John nad svojou hlavou videl ako sa na Maven strmhlavo rútia zvyšné dve stíhačky agresorov. Za nimi letia tie marsovské, ktorých strely nemajú ani pramalý účinok. Dokonca sa im už ani nesnažili uhýbať.

„Čistič volá Maven. Musíte skočiť preč, kým sa ešte dá!“ kričal John do svojho mikrofónu, akoby sa snažil prehlušiť explózie na palube lode, ktorá ho sem doviezla. Ich jasné záblesky v kozmickom vákuu však nevydali ani to najtichšie zašušťanie.

„Tím jedna a dva, vráťte sa na Maven!“ prikázal ostatným pilotom a rozhodol sa že bude čierne stroje napádať, kým ostatní nebudú na palube. Snáď im aspoň trochu znepríjemni deň.

Zamieril k najbližšiemu cieľu a plnou rýchlosťou vyrazil vpred. Každou sekundou bol pri ňom bližšie. Vôbec sa nezdalo, že by sa stroj pred ním snažil kľučkovať alebo mu aspoň nejak sťažoval jeho zacielenie. John stlačil spúšť a stíhačku pred ním zasypala nová dávka pulzných zábleskov. Nič nové sa však neudialo.

„No tak mysli! Mysli John! Každý stroj bude mať nejaké slabé miesto. Stačí ho len nájsť,“ vírilo mu hlavou a sústavne prehľadával hladký povrch stíhačky pred sebou. Oči uprel na výstupok v dolnej časti lode. Trochu sa podobal na kokpit, ale bol úplne nepriehľadný a podľa Johna umiestnený veľmi nelogicky. Tak či onak, ak tam nesedel pilot, snáď je tam aspoň nejaké centrum, ktoré je citlivejšie na zásahy. Nebolo čo stratiť. John sa priblížil ešte o kus bližšie, aby si bol istý, že neminie. Dýchal pomaly a pravidelne. Oči mal v jednej priamke s optickým zameriavačom pred sebou. Do tejto pomyselnej priamky, centimeter za centimetrom, posúval výstupok čiernej stíhačky. Sekundu pred výstrelom John vydýchol a zatajil dych. Na to začal páliť z oboch diel naraz. Spŕška zábleskov zasypala svoj cieľ. Keď ich svetlo opäť nenávratne pohaslo, stíhačka pred ním stále nerušene útočila na Maven. Sklamanie, ktoré sa nad Johnom rozprestrelo bolo devastujúce. Na pleciach mu pristála ťažoba celej galaxie a tlačila ho do sedačky. Pocit sklamania ho opantal a na moment ochromil. Keď sa konečne nadýchol, nasmeroval svoju SF700vku k Mavenu. Musí sa dostať do hangáru, kým má ešte šancu.

„Čistič volá Maven, posledný pokus o útok je negatívny. Mierim k vám.“

„Rozumieme Čistič, okamžite sa vráť. Sme pripravení zahájiť skok. V tomto boji viac nezmôžeme.“

Sila ktorá ho náhle zasiahla, mu natlačila telo do bodových popruhov sedadla. Aj keď mu prilba sedela na hlave ako uliata, pri prudkom náraze si o jej sklo zlomil nos a pomliaždil hrtan. Takmer stratil vedomie a každý jeho nádych sprevádzalo silné chrčanie. Hlava sa mu točila úplne stratil orientáciu. Keď sa mu popár sekundách podarilo opäť zaostriť pohľad, ovládací panel pred ním blikal ako japonská reklama. „Nikdy ma nenapadlo, že tu je až toľko varovných signálov,“ napadlo Johna a v zapätí sa musel počudovať nad absurditou vlastných myšlienkových pochodov. Toto totiž nebolo naozaj tak dôležité ako skutočný dôvod, prečo sa vlastne rozblikali.

„John žiješ?! Čo je s tebou?“ Aidenov hlas naňho kričal z prilby, akoby sa snažil prebrať mŕtvolu k životu.

