Mnohí hovoria, že náš osud je vopred daný a nič sa nemôže zmeniť. Ale neraz vidíme, že naše skutky môžu odkloniť smer cesty. Niekedy stačí kúsok doprava, alebo doľava a odrazu všetko môže byť iné. Často vidíme, že nejeden z nás nečestne hromadí hmotné statky. Kradne, ničí ľudské životy, necitlivo sa správa k prírode. Nakoniec mu nič nezostane. Všetka snaha- pachtenie vyjde navnivoč, ale koľko bolesti a utrpenia po sebe zanechajú!

Preto každí, by si mal na viditeľné miesto napísať heslo: „Ži a nechaj žiť!“ Nezabudnime, že každý živý tvor má právo na život! Aj človek! Nechcem, aby sa ľudia v budúcnosti dožili toho, že budú stáť frontu pred obchodom, aby si kúpili liter vody a kúsok chleba.

Tento príbeh je o tom, kam môže spoločnosť doviesť nenásytnosť, ľahostajnosť, nemali by sme na všetko hľadieť iba cez peňaženku.

Všetko sa odohralo tak, ako si malá vysnívala. Matka, keď sa vrátila z liečenia sa zoznámila s Jozefom. Netrvalo dlho a našli v sebe zaľúbenie a ich vzťah vyústil v manželstvo. Napodiv si všetci našli k sebe cestu. Vytvorila sa z nich malá komunita. Chlapci už boli vo veku, keď sa im začínajú páčiť dievčatá. Onedlho ich čaká maturita a oni sa rozídu na školy. Jozef s nimi zvažoval, čo budú robiť, čím sa budú živiť. Momentálne mali príliš veľa záujmov. Viliam túžil ísť na techniku. Mária sa chcela venovať botanike a Samuel zvažoval umeleckú školu, alebo zdravotníctvo, lákala ho aj geológia. Sám si uvedomoval, že na zemi je toľko problémov, biedy, chorôb, zamorená pôda, znečistené ovzdušie. Jozef ho jemne napomínal, že sa nemá ponáhľať s výberom. Nech si vyberie jednu oblasť, alebo takú, ktorá zahŕňa všetky jeho záujmy. Všetky deti upozorňoval, že celý svet nemôžu zachrániť. Neskôr sami uznajú, keď sa pozrú do sveta, zistia, že paša nikde na svete zelenšia, ako doma a tie problémy, ktoré sú vonku sú aj tu, len treba otvoriť oči, pohýbať hlavičkou a nájsť riešenie. Všetci by si mali brať príklad z toho, že v minulosti chodili chlapci na štúdia a remeslá do sveta. Vraveli tomu (že šli na do sveta na skusy). Po čase sa mnohí vrátili domov a zúročili svoje vedomosti. “No tatko ty máš, ale náladu.“ Divil sa Samuel. „Ešte nikdy si nepredniesol takú dlhú reč. Vary sa niekam chystáš? Si chorý?“ Spýtal sa Viliam.

„Prečo by som bol chorý? Nemôžem sa s vami iba tak -jednoducho porozprávať, ako rodič s deťmi. Verte mi, že stratený čas je veľmi vzácny, aj vy mne môžete všeličo ukázať - naučiť. Máte také vedomosti, ktoré som ja vo vašom veku nemal“ (a tie, ktoré mám – nemám odvahu vám odovzdať- nesmiem. Vraj aj tak by si nič nezapamätali,.. alebo áno?)

“No chlapci učte sa – užívajte si života. Naberajte skúsenosti. Buďte rozumní, ale svoj život nepremrhajte. Jedno si zapamätajte, že každá akcia má svoju reakciu. Ešte jedno vám poviem. Nedajte sa v budúcnosti nalákať na nejaký lukratívny džob, všetko má dve stránky, treba si to poriadne rozmyslieť. Napríklad: či budeš svojim pánom, alebo niekoho sluhom, nedajbože otrokom. Prosím vás, nedajte sa k vojakom, alebo na lekársky výskum, nedajbože genetiky. Je to veľmi nebezpečné. Bežte čo naj ďalej. (Načo by mi bola táto informácia, že je to nebezpečné, keď som vtedy nevedel to čo viem teraz? Kládol si otázku.)

„Tatko ty sa len neboj, už niečo nájdeme, čo nás uspokojí. Uvidíš, že budeme ako ty?„ Viliam mrkol na svojho brata a už chcel bežať za chlapcami. “Počkajte chcem vás o niečo poprosiť. Viete, že s Veronikou čakáme dieťa. Už obaja máme svoje roky. Veronika bola v minulosti ťažko chorá a teraz neustále musí byť pod lekárskym dozorom a tí sú v hlavnom meste, blíži sa už jej čas o pár týždňov porodí. Nechcem, aby cestovala sama. Robia jej rôzne testy a ona sa niečoho strašne bojí. Nechce o tom hovoriť. Je lepšie, ak som prítomný na vyšetreniach.“

„Je Veronika v poriadku?“ Spýtal sa Samuel.

„Zdá sa, že áno, len neviem načo sú tie testy a tak mnoho a je to bolestivé a nejako podozrivé, keď o tom hovorím, mám z toho veľmi zlí pocit. Musím o tom porozmýšľať a prísť tomu na koreň.“

„Tatko, Anton povedal, že máme veriť svojim pocitom vyhneme sa mnohým budúcim ťažkostiam.“ Provokačne Samuel ukázal na svoj nos. “O čo si nás chcel požiadať?“

„Bol by som bol rád, keby ste si viac všímali malú Tinku, aby sa v tejto novej rodine necítila odstrčená. Viem, že teraz sa o ňu stará babička Eva, vodí ju do škôlky a na jeseň pôjde do školy, ale cez prázdniny sa bude zdržiavať u nás. Venujte sa jej pozornosť, naučte ju, aby bola viac samostatná. Berte to ako domáci projekt – maturita z rodičovstva. Verte že sa vám to raz zíde. „ Nič sa neboj tatko už sme nad tým rozmýšľali. Kľudne nám ju môžeš zveriť.“ Obaja nadšene súhlasili.“ Chlapci, ale s tou výchovou nepreháňajte, nechcem mať z nej akčného hrdinu.“

„Nič sa neboj tatko. Budeš spokojný.“ (V duchu si sľúbili, že ju naučia všetko, čo vedia oni. Anton im na srdce kládol, že majú dievča naučiť všetko to čo ich naučil on, lebo príde doba, keď to malá bude potrebovať a oni už nebudú mať čas.)

