Všetko vyzeralo inak. Nevedel to opísať pretože to ešte nikdy v živote nevidel. Všetko bolo tak ponuré. Bol neskorý večer. Vysoké budovy v tvare kvádra boli fádne a nezaujímavé. Jediné čo si teraz prial bola náruč nejakej príjemnej Oxenfurtskej študentky, alebo meštianky, alebo šľachtičnej, vlastne to bolo jedno. Všade lepšie ako tu. Marigold sa snažil všetko okolo seba snažil vstrebať, no jeho jemná básnická povaha to jednoducho nezvládala. Vedel, že jediné čo teraz potrebuje je sa poriadne opiť. Hádam sa v tomto blázinci nájde pohár piva pre jedného z potomkov matky poézie. Prechádzal ďalej po rušných uliciach a nechal sa riadiť svojim inštinktom, vyzeral miesto ktoré by aspoň zďaleka pripomínalo hostinec. Po chvíli blúdenia pred sebou zbadal budovu ktorá hrala asi všetkými farbami. Hučala...hudba? Znelo to naozaj príšerne, ako Zoltan so svojou partou po vypití celého súdka piva. Ten orchester hlasných grgov a prdov bol až nápadne podobný zvukom vychádzajúcim z tej prežiarenej budovy. Riskol to a vstúpil dnu. Nasledoval asi najväčší šok za poslednú polhodinu. Ak bol exteriér budovy dúhou, jej vnútrajšok sa podobal farebnej kulise, ktorú nevedel vyčarovať žiaden z mágov ktorých poznal. Podlaha z ktorej vychádzali tie najrôznejšie odtiene tých najpodivnejších farieb. Oči mu prešli od podlahu do stredu miestnosti a zhodnotil, že mu Oxenfurt predsa len až tak nechýba. Tancovali tam sporne oblečené ženy a preto básnik inštinktívne trielil medzi ne. Zdržal sa len chvíľu, pretože uvidel niečo čo sa podobalo výčapu.

Za ním stála asi 40-ročná žena oblečená podobne ako tie na parkete. Zatiaľ nevidel ani jedného muža. „Hostinská, jedno pivo poprosím!“. Žena sa rozosmiala, ale naliala mu. Posadil sa za výčap a pozoroval okolie. „ Ty nie si miestny, však?“ opýtala sa hostinská. „ To teda nie som.“ odpovedal básnik a upravil si svoju čiapku s pierkom. „Máte tu nocľah?“. „Nie,“ povedala hostinská a na tvári jej akoby zamrzol pobavený úškľabok „to naozaj nemáme.“ Marigold si uvedomil, že z nej viac asi nedostane, preto sa zdvihol položil na výčap 5 strieborných mincí, načo barmanka vyvalia oči, no ostala ticho. Zasa sa na parkete chvíľu premával, až kým sa nerozhodol pre jedno z dievčat. Pretlačil sa k nej cez masu ostatných a vystrúhal najhlbšiu poklonu, akú mu obmedzený priestor dovolil. „Zdravím tú, ktorej krása necháva zahanbené aj sochy nýmf.“ Hlasný smiech, dievča imitovalo poklonu, chytila ho za ruku a začala s ním tancovať. „ Ja sa volám Kate, ty?“ Zatiaľ to išlo celkom dobre. „ Ja som Marigold, skromný služobník umenia. Vieš ty Kate, že mi o tebe napadajú verše?“ Kate sa usmiala. „Naozaj, poďme si sadnúť nech mi ich môžeš predniesť.“ Marigold si bol istý. Keď si sadli, začal improvizovať, no na Kate to očividne urobilo dojem.

Keď ten potetovaný chlap a partia ďalších potetovancov hlučne vošiel dverami, básnik si ho nevšímal. Všímať si ho začal, až keď si namieril priamo k jeho stolu. „ Hej, ty mi balíš dievča?“ vykríkol ten, čo vošiel ako prvý, očividne vodca bandy. Nečakal na básnikovu odpoveď, schmatol ho za golier a prirazil k najbližšej. „ Treba to tu vy maľovať, načerveno.“ Smiech kumpánov. „ Jake, daj mu pokoj.“ Ozvala sa Kate, stíchla však keď ju ten surovec prebodol pohľadom. „ Maľovať sa nebude.“ Ozval sa z rohu známy hlas. Známy hlas vyskočil a ťal piruetou na dvoch najbližších grázlov. Tak ako si to Marigold pamätal. Jake stratil hlavu hneď nato. „Sakra, Marigold, teba nemôže človek nechať hodinu bez toho aby si sa do niečoho zaplietol.“ povedal Geralt. „ Geralt? Čo? Ako?“ pýtal sa zmätene. No zaklínač ho už ťahal za ruku von z toho divného hostinca.