„Čo...,čo sa stalo?“ V rádiu sa po nekonečných sekundách ozval bublavý hlas Johna.

„Jeden z tých hajzlov ťa zasiahol. Vydrž tam, ideme po teba!“

John sa pokúsil nahnúť dopredu, aby si poobzeral svoju stíhačku. Pravé krídlo zmizlo úplne. Tam teda dostal priamy zásah a náraz ho silno odhodil do strany. Lodný počítač mu ohlasoval problémy so všetkým možným. Takmer všetky systémy si neoblomne žiadali opätovné pripojenie k energii, alebo sa palubnému počítaču nehlásili vôbec. Motory boli mŕtve a vzduch v kabíne by hľadal márne. To mu okrem počítača našepkávala aj diera v kryte kokpitu nad jeho hlavou. Našťastie mu stále dobre tesnil skafander a tak stále mohol dýchať. Skúsil pohýbať riadiacou pákou a zatlačiť na pedále. Loď sa síce pomaly otáčala dookola, ale len s malým ťahom sa hýbala dopredu. Takže jedna z posledných vecí čo mu fungovali boli manévrovacie trysky. V danej situácii úplne nepoužiteľné.

„Vypadnite odtiaľto! Ja som skončil. Sedím tu ako kačica na vode,“ John šokovane hľadel pred seba na pole trosiek jeho vlastnej stíhačky.

„Odložte skok, ideme poňho!“ počul Aidenov hlas, ktorý vyslal rozkaz doktorke Zinovej, „John vydrž!“

„Neblázni!“ odrazu znel jeho hlas čisto a zreteľne. Bol starostlivý a vysvetľujúci. Ako hlas otca, ktorý dohovára svojmu dieťaťu. „Aiden počúvaj ma. Strácate čas. Oni s útokom neprestanú a nakoniec tu zomrieme všetci. Musíte vypadnúť a to hneď!“

„Kapitán, energia warpového poľa silno kolíše. Už ho dlhšie neudržím.“ Ustaraný hlas doktorky Zinovej sa niesol veliteľským mostíkom. Aiden na sa na ňu nechcel pozerať. Nechcel vidieť jej naliehanie v prosiacich očiach.

Posledné slová od Johna mu silno rezonovali v hlave. Ak ho dotiahol späť do kokpitu len preto, aby ho tu teraz nechal zomrieť, neodpustí si to do konca života. Rozhliadol sa okolo seba. Výjav ktorý sa mu naskytol bol spomalený a surrealistický. Červené svetlo a plamene šľahajúce z jednej riadiacich konzol osvetľovali tváre posádky, ktoré z neho nespúšťali oči. Až teraz si všimol že Johnatanovi tečie z hlavy krv. Musel sa udrieť pri jednej z explózií, ktoré takmer neustále otriasajú Mavenom. Des v očiach všetkých okolo neho sa zlúčil s odhodlaním splniť jeho príkaz, nech už bude akýkoľvek. Ak prikáže pokračovať v záchrane jedného z pilotov tam vonku, urobia všetko preto, aby príkaz splnili. Aj keď to bude istá smrť ich všetkých.