Napodiv si obaja chlapci malé dievčatko obľúbili. Odrazu začali spolu tráviť čas. Naučili ju bicyklovať. Ukázali jej všetko - čo im ukázal Anton. Hltala ich každé slovo. V piatich rokoch jej zo srandy napísali abecedu. Netrvalo dlho a dievočka vedela čítať. Dožadovala sa, aby ju naučili aj písať, počítať. Všetko čo povedali si zapamätala. Mali z toho radosť, že je taká bystrá. Trénovali ju ako malú opičku. Za to leto čo bývala u nich, získala také vedomosti, aké by jej nedala žiadna škola, aj Mária sa pridala k učeniu. Malú učila všetko o rastlinách, názvy ich pestovanie, ich využitie. Bola vďačná, že ju brali, ako seberovnú, nie ako otravné decko. Viliam ju naučil. Všetko o mapách, ako z nich čítať, trénoval ju v hádankách v predkladal jej rôzne hlavolamy, kázal jej opisovať rôzne situácie, potom od nej vyžadoval, aby našla riešenie, ako predísť nešťastiu, ako sa dostať z obkľúčenia a tiež ako otvoriť jednoduché zámky. Za krátku dobu dokázala všetko hravo zvládnuť. Najviac boli šokovaní, že čo raz počula, už viac nezabudla. V piatich rokoch dokázala hrať šachy ako nejaký veľmajster. Vrchol toho bolo, keď sa jej výchovy ujal Samuel. Naučil ju sebaobranu. Rôzne chmaty, vyžíval sa v tom, že dievčatko už v mladom veku dokázalo byť vojenským stratégom. Vedela odhadnúť každý krok protivníka. Dokázala si v hlave ako na počítači, vybaviť rôzne kroky protivníka. Vedela zlikvidovať rôzne útoky.

Na počítači vedela hrať rôzne bojové hry. Napodiv vždy zvíťazila. Dokázala hrať do neskorej noci. Nepotrebovala spať. Stávala sa závislá od počítača. Jedného dňa si Jozef zavolal svoje staršie deti a veľmi dôrazne im túto výchovnú činnosť zatrhol. Vysvetlil im, že je to malé dieťa a nie je nijaká cvičná opička. Prízvukoval im, že rôzne vládne agentúry vyhľadávajú múdre deti. Zoberú ich z rodín a vychovajú z nich rôzne monštrá. Okradnú ich o detstvo, ak sa rozkríkne – čo všetko vie, jej život sa skončil. Spýtal sa chlapcov či by dokázali žiť, niekde zatvorení, aby od nich niekto neustále niečo vyžadoval. Nútil ich riešiť nezmyselné otázky. Celý svoj život by boli niekde zatvorený a nikdy by nemali možnosť sa dostať na slobodu. Modlite sa, varoval ich, aby ste sa nikdy v živote nedostali do situácie, keď nebudete mať svoj život pod kontrolou. Odteraz, žiadny výcvik. Žiadny počítač iba hry a šport.“

„Otec, ale ona je aj v tenise génius a loptové hry – to ani nehovorím.“ Ohradzoval sa Samuel.

„Chlapci, je to zlé. Čo s ňou budeme robiť? Je to bystré dieťa, ale ak sa prevalí čo je zač, tak ju nič dobré nečaká. Je vám jasné, že je závislá, ak ju teraz lekári budú liečiť, lieky jej môžu zničiť zdravie. Netrvalo by to dlho a ihneď by uhádli čo je zač. Nenechajú si to pre seba. Musíme jej pomôcť sami. Od vás očakávam, že prispejete nejakým rozumným návrhom. Odteraz žiadne trénovanie.“ Povedal Jozef.

Malá Tinka stála za dverami a vypočula si celý rozhovor. Bola celá v šoku. „Tak chlapci ju cvičili ako opicu a ona si myslela, že ju majú radi a berú ju ako seberovnú a oni sa iba zabávali. To bolí. To je kruté. Chytila sa za hlavu. Musí ujsť, ale kam? Babička Eva ju mala vždy rada. Vždy ju chápala, ona vždy vedela nájsť tie správne slová. Nemusí tu žiť s ľuďmi, ktorí ju považujú iba za opicu a ani nebude.“ S plačom vybehla z dverí, Na dvore našla svoj malý detský bicykel. Naskočila a zamierila k lesnej chatke, kde bývala počas sezóny babička. Oči mala plné sĺz. Nevidela na cestu. Nevšimla si, že oproti nej ide čierne auto. Malá sa dostala pod kolesá, akoby zázrakom urobila salto a ocitla mimo ich dosahu. Bicykel zostal skrivený pod kolesami. Chlap auto zastavil. Dvaja z neho vyskočili chceli dieťa vtiahnuť do vozidla. Keď to uvidel Jozef ihneď pochopil, čo sa chystajú spraviť. Okamžite pribehol k dieťaťu a vzal ju pod svoju ochranu a striktne im povedal, že dieťaťu nič nie je a nepotrebuje ich pomoc. Vybral z vrecka telefot a naznačil posádke, že zavolá políciu. Neochotne sa vzdali svojho úmyslu zmocniť sa dieťaťa. Všimol si, že auto sa stiahlo do bočnej ulice a tam čakalo na jeho ďalší krok. Všimol si skok malej a jej bezpečné pristátie vedľa auta.

