Jasné svetlo padá na zem. Skupina teenagerov zabávajúcich sa vonku to okamžite zbadá a beží na miesto dopadu. Dorazia do pár minut, namieato očakávaného veľké ho kráteru je všade okolo toho miesta veľká hmla. "Videli ste niečo" pýta sa jeden chalan druhých. Nikto neodpovedal. Hmla začala hustnúť a kým sa niekto nazdal, začala byť hmla nepriehľadná. "Čo sa pre Boha deje" vydesený chlapec vstal zo zeme, ktorá sa v ten moment zmenila na žiarivú, akúsi plazmu. "Neboj sa ma jedinec z ľudskej rasy" ozývalo sa akoby z každej strany. "Kde sú ostatní, kam išli" zakričal chlapec. "Vidím v tvojom vnútri veľkú odvahu aj strach". Srdce sa chlapcovi ešte viac rozbúšilo. Hlas bol, veľmi hlboký, ale jasne zrozumiteľný. "Tvoji druhovia sú v poriadku, teda zatiaľ…" "Ako to myslíš" neisto zašepotal chlapec, pozerajúc sa do zeme. "Ľudskú rasu sledujeme už dávno…" hlas už nebol taký hlboký a chlapec cítil že sa ozýva od zadu. Otočil sa a videl tam postavu. "Toto je nejaký žart?". Svetlo ustupovalo a zjavila sa postava. Nebol to muž, no nebola to ani žena. Malo to tmavo červené oči, veľmi krátke čierne vlasy a na sebe čiernu jednodielnu uniformu. "Ste nákaza ktorá ničí tento svet, ktorý bol ľudskej rasy daný ako dar" postava sa pomaly menila na sporo odetú postavu a rýchlo sa približovala ku chlapcovi, ktorý cúval späť do prázdna. "Ľudia si nezaslúžia privilégium života" postava sa v tom okamihu zmenila na rímskeho dôjstojníka. "Verili sme ľudskému plemenu" zaznelo z úst tučnejšieho bradatého starca v bielom rúchu. "No namiesto toho…" zakričal malý chlapík s ulizaným účesom a malými fúzami vo vojenskej uniforme. "... sme sa dočkali len sklamania" starší bradatý muž s turbanom na hlave smeroval svoj ukazovák na zem ktorá sa triasla. V tom momente sa postava zmenila na staršiu, zohnutú dámu v modrom súkne. "Takto to dalej nepôjde". Postava sa zmenila naspäť do svojej podoby ako ju videl chlapec prvykrát.

Chlapec sa o niekoľko hodín prebúdza v temnom kláštore….

Pokračovanie nabudúce