John videl ako len pár metrov od jeho hlavy sa v beztiažovom stave pohojdával pokrútený kanón jedného z jeho pulzných diel. „Aj tak si bol na hovno,“ pomyslel si s úškrnom. V okamihu na to sa pred ním vynoril stroj čierny ako atrament. To čo vypadalo ako jeho nos mierilo rovno na Johna. Jeho zbrane mu mierili doprostred tváre. Iba tam tak stál, akoby si ho niekto alebo niečo vo vnútri tej beštie prezeralo. „Asi ma pred zničením ešte dôkladne preskenuje, sviňa. A možno si ma chce len naplno vychutnať.“ rozmýšľal nad mizernými vyhliadkami John. „Keby si nesedel v tej nepriestrelnej plechovke, dávno by som ťa rozmetal po okolí,“ hovoril nahlas akoby ho maskovaná tvár oproti nemu mohla počuť a rozumieť mu. „Tak už poď! Skonči to!“ John zdvihol bradu a čakal na svoj koniec. „Poďme!“ kričal z plného hrdla. Čím skôr to príde, tým skôr môže Maven a všetci na jeho palube skočiť do bezpečia warpového poľa. Trochu mu bolo ľúto aj posádky druhej lode pre ktorú svoje životy riskovali, ale zmieril sa s tým, že ani ich osud sa už nedozvie. Aspoň sa ich pokúsili zachrániť. V očakávaní nevyhnutnej smrti hľadel stále pred seba. „Na čo ten hajzel ešte čaká?“ Keď sa pozrel dolu po ľavej ruke, videl ako sa ťažko zasiahnutý Maven blíži k jeho pozícii. „Takže preto si ma tu držíš? Ako návnadu? Ty všivavý bastard! Si lenivý si poňho doletieť a tak si počkáš, kým sa doplazí po mňa a zničíš nás pekne pohromade?!“ Ďalší dvaja útočníci čakali v rozostupe o niekoľko sto metrov ďalej. S tretím strojom vytvárali formáciu písmena „V“ a pokojne sa vznášali na svojich miestach. „Tak už strieľaj ty skurvysyn!“ John reflexne schytil riadiacu páku a stlačil spúšť, akoby čakal, že opäť uvidí záblesky energetických výbojov. Na displeji pred ním však neustále svietila informácia o ich nenávratnom poškodení. Jeho ruka sa odmietala pustiť páky a ukazovák sa tvrdohlavo zarýval do spúšte. V okamihu nato, kedy si uvedomil svoju márnu snahu, mu lodný počítač odpovedal prekvapujúcim hlásením: „Primárna zbraň je vyradená z činnosti! – Prechádzam na zbraň sekundárnu.“

So sériou kovových cvaknutí sa pod stíhačkou triedy Siréna vysunul rotačný guľomet a okamžite spustil paľbu. Keďže John stále zvieral spúšť, streľba neustávala a jeden projektil za druhým opúšťali hlaveň a mierili k lodi v jeho zameriavači. Tentoraz nenastalo žiadne zázračné pohltenie ani odrazenie striel. Projektily letiace tisíc sto metrov za sekundu trhali povrch lode na franforce a úlomky z nej sa trblietali v okolí ako nádielka sypkého snehu za mrazivého rána. Jeden za druhým sa vnárali do útrob cudzej stíhačky a obracali ju naruby. Keď John konečne pustil tlačidlo spúšte, objekt pred ním sa už na stíhačku nepodobal ani vzdialene. Nemoderný rotačný guľomet strieľajúci chemicky poháňané projektily s kadenciou deväťdesiat striel za sekundu ho spoľahlivo rozrezal na dve polovice.

„Čo sa stalo?!” v Johnovych ušiach zvonivo rezonoval hlas Aidena.

„Je to možné??”

„Ako ste to dokázal? Kam ste mieril, pane? Jak…?” Mao, Zubek aj Wellsová prekrikovali jeden druhého a snažili sa z Johna vylomiť odpoveď.

Zvuky doliehali k Johnovi odniekiaľ z diaľky. Z čiernej priepasti vzdialenej kilometre ďaleko. Presne tak ich počul a zároveň nepočul. Jeden prehlušoval druhý a v ich divokej zmiešanine nerozumel ani jednému z nich. Takmer ich nevnímal. Sám nevedel pochopiť, čo sa práve stalo, tak ako by mohol odpovedať všetkým tým hlasom hučiacim mu v ušiach? Nakoniec z neho predsa len jedno slovo vypadlo.