„Čo sa deje? Hovoril si v duchu. Toto nie je normálne. Musím zavolať Eve. Je múdra a jej inštinkt je neomylný. Snáď ma nechytá paranoja ? Vari sa tá hrôza znovu začala?“ Kládol si otázku.

Malá plakala. Nechápala ako sa dostala spod kolies. Jozefovi došlo, že u dieťaťa sa predčasne prejavili schopnosti cestovateľov a tí ľudia išli naisto, chceli ju uniesť a nie k žiadnemu lekárovi.

Vošiel do domu a pevnej linky zavolal Eve a stručne jej povedal čo sa malej stalo. Neprešlo ani desať minút a Eva prišla na svojom malom tátošovi. Dievčatko sa k nej rozbehlo a horko sa rozplakalo „Babička...ja tu nebudem... ja chcem preč! ... Ja chcem bývať u teba! Oni ma nemajú radi! “Zajakavo chcela rozpovedať, čo sa jej stalo, ale taký rozhovor na dvore by bol príliš nebezpečný.

„Vieš čo zlatíčko, neplač.“ Tíšila ju. „Teraz choď do svojej izby. Ja sa musím o všetkom čo sa stalo porozprávať s tvojimi rodičmi. Toto nie je také jednoduché, musíme nájsť riešenie. My ti o všetkom povieme. Veríš mi? Tu máš vreckovku, osuš si slzičky a hraj sa z bábikou. Povedz jej peknú rozprávku. Ona ťa isto bude počúvať.“

Malá neochotne súhlasila a keď prišla jej matka, Eva ju k nej nasmerovala. Postaraj sa o ňu. Rozprávaj sa s ňou ako s milovanou dcérkou, je vidno, že si ju dlho zanedbávala: a toto je výsledok. Ach vy mladé mamičky! Nič nezvládate!“ Vyčítavo sa na ňu zahľadela.

Na Veronike bolo vidno, že má množstvo otázok. Chcela vedieť čo sa stalo, ale Jozef jej striktne nakázal. „Potom moja drahá. Všetko ti poviem. Utíš malú. Je tu niečo dôležitejšie. Dobre? Veríš mi?“

Matka s dcérou vošli do domu. “Poď srdiečko uvarím ti kakao a ty mi povieš o všetkom čo ťa trápi.“

„Mamička, ty ma nikdy nepočúvaš. Ty nikdy nemáš čas.“ Sťažovala sa malá „Dlho si bola chorá a teraz si znova stále preč. Nikdy mi nič nehovoríš Ja som sa tak snažila. Bola som taká šťastná keď ma chlapci pochválili. Nakoniec som počula, že sa iba zabávali.“

„Určite to nemysleli tak zle, ako to vyzerá, spolu nájdeme riešenie. Vieš, že čakám bábo. Bude to tvoja malá sestrička. Chcem, aby sa narodila zdravá. Lekári ju musia neustále sledovať.“ Malá ju dôverčivo chytila za ruku a spolu vošli do domu. Vieš, dovolím ti aby si jej vybrala pekné meno.“

„Vieš, mohla by sa volať ako moja bábika.“ Malá sa ňu s nádejou pozrela. (Bože, ja hlupaňa a ani neviem ako sa volá jej bábika. Čo som to za matku? Bola som pohrúžená do svojich problémov a ja hlupaňa som zabudla, že mám ešte jedno dieťa, ktoré ma veľmi potrebuje.) Musím urobiť nápravu.

„No ako sa volá?“

„Dúfam, že tvoja bábika má pekné meno. Tak mi ho prezraď.“

„Volám ju Ema - Emuša.“

„No to je naozaj krásne meno. Tvojej sestričke sa bude určite páčiť. Bude hrdá naň, že si jej ho sama vybrala. Také pekné meno nosia iba umelci.“

„Ja viem bude z nej slávna tanečnica.“ Povedala hrdo.

Jozef chcel Eve rozpovedať - čo sa všetko odohralo, ale Eva ho zastavila a pritúlila sa k nemu. Pošepla mu do ucha. „Jozef, veríš mi? Veríš mojim inštinktom?“

„Čo sa s tebou robí? Si normálna?“ Chcel ju prudko odstrčiť. „Toto sexuálne obdobie už máme za sebou!“

„Nebuď namyslený -ty baran Jedná sa o niečo viac. Veríš mojím inštinktom?“ Horúčkovito sa spýtala.

„No vždy si vedela vycítiť problém.“

„Ver mi , že toto je mega problém.“

„To snáď nie! O aký problém sa jedná?“

„O našu spoločnú minulosť. Môj drahý.“

„Prepána kráľa, prečo používaš takéto slová?“

„Preto, lebo nad nami práve prelieta satelit a každé naše slovo je zaznamenané. Preto sa nediv, že ťa začnem bozkávať, nechcem, aby mi každé slovo odčítali z pier a tí v aute nie sú obyčajní sliediči. Všimla som si, že sú pridobre vybavení. Stavím sa, že im neunikne ani jedno slovo. Tvár sa, že sme milenci, kým satelit nepreletí.“

Keď satelit sa vzdialil, Eva mu naďalej šepkala do ucha. „Choď sa pozrieť do herne, aktivuj svoje schopnosti, skús zablokovať všetky odpočúvacie zariadenia, ak to bude bezpečné prines mi pohár vody a pozvi ma dnu. Potom sa o všetkom pozhovárame: tu nie.“ Sadla si na lavičku. Tvár si zakryla dlaňami. Predstierala, že plače. Za ten čas rozmýšľala, čo to pre nich znamená.

„Čo ty plačeš?“ Pomykal ju niekto za rameno.

