Móric sedel na svojom starom prevalenom a špinou zažratom kresle, ktoré malo už čo to za sebou a prepínal ovládačom v televízií jeden kanál za druhým. Všade samé sprostosti, zahundral si popod uhrovitý nos, potiahol si ústami silný šluk z cigarety a rozkašlal sa. Už niekoľko dní chŕlia médiá na každej televíznej stanici informácie o novom víruse Sars-Covid19, ktorý pustoší takmer celý svet - od diktátorskej Číny až po démonkratické Spojené štáty. Pre neho však tieto informácie neboli vôbec dôležité. Podľa neho chcú vyvolať médiá iba paniku. Paniku na to, aby ľudia žili v strachu, sedeli doma na riti a čučali do tých veľkých bední. Čím viac divákov, tým väčšia sledovanosť a tým väčšie príjmy. Nebolo by to po prvý krát, kedy moderátori v hučiacich monitoroch hlásali prevažne negatívne správy a brnkali na emócie svojim poslucháčom a sledovateľom. Navyše považoval tento vírus za to, za čo považoval aj chrípku či angínu – krátkodobú chorobu, pri ktorej mu, ako vždy pomôže len postel a nejaká tá pálenôčka. Bolo mu jedno či je to borovička, slivovička alebo iná ička ktorá mu poriadne vypáli hrdlo a rozpáli celé telo. Ešte k tomu samozrejme cigaretka, ideálne značky Mars, ktorá ho dokáže vždy tak výborne ukľudniť a zároveň rozkašlať. Aj teraz, keď mal triašku, horúčku a kašeľ ostal verný svojim neduhom.

Keď poprepínal všetky televízne stanice dookola niekoľko krát, vstal a vybral sa k chladničke, ktorá mu mala ponúknuť niečo pod zub. V nej zračil len zaváraninovú fľašu plnú uhoriek, čalamádu, falát šunky, ktorá už mala nejaký ten deň po expirácií a poloprázdnu plastovú fľašu piva. Popreklínal všetkých svätých, vzal do ruky pivo, treskol dverami od chladničky a nalial si zlatistý mok priamo do úst. Poriadne si odgrgol, utrel si cícerky piva stekajúce po brade a sadol si ku kuchynskému stolu. Tam mal pripravený notebook, resp. nóbúk, ako tomu on hovoril a otvoril si facebook. Ihneď sa na neho vyrojilo niekoľko príspevkov o Corona víruse a čím viac scrolloval myškou nižšie, tým sa počet takýchto príspevkov zvyšoval. Aj napriek tomu, že ho tieto informácie v televízií moc nezaujímali, tu na nóbúku a sociálnej sieti priamo sršal radosťou - hlavne pri nových príspevkoch. Móric bol jeden z tých, ktorí radi kritizovali, urážali a nadávali v komentároch. Vždy pri novom komente mal pocit nadradenosti. Páčilo sa mu, že v bezpečí domova vie a hlavne môže urážať komentujúcich ľudí bez nejakých následkov a rozdúchavať vášne medzi ľuďmi. Pár krát sa mu samozrejme stalo, že mu zmazali príspevok, čo ho vytočilo do nepríčetnosti a následne častoval vlastníka stránky rôznymi expresívnymi slovami až pokiaľ mu nezablokovali prístup na danú stránku. Avšak takáto vec mu vôbec neprekážala – v súčasnom kybernetickom svete existovali desaťtisíce stránok, kde sa mohol vyzúriť. Dnes natrafil na článok z dielne jedného známeho denníka, ktorý uverejnil informáciu o tom, že štát zatvára všetky bary a krčmy. Móric neznášal, keď mu niekto niečo nakazoval, prikazoval a zakazoval. Odmietal sa prispôsobovať či už v súkromnom, ale aj v spoločenskom živote. Odmietal nosiť čierny oblek na pohreb – chodil naň v tom, v čom sa cítil najlepšie - v montérkach. Taktiež na rôzne pohovory chodil tak, ako keby išiel na diskotéku a nočný kľud ho vôbec nezaujímal. Susedia vôkol neho volali niekoľko krát do mesiaca políciu, pretože si o pol noci pustil hudbu z domáceho kina na plné gule alebo vo večerných hodinách vybľakoval cez okno rôzne piesne. Samozrejme, väčšinu týchto „akcií“ vykonal v alkoholickom opojení a na druhý deň si dosť často nič nepamätal. Článok od tohto denníku mu dnes padol ako riť na šerbeľ – rozcvičil si svoje rozklepané prsty túžiace vyťukať jednu nadávku za druhou a pustil sa do písania komentárov plných nenávisti : Čo mi už len kto bude nakazovať vy žobráci! Idete sa tu podrbať za obyčajnú chrípku vy chrapač a aby som já nemohol ísť do krčmy si vypiť? Však to tu je už horšie ako za komunistov! A vraj demokracia! Skúste ma zastaviť a podrežem Vám krky! Svine. S úsmevom od ucha k uchu odoslal príspevok čakajúc na reakcie od ľudí. Do necelej minúty sa dočkal niekoľkých štipľavých komentárov a spustil svoj opätovný slovný guľomet. Po približne hodine si prečítal ďalší článok s titulkom Do obchodov s potravinami, drogériou či lekární sa dostanete už len s rúškami. Pohľad mu hneď utkvel na slove potraviny a spomenul si, že má prázdnu chladničku. Vstal zo stoličky a okrem potravín nezabudol skontrolovať taktiež zásoby alkoholu a cigariet, ktorých množstvo sa v posledných dňoch jeho voľna, výrazne zredukovalo. Pracoval v zahraničí na stavbách a na dva týždne dostali od svojho nadriadeného povinné voľno, nakoľko plánovaná výstavba sa kvôli nedodaniu materiálu odložila. Keď pracoval, tak nepil – ani v práci, ani doma. Akonáhle mal však voľno tak sa vždy zlial ako delo. Zo zálohy z práce mu už moc neostávalo, ale ešte vždy to bolo dostatok na jeho pochutiny. S drkotajúcimi zubami a rukami od horúčky si cez seba prehodil koženú bundu, nemotorne zaviazal topánky a ešte posledný krát pred odchodom si doprial riadny dúšok borovičky.

