďže čo i len jeden taký zub by stál celý majetok mešťana. A tu sa ich dalo napočítať aspoň dvanásť.
„Arcimág Spoločenstva Zlatej vetvy k tomu dal povolenie. Aby to bol odstrašujúci príklad, viete?“
„Zlatá vetva? Počul som, že konventy čarodejníkov majú zvláštne zvyky, ale toto je jedným slovom nevkusné. Ale dosť o tom už. Predpokladám, že vy ste onen vyšetrovateľ s ktorým sa mám stretnúť?“
„Tak je, drahý pane. Nathas Lichten, k vašim službám. Dovoľte, aby som vám rýchlo vysvetlil situáciu. Otec tej suky na stene začal tiež variť všelijaké drijáky a čarodejné vody. Dokonca máme jednu jeho knihu, a aj keď sme ju nevedeli prečítať, znaky v nej sú jasne výsledkom zmluvy s démonom.“
„A kde sa nachádza teraz? Rád by som ho najprv vypočul, či je možné ešte jeho dušu spasiť.“
Nathas sa s hromovým smiechom udrel po oceľovom kyryse. „Vraj spasiť! Prosím vás,milosť pane, veď už aj jeho dievka bola jak posadnutá. Chodila sa kurviac s našim hrobárom a keď si našiel lepšiu, začala mu variť akési drijáky, aby ho začarovala. Tak je, to vám každá baba v meste povie!“
Elmont si nemohol nepovšimnúť, že zo začiatku humorný hlas strážmajstra sa ku koncu menil na zahorknutý a nevraživý. Nenávisť k neľuďom a podozrievavosť voči mágií boli bežnými vecami po celej ríši. No obyvatelia miest a dedín na okraji divočiny doviedli oboje do takých extrémov, že nalievanie roztaveného olova do úst nešťastných obetí bolo bežným výjavom na námestiach plných divákov, bažiacich po smrti a bolesti.
„Hm. To sú ťažké obvinenia. I tak s ním chcem hovoriť.“ Z chrbta zobral svoju sekeru a poťažkal ju. „Potom rozhodnem, či si zaslúži popravu.“
„Ako myslíte. Nechal som uňho doma niekoľko chlapov, nech rovno aj zistia, čo za veci tam má. Poďte, zavediem vás ta-„
Jeho návrh prerušil uši drásajúce škrípanie kovu. Zdalo sa, že sa onen zvuk nesie naraz odvšadiaľ, akoby sa snáď tkanivo samotnej reality trhalo pod svojou vlastnou váhou. S rukami pritisnutými na ušiach vybehli pred budovu v snahe zistiť, odkaľ onen šialený zvuk vychádza.
Okolie osvetľoval masívny plameň, zachvacujúci dom v ktorom mal byť zadržaný obvinený bosorák. Jeho telo teraz ležalo nabodnuté na železnom hrote, týčiac sa viac než tri metre nad zemou. Ako sa sem taký predmet dostal, nebolo v sile vysvetliť žiadneho z prihliadajúcich. O to zvláštnejšie bolo, že nebola zdrojom hrozného škripotu. Ten sa začal objavovať práve, keď zvuk utíchol.
Z priam pekelných plameňov sa začal vynárať obrys. Bežné ľudské rysy narušovali zvláštne tvary, pripomínajúce obživnutú nočnú moru. Na rôznych miestach sa z mäsa veci vynárali ostré kusy kovu, od hrotov, cez pevné pláty. Čím viac sa tvar vynáral, tým hrozivejšie deformácie sa na ňom objavovali.
„Pri Božiom strome, to je démon!“ vykríkol hystericky Nathas, keď sa objavila hlava tvora. Ľudská spodná čeľusť priam organicky prechádzala v oceľovú lebku, vybavenú dopredu zatočenými rohmi. V prázdnych očných jamkách sa rozlievali drobné svetielka, krvavo červené, rovnako ako masívny obojručný meč, ktorý diabolský tvor držal v ľavej ruke vďaka svojej pekelnej sile.
„Č-čo je to za obludu?! Takú vec som jakživ!“ pokračoval Nathas vo svojom hysterickom kriku smerom k mníchovi, ktorý si pripravoval svoju sekeru na stretnutie s netvorom.