Zdvihla zrak a nahnevane povedala. „Nenamýšľaj si, že plačem pre teba, nie si jediný chlap na svete.“

“Poď dnu. Malá ťa čaká.“

Vošli do herne. „Je to tu bezpečné? Môžem hovoriť?“

Dúfam, že som vyradil všetky kamery, ale nemôžem nič nemôžeš podniknúť proti odpočúvaniu z auta. Neviem, aký to má dosah. Predpokladám, že najmenej kilometer.“

„Preboha odkiaľ to vieš?“

„Nezabudni, že som sa dlhé roky živila ako prekladateľka rôznych románov. Všeličo sa na mňa nalepilo.“

„Teraz čo?“

„Tvár sa, že ma utešuješ a ja ti pošepkám do ucha všetky dôležité informácie.“

„Panebože! Ak túto scénu uvidí Veronika, tak ma zabije, ak nie ona – tak sa zabijem sám.“ Povedal si polohlasom.

„Ticho. Nebuď svrab.“

Zahriakla ho tónom, ktorý používala v minulosti pri spoločnej komunikácii. Eva sa tvárila, že je rozrušená. Občas si utierala oči. Medzitým mu všetko povedala, čo sa dozvedela od Antona. Rozmýšľala či mu má povedať aj o kľúčiku, alebo pomlčať. Usúdila, že ho má dostať pravdepodobne Tinka - tak počká. Povedala si v duchu. Možno nakoniec nebude musieť nič povedať a všetko sa samo vyrieši.

„Buď opatrný. Všetko si dobre premysli. Naša budúcnosť je v tvojich rukách. Vždy som ťa považovala za múdreho človeka. Neprezraď sa. Buď krok pred nimi. Tvár sa, že je všetko v poriadku.“ Naoko si utrela oči

„Ozaj zajtra ti zavolám pozdrav malú a Veroniku.“ Povedala hlasno. Poslala mu vzdušný bozk a pobrala sa von k svojmu autíčku.

Zobral sa do kuchyne. Otvoril chladničku a vybral kastról s rizotom. Do kuchyne prišiel Viliam so Samuelom. Ťažkopádne sa dotackala tehotná Veronika. „Drahý, čo sa deje? Môžeš mi to vysvetliť?

„Ale drahá, nič sa nedeje.“ Objal ju. Napriek šírke jej drieku, snažil sa ju objať a jemne ju začal bozkávať na ucho popritom jej pošepol, aby bola kľudná, že nemôže momentálne hovoriť, lebo každé slovo je odpočúvané.

Šepkal jej. „Tu sa nemôžeme bezpečne rozprávať, tvár sa, že si nahnevaná, najedz sa a choď si ľahnúť, hneď potom prídem za tebou. Urobím určité opatrenia a všetko ti rozpoviem.

„Ak mi okamžite nepovieš, čo sa tu deje, tak začnem jačať.“ Svoju vyhrážku adresovala prázdnemu tanieru.

„Sadni si k stolu. Za chvíľu bude večera, potom pôjdeme do spálne a všetko ti poviem.“

„Jozef ak mi to nepovieš- tak ti sľubujem, že okamžite porodím.“

„Tak dobre. Pamätáš sa, kto som bol? Minulosť ma dobehla a teraz je zle. Ak nevykľučkujem z tejto situácie, nik z tejto rodiny nemá budúcnosť. Sme všetci vo veľkom svrabe.“

„Prosím!“ Celá šokovaná uprela naňho zrak

Snažil sa ju napriek jej veľkému objemu objať.

„Drahá. Počúvaj ma, ak mi táto rodina nepomôžete ,mi všetci čo sme od tejto chvíle nemáme budúcnosť.“

Veronika chcela namietať, chcela povedať, že tára. „Počúvaj ak ti to hovorím tak je to pravda. Spomeň si, čo si zažila v minulosti, ako sa ľudia k tebe správali. V tom momente si spomenula, že jej bývalí partner, bol vedec. Vyžadoval od nej odpovede na určité otázky o ktorých nič nevedela. Nezastavil sa aj pred fyzickým násilím. Donútil ju, aby otehotnela a robil na nej rôzne pokusy. Neváhal ju ani vydierať dieťaťom. Keď sa narodilo. Zobral ho do inštitútu

A tam dieťa skúmal. Márne namietala, že je to jeho vlastná krv, ale on sa cynicky uškrnul. „Toto dieťa je iba monštrum a ja dostanem odpovede na svoje otázky. Dobrovoľne ,alebo nasilu. Nepúšťali ju k nej. Nemohla nič robiť. Neskôr pochopila, že po nej chce, aby vytvorila nejaký vzorec. Našťastie o ničom nevedela a to čo jej podsúval v jedle, začalo mať vedľajšie účinky, bola stále ako v hmle. Znížili dávky, dovolil jej, aby chodila do práce a keď s ňou bol spokojný mohla navštíviť aj dieťa Odrazu sa všetko zmenilo. Raz prišla do práce a nik tam nebol, iba z laboratória bolo počuť detský plač. Šla tam. Uvidela svoju malú dcérku v inkubátore. Bola to zvláštna klietka. Dieťatko bolo vyhladované a mokré. Rozmýšľala, ako klietku otvorí, nemala čítaciu kartu, vedela, že dvere na klietke sú zabezpečené zvláštnym kódom. Zažívala smrteľný strach, ak dieťa z tej klietky včas nevyslobodí – tak sa zadusí. Klimatizácia prestávala pracovať. Horúčkovito sa pustila hľadať kartu, vybrala všetky zásuvky a vysypala ich, chvatom sa preberala jej obsahom. Dochádzal jej čas a až konečne našla náhradnú kartu od klietky, bola prilepená zo spodnej strany zásuvky. Odlepila ho a chvatom priskočila ku klietke. V tom okamihu prestala pracovať klimatizácia. Vypadla energia a tým i všetky systémy. Použila kartu, ale tá nereagovala. Skúšala druhý i tretí raz, nič. Zachvátila ju smrteľná hrôza. Ak sa nič nestane, dieťa sa pred jej očami zadusí. V panike začala lomcovať dverami na klietke. Sama sa nepamätá, čo v tom zmätku kričala, ale určite nič pekné, dvere sa akoby zázrakom otvorili. Schmatla dieťa, vytrhla hadičky a inštinkt jej velil, aby ušla z budovy. Vybehla von s dieťaťom v náručí. Nemala nič a vonku bola veľká zima. Všetky doklady. Peniaze kľúče od bytu zostali v budove. Na sebe mala iba kabát a dieťa bolo hladné, mokré. Nemôže tu stáť. Uvedomovala si, že ju tak ľahko nepustia. Uvedomovala si, že je to možno jej jediná šanca k úniku -niečo zmeniť. Do spoločného bytu nemôže. To jej bolo jasné. Tam ju budú hľadať, ako prvé. Skôr, alebo neskôr ich znovu zatvoria. Potrebuje novú identitu, ale za čo ak nemá peniaze? Odbehla za roh budovy a ten sa nenazdajky zrútil, ako domček z karát. S hrôzou hľadela na tú spúšť. Srdce jej tĺklo, akoby chcelo vyskočiť z hrude. Napadla ju čudná myšlienka. Niekto tam hore ju má rád a nechce, aby zomrela.