Obchod s potravinami bol od jeho bytu vzdialený takmer pol kilometra, pričom si v polovici cesty uvedomil, že námestie inokedy plné ľudí, je v dnešný deň ľudoprázdne. Dokonca ani bezdomovcov, ktorí sa stretávali pri mestskej fontáne s čúčom v ruke, odrazu niet. Stretol iba dvoch cyklistov a troch chodcov s rúškami na tvári. Zbabelci pomyslel si Móric sebavedomo.

Na parkovisku pred potravinami stálo len niekoľko áut, čo mu dodalo nádej rýchleho nákupu. Čím rýchlejšie nakúpim, tým rýchlejšie sa môžem napiť - zadumal nad tou myšlienkou až mu slinka vyšla. Krivkajúc prešiel cez takmer prázdne parkovisko a vošiel do obchodu. Nestihol ani dôjsť k poličkám s alkoholom, keď k nemu doľahli hlasy nežného, no zároveň hlbokého hlasu. „Pane, nasaďte si rúško!“ Avšak Móric zamyslený a zapozeraný na lahodné alkoholické poklady si neuvedomoval, že hlasy vychádzajúce od predavačky sú častované práve jemu. Keď ju Móric nechcene ignoroval, tak to predavačka skúšala znovu „Pane, ak nemáte rúško, tak odíďte, okamžite! Počujete ma?“ Tento krát sa však už Móric otočil k predavačke a nahnevaný, že ho vyrušila od slintania pri vyberaní si lahodného moku, jej odpovedal „Čo ti jebe? Aké rúško?“ Zákazníci ako aj predavačka od nemého úžasu len vypúlili oči na červeného, potom pokropeného chlapa, pričom do slúchadla si predavačka niečo zašomrala. Vzdialila sa od neho na niekoľko metrov a Móric vychutnávajúc si svojho víťazstva si spokojne ukladal do košíka niekoľko fliaš – borovička, slivovička, hruštička a, aby nezabudol tak aj vodečka v akcii. To bude oslavička, hej! Prebehlo mu hneď mysľou a tešiac sa z akcie na vodku sa miesto nákupu potravín rovno svižným krokom ponáhľal k pokladniam. Tam však pred neho predstúpil podsaditý chlap s mastnými vlasmi, plešinou v strede hlavy, rúškom a čiernou bundou s nápisom SBS. Dva metre za ním stála predavačka, ktorú Móric pred minútou odbil a ukazovala prstom práve na Mórica.

