Športový zápas
Na Zemi som bol majster v športovom čarodejníctve. Preto zápas na Centauri VII som si nemohol nechať újsť.
Dnes ráno sme prešli hviezdnou bránou na Centauri VII. Netušil som, že vesmírnym vákuom sa dá vytvoriť magická cesta na iné planéty. Vrámci športového čarodejníctva nám vždy vravievali, že čarovať môžeme na planétach, ale nikdy nie medzi nimi. Vraj medzihviezdny priestor je príliš riedky na to, aby dokázal zhmotniť nejaký tunel. Iba ak… Hm, čierna hmota tvorila veľkú časť Galaxie, to už sa učilo tuším aj pred rokom 2000, ale za tých dvesto rokov sa veru mohlo veľa zmeniť. Keby som nechodil po rôznych súťažiach ako nádejný adept športového čarodejníctva, tak sa to snáď dozviem už na základnej v piatej triede.
Tento moment som sedel v nejakej začmudenej miestnosti. Páchla, hm, pripomenulo mi to staré zlaté časy, keď sme v šiestej triede kradli jednému učiteľovi cigarety z marihuany. Chudák, ktosi mu len tak zo srandy pričaroval srnčie parohy. Odvtedy som ho už nevidel.
Žuval som nejaké kobaltové tyčinky. Dopĺňal som si tak minerálne látky. Tá kovová chuť mi osviežovala pamäť. Teda mala by. Uvidím, možno v tej šalke prikrytej knihou je nejaký lysohlávkovy odvar a mňa konečne napadne nejaké kúzlo.
„Pri Velesovi!“ vykrkol som od rozhorčenia.
Zistil som, že moje vlasy zjemneli ako nejakým mesačným slečinkám, keď som si oprel ruku o hlavu.
Dostali sme len niekoľko kníh. To bol jediný povolený materiál. Čo z toho, že boli z roku 2100. Aha, tá od Moniky Kandríkovej, Praveké čary v krovinách, je dokonca z roku 2024. Moje nervy. Neveriacky som krútil hlavou. To z takejto knihy mám vycucať nejaké čary?
„WELEWSES,“ zahrmelo nado mnou.
„Ta dík,“ prekvapivé hlasy patrili k môjmu športu, nenapadlo ma sa niečoho zhroziť.
Unavený som sa však zvalil. Zrak mi padol na tú lebku s rohom. Tie laby sa tvárili, akoby ma chceli uchmatnúť.
„ A to je negatívne zaklínadlo, či pozitívne?“
„Hm, vyskúšaj!“ lebka nado mnou sa zariasla smiechom.
„Fajn! Ešte raz mi to zopakuj, poznačím si to.“
Po písmenach som si to zaznačil.
Keď sme vošli na štadión, zhrozil som sa jeho veľkosťou. Jeden krát dva metre. To akože vážne? To na akej šupáckej planéte sme.
Predo mňa predstúpil taký ulízaný chlapec. Mohol mať tak dvanásť rokov. Čierne vlasy, okuliare a nad pravým okom náznak blesku.
„Ty si perúnovec?“ potešilo ma, že to nejaký človek zo Zeme.
Síce podľa pravidiel, z každej planéty mohol byť len jeden, ale sem tam sa tí stopäťdesiatroční pomýlili, či udelili výnimku.
„Gdfhdh,“ čosi zahlásol.
„Počkaj, ešte nekúzli, to je podľa pravidlám. Až keď to hlavný mág odštartuje,“ zľakol som sa, že bude podvádzať.
Súboj mal pozostávať z dvoch kúziel. Vlastne štyroch. Prvé bolo zaklínacie, druhé odklínacie.
´Do paroma, ten býk mi nepovedal to odklínacie,´ zneistel som, ale vždy som si nejako vedel poradiť. Čo už takého strašného mi mohla predsa povedať taká skostnatelá lebka. V najhoršom je tu hlavný mág. Síce jemu to o pár bodov pohorší, ale čo už taký dvanásťročný holobriadok vymyslieť za kúzlo.
Voľne som sa postavil. Nado mnou lietali nejaké oči, určite z nejakých pokútnych stríg, ktoré si takto robili reklamu. Prvé išlo to chlapčiatko. Čosi zamrmlal, pravidlá to pripúšťali, ale lietajúce uši to museli zachytiť, aby mágovia mohli podľa toho posúdiť, veľa vecí. Silu zaklínadla, prevedenie či originálnosť.
Mne pricvaklo prsty, nejaká ruka ma prefackala, a niečo mi napľulo do tváre. Len toto? Mal som pocit, že keď ma prijali do športového tímu, tak za takéto kúzla sa mi všetci posmievali. Za toto mu udelia možno tak desať bodov.
Len čo svojim odklínadlom odvolal moje akože mučacie nástroje, tak som sa pripravoval ja.