Dáva jej šancu, aby zachránila seba i dieťa. Šanca je malá, ale musí skúsiť.

Musí ju využiť. Keby sa nejednalo o dcérku, tak by sa už dávno vzdala. Odrazu si spomenula na dávno zabudnuté slová, alebo to bol sen? Ktoré jej niekto rozprával, keď bola ešte malá. Drahá musíš veriť. Vykroč a bojuj, ak si spravodlivý človek, ten hore ti pošle do cesty človeka a ten ti pomôže. Celá uzimená sa zatúkala do chudobnej štvrti. Tam našla nový domov. Dobrí ľudia jej napokon pomohli. Prichýlili ju, nakŕmili. Neskôr ju zaviedli do útulku kde našla dočasný domov. Všetci obyvatelia si mysleli, že uniká pred despotickým manželom. Všetkých prosila, aby neprezradili jej úkryt. Stálo by ju to existenciu a dieťa by jej zobrali. Napodiv všetci mlčali a chránili pred cudzími

návštevníkmi. Brat Juraj jej pomohol vybaviť novú totožnosť. Z vďačnosti mu pomáhala v kuchyni a tam sa starala o svoje dieťa za pomoci iných opustených, nešťastných žien. Dieťa trochu podrástlo. Pomocou, priateľov pripravili únikovú cestu, asi v tom čase zaznamenala, že sa s ňou niečo deje. Bola slabá a neustále vracala. Tajne ju vyšetrili na jednej klinike a tam jej diagnostikovali rakovinu, Povedali, že okamžite musí ísť ihneď na operáciu, inak nemá šancu. Sama vedela, čo taká operácia a následná liečba stojí. Rozmýšľala čo má spraviť, ak nepodstúpi operáciu – tak zomrie a jej dieťa bude opustené. Komunite a ani inde nebude v bezpečí. Naivne sa spoliehala, že už agentúra sa o ňu už nik nezaujíma, že zanikla a na ňu zabudli. V jednej banke si vytvorila bezpečnostnú schránku a v nej ukryla dedičstvo po otcovi. Tušila, že jej partner nie je dobrý človek a bude sa musieť od neho oslobodiť. Preto poslala jednu známu, aby vyprázdnila bezpečnostnú schránku a tým sa prezradila. Zanechala stopu a bolo iba otázkou času kým ju vypátrajú.

Našli ju i dieťa a tým ohrozila celú svoju rodinu. „och“

Horko si vzdychla. „Ako som mohla na všetko zabudnúť? Ako som mohla byť taká hlúpa? Čo budem robiť?“ Zovrela si rukami hlavú.

„No tak drahá, vitaj v klube“. Povedal Jozef chmúrne.

„Aj my obaja ťa vítame v klube. Tvoja spoveď je na novinársku cenu.“ Povedal Viliam.

„Čože? Ja som nič nepovedala.“

„Nemusela si, ale my sme ťa počuli.“

„Všetci? Ako? To nie je možné?“

„Áno. Všetko sme počuli.“ Všetci traja svorne pritakali.

Zobral si slovo Jozef. „Všetci čo ste tu ste z línie cestovateľov. Snáď ste počuli o tete Anne, ktorú volali aj Babu. Teraz sa všetci sa tvárte, že ste nešťastní. Skloňte hlavu a počúvajte ma. Tento dom je prešpikovaný kamerami a odposluchom a ak chcete žiť tak mi pomôžte. Inak nemáme ,nemáme žiadnu budúcnosť. V minulosti som vám povedal, že ak sa budem správať nejako nepatrične, bude to veľmi zlé. Nemám čas vám to vysvetľovať. Je čas konať. Máte nejaké návrhy?“

„Čo potrebuješ?“ Spýtal sa Viliam. „Musím sa na hodinu až dve dostať sa z tejto miestnosti, aby o tom nik nevedel?“

„A čo hologram? Tvoj sediaci obraz. Povedal nesmelo Samuel.“ Mohol by si sa tváriť, že budeš čítať a my si budeme písať úlohy.“

„Mohlo by to vyjsť?“ Spýtal sa Jozef.

„Ak sa všetci zapojíme, tak áno.“ Povedal Viliam.

„Koľko času potrebuješ?“

„Dúfam, že dve hodiny bude stačiť.“

„Čo ak nie?“ Ozvala sa Veronika.

„Musíme mať aj plán B.“

„Počujte chlapci, Anton mi v herni zanechal indície ku ktorým sa musím dostať a vyriešiť to čo vyriešiť musím. Ak sa mi to nepodarí ... určité informácie má vaša babka Eva, ale to je krajný prípad. Pôjde vám všetkým o život. Chápete ma?“

„Nemusíš mať strach, Anton nám všetko povedal, dobre nás vycvičil. Nie sme nijaké béčka. Sme tvoje deti. Máme viac informácií ako si mal ty v našom veku.“

„Počujte aj Mária je poučená?“

„Samozrejme aj Tinku sme mali zaučiť.“ Povedal hrdo Viliam.

„Ten hnusný podrazák.“ uľavil si. “Vie aké je to nebezpečné? Vie do čoho vás zamotal? Veď ste ešte deti.“ Rozčuľoval sa.