„Pane, nákup tu nechajte, pôjdete so mnou!“ Zahromžil chlapík zo súkromnej bezpečnostnej služby a pristúpil k zmätenému Móricovi.

„Nechaj ma na pokoji! Nič som nespravil!“ Odpovedal Móric odpudivým tónom snažiac sa prepchať cez strážnika k pokladničnému pásu. Ten ho však nepustil, vytrhol mu košík z meravej ľavej ruky, následne ho chytil za golier a hnal pred vchod. Móric sa vzpieral, vykrikoval a častoval muža nadávkami, no nebolo mu to nič platné. Dverami doslova vyletel a spadol na zem tak, že si oškrel lakte až začali krvácať. Takéto zaobchádzanie kurva! Odsekol sám sebe a následne vykríkol, aby ho každý počul „Budem si na Vás sťažovať vy kurvy! Všetci poletíte! Rozumiete? Všetci!“ Okoloidúci budúci zákazníci obchodu v domnení, že ide o ďalšieho opilca, ktorých chodí do tohto obchodu požehnane, ho začali obchádzať z čo najväčšej diaľky, aby nepocítili zápach vychádzajúci z pórov opilca a uhýbali zrakom, aby aj oni neschytali nejakú tú urážku. Takmer rovnako pochodil aj v ďalšom obchode a aj v trafike, kde mu predavač v rúšku odmietol predať cigarety.

Keď Móric dorazil domov, ani sa nevyzliekol – bola mu zima a triaška u neho vôbec nepoľavovala. Rovno si zobral otvorenú fľašku borovičky, zapálil si cigaretu a sadol si za notebook, aby si opäť uľavil štipľavými komentármi. Keďže ho pred odchodom nevypol, ostala otvorená stránka s názvom Do obchodov s potravinami, drogériou či lekární sa dostanete už len s rúškami. Teraz nadával pre istotu sám sebe, že si neprečítal nielenže celý názov, ale aj celý článok. Klikol na článok a dôsledne si dva krát prečítal. Až teraz si uvedomil z akého dôvodu ho to vlastne vyhodili z obchodu.

Vraj bezpečnostné a zdravotné riziko! To je riadna kokotina! Opovrhovane odvrkol ústami a rukou buchol do stola. Doteraz si myslel, že ľudia preháňajú, ale až takto? Zrejme ich nakazila tá televízia a všetky tie informácie typu – jedna babka povedala. Áno, to bude určite ono, nedal sa Móric. Aj napriek všetkému presvedčeniu k odmietaniu príkazov a zákazov si však uvedomil, že to bez rúška zrejme nepôjde. Musí sa k nemu dostať, ale ako? V komentároch sa dočítal, že všetky rúška sú vypredané a nové by mali prísť až o týždeň. Na dnes mal však toho už dosť, veď aj zajtra je deň, povzbudzoval sa Móric, ale len z dôvodu, aby mohol konečne vypnúť – s fľašou v jednej ruke a cigaretkou v druhej ruke.

