Kaori bežala. Pľúca ju pálili od námahy. Skok, dva, tri a ocitla sa na rohu ulicu. Vybrala prudkú zákrutu doľava. Dovolila si krátky pohľad cez plece.

Obrovská slizká masa, z ktorej vytŕčal tucet chápadiel, napredovala znepokojivo rýchlo. Hoci uháňala ako o život, bytosť jej bola neustále v pätách.

V očiach ju pálili slzy. Krátka modrá sukňa školskej uniformy za ňou viala a odhaľovala miesto, kde sa stretávali okrúhle polovičky jej zadku.

Bolo to ako zlý sen. Ľudia sa pred obludou rozpŕchli ako mravce, ale zbytočne. Tá vec, ktorá bývala jej bratom, chcela JU.

V zbesilom tempe Kaorina noha odrazu zakopla. Jej žalúdok sa zhúpol v okamihu beztiaže. Na pár úderov srdca plachtila vzduchom.

Náraz na chodník jej vyrazil dych. Ľavé koleno zaplavila vlna bolesti. Schúlila sa do klbka.

Lepkavé chápadlo sa ovinulo okolo jej pása a dvihlo ju do vzduchu, akoby nevážia viac, než pierko. Ďalšie chápadlá sa ovinuli okolo jej členkov. Cítila, ako jej líca polieva horúci rumenec, keď si ramená obrovského monštra razili cestu pod jej nohavičky.

„Yame! Yame, onii-chan!“ vykríkla, zaplavená zmesou ostychu a zvláštneho vzrušenia.

***

Vzduch v preplnenej sále bol ťažký a vydýchaný. Hchkg konečne odtrhol pohľad od plátna. Posunkom upozornil kolegu. V tichosti vstali a opustili miestnosť.

„Odchádzame,“ znakoval, kým kráčali dlhou chodbou k východu. Ľudia ich míňali ľahostajne. Pre bežného pozorovateľa boli len párik hluchonemých.

„Odvolaj inváziu,“ pokračoval a chápadlá, zamaskované ako ruky, sa mu navidomoči triasli. „Slúžim už dobrých štyristo rokov a takéto zvrátené bytosti som veru ešte nevidel.“