Potom, čo zápalka nechytila iskru ani na tretíkrát, som v duchu zanadávala a s hnevom ju hodila na druhý koniec miestnosti. Ozvalo sa tiché ťuknutie, a moja zápalka dopadla na mokrú podlahu - teraz už bola určite nepoužiteľná. Ako sa sem vlastne vôbec dostala? Kapor bol predsa vždy veľmi opatrný a nikdy sem nenosil nič okrem jedla.

Ach, jedlo! Takmer som naň zabudla. Bolo to už isto viac ako tri hodiny, čo mi sem Kapor doniesol obed - fašírku a zemiakové pyré, oboje zrejme z polotovaru. Hoci sa vždy pred ním tvárim vzdorovito, po chvíli si spočítam dva a dva a dôjde mi, že ak jedlo nezjem, ďalšie nedostanem. Bola som tak vyhladovaná, že aj studená fašírka, ktorá chutila ako guma, mi v tej chvíli prišla ako to najlepšie jedlo na svete. Odhrnula som si polepené vlasy z čela a pahltne začala jesť. Po chvíli som si mastnou rukou pretrela ústa a znovu začala hľadať tú zápalku. Možno už síce nebude horieť, ale bol to predsa len môj jediný spoločník v tejto tmavej, nevľúdnej miestnosti. Po pár minútach som ju poslepiačky nahmatala a napokon som, pevne ju zvierajúc, zaspala.

Ani neviem koľko času ubehlo, ale zobudila som sa na pomalé a dunivé kroky. No jasné, Kapor skončil v práci a vrátil sa domov. Automaticky sa mi rozbúchalo srdce a schúlila som sa do klbka. Dup. Dup. Dup. Kaprove kroky boli čoraz hlasnejšie, až napokon som začula štrkot kľúčov v zámku a vŕzgavé podvolenie sa hrubých kovových dverí. Okamžite ma oslepilo chladné, umelé svetlo prichádzajúce z chodby ktoré osvetlilo Kapra. Zavalitý muž po päťdesiatke, ktorého široké ústa a tupý výraz v tvári mi už dlho pripomínali túto vianočnú rybu na mňa uprel svoj prázdny pohľad a pošúchal si plešatú hlavu.

"Chutilo?" kývol smerom k prázdnemu tanieru na zemi. Sklonila som tvár a nepatrne prikývla. Vedela som, čo má nasledovať. "Dobre, dievčatko moje," povedal Kapor a vošiel do miestnosti. Tučnými prstami si začal rozopínať sponu na opasku.

"Vyzleč sa," zafunel.

Dialo sa to už dni, mesiace, možno roky. Za ten čas, čo som tu zavretá, som absolútne stratila pojem o čase. Bez slova som prikývla a začala si sťahovať tričko. Vedela som totiž, čo by nasledovalo, ak by som odmietla. Svedkom sú mi škaredé modriny, ktoré mám aj teraz na chrbte.

Potom, čo Kapor zočil moju nahotu, sa mu zaleskli oči a netrpezlivo zadychčal. Vždy reagoval absolútne rovnako. Každý. Jeden. Deň. Rozopol si nohavice a knísajúc sa vydal smerom ku mne. Ja som si medzitým stiahla zamočené a špinavé legíny a ostala som tam stáť len v nohavičkách, trasúc sa od zimy. To čo sa stalo potom neviem dodnes vysvetliť. Akoby som zapla "autopilota" a konala úplne impulzívne. Len čo Kapor chytil moju ruku a položil si ju na svoj rozkrok, som mu z celej sily vrazila zápalku, ktorú som mala celý čas za nechtom, priamo do oka.

Kapor zvrieskol a cúvol. Cítiac svoju šancu som sa rozbehla a celou váhou svojho drobného desaťročného telíčka som doňho zboku vrazila. Kapor, oslepený a zmätený, sa zatackal a napokon spadol. Hlavou vrazil priamo do steny a ozval sa nepríjemný čvachtavý zvuk. Ja, stále v šoku, akoby nechápajúca, čo sa práve stalo, som podišla k nemu a vzlykajúc si začala utierať zakrvavené dlane do jeho nohavíc.

Doktorka mi položila ruku na plece a venovala mi vľúdny pohľad.

"Stačí, tu ťa preruším," povedala a podala mi šálku horúceho čaju. Ja, opäť sa trasúca, ako vtedy, pred pätnástimi rokmi, som jej kývla, opatrne si odpila a šálku položila vedľa seba.

"Som rada, že si sa mi konečne otvorila," povedala napokon po chvíli moja psychologička. "Sme na dobrej ceste."

Ja som sklopila zrak a zašepkala: "Dúfam. Veľmi v to dúfam." Obe sme sa na seba nesmelo usmiali.

Možno niekedy začnem opäť dôverovať mužom. Možno raz budem schopná ísť normálne v piatok večer von zabaviť sa. Možno sa raz prestanem po nociach pomočovať. Dokým sa tak ale stane, budem radšej nosiť vo vrecku stále aspoň jednu zápalku.