Celú noc ani oka nezažmúril, zadúšal sa kašľom a horúčka mu nechcela klesnúť. Triaška síce poľavila, ale len preto, že bol až po uši zakrytý paplónom. Podarilo sa mu zaspať na dve hodinky až nad ránom a keď sa prebudil, cítil sa ako po najhoršej opici v živote. A tých veru už zažil veľa, veď nie prvý rok pije ako dúha. Zdravotný stav však neprisudzoval ničomu dôležitému a tobôž nie nejakej corone. Pripisoval to nedostatku alkoholu, pretože mu včera po hodine pitia došla aj posledná fľaša. Taktiež s cigaretami bol takmer na mizine, no zachránila ho železná rezerva, ktorú mal vždy ukrytú v komore pre prípad poslednej núdze. Keď si ju pred rokmi schovával, tak si sľúbil, že ak bude musieť siahnuť na túto krabičku a celú ju vyfajčí, tak sa môže rovno obesiť. Trasúcimi rukami si zobral krabičku, zapálil si cigaretku a vyšiel na balkón. Musím získať rúško, ale kde? Rozmýšľal nahlas Móric. V lekárňach ich už nemali a ak by pýtal od susedov, ani jeden by mu ho nedal. S rodinou sa nestretával a priateľku nemal. Mohol by navštíviť lekára a poprosiť ho, no jeho spis snáď už ani nemajú, pretože tam nebol snáď celú dekádu. Ani vyrobiť si vlastné nemôže, lebo nevie šiť. Ďalšie a ďalšie plány mu zlyhávali až si napokon spomenul na pivnicu. S nádejou nájsť niečo užitočné bral schody po dvoch a takmer na poslednom schodisku zletel. Od rozbitého nosu a hlavy ho uchránilo zábradlie, ktorého sa stihol jednou rukou zachytiť. Žiarovka v pivnici už dávno nefungovala a jediné svetlo osvetľujúce neveľkú pivničku sálalo z miniatúrneho priezoru cez plechenné okienko. Hľadal niekoľko minút, no márne. Sklamaný a vyčerpaný sa otočil a keď sa poberal von o niečo zakopol. Zacinkal zvuk skla, niečo sa posunulo a zažblnkotalo. Móric sa po to zohol, zobral to do ruky a postavil sa pri priezor, aby sa na to lepšie pozrel. Zázrak, kurva zázrak! Zajasal prekvapený Móric a neveril vlastným očiam. Pootočil vrchnákom a priložil k ústiu fľaše nos, aby sa uistil. Ďakujem otec prehovoril k fľaške a logol si poriadny dúšok domácej marhuľovici, ktorú dostal od nebohého otca pred 5 rokmi. Móric bol v tej dobe abstinent a dostal ju do daru na jeho tridsiate narodeniny. Ihneď na hľadanie rúška zabudol, vydal sa opäť do bytu a vyšiel na balkón. Cítil sa ako Boh a v tom návale radosti zakričal „Jebem aj vaše rúška!“ Po uplynutí hodiny a vypití polovice fľaše stál na balkóne a intuitívne sa zahladil na budovu vzdialenú takmer kilometer ďaleko. Veľkým písmom na jej streche stál ošarpaný názov Okresná nemocnica. V polopripitej hlave sa mu rozbehli mozgové závity na plné obrátky, no zatočila sa mu hlava a takmer odpadol. Nemohol sa ani nadýchnuť a v pľúcach pocítil ostrú bolesť. Prichytil sa zábradlia a niekoľko desiatok sekúnd mal pred sebou úplnú tmu. Toto sa mi nestáva - zašepkal si Móric a začal panikáriť - potrebujem rúško. Keď sa mu polepšilo, ostal stáť ticho ešte niekoľko minút a so záujmom pozoroval nemocnicu. Pár ďalších sekúnd mu stačilo na to, aby sa mu v hlave zrodil ten najhorší plán v živote. Plán života a smrti.