„Guľomet.“

„Čože?!“

„Rotačný guľomet!“ vykríkol John a rádiový priestor okamžite stíchol. „Zničil ich rotačný guľomet! Akoby žiadny štít ani nemali! Ich trup je odolný voči energetickým zbraniam, ale proti hrubej sile je na nič. Použite na nich sekundárnu zbraň!“

Nebezpečenstvu však ešte zďaleka nebol koniec. Zvyšní dvaja útočníci sa v okamihu stočili k Johnovej stíhačke ako žraloci čo zacítili krv. Jeho stroj sa len bezmocne vznášal na mieste. Všemožné varovania blikajúce v jeho kokpite, mu striedavo osvetľovali tvár a sťahovali unavené zrenice.

„Tímy jedna a dva, bráňte veliteľa letky!“

Aidenov príkaz bol úplne zbytočný, pretože v tom čase sa za dvomi prenasledovateľmi už plnou rýchlosťou rútili štyri marsovské stíhačky. Ako prvá stlačila spúšť Wellsová.

„Kryte si hlavu Čistič, bude to tesné.“ John si inštinktívne pritiahol ramená ku krku a ruky založil cez prilbu. Ak by ho zasiahol nešťastne vystrelený projektil, nijak by si nepomohol. Práve dobre videl, čo táto zbraň s tenkým pancierom stíhačky narobí. No aj tak si nevedel pomôcť. V tom okolo neho preleteli prvé, do žlta rozpálené kúsky kovu.

„Čarodejka, to bolo veľmi...“ ďalšie slová v ňom uťal šok, keď videl, ako mu nová streľba oddelila nos stíhačky. „Čarodejka, to je až moc tesné! Pod nohami necítim podlahu!“ nemusel si vôbec vymýšľať. S nosom mu spopod nôh naozaj odletel aj kus podlahy a teraz jasne videl pod svojimi nohami vesmírnu prázdnotu.

Sarah neodpovedala. Sústredením si prehrýzla peru a jazykom si z nej oblizovala teplú krv. „Čím to je, že chuť železa býva vo vypätých situáciách tak návyková?“ spýtala sa sama seba a v momente, keď jej nepriateľ rozsvietil holografický zameriavač na zeleno vyslala ďalšiu salvu.

„Čo sa tam deje?! Počuje ma niekto? John otáčal hlavou okolo seba, ale nevidel nič z toho, čo sa mu práve odohrávalo nad hlavou. „Som už mŕtvy alebo čo?!“ Jeho lodné systémy jeden za druhým pomaly ale isto odchádzali.

John preto nevidel ako dva zo spŕšky projektilov zasiahli trup nepriateľskej lode. Dokonca si jeden z nich našiel cestu dnu. Nevidel ani prudký manéver, ktorým sa neznámi útočníci odklonili od jeho pozície. Naopak, zamierili čo najďalej od svojich prenasledovateľov, ktorí ako práve zistili, boli odhodlaní zničiť ich za každú cenu. Teraz totiž boli jeho druhovia poháňaní novou nádejou na prežitie a nemienili sa jej vzdať nijak ľahko. John mohol iba s nastraženými ušami počúvať praskanie v jeho poškodenom komunikátore. Dlhé sekundy sa neznesiteľne naťahovali. Opäť vzhliadol hore, až keď mu tvár ožiarili brzdové trysky štyroch SF sedemstoviek. Zaujali formáciu pól kruhu okolo jeho rozstrieľanej lode a ostali stáť.

„Kde sú? Čo sa stalo?“ John prepínal z frekvencie na frekvenciu a snažil sa domôcť odpovede. Po priblížení zvyšku letky konečne signál zosilnel natoľko, aby ho mohol prijať aj jeho stroj.

„Haló! Čistič, počuješ nás?“ Sarah pozrela naľavo od seba a videla do tváre Maovi, ktorý držal pozíciu vedľa nej. „Asi to má rozbité na komplet,“ zhodnotila nakoniec situáciu. „Všetci držte pozíciu obranného koridoru. Ak zbadáte, že sa vracajú, začnite páliť podľa uváženia!“ Sarah prirodzene prebrala velenie a nikto sa s ňou nehádal. Každému šlo o to isté. Dostať všetky ľudské duše opäť na Maven a vrátiť sa čo najskôr na Mars.