Nadýchol som sa a spotený som vykríkol:
„ WELEWSES!“
Nič. Zaváhal som. Ja tomu býkovi pričarujem mäso a kožu a upálim ho zaživa, zaumienil som si.
A potom to začalo. Zo zeme za chlapcom vyrástol drevený stĺp. Vyrezávaný s býčou hlavou pozerajúcu z každej svetovej strany. Fajn. Celkom pekný efekt. To je všetko. Zrazu uprostred stĺpa vytryskli reťaze a chlapca chytili za ruky, povytiahli nad zem.
Chlapec skríkol. Zľakol sa.
Keď však okolo stĺpa začal vyrašil oheň s asi tak s dvojmetrovým priemerom, zľakol som sa aj ja.
„Mocný Veles, prijmi dušu chlapca ako obetu!“
to už som nevydržal.
„SESWELEW!“ kričal som ako zmyslov zbavený.
Odklínanie tak nefungovalo. Objavil sa niekde meč a hrozivo sa blížil sa k chlapcovi. U všetkých ďasov!
„Pomoc!“ vedel som, že za to budem diskvalifikovný, ale toto už bolo na mojich päťnasť rokov už dosť.
Zjavil sa mág, tento štvorruký Antaurian nimi rozhadzoval koľko sa len dalo. No meč sa obradne blížil. Opísal vo vzduchu nejaký čudný znak a rýchlo sa priblížil ku krku chlapčeka. Jeho oči takmer vyskočili z očných jamiek, jeho tvár zbledla ako papier.
Hlavný mág si odfúkol.
„Ešte raz použiješ čiernu mágiu a už nikdy si nezačaruješ!“ dunel mi mágov hlas v hlave.
Určite ho počuli aspoň v polke Galaxie.
„Argh!“ začuli sme hlas chlapca.
Meč sa vzdialil. Švihom, až to vzduchom zasvišťalo sa rozletel. Vodorovný švih razom uťal chlapcovu hlavu a tá sa odkotúľala až k mojim nohám.
Z obráteného krku striekala krv a celého ma začervenila. Meč sa vrátil a rozpáral torzo tela . Po zemi sa rozvalili chlapcové črevá, ktoré sa vetrom vlnili smerom ku mne až po oheň.
Do kelu, ako znelo to zneviditeľnovacie zaklínadlo?
Aleš Horváth
Memento vivere!
Diskusia
Aleš Horváth
Ďakujem za ohodnotenie.
Marek, do určitého momentu to išlo ako z chlpatej deky, potom mi preplo a až tam som si uvedomil akým spôsobom to rozvíjať ďalej.
Feri, beriem na vedomie. Podpísal sa čas na dotiahnutie a že popri PnP som riešil aj inú poviedku.
02.02.2020
Ďakujem za ohodnotenie.
Marek, do určitého momentu to išlo ako z chlpatej deky, potom mi preplo a až tam som si uvedomil akým spôsobom to rozvíjať ďalej.
Feri, beriem na vedomie. Podpísal sa čas na dotiahnutie a že popri PnP som riešil aj inú poviedku.
02.02.2020
Kei
táto mi nesadla. hrubý základ má nádej, zápletka aj pointa niečo do seba má, ale ten zbytok mi prišiel chaotický. neviem či tu bola snaha o humor alebo o horor, odvolávky nesadli, lebo pôsobili samoúčelne a základná logika dostala na frak - taká, čo aj pri PnP by mala trochu obstáť. napríklad ten štadión jeden krát dva metre - to je velkost cca panelákového wc, takže tí súperi stáli naozaj zoči*voči, hlavne ak sa do priestoru ešte vtrepal stlp s tryskajucimi reťazami a ohnivá stena s priemerom 2m. Možno za inej situácie by to pôsobilo komicky, ale tu mi to nezafungovalo. A záver - no keď do priestoru 2x1m k totemu a k ohnivej stene pribudne švihajúci meč, až je divné, že to hlavna postava prežila.
06.02.2020
táto mi nesadla. hrubý základ má nádej, zápletka aj pointa niečo do seba má, ale ten zbytok mi prišiel chaotický. neviem či tu bola snaha o humor alebo o horor, odvolávky nesadli, lebo pôsobili samoúčelne a základná logika dostala na frak - taká, čo aj pri PnP by mala trochu obstáť. napríklad ten štadión jeden krát dva metre - to je velkost cca panelákového wc, takže tí súperi stáli naozaj zoči*voči, hlavne ak sa do priestoru ešte vtrepal stlp s tryskajucimi reťazami a ohnivá stena s priemerom 2m. Možno za inej situácie by to pôsobilo komicky, ale tu mi to nezafungovalo. A záver - no keď do priestoru 2x1m k totemu a k ohnivej stene pribudne švihajúci meč, až je divné, že to hlavna postava prežila.
06.02.2020