„Nejaký neznámy druh démona. Zrejme ho ten váš heretik vyvolal, aby sa mohol pomstiť za dcéru. Byť vami sa radšej vzdialim. Hneď.“
Strážmajster, zdajúci sa byť v tranze, len prikývol a spoločne so zvyškom prihliadajúcich utiekol v snahe zachrániť si holý život. Medzitým vec konečne opustila úkryt horiacich trosiek. So svojou výškou viac ako troch metrov sa to pochmúrne týčilo nad rytierom pod sebou. S ľahkosťou, ako dieťa drží vetvu, švihol démon mečom rovnako veľkým, ako jeho ľudský protivník.
„Vedz, človek. Som Arkannoth. A prinášam...koniec všetkého.“ Hlas veci znel okolím, pevný a zvučný. Plný nenávisti, hnevu a pohŕdania, znel ako škrípanie železa, kvíliaceho ako sa ohýba pod obrovskou ťarchou. Najzvláštnejšie na celej veci však bolo, že na rozdiel od všetkých ostatných démonov o ktorých sa dalo v knižnici opátstva dočítať, tento pri svojom prejave neotváral ústa.
Odpoveďou mu bol len odlesk čepele, ako sa sekera objavila pred pulzujúcou hruďou. Rýchlosťou nevídanou pre tak obrovského tvora, vyblokoval útok plochou stranou svojho tŕnitého meča. Keďže však nemal miesto na protiútok zbraňou, päsťou s oceľovými pazúrmi odhodil útočníka, akoby to bol len otravný komár.
„Poď, smrteľník! Nech ti môžem vytrhnúť chrbticu z tela!“ Vyrazil k rytierovi, ktorého pred polámanými rebrami zachránil len pevný hrudný plát. Napoly ešte stále dezorientovaný Elmont v poslednej sekunde zdvihol svoju zbraň k obrane. Posvätené porisko z dreva rovnako tvrdého ako akýkoľvek iný kov zastavilo prichádzajúci úder bezbožného meča len pár centimetrov od jeho hrdla.
„Božia moc ma chráni. A v Božom mene aj zvíťazím!“ Z úkrytu svojej sutany vytiahol krátku dýku, ktorú zabodol hlboko do obnaženého zápästia netvora. Na značné prekvapenie útočiaceho sa neozval nijaký náznak bolesti, nijaký výkrik, ani len povzdych. Znepokojený zvláštnosťami tejto obludy, prelomil Elmont zakliesnenie v ktorom sa nachádzali, aby mohol nabrať dodatočný priestor a čas na premyslenie ďalšieho ťahu.
Arkannothov zrak medzitým padol na symbol Svätého pňa, visiaci z konopného lana slúžiaceho ako mníchov opasok. Nebolo zložité uhádnuť, že ten pohľad démona privádzal do stavu slepej zúrivosti. „Takže...ty slúžiš tomu takzvanému Bohu? Zabijem teda najskôr teba. A potom tvojho Boha! A POTOM VŠETKO ŽIVÉ NA TOMTO SVETE, AJ VŠETKÝCH OSTATNÝCH!“ Bola to reakcia, akú od nesvätej kreatúry bolo očakávať. No niečo v tom hlase nebolo v poriadku. Okrem nenávisti a hnevu sa tam miešali i iné city...bolesť a beznádej.
Vyvedený z miery skutočnosťou, že vec pred ním bola vôbec schopná také niečo prežívať, neuvedomoval si Elmont zmenu, ktorá na jeho protivníkovi nastávala. Pancierovaný chrbát prerazili dva ostne z čierneho kovu, akoby sčernené príliš dlhým pobytom v ohni. Ako sa k nim pridávali ďalšie malé ostne, nabrala štruktúra svoj požadovaný tvar. Netrvalo viac, než pár momentov, než sa nakoniec sformovali do krídiel, parodujúcich vo svojej pekelnosti krídla anjelov.
Stretli sa opäť v súboji čepelí. Sekera si síce našla svoj cieľ, no skrz hrubé pláty sa nedokázala dostať. Jediné, čo dokázala bolo to, že sa zbytočne zatupila. Naproti tomu sa zuby meča smädne zaťali do rytierovho boku, odkiaľ ich začala vlažiť tryskajúca krv. Každý ďalší výpad rytiera skončil jedine tým, že ho odrazilo kovové krídlo, či Arkannothova koža, pevná ako brnenie pod sutanou rytiera. To síce niekoľko neľudských zásahov dokázalo vydržať, no začínali sa v ňom objavovať praskliny.