Aiden v riadiacej miestnosti sledoval celé dianie na obrazovke pred sebou. Konečne sa niekomu podarilo utíšiť otravný alarm zarezávajúci sa do uší. Na teraz jediným znamením vážnych poškodení Mavenu bolo všade prítomné červené svetlo. Oči posádky si naň pomaly privykli a tak už nebolo až tak rušivé. Hlavne, že sa podarilo konečne vypnúť ten hluk. Aiden sa mohol konečne spojiť s jednotkou údržby v hangári.

„Okamžite vyšlite servisný modul za stíhačmi. Máme tam jeden stroj, ktorý potrebuje odtiahnuť!“

„Rozkaz pane! Už je na ceste.“

Malý servisný dron ovládaný na diaľku bol vskutku zdatný pomocník. Vedel vyvinúť silný ťah a vďaka dvom manipulačným ramenám si bol schopný poradiť aj s jemnou prácou. Keď sa vráta hangáru opäť otvorili, presne jeden takýto letel k zhluku stíhačiek brániacich dymiace trosky v ktorých sedel John.

Zubek bez žmurknutia zaostroval oči do diaľky, kde sa im len pred chvíľou stratili dva nepriateľské objekty. „Čo im to toľko trvá?“ Nervozita všetkých rástla každým okamihom. Nikto sa nechcel púšťať do ďalšieho konfliktu. Nepriateľské stroje prevyšovali tie ich asi v každom aspekte a všetci to vedeli. Aj keď mali zbraň, ktorá ako sa zdalo bola voči nepriateľovi konečne efektívna, nemuselo byť ich víťazstvo vôbec jasné. Jediný, kto sa odrazu cítil sebaisto bol Mao.

„Určite majú to ich emzácke hovno až za ušami. Len nech si prídu po ďalšiu výslužku, ja som pripravený!“ Sám pre seba sa zubil a hľadal nepriateľov v slabom svite hviezd.

„Šibe ti?! Nateraz sme mali šťastie. Zasiahli sme ich nepripravených. Keď už teraz vedia, čo môžu očakávať, nedajú nám šancu. Doteraz sa s nami iba zahrávali. Sú oveľa rýchlejší a ich manévrovacie schopnosti si videl na vlastné oči. Rýchlo by s nami narobili krátky proces!“

Wellsovú rýchlo podporil aj Ewans: „Čarodejka má pravdu. Buďme radi, že sme zatiaľ pokope a môžeme si ísť domov lízať rany. Napokon...máme o čom premýšľať.“

„Potkan čuš a drž pozíciu!“ obul sa doňho do tretice aj Zubek. „To že rotačný guľomet nám s nim ako tak udržuje štatistiku neznamená, že taký bude aj pri ďalšom strete. Navyše vyprázdniš jeho zásobník za pätnásť sekúnd! Potom už nemôžeš útočiť a musíš len zdrhať, chápeš to?!“

Mao s tichým zašomraním neochotne súhlasil. Nie preto, že by s nimi súhlasil, ale skôr preto, aby mu už všetci dali pokoj. Jeho bojachtivosť ho však v hĺbke duše stále silno zvierala.

Dron sa konečne dostal až k Johnovmu vraku. Jeho Rameno s ľahkosťou zachytilo kus pokriveného kovu nešťastnej stíhačky. S veľkou silou zovrelo svoje čeľuste a ohňom stmavnutý plech sa pokrútil ako papier. Jedinou výhodou žalostného stavu tejto stíhačky bolo, že už viac nie je nutné dbať na opatrnú manipuláciu s ňou. Je nadobro vyradená z prevádzky a zrelá do šrotu. Čo sa nepodarilo zničiť cudzej rase útočníkov, to bez zaváhania odstrelila Wellsová.