„Naozaj? A ty si uvedomuješ, že nevedomosť je ešte viac nebezpečnejšia? Človek ak vie, proti komu stojí, tak má šancu sa brániť.“ Vyčítavo namietol Samuel.

„Počuj oco si nejaký špión, alebo sa chystáš niekoho zabiť?“ Spýtal sa Viliam.

„Nič také, ale keď mi to nevyjde tak to bude veľmi, veľmi zlé. Držte mi palce. Istite ma. Keď nájdem to čo hľadám, tak si stanem medzi dvere a vy zrušíte hologram. Ozaj, ako ste si ho zostrojili? Snáď nie v škole?“ Spýtal sa Jozef.

„Kdeže. Anton nám ho pomohol zostrojiť, tiež nás varoval, aby sme na seba zbytočne neupozorňovali, tak sme museli mať niečo, ak sme sa chceli bezpečne dostať z domu, za kamarátmi, na diskotéku, za dievčatami.“ (Na tajné výpravy s Antonom, ale o tom teraz nemusí vedieť.) Pomyslel si Viliam.

„Tuším, že ste obaja na seba nesmierne pyšní, akoby ste si neuvedomovali, čo všetko je v hre, čo by ste mohli svojím nerozvážaným konaním stratiť? Teraz nemám čas, potom sa o všetkom pozhovárame. Ja naložím umývačku a vy odprevadíte Veroniku do spálne. Vráťte sa do kuchyne a urobte tak, ako sme sa dohodli.“

„V žiadnom prípade. Budem pozerať televíziu. Ide pekný film.“ Zamietla jeho príkaz Veronika. „Budem čakať.“

„Počuj braček, aj tebe sa zdá, že náš tatko použil telepatiu? Doteraz ju pred nami tak otvorene nikdy nepoužil?“ Spýtal sa Samuel.

Jozef sa bezpečne dostal do herne. Kládol si otázku : čo mohlo patriť Antonovi? Sedačka? To určite nie. Je príliš na očiach. Vyhádzal všetko - čo bolo v truhliciach. Hľadal nejaké tajné skrýše. Nič neobjavil. Police a ani stoličky nemali nič, kde by sa dalo niečo dôležité skryť. „Och Anton, kde si to skryl, snáď si nečakal, že to budem hľadať ja? Čo ak deti? Určite to nemohlo byť niečo ťažké... Podľa Evy všetko prepátrali. Čo ak je to niečo na očiach, čo by ani géniov - pátračov nenapadlo? Čo to môže byť?“ Kládol si otázku. Musí to byť niečo čo môže nájsť iba dieťa. Dieťa... dieťa. „Čo môže vyriešiť malé dieťa?“ Nervózne pátral po miestnosti, zrak mu pristavil na obrázku, ktorý nakreslila Tinka. Zobrazovala šťastnú rodinu, ktorú spájala farebná dúha. Musí to byť niečo zložitejšie. Keby to vyriešili, tak by už nepotrebovali Tinku. Musí to byť niečo čo sa odohralo v ten večer, keď tam bol ešte Anton. Zavrel oči a predstavil si ten večer. „Čo to mohlo byť?“ Kládol si otázku. Tinka nakreslila obrázok a ten ukázala celej rodine. V obrázku nebolo nič zakódované. Rozmýšľal čo bolo v ten večer iné. Odrazu si spomenul. Dievčatko dalo Antonovi dar. Bol to obrázok. Keď ho uvidel, zbledol a s veľkým úsilím sa premohol, aby dieťaťu poďakoval.

Nikomu ten obrázok neukázal. „Čo sa s ním stalo? Tam kam išiel - si ho nemohol zobrať. Čo s ním spravil?“ Kládol si Jozef otázku. Čo ak je to - čo hľadá? Ešte raz si predstavil večer, keď mal Anton odísť. Muselo to byť vtedy, keď deti šli za kamarátmi a on bol v kuchyni. Rozmýšľal kde bol Anton?

Musel byť určite v herni. Čo tam robil? Kládol si otázku. Spomínal. On bol v kuchyni a Anton bol v herni. Mal pred sebou obrázok, ktorý chcel za každú cenu zarámovať. Zvesil ho zo steny. Hmatom prechádzal po obrázku, hľadal nezrovnalosti. Hľadal tajnú skrýš. „Hlúposť, nemôže to byť také zložité. Musí to byť jednoduché. Otočil obraz. Rám bol jednoduchý. Kresba bola prikrytá tvrdým papierom. Nuž čo. Povedal si v duchu. Dúfam, že ma malá nezabije. Najhoršom prípade ho zajtra opravím. Dochádza mi čas. Onedlho sa musím vrátiť. Bleskovo vybral klince, ktoré držali obrázok, keď ho otočil ukázal sa mu ďalší obrázok, ktorý bol prilepený na ten pôvodný. Bol dokonale skrytý. Nik ho nemohol objaviť. (Možno ešte nemali čas ,alebo nevedeli ešte, že je v dome niečo skryté, inak by si zo všetkého urobili kópie, alebo sa ich všetkých zmocnili.) Hodiny mu začali signalizovať, že jeho čas vypršal. Okamžite obrázok upravil a povesil na stenu. Nemal čas riešiť čo znamená kresba. Bleskovo svoj úlovok skryl do tajného vrecka a premiestnil sa do kuchynských dverí. Keď ho zbadal Samuel, viditeľne sa mu uľavilo. Na dohovorený signál zaujal svoje miesto na sedačke. Film sa končil a tak sa s manželkou pobrali do postele, keď zívajúc šiel okolo Samuela, zohol sa a pošepol mu, že našiel to čo hľadal. Všetci sa pobrali do svojich izieb. Keď prišli do manželskej spálne. Veronika chcela okamžite dostať odpovede na svoje otázky, ale Jozef sa zmocnil jej úst. Zhasol svetlo a jej pošepkal, nech je chvíľu ticho. Sústredil všetky svoje zmysly a pomocou nich našiel niekoľko hračiek, ktoré slúžili na odpočúvanie. Keď ich ukázal Veronike. Tá sa s hrôzou chytala za hlavu.

