ČASŤ I.

„Je to hovadina!“ zvolal Braňo, keď sa prvýkrát dozvedel o historke, ktorú Tatiana zvoláva každý priestupný rok. „Vieš aká je pravdepodobnosť, že umrieš na priestupný rok 29. februára?“ neveriacky sa pýtala Tatiana, ktorá sa snažila svoju „duchársku“ historku podporiť. „Ja neviem vysoká, a inak prečo by ma to malo do boha zaujímať“ zahrešil Braňo a odpil si z limonády na stole. Svoju ozrutnú ruku natiahol do výšky, aby dočiahol na plastový pohár s jeho podpisom na stole – Braňo sedel, lepšie povedané ležal, na zemi a v pološere záhradného domčeka na záhrade Novákovcov, ktorý všetci volali klub, a hľadel na duo pred ním.

Zľava, Tomáš, výrečný chlapec, trochu magor, inak fajn. Tatiana, výrečná rovnako ako Tomáš, len povedzme si úprimne (nalejme si čistého), pri nej to trochu (veľmi!) vadí. Jej rečnícke témy sú za boha nudné alebo „zaručene“ pravdivé. Tomáš spal. Tatiana ho jemne štuchla do pleca, ale chlapec spal naďalej.

„Kecáš, kecáš, určite kecáš!“ zakrýval som vlastné obavy z historky, ktorú Tatiana každý priestupný rok vraví. „Áno, Gusto určite bol, zomrel vtedy, ale prečo by boha mal byť 29. február ako posratý piatok trinásteho, čo je samozrejme tiež riadna sračka,“ pýtal som sa do vetra a sŕkal dúšky z limonády, ktorá bola maximálne presladená – čudoval som sa prečo mi neostávajú kryštáliky cukru na dne.

„Kecám?“ pýtala sa neveriacky Táňa. Bože, ak mi navrhne ísť tam ako štyri roky dozadu, tak ma asi šľak trafí. „Ak kecám, tak tam choď, navštív Gustíka, nevinného mordovača detí“ škerila sa mi do tváre. „Ale nie ako minule, pôjdeš tam,“ pohrozila Táňa. „Daj pokoj,“ zodvihol som sa zo zeme a schmatol svoj kabát zo stoličky (prečo som nesedel na nej?!) a podišiel k dverám. „Je to detinské, pochop to,“ prehovoril som na ňu. „Sračkohlav,“ detsky zaklincovala túto vysokoúrovňovú konverzáciu a ja som otvoril dvere a vošiel do súmračnej noci. Prečo toto robí? Provokuje? Pôjdem domov, ja nebudem ťahať Tomáša domov, ak sa zas nadrbal jak prasa, ty vole.

Skopol som záhradného trpaslíka, ktorý na mňa ukazoval prstom a odišiel som zo prepychovej záhrady pánov Zazobaných. Tatianini rodičia sú fakt, že za vodou, to im treba uznať, ale vychovali takú čúzu – aj keď ju mám rád, je to taká brzda niekedy. Táňa bol nižšia, nosila okuliare a krátke ryšavé vlasy mali vždy dokonalo zastrihnuté tesne nad ramenami. Číta, strašne veľa číta – vďaka nej som prešiel stredoškolskú slovinu. Povinné čítanie, nočná mora môjho života. Vykročil som po ulici a zahol na Gagarinovu, kde som čakal na električku.

Električka sa nie a nie ukázať. Boha, ak má zas Nečakanú poruchu tak električenkou vytriem riť a pošlem im to v obálke na dopravný podnik. Fajn, nápad, ale nepraktizujme ho radšej, pomyslel som si.

Táňa nechápala Braňove správanie – veď vždy to bral s nadhľadom, prečo dnes sa správal jak keby som mu brúsnym papierom vytierala zadok? „Tomáš, vstávaj!“ zvolala Táňa. „VSTÁVAJ!“ zopakovala rozkaz, tentoraz ráznejšie. „Spi si tu, ty truľo,“ zamrmlala a odišla z klubu, zamkla a išla domov, smerom do obývačky. V kuchyni bola tma, v obývačke takisto. Rodičia išli už na betón spať, pomyslela si Táňa a vyšla schodmi na poschodie, kde mali spálňu jej rodičia a napravo od ich dverí ona. Zaľahla, ani sa neprezliekla. Zaspala, Tomáš spal rovnako, spal spánkom nekonečným.

ČASŤ II.

„Dobré ránko, slečna,“ zvolal usmievavý pánko za kuchynským stolom. „Skôr poludnie,“ ozval sa rázny hlas, ktorý vychádzal spred kuchynskej linky. Tatiana, sťa mátoha, podišla k stolu a schmatla chlieb. „Večer bol dobrý?“ pýtala sa mama spred linky, hľadiac na ňu. „Hej, hej, nemôžem sa sťažovať,“ zaklamala. „Bavili ste sa?“ pýtal sa otec. „Ó, án-...“ prerušil ju mobil. Cink! Cink! Tatiana chmatla mobil. Správy od Tomáša:

Do ryže! Braňo je pod drnom!!

RITE!!!

ČO?! Tatiane sa podlomili kolená. Braňo je mŕtvy! Ako? Čo ho zrazilo auto? Energicky odpísala Tomášovi. Čo mu je? Tri skákajúce bodky sa objavili hneď po odoslaní správy – Tomáš píše.

To ti nepoviem :D

Čo je nadrbaný stále? Spýtala sa samej seba. „Musím ísť,“ povedala v kuchyni a vybehla po schodoch do svojej izby. Prišla jej ďalšia správa:

Pošli nudes <3

Prosím? Chce moje nudes? Počkať Tomáš? Ten, čo bol namol opitý a zamykala som ho v klube? Z kade má wi – fi ten magor?

Táňa vybehla von a vylovila kľúče z vrecka bundy. Zamknuté ako včera. Po otvorení dverí ju ovanulo príjemné teplo a nehorázny smrad. Ak sa zas povracal, alebo posral, tam ja mu oseriem hlavu, nadávala Táňa v mysli. Podlaha domčeka bola celá matne červená od asi vína. „Z kade zohnal víno,“ pomyslela Táňa a zapálila žiarovku.

Tenký úzky prúd kvapaliny tiekol od steny naproti dverám. Hustá kvapalina sa liala od steny, dlážkou až ku dverám. „Tomáš!“ skríkla a rukou si chytili ústa.

Nízka postava visela na trojnohej konštrukcií z dreva, zavesený bol rukami o vrchol a kvapalina, nepochybne išlo o krv, sa valila z jeho rozrezaného brucha. „Boha!“ zakliala Tatiana a otočila sa chrbtom. Vtom je opäť zavibroval mobil.

ČAU :P Nechceš ...

Ďalej už nečítala, ležala na zemi. Hlava jej dunela od čohosi tupého.