Bolo krátko po siedmej hodine večer a kráčal po osvetlenom chodníku, ktorý viedol priamo pred vchod tamojšej nemocnice. Nezabudol si so sebou zobrať fľašu, no niekoľko krát ju musel položiť, pretože ho chytil poriadny záchvat kašľu a mal problém sa nadýchnuť. Sadol si na lavičku bývalej autobusovej zastávky, ktorá bola priamo oproti nemocnice, avšak mimo všetkých svetiel a sledoval situáciu. Deň už to mal spočítané a noc sa chystala zobrať svoju rolu poriadne za pačesy. Móric vyčkával a vyčkával a čakal na svoju neznámu obeť. Stačilo len sedieť a dúfať, že nie všetci zamestnanci nemocnice sú autom. Po asi pol hodine čakania vyšli cez súkromné dvere nemocnice dve ženy. Prvá, blondína oblečená v bielom plášti držala stredne veľkú krabicu. Druhá, ryšavka oblečená v obyčajných denných veciach držala menšiu krabicu. Obe mali rúška, čo bola pre neho potešujúca správa a ešte niekoľko minút o niečom debatovali. Blondína v jednom momente vyťahovala niečo z krabice a dávala to ryšavke do tej menšej a následne ju zalepili lepiacou páskou. To budú rúška! Sebavedomo a hrdo zhíkol pre seba a vyčkával, kým neskončia rozhovor. Modlil sa, aby jedna z nich išla pešo a mohol využiť príležitosť. Klepúc sa horúčkou a zároveň aj nervozitou bol nesvoj. Skončite už kurva! Zahrmel agresívnejšie a jeho trpezlivosť sa začala vytrácať. Po ďalších 5 minútach sa konečne rozlúčili a kým blondína sa vrátila späť do nemocnice, ryšavka si to namierila na chodník vedúci k obydliam. Móric ju nasledoval, pokúšal sa byť neviditeľný, čo sa mu aj darilo, no alkohol v krvi mu moc nepridával na rovnováhe. Po niekoľkých minútach sa začal pripravovať na jeho poslednú fázu – fázu útoku. Začal sa čoraz viac približovať k ryšavke, prehrával si v hlave, ako to spraví a čo jej povie. Na tie dve základné veci však predtým nepomyslel – plán mal, ale podrobnosti tohto plánu úplne nedoladil. Teraz však nebol čas na premýšľanie, musel konať. Keď bol približne 20 metrov od nej, stalo sa niečo ďalšie, na čo ani len nepomyslel. Zachvátil ho dusivý kašeľ až ho pľúca rozboleli. Tento neprívetiví kašeľ ryšavku v tomto nočnom tichu riadne vyľakal a keď sa pozrela smerom odkiaľ zvuk zrejme vyšiel, nikoho tam nezbadala. Chvíľu ešte sledovala pohyb za svojim chrbtom a po krátkom okamihu opäť pokračovala smerom k svojmu domu. Móric sa stihol včas schovať za nevysoký krík, hodil doslova rybičku na trávu a sám sebe o niekoľko sekúnd následne vyčítal zanedbanie svojho zdravotného stavu. Na chvíľku si začal aj myslieť, že dostal ten nový vírus, avšak tak rýchlo, ako mu táto myšlienka prišla na rozum, tak rýchlo mu z toho rozumu aj vyletela. Tak to určite nie! Zamietavým tónom sám seba zarazil. Keď už ho to v rámci možností prešlo a mohol sa potichu hýbať, musel narýchlo vymyslieť ďalší plán. Nemal absolútne tušenie či ho zbadala alebo nie, no všimol si, že zrýchlila do kroku. To neveštilo nič dobrého a musel si dávať oveľa väčší pozor. Tento krát sa však nestačil ani len priblížiť na takú vzdialenosť ako predtým, pretože vošla do jedného z mnohých domov, ktoré sa v uličke nachádzali. Toto kurva nie je dobré! Uvedomil si, že mu zlyhávajú všetky plány a chcel to celé vzdať, no prešiel už veľkú cestu na to, aby to hodil za hlavu.