S posledným rozmachom udrel Elmont Arkannothovo odhalené brucho tupou hlavicou svojej. Praktický efekt v tom síce žiadny nebol, no démon odstúpil o niekoľko krokov, aby si vychutnal pohľad na zmrzačeného protivníka. „Prijmi svoju porážku, služobník falošného Boha. A S ŇOU SVOJU SMRŤ!“
„E-šte mám stále pripravené...posledné prekvapenie...“ S prudkým trhnutím ruky si stiahol kapucňu, nechávajúc na svoju tvár dopadať mesačný svit. V tom istom okamihu, ako sa ho svetlo dotklo, sa jeho črty začali drasticky meniť. Začalo a ozývať praskanie a pukanie, ako kosti menili svoj tvar i miesto. Celé telo naberalo tvar podobný hybridu človeka a vlka. Vo svojej ľudskej podobe sa Elmont nemohol s Arkannothom merať ani v najmenšom. No teraz, vybavený ostrými pazúrmi a tesákmi, mohol s ním aspoň súperiť.
„Lykantrop?“ V Arkannothovom hlase sa miesilo prekvapenie s akýmsi zvláštnym druhom sentimentu. „Bwahahah! Takýto zver bez mysle sa ma odvažuje vyzývať? Poď! Začnime.“
S ranami zacelenými vďaka svojej premene, vrhol sa s novou silou do boja. Každý sval v tele pálil ako žhavá vyhňa, každý nerv napnutý ako laná na krku obesenca. Iskry lietali do okolia ako sa sekera s mečom stretávali v jednom údere za druhým. Neľudskí protivníci využívali každú svoju schopnosť, aby získali akúkoľvek výhodu nad tým druhým. Brutálne údery, ktoré by zlámali každú kosť v tele človeka Arkannoth ani neregistroval, rovnako, ako sa Elmontove roztrhané telo regenerovalo prakticky okamžite.
„No tak. Bojuj! Zabi ma! ZABI MA!“ Teraz už bolo jasné, že to nebola len nejaká posmešná výzva. Bytosť, ktorej tu teraz vlkolak čelil, bola plná hnevu a nenávisti, ako každý démon. No ruku v ruke s nimi šli aj bolesť a žiaľ. Zamýšľanie sa nad zdrojom niečoho takého spomaľovalo reflexy, takže sa zdalo, že začína prehrávať. A čím viac sa toto zdanie stávalo realitou, tým zúfalejší bol Arkannoth.
Nakoniec zavrhol svoju snahu o nájdenie zdroju tejto zvláštnosti. Mal svoj účel a tým nebolo nič zložitejšie, než svojho protivníka zničiť. S týmto jediným cieľom v mysli opäť, tentokrát naposledy zaútočil. Celú svoju myseľ sústredil len na úder, na zničenie zla pred sebou. Nechal svoju zvieraciu prirodzenosť prebrať kontrolu. Na svojich labách bol tak rýchly, že ho oko nebolo schopné zachytiť. Jediné, čo by prihliadajúci videl, bol odlesk sekery, ktorá sa zniesla na svoj cieľ.
Arkannothov trup sa zviezol z nôh, preseknutý na dve polovice. Mohol zniesť akokoľvek veľa bolesti, no toto už prežiť nemohol. Na kratučký moment pohltila Elmontovu myseľ radosť a nadšenie z jeho prvého víťazstva. No keď sa z diery v jeho hrudníku začali valiť prúdy krvi, padol tvárou k zemi, z hlboka odpočívajúc. Vedel, že sú to jeho posledné výdychy. A i tak tá trocha krvi, ktorá mu zostala v tele, stuhla. Počul ho totiž. Arkannothov hlas.
„Ty si myslíš, že ma môžeš zabiť? NIČ MA NEMÔŽE ZABIŤ!“ Hlas vychádzajúci zo samotného meča doslova nariekal. Bolo jasné, že sa nevysmieva, no lamentuje nad týmto faktom. Zvedavosť sa už ďalej upierať nedala.
Vedel, že tým porušuje jedno z najsvätejších pravidiel rádu. Ani to ho však nezastavilo v tom, aby na jazyk nabral kvapku krvi, ktorá k nemu tiekla z preseknutého tela. Vďaka napoly démonickému pôvodu získal dokonalý pohľad do Arkannothovej minulosti.
Kedysi musel mať telo. Inak sa nedala vysvetliť bytosť v zbroji z čistého svetla. Stála pred mladým mužom v snehovo bielej róbe. Bol to on. Sám Boh tohto sveta, v mäse a kostiach. Jeho arogantný úškrn a anjelova tvár skrivená hnevom hovorili jasne o tom, že medzi nimi nastala nejaká nezhoda. Možno s trochou snahy by dokázal zistiť, prečo...