„Máme ťa! Teraz ťa pozvoľna dovezieme do hangáru, aby si sa cestou úplne nerozsypal. Čo z teba odpadne, to si pozbieraš inokedy.“ John by normálne Aidenovi na jeho poslednú vetu odvetil niečo rovnako uštipačné. No teraz sa zmohol len na úprimné „Ďakujem.“

Dron sa pozvoľným zapálením rotačných dýz nasmeroval rovno k Mavenu. Keď bol zrovnaný na požadovaný kurz, dal sa do chodu hlavný motor. John si konečne vydýchol. Až teraz cítil, ako z neho opadá stres a s uvoľnením sa zaboril do kresla. Keby vedel, čo sa o niekoľko sekúnd stane, nikdy by si taký luxus nedovolil.

Sotva dvadsať kilometrov od nich sa sformoval tunel jasného svetla. Elektrické výboje vychádzajúce z jeho obvodu šľahali okolo seba dlhé blesky. Bolo to akoby niekto rozzipsoval čiernu tkaninu vesmíru a roztiahol jej závesy do strán. Celý tunel jasne žiaril modrými odtieňmi svetelných pásov. Okamih na to sa z neho, ako hydraulický piest vynárala neznáma loď. Trvalo takmer pol minúty, než sa obrovský kolos vyplazil zo svetla von. Vo svetle tohto impozantného predstavenia sa ako dve drobné kvapôčky atramentu tlačili stratené stíhačky nepriateľov. Ako prvý si ich všimol Zubek.

„Na jednej hodine! Tam sa ukryli. Vidíte ich?“

„Aspoň už vieme, prečo sa tak rýchlo stiahli. Čakali na posily,“ sucho skonštatoval Ewans. „A že sú to poriadne posily.“

Konečne sa celá nepriateľská loď vynorila von a tunel za ňou sa razom uzavrel. Desivá scéna pred nimi náhle opäť pohasla. Nové plavidlo bolo niekoľko násobne väčšie ako Maven. Aiden odhadoval, že má na palube viac osôb ako celá stanica MS 1.

„Tak to je v prdeli!“ pokúsil sa o detailnú analýzu Mao. „Na týchto naozaj nemáme.“

„To naozaj nie,“ zapojil sa do diskusie Aiden. „Všetci okamžite späť na Maven! Skočíme hneď ako to bude možné!“

Po jeho slovách sa eskortujúce stíhačky rozložili okolo Johna do jednej línie. Mao a Zubek vpredu a Wellsová s Ewansom vzadu. Manipulačný dron vezúci Johna zrýchlil na plný plyn. Na palube Mavenu medzitým vládol neutíchajúci ruch. V hangári boli všetci pripravení za vzduchotesnými clonami a čakali na prílet pilotov. Po ošetrovni pobehoval personál od jedného člena posádky ku druhému. Krv na zemi sa miesila s použitým obväzmi a nábojmi sedatív z injekčných pištolí. V riadiacej miestnosti sa posádka snažila spojazdniť čo najviac systémov a pripraviť loď na skok. Každý robil čo vedel, aby bol Maven schopný ďalšieho skoku a to v jednom kuse. Aiden si všimol, že loď ktorú sa ešte pred chvíľou snažili brániť, sa prestala otáčať a držala si stabilne pozíciu vedľa nich. „Možno sa z toho ešte dostanú a podarí sa zachrániť obe lode,“ bleslo mu hlavou. Rýchlo sa prestal touto myšlienkou rozptyľovať a začal kontrolovať stav lodných systémov spolu s ostatnými. Prechádzal od jedného stanoviska ku druhému a nazeral do ich displejov.

John sa v zovretí manipulačného drona vrútil do hangáru. Akonáhle ich zachytila umelá gravitácia, jeho na franforce rozstrieľaná loď spolu s dronom spadli na podlahu. Čo doteraz držalo po kope, sa definitívne rozsypalo. Až vtedy sa pohonná jednotka drona s hlasným zasyčaním vypla. Jeho rameno, ktoré ich doteraz pevne spájalo sa vylomilo spolu s kusom kompozitu, ktorý naďalej zvieralo v zovretí. John si odopol bezpečnostný pás a po obkročení rámu kokpitu sa ocitol na lesklej podlahe hangáru. Pri pohľade na jeho stíhačku by mu Kasimov dolámal ruky. Okamih po ňom do hangáru vstúpili aj zvyšné stíhačky jeho letky.