Stál na začiatku ulice a sledoval, čo sa deje v okolí. Nakúkal z chodníka do okien susedných domov a rozhodol sa, že ak nie dnes, tak nikdy. Kovovú bránku domu, v ktorej bývala preliezol pomerne jednoducho, až sa sám sebe začudoval, že si nerozpáral gate. Priblížil sa k domu a nakúkal z prednej časti domu do každého okna. Keď sa išiel pozrieť do posledného so sieťovinou, takmer dostal infarkt. Rozsvietilo sa v izbe svetlo a v rámci reflexu sa skrčil pod okno, no hlavou narazil do steny. Zajavkal od bolesti a následne sa rozhliadol po okolí či ho nikto nesleduje a keď mal pocit bezpečia, nakukol opäť opatrne do okna. V ňom zbadal ryšavku, ktorá si práve rozopínala podprsenku, z pod ktorej na Mórica vykukli dve plné prsia. Po pár sekundách sa Móricovi všetka krv prevalila z každého údu jeho tela na ten najhlavnejší – penis. Veľmi dlhú dobu nepocítil taký príjemný pocit aký mal teraz. Už viac ako štyri roky nemal žiadnu ženu a ani žiadny telesný kontakt. Predtým áno, mal dievčatá a veľa. Bol to mládenec s dobre platenou prácou a vypracovanou figúrou. No po úmrtí rodičov v jeden deň sa jeho život rozpadol. Začal piť, fajčiť a jeho telesná schránka, rovnako ako aj tá duševná, sa vyparili do zabudnutia. Ako tak sledoval tento úžasný úkaz v podobe dvoch nádherných telies, neuvedomil si, že sa v izbe už prestalo svietiť a dievča sa vyparilo. Rýchlo sa pleskol po tvári a vynadal si za to, aký je neopatrný. Ženské zbrane, neodpustil si a zasmial sa čo najtichšie. Stále sa však potreboval dostať dovnútra a okrem tohto okna, boli ostatné zatvorené. Malo síce sieťovinu, ale cez ňu sa určite dá dostať ľahšie ako cez zatvorené. Nemal však ani ako vypáčiť rám so sieťovinou a ak by použil hrubú silu, bolo by to v tejto lokalite opäť dosť hlučné a mohlo by to vzbudiť pozornosť. Navyše netušil či sa v druhej časti domu – tej od záhrady – niekto nenachádza, pretože ide o radovú zástavbu a nemá šancu sa na druhú stranu dostať bez toho, aby neprešiel cez samotný dom. Pozrel sa do svojej ľavej ruky, v ktorej ešte stále držal fľašu, no už prázdnu. Dal si dole bundu, zabalil do nej fľašu a zo skalky pred domom zobral kameň, s ktorým niekoľko krát buchol do bundy. Nápad sa mu vydaril – fľaša sa rozdelila na dve časti. Jednu nechal na mieste a s druhou sa vybral rezať sieťovinu. Nešlo to však tak ľahko, ako si myslel. Mal problém s dýchaním a hlava ho bolela čoraz viac, no nakoniec sa mu to podarilo a dokázal vyrezať dostatočne veľkú dieru na to, aby sa cez ňu dostal do domu. Ocitol sa v izbe, ktorá zjavne patrila dievčine. Rozhliadol sa okolo seba, potichu prehľadal izbu a keď nič zaujímavé nenašiel, vyrazil ku dverám. Prilepil si k nim ucho a pozorne načúval. Počul doliehajúce slabé zvuky, ktoré zrejme vydával televízor v izbe na druhej strane domu. S priloženým uchom načúval viac ako minútu a rozhodnutý vyraziť, otvoril dvere. Ocitol sa v úzkej, dlhej chodbe a jediné záblesky svetla, ktoré sa rozliehali domom vychádzali opäť z televízora. Potreboval vedieť či sa v miestnosti, z ktorej vychádza zvuk nachádza len ryšavka. Opatrne, pridŕžajúc sa stien prešiel na koniec chodby a jedným očkom nakukol do veľkej otvorenej miestnosti, kde bola prepojená obývačka s kuchyňou. Pozrel sa na sedačku a najprv zbadal známu ryšavo vlasú krásku a o sekundu neskôr o niečo menšiu, útlejšiu a staršiu ženu. Móricovi to z časti skomplikovalo situáciu, ale uvedomil si, že dve útle žienky proti nemu nemajú žiadnu šancu. Sledoval ich ešte hodnú chvíľu až takmer zabudol, kvôli čomu sem vlastne prišiel. Uvedomil si to až vtedy, keď si všimol, že obe majú na svojich tvárach rúška a vedľa sedačky sa nachádzala krabica, ktorú si so sebou ryšavka priniesla. Rúška! Zahundral si Móric a v návale emócií, adrenalínu, horúčke a alkoholového opojenia vykročil ráznym krokom smerom k ženám. Tie ho zaregistrovali takmer ihneď ako vošiel do miestnosti a nechápavo na neho zazerali.