„Bože môj. Čo sa s týmto svetom deje, vari ani v spálni nemá človek súkromie? Keď si spomenula, čo spolu vystrájali, zaliala ju hanba. Och prekliata reality šou. Nadávala. Keď si pomyslela, že nejakí chorí zvedavci sa zabávali na ich láske, kým oni obaja predpokladali , že táto miestnosť je ich súkromie.“ Neboj sa na chvíľu je kľud. Momentálne nás nevidia a ani nepočujú, ale za niekoľko hodín musím tieto kamery vrátiť, lebo určite niekoho pošlú, aby zistil čo sa stalo. „Žiaľ ja sa na niekoľko hodín musím vzdialiť a vybaviť to čo musím vybaviť, čoskoro sa vrátim. Nepýtaj sa ma kam idem, čo budem robiť, ale ak sa mi to podarí budeme mať navždy pokoj.“ Ukľudňoval ju. Drahý, skočila mu do reči, nemôžeš ma tu samú nechať, čo ak ma chytia pôrodné bolesti.“

„Nie si tu sama. Sú tu chlapci. Uvedom si, že nemôžeš porodiť bezo mňa. Zakazujem ti. Musíš počkať na mňa. Budeš rodiť doma. Tvoj brat sľúbil, že včas príde. Vydrž moja láska. Bez neho a mňa rodiť nesmieš, Sľúb mi to! ... Prosím! Teraz si choď ľahnúť, zavri oči a ráno to bude určite iné. Vydrž, moja láska. Sľúb mi to. Žiadna nemocnica. Nechcem, aby si tam šla.“

„Čo ak sa niečo pokazí? Kto mi pomôže?“

„Tak zavolaj svoju matku. Ona bola nejaký čas pôrodnou babicou. (Skryl palce za chrbát, snáď za toto klamstvo nedostanem do pekla. Túžobne si povedal v duchu.“)

Priložil jej dlane na spánky. Cítil, že sa Veronika začala ukľudňovať. Onedlho zaspala. Iba nedávno v sebe objavil, liečivú - ukľudňujúcu silu, onedlho zaspala. keď sa presvedčil, že spí, vybral z vrecka obrázok a začal ho študovať.

Bol to jednoduchá – detská kresba. Dospelý človek musel mať veľkú predstavivosť, aby rozlúštil čo to má znamenať. V minulosti bol jedným najlepším analytikom: musí na to prísť. Zatvoril oči a preniesol sa do obdobia, keď musel riešiť rôzne rébusy. Odrazu sa pred jeho vnútorným zrakom objavil malý domček, ktorý v minulosti niekoľko krát videl. „Kedy to bolo?“ Odrazu si na všetko spomenul. „Och Bože, to je Antonov domček a to je dolina, kde stál a toto je chodník, ktorý vedie k jaskynke v ktorej sa po nešťastnom výbuchu s Evou a deťmi skrýval. Kde je tá jaskyňa. Nemôže cestovať do minulosti. To by bola jasná pozvánka pre všetkých, aby sa ich zmocnili. Nemali, by žiadnu šancu na život. Nemôže to byť v minulosti. (Och ty starý hlupák.) Nadával si v duchu. Ak Anton zanechal tento obrázok, tak to musí existovať aj teraz v tejto skutočnosti. Rozmýšľaj, súril seba, čas uteká. Musíš zistiť čo to znamená. Kľúčom musí byť tento obrázok. Študoval ho z každej strany. Zaostril zrak, lebo sa mu zdalo, že niekto sa snažil do medzi stromy nakresliť rôzne geometrické obrazce. Na prvý pohľad uhádol, že je to kombinácia na otvorenie niečoho, dverí? Na rozlúštenie, by potreboval najmodernejší počítač a aj tým by mu to trvalo pekne dlho. Čo teraz ? Kládol si otázku? Keby som si ako v minulosti mohol povedať ,že chcem byť v tej jaskyni. Všetko by sa vyriešilo. Vzdychol si horko. Takto mi ubieha čas.

Odrazu sa všetko okolo zavlnilo a on sa ocitol v hustej tme. Srdce mu bilo ako o závod. Uvedomil si, že žije a je niekde v nejakej jaskyni. Prvé čo ho napadlo, že sa dostal do minulosti, ale niečo je inak. Nie je mu vôbec zima. Má na sebe svoje oblečenie. Musí zistiť kde je. Nasal vzduch. Ten bol príšerne zatuchnutý. Mal by nájsť svetlo, ale počkať, ak má na sebe svoje oblečenie, tak musí mať u seba malú tužkovú baterku. Nedávno sa mu v noci pokazilo auto a odvtedy ho neustále nosí u seba. Spomenul si, že ho dával do zadného vrecka nohavíc. Vybral ho a ihneď rozsvietil. Zistil, že stojí pravdepodobne na konci jaskyne. Cesta ďalej neviedla. Pred ním bola skala, ale nejaká zvláštna, dnešný človek by povedal, že je vytvorený umelo. Začal ho skúmať. Baterka mu osvetľovala malý priestor. Často v románoch čítaval, že takouto stenou maskovali ľudia tajné miestnosti , ktoré skrývali rôzne tajomstvá. Začal jemne prstami prechádzať po povrchu, Onedlho objavil, rôzne malé geometrické obrázky. Bolo vidno, že skalu niekto nedávno očistil, aby sa dostal dnu. Pravdepodobne Anton, on tu musel byť nedávno. Určite to nie je viac ako tri roky. Návod na otvorenie musí byť na kresbe. Sprvu na ňom zrátal počet útvarov a v tom poradí ich začal stláčať, nič sa nestala. Môže to byť milión kombinácii, ale on nemá čas. Skúsil opačný sled. Zase nič. Anton nemal čas, vymýšľať nejaké zložité kombinácie. Nebol žiadny stratég. Dobre vedel, že ak by sa táto informácia dostala do nesprávnych rúk tak by jeho rozlúštenie by netrvalo príliš dlho. Preto sa zamyslel, čo by urobilo dieťa. Skúsil vyťukať znovu obrazce. Odrazu zbadal, že trojuholník je prevrátený. Pretočil obrázok a uvidel nový sled. Štvorec, kruh, trojuholník, obdĺžnik, slniečko, mesiac. Nedáva to žiadnu logiku. Človek by čakal, že to bude niečo zložité, ale Anton musel rátať s tým, že túto stenu bude otvárať človek, ktorý nemá žiadnu skúsenosť, alebo čas na zložité hlavolamy. „Nuž čo ...skúsim.“ Povedal si v duchu. Keď vyťukal obrazce poľa kresby, dvere sa otvorili. Objavila sa osvetlená miestnosť. Na náprotivnej stene boli obrazce, ktoré pripomínali dnešné televízory. Keď sa mu tep utíšil, odvážil sa vkročiť do miestnosti. Každá bunka v tele ho varovala, aby sa vrátil, aby zabudol na Antonov brloh, že je to jeho miesto, to vedel na sto percent. Musím zistiť čo to znamená. Mal tušenie, že toto miesto sa spája s jeho minulosťou, prišiel už čas, aby zistil akú rolu hrá v tejto hre.

