„Doktor. Máte horúčku.“

„Prosím vás, sestra. Máte tu asi sto skutočných pacientov a vy meriate teplotu mne?“ Štefan sa usmial očami, iba tie mu bolo vidno spod ochranného štítu nad respirátorom typu päť. V provizórnej nemocnici mali teraz príliš veľa povinností, s príliš mnohými cudzími ľuďmi, ktoré občas spôsobili, že spadli v rozhovore do formálneho vykania.

Bolo to trochu smiešne a keď si uvedomili, čo robia, hoci sa veľmi dobre poznajú, okamžite s tým prestali.

„Všimla som si už popoludní, že ti nie je dobre.“ Klára vyzerala naozaj ustarane.

Za posledné tri týždne v plnom nasadení sa už všetci naučili rozoznať náladu toho druhého iba podľa tvaru obočia a tak sa Štefan poponáhľal upokojiť ju: „Som kompletne chránený, Klára. A nič mi nie je. Iba sa trošku potím.“ Neutrel si čelo, nemohol. Pod ochranný oblek sa nedalo dostať. Ale dokázal jedným okom žmurknúť. „Neboj sa. Ja sa nenakazím .Ty si dávaj pozor. Na príjme je ďalšia päťdesiatka ľudí, ktoré môžu potrebovať našu pomoc. Dobre?“

„Pán doktor...“ napomínací tón zanikol pod rúškom.

„Počula si ma? Choď tam a postaraj sa o nich. Ja som skontrolova vážne stavy a teraz si pôjdem odpočinúť. Uvidíme sa ráno.“

Klára ho nakoniec musela poslúchnuť, koniec-koncov, bol jej priamy nadriadený. Celé hodiny zapisovala nových pacientov, odoberala testy s ostatnými členmi tímu a to ju rozptýlilo. Keď skončili, bola už hlboká noc a bola unavená ma smrť.

Ale bála sa. Štefan veľmi tvrdo pracoval po celý čas od vypuknutia epidémie. Vybavila si jeho spotené čelo i to, že občas zakašlal a zmrzla strachom. Musí ho niekde nájsť. Márne sa však motala chodbami, nenašla po ňom ani stopy. Predstava, že niekde leží v bezvedomí ju privádzala do zúfalstva.

„Nevideli ste doktora Ludrovského?“ pýtala sa každého, ale nikto o ňomnič nevedel.

Nakoniec musela svoje snahy vzdať. Cigarety jej dávno došli, iba starý zvyk ju vyhnal von, k zadnému vchodu kam chodievala obyčajne. Skoro však spadla, lebo sa potkla o niečo, čo jej ležalo v ceste. Na kachličkách ležal zničený ochranný oblek. Bol rozdriapaný, akoby toho, kto ho vyzliekal zachvátila panika alebo sa veľmi ponáhľal. Takéto veci neboli až tak veľmi nezvyklí, časy boli zlé. Zobrala ho a niesla ho zahodiť do kontajnera.

Vonku sa už brieždilo. Okrúhly mesiac už zapadol a ranné svetlo si postupne prehrýzalo cestu k trpiacemu svetu.

Za Klárou sa mihol tieň, akoby po dvore prebehol veľký pes. Svižne sa prešmykol do vchodu a zmizol v chodbe. Ona si ho nevšimla. Vošla dnu a vrazila priamo do náručia svojho doktora Ludrovského.

„Štefan!“ Vydýchla si, keď ju objal. „Kde si bol?“

Na sebe mal iba biely plášť a na nohách kroksy. „Bol som sa trochu vyvetrať. Veď aj ty.“

„Nič ti nie je?“

Položil jej ruku na svoje čelo.

„Hovoril som ti – ja sa len tak ľahko nenakazím.“