„Čo tu chcete? Kto ste?“ Zajakala ryšavka a v šoku ostala sedieť rovnako, ako aj jej matka. On však len ukázal rukou aby držala ústa a vybral sa rovno ku krabici. S rozbitou fľašou rozrezal krabicu a následne sa v nej začal hrabať, ako keď malý chlapec rozbaľuje na Vianoce darčeky. Pocit radosti však vystriedal pocit hnevu, zúfalstva a smútku, pretože v nej nenašiel to, čo hľadal. Žiadne rúška sa v nej nenachádzali, iba akési papiere a na nich čmáranice.

„Čo to má kurva znamenať? Kde sú rúška?!“ Zvreskol na nich prepotený Móric a trasúcou sa rukou na nich namieril fľašu s ostrými hranami. Tie celé červené od strachu a ešte stále vo veľkom šoku ostali ako prikované bez najmenšieho náznaku pohybu.

„Ešte raz sa ťa spýtam! Kde si dala tie rúška?!“ Tento krát už doslova prskal od nervov. Ryšavka sa nakoniec odhodlala prehovoriť a tichým hlasom odpovedala „Žiadne rúška nemáme.“ Móric sa však nedal oklamať, podišiel bližšie k ženám a ukázal na krabicu „A v tomto bolo čo? Videl som ťa v nemocnici, ako ti tam tie rúška dávala tá druhá!“ Následne sa presunul opäť ku krabici, zobral ju do rúk a vysypal všetok jej obsah na sedačku. Z nej sa vyvalilo niekoľko desiatok stránok rôznej veľkosti, na ktorých sa nachádzali rôzne čmáranice a po krátkej dobe ticha nakoniec prehovorila „To sú kresby a venovania od detí z nemocnice. Žiadne rúška v tej krabici neboli.“ Móric sa v návale bolesti a veľkého zúfalstva držal oboma rukami za hlavu a nezrozumiteľne si šomral popod nos. V istom momente ho vyrušil hlas staršej ženy „Prosím, neubližujte nám. Odíďte a my o vás nikomu nepovieme. Zabudneme na toto celé, dobre?“. Skúšala to na neho psychologicky a nie len v jej očiach, ale aj v očiach jej dcéry sa vyrojili slzy.

„Drž hubu!“ Zhúkol na ňu až sa rozkašlal a chytil si miesto hlavy hruď. Až teraz si ryšavka všimla jeho spotené čelo, trasúce sa telo, kruhy pod očami a suchý dráždivý kašeľ.

„Pane, ste chorý. Môžem Vám pomôcť, som lekárka.“ Snažila sa k nemu prihovoriť jemným hlasom ako keď sa doktor prihovára k detskému pacientovi.

