Cŕŕŕŕn!

Otravný zvuk zvončeka vytrhol Jakuba z myšlienok.

Neochotne vstal od počítača, na ktorom práve prezeral ponuku seriálov a pomaly sa šuchtal k dverám.

Týždne v karanténe sa na ňom podpísali. Pribral najmenej päť kilo, vlasy mal mastné a ani sa už neobťažoval obliecť si niečo iné, ako trenky. Vlastne úplne stratil pojem o čase. Ani nevedel, či je dnes štvrtok, alebo nedeľa.

Dovliekol sa ku dverám a nazrel cez kukátko. Nikoho nečakal. Kto to môže byť? Omyl, alebo snáď Svedkovia...

Pokrivený obraz ukázal ženu. Bola pekná, mladá. Gaštanové vlasy natočené do jemných vĺn, tvorili dômyselný účes ozdobený na boku malým, rozkošným klobúčikom. Pery mala natreté výrazným rúžom koralovočervenej farby. Neznáma sa netrpezlivo vrtela a obzerala okolo seba. Vyzerala takmer, akoby sa jej veľmi chcelo cikať.

Jakub siahol do kopy oblečenia, ktoré sa váľalo na zemi. Vytiahol z neho plus mínus použiteľné tričko a narýchlo si ho pretiahol cez hlavu. Otočil kľúčom v zámke – cvak. Dvere sa otvorili.

Zaznamenala pohyb. Nahodila úsmev číslo jeden a skôr, ako ju stihol osloviť, spustila.

„Dobrý deň, som z plynární. Vy ste majiteľom prípojky?“

Premeral si ju od elegantných lodičiek, cez rafinovaný kostýmček až po ten malý klobúčik, ozdobený pierkom... snáď z bažanta? V rukách držala malú kabelečku, ale nevidel žiadne dosky.

„Som majiteľ. Môžete sa prosím nejako identifikovať?“

„Úžasné.“ Odstrčila ho a už bola dnu. „Sám majiteľ. Milujem majiteľov!“

Sebaisto vošla do jeho bytu, prešla obývačkou a zamierila rovno do kuchyne. Rozbehol sa za ňou.

„Prepáčte slečna, máte nejaký preukaz?“

„Mám všetky preukazy.“ Otvorila kabelku. „No počkať, počkať... Musí to byť niekde tu. Aha!“

S víťazoslávnym úsmevom vytiahla z tašky niečo, čo vzhľadom aj veľkosťou najviac pripomínalo Fabergého vajce.

„To,“ Jakub ukázal prstom na vajce, „To nie je preukaz.“

„Jasné, že nie! Čo si si myslel?“

Jakub ju takmer nestíhal sledovať. Uložila predmet na horák sporáka a zapálila pod ním plameň.

„To je čo?“ Odfrkol. „Nejaké nové zariadenie na meranie plynu?“

Jej skúmavý pohľad sa doňho zabodol náhle a bez varovania. Zrazu mal pocit, že nemôže dýchať. Jej oči boli hlboké, zelené, hypnotizujúce ako oči mačky.

„Ty si pekný čudák.“ povedala pomaly. „Vieš o tom?“

Mlčal. Nedokázal od nej odtrhnúť zrak.

Ticho prerušila ako prvá.

„Potrebujem kečup. Kečup, kečup, kečup. Máš tu niekde kečup?“

Pobehovala sem a tam po kuchyni a nazerala mu do skriniek.

Podal jej fľašu kečupu z chladničky.

„Nech sa páči.“

„Zlatíčko!“ Žiarivo sa naňho usmiala. Otvorila fľašu a vymačkala si jej obsah priamo do úst.

Jakub ju s úžasom sledoval. Začínal rozmýšľať, či sa mu to náhodou celé iba nesníva.

Vajíčko na sporáku začalo pískať a dymiť. Neznáma sa znovu horúčkovito prehrabávala v kabelke.

„Dopekla. Všetky som minula? To je trapas...“

Vzhliadla. Ich pohľady sa znovu stretli. Vykúzlila neodolateľný, trochu ostýchavý úsmev.

„Zlatko, máš nejaké kondómy?“

Nasucho preglgol.

Náhodou mal celú krabičku. Nie že by ich potreboval, ale jeden nikdy nevie.

„Jasné. H-hneď som späť.“

Cestou do spálne sa snažil nejako dať dokopy. Bolo to síce náhle, ale na druhú stranu, bola pekná a železo treba kuť za horúca.

Vrátil sa aj s krabičkou prezervatívov.

Žiarivo sa usmiala.

„Paráda!“

Vytrhla mu ich z ruky. S búšiacim srdom sledoval, ako otvára balíček zubami. Medzi koralovčervenými perami svietili ako perly.

Otočila sa k nemu chrbtom a šikovne navliekala kondóm na vajíčko. Nafukoval sa ako balón.

Jakub už ničomu nerozumel.

„Tak, mali by sme sa rozlúčiť.“ Povedala, sledujúc ako výpary z vajíčka rýchlo plnia prezervatív. „Ďakujem za pomoc a snáď sa ešte uvidíme.“ Koketne naňho žmurkla. Zrazu stála pred akýmsi portálom. Jeho povrch sa vlnil ako vodná hladina. Odpojila vajce a schovala si ho späť do kabelky.

„Zatiaľ pápá!“ Vtisla mu bozk na líce. Potom sa zvrtla a vstúpila do portálu. Ten sa za ňou rozplynul, akoby ani nikdy neexistoval.

Zmätený Jakub stál v kuchyni. Po nepozvanej návštevníčke mu ostal len odtlačok koralového rúžu na líci a poloprázdna fľaša kečupu.