„Ako sme na tom? Je Maven schopný skočiť?“ snažil sa Aiden domôcť jednoznačnej odpovede od svojich poddôstojníkov.

Jedno stanovisko za druhým mu hlásilo kladné, aj keď nie stopercentné potvrdenie stavu. Väčšina systémov bola viac alebo menej poškodených, ale každý z nich bol pripravený na skok. No to najdôležitejšie hlásenie, z warpového pohonu, mu vyrazilo dych.

„Warpový pohon nie je dostupný,“ neveriacky oznámila Cathrin Zinová. Jej hlas sa ozval v riadiacej miestnosti ako kladivo udierajúce na hladký povrch gongu. Jej slová rezonovali v ušiach každému naokolo a trhali ich bubienky a nádeje na kúsky.

„Ako veľmi je poškodený?!“ vytrhol všetkých zo šoku Aiden. Doktorka Zinová len pochybovačne pokrútila hlavou a nevedela odtrhnúť oči z údajov na displeji. „Nie je poškodený, kapitán. Jadro warpu je online. Rovnako ako všetky prípojky a sekundárne systémy. Teoreticky by sme mali byť schopný skoku. Energie máme dostatok. Nevieme však vytvoriť stabilné warpové pole.“

„Zrozumiteľne doktorka!“

„Niečo nás ruší!“ snažila sa vysvetliť Cathrin, aj keď sama presne nevedela, čo tento problém spôsobuje. „je to, ako by sme boli, v nejakom poli časovo priestorového rušenia.“ Keď pozrela na kapitána Coxa, bolo jej jasné, že skutočnú situáciu neozrejmila o nič viac jemu a ani ostatným v miestnosti. „Predstavte si, že sa snažíme rozčeriť hladinu rybníka, aby sme sa do nej mohli ponoriť, ale niečo nám do nej neustále hádže kamene a narušuje nám, nami vytvorené vlny.“

Aiden Cox sa zahľadel na novú loď obrovských rozmerov, ktorá len pred chvíľou vstúpila do deja. „Myslím, že viem, kto nám hádže kamene do rybníka.“

„Pán Komojev, chcem, aby ste boli neustále pripravený s aktuálnym kurzom pre cestu na Mars!“

„Na ničom inom nepracujem, kapitán.“

„Pán Black, Pripravte nám všetko čo ostalo!“

„Všetko, pane?!“

„Úplne všetko. Aj šišky do praku, ak nejaké máme!“ rozkázal Aiden teraz už s ľadovým kľudom. Už nebolo čo stratiť. Buď tu zahynú, alebo sa im nejako podarí utiecť. On je však stále zodpovedný za každého člena posádky a urobí všetko preto, aby sa všetci dostali opäť domov. Či už k rodinám alebo nie, na tom teraz nezáležalo. Nikto nechcel zomrieť v čiernej prázdnote, tak ďaleko od všetkého čo poznal a zanechal doma. Aiden sa rozhodol dať do tohto pokusu všetko čo mohol a zvýšiť tak ich šance na maximum.

„Nabíjam torpédomety, pane!“

„Koľko z toho bude striel?“

Johnatan Black chvíľu behal prstom po obrazovke, kým si nebol úplne istý stavom svojho skladu. „Presne štyridsať tri striel, pane. Viac toho nemáme.“

„To bude musieť stačiť,“ uvažoval Aiden. Ak je to všetko čo máme, bude to musieť stačiť.