„Počujete ma? Ak s tým súhlasíte, zoberiem vás do nemocnice a nikto sa o ničom nedozvie“ skúšala to opäť, pričom mama sediac vedľa nej kývala hlavou v znamení podpory. Móric sa však nedal a myslel len na jedno slovo – rúško. Keď si už obe mysleli, že sa situácia z časti upokojila urobil Móric niekoľko krokov k nim, pustil fľašu na koberec a siahal vystretými rukami ženám na tvár. Snažil sa dostať rúška z ich hlavy dole, ale ženy sa aj napriek svojim útlym postavám bránili dostatočne silno na to, aby sa mu to nepodarilo. Móric nepredpokladal, že sa situácia dostane až do takéhoto bodu, takzvaného bodu zlomu, no povedal sám sebe, že už nemá čo stratiť. Rúško sa mu zatiaľ strhnúť nepodarilo ani jednej z nich a tak sa potreboval zbaviť silného odporu, ktorý prekvapivo kládli. Preto sa napriahol a z celej sily vrazil päsťou staršej žene do tváre. Tá nestihla zareagovať, pocítila bolesť na ľavej strane tváre a jej útla postava skĺzla zo sedačky tak ľahko, ako keď voda padá vodopádom.

„Mamaaa!“ Zvreskla ryšavka s očami plnými od sĺz neveriac, čo sa to deje. Jedna je vyradená, pomyslel si natešený Móric nadopovaný adrenalínom a sústredil sa na svoju druhú obeť. Vystrel pred seba obe ruky a chytil šokovanú ryšavku pod krk. Začal ju dusiť, vypleštila oči a snažila sa kopnúť Mórica do prirodzenia, no neúspešne. V momente, keď si Móric víťazoslávne myslel, že nie len boj, ale celú vojnu vyhrá, sa mu zatočila hlava a pľúca prestali pracovať. Ešte chvíľku ju držal pod krkom sledujúc jej oči, no teraz nemohol bojovať s ňou, ale sám so sebou. Nemohol dýchať. Kyslík v pľúcach mu ubudol na minimum a miesto lapania jej krku teraz lapal on po tom svojom. Zvalil sa na zem držiac sa svojho krku, chrčiac od nedostatku vzduchu a posledné útržky, ktoré pred sebou zaregistroval bola uplakaná ryšavka s veľkým kuchynským nožom.

Keď otvoril oči bol pripútaný na lôžko a na tvári mal masku. Dýchaciu masku. Pomáhala mu dýchať a dodávať kyslík do jeho pľúc. Trvalo mu ešte hodnú chvíľu, kým si uvedomil, čo všetko sa stalo. Obchod. Rúško. Ryšavka. Dom. Záchvat. Kým rozmýšľal nad predchádzajúcimi udalosťami, dvere do izby sa otvorili a prišla k nemu neznáma osoba. Nedokázal sa poriadne hýbať a aj ten najľahší pohyb mu spôsoboval veľké bolesti. Podišla k nemu bližšie a nahla sa ponad neho. Keď sa im stretli oči, okamžite spoznal osobu, ktorá nad ním stojí. Bola to ona – ryšavka. Stretli sa im pohľady a prekvapilo ho to, čo v jej očiach videl. Čakal nenávisť, hnev či strach. No ani jedného sa nedočkal. Bola to ľútosť. Ľudská ľútosť, ktorá jej vyžarovala z očí človeka, ktorí vidí umierajúceho. Chcel sa jej za všetko ospravedlniť, konal v návale opitosti, zúfalosti a malichernosti, no nedokázal zo seba dostať ani hlásku. Ona to však vedela, pri pohľade do jeho očí to vycítila a kývla hlavou v znamená porozumenia. Chytila ho za ruku a držala ju až do jeho posledného výdychu.

Svetlo. Svetlo na konci tunela. To opisujú všetci, ktorí sa priblížili k smrti ale ktorí sa vrátili späť do života. Ktorých Boh poslal späť plniť si svoju pozemskú misiu, napraviť svoje chyby a Móric veriac v sám seba dúfal, že toto svetlo uvidí aj on. Ale žiadne svetlo neprišlo, ostala len tma.