„...chcel si, aby som ich všetkých pobil za nesmrteľnosť. Tak mi ju daj!“
„Drahý, drahý Arkannoth...“ Boží hlas bol ako med, jemný a nežný. „Prečo by si chcel nesmrteľnosť? Keď po smrti by si mohol slúžiť mne. Ocenil by som viac tvojich služieb, nie len zbavenie ma týchto...ohavností...“
„Musel som zabiť tisíce tých prekliatych vlkov, len preto, že to je vraj pod tvoju úroveň. Tak mi konečne tú nesmrteľnosť daj!“
„Počkaj...porozmýšľam. Hmmm...nie. Nechce sa mi. A teraz, prosím, opusti moju záhradu, než sa ten tvoj krik dostane na môj nový svet.“
„Takže mám byť potichu, áno? Dobre. Hlavne potichu.“ A potichu, bez jediného zvuku, vytiahol meč. Jediným mocným, no tichým sekom zoťal strom na ktorom rástol nový svet. Až keď bolo príliš neskoro si to Boh všimol, načiahajúc ruku, aby zachránil svoje dielo. No jediné, na čom jeho ruka spočinula, bol prach.
„Ty...obmedzený, neotesaný...barbar! Ty chceš nesmrteľnosť?! Maj si ju...tu, ber. Ži a trp do konca časov!“
„Áno...zavrel ma tu...“ Opäť bol v horiacej dedine, umierajúci len pár centimetrov od meča, ktorý naňho hovoril. Bol aj predtým takto blízko? „Zabil som všetkých z vás len preto, aby som dostal nesmrteľnosť. A aj tak tu ste! Len preto, že váš druh vzniká z hnevu. Ale tento život...mäso, ktoré musím posadnúť, aby som mohol aspoň na moment uniknúť bolesti tejto kobky...nenávidím to...opovrhujem tím. A tak pokračujem v ničení...a smrti. Pretože keď zabijem všetko...možno zomriem aj ja...“
S posledným vypätím síl sa zodvihol na pravé koleno. Zakrvavenou rukou chytil rukoväť zbrane. Okamžite pocítil bolesť, ako sa jeho telo pomaly stávalo novým hostiteľom pre prekliateho anjela.
„Maj svoju pomstu. A s ňou...získaj aj moju.“
Diera v srdci sa vyplnila čiernym kovom. Vlčie rysy doplnili žily plné pekelného plameňa, rovnako ako oči, tak hlboké, že jediný pohľad do nich stačil na to, aby človek stratil vôľu bojovať s tak nezastaviteľnou silou.
„Áno. Pomstu. Vedzte, smrteľníci!“ Mŕtve telo sa opäť hýbalo, akoby ožilo. Teraz čelilo Nathasovi a jeho strážnikom, ktorí sa vrátili pomôcť Elmontovi. „Sme Arkannoth! Sme nemesis života! A vy, ktorí nás nazývate nepriateľom.“ Tvár, ktorú predtým nosil Elmont sa nasilu skrútila do nechutnej paródie úsmevu. "Vás vítame."