John sa uistil, že aj zvyšok jeho pilotov dorazilo do hangáru v bezpečí. Keď videl, ako Sarah zoskočila zo schodíkov dolu a pozrela naňho, ukázal jej zdvihnutý palec. Na väčšie ďakovné gestá sa teraz nezmohol. Zhodil si z hlavy helmu a utekal k výťahu spojujúcim hangár s riadiacim centrom. V uchu pri tom stále počul komunikáciu Aidena s ostatnými dôstojníkmi. Keď sa mu dvere výťahu konečne otvorili a on napokon vbehol dnu, päsťou opakovane udieral do panela, akoby to mohlo urýchliť jeho príchod do riadiacej miestnosti.

Medzitým sa kolos novej lode nasmeroval bokom ku nim a zatienil tak aj tých pár jasných hviezd v diaľke, ktoré vrhali viditeľné svetlo.

Minarta Saltová odrazu podala hlásenie: „Cudzí krížnik s nami zviera uhol deväťdesiat stupňov.“

Aiden opäť pozrel na obrovskú obrazovku pred sebou, v ktorej strede sa v diaľke črtala silueta čierneho obra.

„Krížnika?“

„Jeho proporcie sa podľa našich merít najviac približujú ku krížniku. Aj keď sme sa nikdy s takýmto niečím nestretli,“ stručne objasnila Saltová.

„Dobre, dobre a čo to teda znamená?“ Aiden bol nervózny z toho, že má teraz navyše riešiť tabuľkové začlenenie novej lode nepriateľa. „A čo, že je k nám otočený kolmo?“

„Ak by zamýšľal zaútočiť, mal by k tomu ideálnu pozíciu.“ Minarta bez náznaku emócií, uzavrela svoje vysvetlenie a opäť sa ponorila do dát svojich periférii.

„Má pravdu!“ Ozval sa od dverí výťahu John. „Má úplnú pravdu.“ Niekoľkými rýchlymi skokmi pribehol k Aidenovi. „Ak má v bokoch lode odpaľovacie zbrane, sme tu ako na strelnici. Musíme ihneď preč!“

„Ja to viem John. Neuveríš, ale až taký prehľad o situácií stále mám.“ Vysvetľoval pomaly Aiden, „no vyzerá to, že sa budeme musieť zbaviť najskôr toho tučka, tam vpredu!“ prstom ukázal na nepriateľa pred nimi, „nejakým spôsobom nám totiž rušia warpový pohon.“ Pristúpil k svojmu zbraňovému dôstojníkovi a zadal mu nový rozkaz:

„Pán Black, vypálime všetko čo máme. Jedno za druhým a poriadne ich zamiešajte,“ významne mu pokynul bradou.

„Rozkaz, pane.“ Johnatan behal po displeji prstami sem a tam a postupne tak aktivoval celý arzenál na Mavne.

„Počkajte Johnatan!“ okríkol ho John a obrátil sa späť k Aidenovi, „nemôžme páliť jedno torpédo za druhým! Ak majú, a oni určite majú, obranu proti navádzaným strelám, zneškodnia poľahky všetky rad za radom.“

John mal pravdu a Aiden to vedel. Jednoduchý vláčik torpéd by tak sofistikovaného nepriateľa určite nebol problém. „Asi máš pravdu. A čo teda navrhuješ?“

John sa s vážnym pohľadom zahľadel na Aidena a bez náznaku zaváhania mu povedal jedno slovo: „Thanatos.“ Chytil za ramená a potriasol ním. „Musíme to spraviť tak, ako to spravili nám v Thanatose!“

„Thanatos.“ Aiden toto slovo prevaľoval na jazyku, akoby ním chcel spláchnuť čudnú pachuť. V tejto chvíli by dal čokoľvek za to, aby ho mohol len tak vypľuť von a zbaviť sa tak jeho lepkavého, horkého významu. No či sa mu to páčilo alebo nie, vnímal každú jeho slabiku a poskladané za sebou sa mu spoločne zavŕtavali do mozgu. Liezli v ňom sem a tam ako invazívne červy a bolestivo sa uhniezdili v jeho centre pekne jeden za druhým.