Predvádzacie mólo už videlo všeličo. Modely od výmyslu sveta a modelky z každého kúta sveta. Spúšte fotoaparátov naň metali blesky, občas z neho blikali svetlá sviec a syčali vedľa neho rakety ohňostrojov. Tí, ktorí po ňom kráčali boli vždy v centre pozornosti.

Vzduch sa otriasol výbuchom a svetelný záblesk ožiaril mladého muža, ktorý naň vybehol, akoby sa na chvíľu ocitol v žiare bodových reflektorov. „Mariana,“ zavolal. Kým svetlo trvalo obzeral sa všetkými smermi. Postúpil pár krokov dopredu, otočil sa na podpätku a zase sa vrátil, lebo sa mu zazdalo, že zachytil nejaký pohyb. Mal dokonalú postavu a peknú tvár, akoby bol sám modelom.

Ale netváril sa usmievavo a sebaisto. Jeho priliehavý oblek bol na pár miestach roztrhnutý a lakovky zaprášené.

Zoskočil vedľa vyvýšených dosiek a začal prezerať nehybné telá, ležiace v porušených radoch stoličiek hľadiska. „Marianna,“ zavolal ublížene znova to isté meno sliepňajúci do vrátenej sa tmy po chvíľke márnej snahy.

Neďaleko zadunelo a tlaková vlna ho zmietla k zemi. Kryl si hlavu. Tvrdo narazil do dosiek, z ktorých bol vyvýšený chodník postavený a na chvíľu sa sám stratil v hmle hroziaceho bezvedomia.

V nepriehľadnom tichu, ktoré nastalo začul slabučké: „Pomoc.“

Šanca, že nájde, koho hľadal, ho vzpružila. Zodvihol sa na štyri a začal sa posúvať za hlasom.

Medzi zosypanými stoličkami ležala krehká dáma v strednom veku. Jej šaty niesli známky haute couture, okraje rukávov a sukne sa vznášali vo vzduchu víriacom po výbuchoch akoby boli nehmotné. K šatám určite patril i klobúk, ale ten zavialo ktovie kam. Jemnučkú látku zmáčala krv, ktorá sa panej rinula z rany na čele a z rozbitých lakťov. Skúšala sa zodvihnúť, ale nedarilo sa jej to. Bosá noha vedľa druhej, obutej v drahej topánočke na strednom podpätku sa odmietala hýbať.

„Madame, skúste to znova.“ Mladý muž ju podoprel. „Som Simon. Nebojte sa. Vezmem vás do bezpečia.“

Pani len vzdychla, postavila sa na jednu nohu a poskakovala vedľa neho. Cesta však bola zahataná stoličkami sfúknutými všade okolo nich. Dostupný východ bol zrejme iba za mólom alebo na jeho druhej strane.

Svetelný záblesk neďalekého výbuchu im doprial možnosť zorientovať sa. Simon si potvrdil, že sa domnieval správne. Ešte naposledy sa poobzeral za tou, ktorú sem prišiel hľadať a od ktorej ju oddelili valiace sa davy, keď mesto zasiahol útok. Bude teda dúfať, že jej pomohol niekto iný. Niekto ako on. Ale musel sem prísť a presvedčiť sa, že jej nikde niet. I keď to bolo hlúpe.

„Madam, teraz vás zodvihnem hore a posadím vás na na mólo.“ Sústredil sa, aby urobil všetko správne a čo najmenej rozboľavil tú, o ktorú sa staral. Viacmenej sa mu to podarilo. Sám sa vytiahol hore o kúsok ďalej a pomohol jej vstať.

Viedol ju dozadu do zákulisia hopkajúcu na jednej nohe. A sám premýšľal, ako sa čo najskôr dostane do metra. V podzemí azda nájdu útočište. Keď sem prichádzali na módnu prehliadku, neďaleko zazrel vstup do podchodu. Snáď sa im dovtedy ďalšie výbuchy vyhnú.

Pani však nebola dosť rýchla. A ako jej šaty i ona akoby sa vznášala, bola útla a našľapovala ako po obláčikoch. Zrejme sa jej veľmi točila hlava od toho jej zranenia.

„Madam, ponesiem Vás.“

Simon nečakal na súhlas. Vzal pani v kvietkovaných šatách do náručia a niesol ju. Jeho silueta sa črtala oproti osvietenej noci a vyzerala nádherne. Oblek mužom pristane.

Žiara nad mestom sa stupňovala. Množstvo svietiacich objektov, ktoré metali lúčmi z rôznych smerov sa priblížilo. Už nemusel hľadať cestu, videl na ňu dobre a ponáhľal sa.

„Čo sa to deje, Simon?“

„Napadli nás, madam, ... mimozemšťania ... , vyzerá to, že sme vo vojne.“