Obe ručičky na starých hodinách sa pomaly blížili k číslu dvanásť. Všade vládlo ticho, prerušované iba cinkaním nostalgického kovového zvoniaceho stromčeka. Vo vzduchu sa miesila vôňa medovníkov a ihličia. Keď už sme pri tom ihličí, musím spomenúť aj trochu gýčovito vyzdobený strom, vysoký dobré štyri metre. Hviezda na vrcholci sa len tak-tak že nedotýkala stropu. Aby toho nebolo málo, zovňajšok rozľahlej vily bol vysvietený ako známe mesto v nevadskej púšti. Majiteľ si evidentne dával záležať na okázalosti. Teraz je vhodné podotknúť, že navzdory veľkosti tohto panstva, obýval ho jediný muž. Úspešný podnikateľ v stredných rokoch, pre ktorého bol luxus to najlepšou náplasťou za jeho prázdny citový život.

A tento muž si práve driemal v masívnom kresle, strategicky umiestnenom oproti krbu s plápolajúcim ohňom. Na perách mal obzvlášť debilný úsmev. Je možné sa domnievať, že sen, ktorý sa o chvíľu náhle skončí, stál za to. Kým k tomu však dôjde, prejdime si ešte pár podstatných detailov, ktoré ako rozprávač nemôžem vynechať.

Cez jeho nevrlosť a povýšeneckú povahu, ktorou bol známy najmä medzi zamestnancami, zachoval si tento pán pár tradícií, ktoré v tieto sviatky dodržoval. Koláče si dával piecť stále u tej istej pekárky, koledníkov vyháňal soľou naplnenými brokmi a z rybníka si zo zásady vylovil živého kapra. Tomu doprial posledné dva dni života luxus v rozmernej vani. Inokedy sa tam zmestili tri spoločníčky a on, no v tomto období bol jediným pánom kúpelne šupinatý tvor.

Bing bang. Hlasný zvuk, oznamujúci predvianočnú polnoc, sa rozšíril po dome. Hodiny, osadené medzi reliéfmi honosnej štukatúry v rozľahlej predsieni, odbíjali čas tak ako po iné noci. A tak ako po iné noci, aj teraz zobudili pána domu. Dialo sa tak vždy, keď zaspal v obývačke. Zaprisahal sa už nespočetne ráz, že sa ich zbaví. Čas si na to však nikdy nenašiel.

„Kurva, zas tie hodiny!“ precedil pomedzi pery. Z polospánku sa rýchlo dostal do stavu bdenia. Dopil pohár whisky, v ktorom už dávno zmizli kocky ľadu. V ten večer ich jeho hrdlom pretieklo viac než dosť. So zamlženým pohľadom prehľadával miestnosť. Schytil brokovnicu pripravenú pre neopatrných koledníkov a vyštartoval do predsiene. Vbehol dnu a výstrelom umlčal pôvodcu gongov, ktoré duneli v jeho hlave.

Víťazoslávne sa zaškeril. Z jednej hlavne stúpal dym k stropu. Vtedy na jeho počudovanie zhaslo vianočné osvetlenie v celom dome. A nie len to. Všetko napájané prúdom z elektrickej siete sa náhle odmlčalo. Do ticha sa ozýval len vzdialený cinkot zvoniaceho stromčeka.

„No to si snáď robia prdel! Posratí elektrikári!“

Zatiaľ čo sa nadychoval na ďalšiu salvu nadávok, vyleteli vchodové dvere do vzduchu. Ako si tak leteli priestorom, vrazili do vystrašeného pána domu a odrazili ho do náprotivnej steny. Niekedy v priebehu tohto letu sa posral od strachu.

Prach opadol a dnu preniklo mesačné svetlo. Keď sa trochu spamätal z prvotného šoku, vstal a namieril dvojhlavňovú brokovnicu na prázdny otvor. Dnu bleskurýchle vbehli dve siluety. Jeho vycibrené oko v nich hneď spoznalo ženy príťažlivých tvarov. Tie boli zvýraznené priliehavým oblečením a plnými dekoltami, ktoré odhaľovali viac ako je slušné. Keby sa bol zameral aj na iné detaily, možno by si všimol arzenál palných zbraní, ktorými boli ovešané. Miesto toho civel pripitým pohľadom do výstrihu ryšavky s mokrými vlasmi, ktorá sa priblížila nebezpečne blízko.

„Taká chyba chlapče! Chytať v našom rybníku. Ts, ts, ts. A pritom stačilo kúpiť nejakého poddaného pred hypermarketom. Tak kde je?“ Príjemný ženský alt sa pri poslednej otázke zmenil na výhražný vreskot. Chlap však len nechápavo obzeral bujné poprsie.

„Rusalka, tu je! Ukonči to tam!“ skríkla druhá žena z blízkej kúpeľne. Jediné čo si na nej stihol muž všimnúť, keď bežala okolo, boli čierne havranie vlasy a biela kombinéza.

„Okej Navka, hneď som tam!“ Naklonila sa k mužovi a plnými perami mu vtisla horúci bozk. Najprv sa ani nebránil. Poddal sa túžbe a jej kráse. Zmenilo sa to až potom, ako sa mu pľúca začali plniť vodou. Keď sním skončila, vytekali mu pramene zelenkavej vody z úst aj nosa. No ten debilný úsmev mu ostal aj posmrtne.

Z kúpelne vyšla Navka s havraními vlasmi v sprievode nízkeho muža so zelenými vlasmi krátkeho strihu. Rukávy na dlhom zelenom kabáte mal lemované výraznou červenou stuhou a z lesklých čiernych čižiem vytekali pramienky vody.

„!Bolo načase kočky! Ešte deň, a skončilo by som na pekáči! Debilný chlór a jeho účinky...“