Miloš kalužnik
Diskusia
Magda Medvecká
Máš celkom zaujímavý jazyk, taký trošku starodávny, trošku dramatický. Celkom sa mi k tomu prostrediu hodil. :) Ale bolo to pár logických zádrhelov: nebezpečná výprava, vzápätí bezvýznamná; boj – nebolo mi celkom jasné, kto čo robí; mal ranu na boku, z ktorej tiekla krv, ale vzápätí brnenie len začalo praskať; preťal démona napoly, ale sám padol s dierou v hrudi, kde sa tam tá vzala? Tiež sa mi nezdá, že by si ten Boh nevšimol, že mu pod nosom rúbe strom sveta. A nie je mi moc jasné, za čo sa chcel pomstiť ten mladý mních? A je tam aj pár chýbajúcich slov – hneď na začiatku veta Skrz vysoké okná (prenikalo svetlo?); udrel tupou hlavicou svojej (sekery)... Sú to ale asi väčšinou chyby z nepozornosti. Tak všeobecne sa mi páčil ten záver, ako démon posadol vlkolaka, ktorých predtým zabíjal, príde mi to tak príjemne ironické, aj keď možno to tak nebolo myslené :D
10.04.2019
Máš celkom zaujímavý jazyk, taký trošku starodávny, trošku dramatický. Celkom sa mi k tomu prostrediu hodil. :) Ale bolo to pár logických zádrhelov: nebezpečná výprava, vzápätí bezvýznamná; boj – nebolo mi celkom jasné, kto čo robí; mal ranu na boku, z ktorej tiekla krv, ale vzápätí brnenie len začalo praskať; preťal démona napoly, ale sám padol s dierou v hrudi, kde sa tam tá vzala? Tiež sa mi nezdá, že by si ten Boh nevšimol, že mu pod nosom rúbe strom sveta. A nie je mi moc jasné, za čo sa chcel pomstiť ten mladý mních? A je tam aj pár chýbajúcich slov – hneď na začiatku veta Skrz vysoké okná (prenikalo svetlo?); udrel tupou hlavicou svojej (sekery)... Sú to ale asi väčšinou chyby z nepozornosti. Tak všeobecne sa mi páčil ten záver, ako démon posadol vlkolaka, ktorých predtým zabíjal, príde mi to tak príjemne ironické, aj keď možno to tak nebolo myslené :D
10.04.2019
B.T. Niromwell
V tejto poviedka sa snúbia veľmi pekné veci s miestami ťažkopádnou štylistikou, tu by možno pomohlo viackrát si po sebe text prečítať, najlepšie aspoň raz nahlas, aby si videl, ako sa ti tie vety kĺžu dole hrdlom či ľahko, či ťažko. Skús používať menej trpného rodu, ten je v slovenčine pomerne zriedkavý a keď, skús ísť cez "sa" trpný rod. Občas sa zamoráš do vlastných súvetí: „Zatiaľ čo všetky ostatné miestnosti boli tvorené temne sivými tehlami, osvetlené (má byť osvetlenými) len slabou žiarou pochodní, Druidova komnata bola v skutočnosti prírodná jaskyňa. Vyvierajúci prameň, rozľahlý koberec zelene, miestami prerušený stromom plným (plný) ovocia tu teda pôsobil priam až neprirodzene.“ Alebo tuto to tiež nesedí: „keď mnoho z popravených boli v skutočnosti nevinní, obvinení svojimi poverčivými susedmi pre dôvody nanajvýš malicherné“
06.05.2019
V tejto poviedka sa snúbia veľmi pekné veci s miestami ťažkopádnou štylistikou, tu by možno pomohlo viackrát si po sebe text prečítať, najlepšie aspoň raz nahlas, aby si videl, ako sa ti tie vety kĺžu dole hrdlom či ľahko, či ťažko. Skús používať menej trpného rodu, ten je v slovenčine pomerne zriedkavý a keď, skús ísť cez "sa" trpný rod. Občas sa zamoráš do vlastných súvetí: „Zatiaľ čo všetky ostatné miestnosti boli tvorené temne sivými tehlami, osvetlené (má byť osvetlenými) len slabou žiarou pochodní, Druidova komnata bola v skutočnosti prírodná jaskyňa. Vyvierajúci prameň, rozľahlý koberec zelene, miestami prerušený stromom plným (plný) ovocia tu teda pôsobil priam až neprirodzene.“ Alebo tuto to tiež nesedí: „keď mnoho z popravených boli v skutočnosti nevinní, obvinení svojimi poverčivými susedmi pre dôvody nanajvýš malicherné“
06.05.2019
B.T. Niromwell
Inak je tvojím najväčším nepriateľom v tejto poviedke logika, okrem toho čo tu už bolo povedomé, neviem, či mi to ušlo alebo proste tu vôbec nie je vysvetlené, prečo by sa vlastne nie len hlavný hrdina ale ktokoľvek pridal k tomuto rád, ako je tu opísaný. Rozumiem tomu správne, že každého, kto do neho vstúpu, čaká po smrti večné zatratenie? Potom aká môže byť ich motivácia?
06.05.2019
Inak je tvojím najväčším nepriateľom v tejto poviedke logika, okrem toho čo tu už bolo povedomé, neviem, či mi to ušlo alebo proste tu vôbec nie je vysvetlené, prečo by sa vlastne nie len hlavný hrdina ale ktokoľvek pridal k tomuto rád, ako je tu opísaný. Rozumiem tomu správne, že každého, kto do neho vstúpu, čaká po smrti večné zatratenie? Potom aká môže byť ich motivácia?
06.05.2019