Obrazovky sa zapli, tíško hučali. Na jednom uvidel malý dom, lúku potôčik. Kopce a les. Bola to prítomnosť. Za sklennou stenou bola moderná miestnosť, svojim vybavením pripomínala laboratórium. Vzduch bol čistý, klimatizácia ticho pracovala. Nevidel nič nezvyčajné. Iba vysávač, ktorý mu pripomínal jednu Anninu príhodu, ktorú opisovala z jednej cesty: (Vtedy ju začali prezývať Babu Anna.) Zo špásu stlačil gombík. Stroj začal vrčať a začal krúžiť okolo Jozefa. Na prvý pohľad sa mu zdalo, že ho rengenuje ako na letisku. Odrazu začal stroj vydávať pípaví zvuk. Na prednej strane mal malú obrazovku a tam sa objavilo hlásenie. „Pozor, pozor, poplach, tento človek má na sebe sledovacie zariadenie, hrozí prezradenie- evakuácia – spúšťa sa deštrukcia – okamžite opustite miestnosť!“ Stroj začal odpočítavať koniec. „Odídem a nič sa nedozviem? Nedostanem odpovede na svoje otázky? Hlasno zakričal. „Anton ty hnusný manipulátor, okamžite sa ukáž a ak mi nevysvetlíš čo sa to tu deje, prisahám, že sa tu nechám pochovať v tejto hnusnej diere! “V tom momente sa vedľa neho zjavila bytosť v dlhom bielom háve. Pristúpil k stroju a vypol varovanie a potom ukázal na Jozefovo vrecko. „Máš tam niečo, čo sem nepatrí.“ Preriekol ticho. „Vlož ho do drviča a potom môžeš ísť.“

„Tak moment ...ty ... vy nieste Anton. Chcem hovoriť s Antonom. Kto ste?“

„Žiaľ, to nie je možné. Anton už nie je medzi nami. Tak choď. Toto miesto bude zničené.“

„To nemôžete urobiť, lebo toto miesto čo mi povedala Anna je dedičstvo môjho rodu a zaslúžim si vedieť čo za tajomstvo skrýva... a tiež rád by som vedel s kým mám tú česť hovoriť.“

„No patrím medzi užšiu radu a bol som poverený vyriešiť túto situáciu a prípadne odpovedať na tvoje otázky. Nie je momentálne dôležité čo ti poviem aj tak si to nebudeš pamätať.“

„ No to je silná káva, ale ak Anton riskoval svoju prácu, ktorú mal mimochodom rád, tak to musí byť príliš dôležité. Nezdá sa vám? Je veľmi málo ľudí. Ktorí vedia vyriešiť vaše problémy. Mám taký dojem, že aj vám tečie do topánok, Myslím, že vám ide o džob.“

„Tušil som, že s tebou budú iba ťažkosti. Si tvrdohlavá osoba“.

„No pozrite sa vážený, dovoľte mi pripomenúť, že aj vy tam hore nie ste nevinní. Dovolili ste, aby som prišiel o mladosť, pomohol som vám vyriešiť nejeden podľa vás malý problém. Z vďaky ste mi vymazali pamäť. Myslíte ,že sa správate slušne? Povedzte mi o čo sa jedná, možno vám budem vedieť poradiť, neraz som našiel riešenie. Môžem spraviť to – čo vy nie. No?“ Spýtavo zdvihol obočie.

Starejší mlčky pristúpil jednej tmavej obrazovke. Tá sa hneď rozsvietila a začala premietať Antonov obraz. Začal rozprávať o svojej minulosti. Žil v budúcnosti – tak päťdesiat rokov popredu. Rozprával, že so svojimi priateľmi objavili toto laboratórium, pravdepodobne patrila nejakej vzdialenej civilizácii. Boli výskumníci, chemici biológovia. Boli mladí, plný elánu. Vonku na povrchu sa nedalo dýchať, chýbala voda, potraviny. Najradšej sa zdržiavali v tomto laboratóriu. Našli množstvo informácii o trvácnych rastlinách, plány ako sa stavajú čističky vody, ako sa zbavia toxického odpadu zacelia ozónové diery. Našli ako sa bylinkami dá vyliečiť rôzne ťažké choroby. Popri svojom výskume dopestovali toľko zdravých potravín, že boli sebestační a nemuseli sa ukázať na povrchu. Tajne sa k nim pripájali priatelia. Bolo ich mnoho. Dostali strach, že zbudia pozornosť vlády a ich idyle bude koniec. Počas jedného výskumu objavili gén, ktorým sa mohli bezpečne dostať do minulosti a tam zostať. Najkrajšie na tom bolo, že nemuseli mať žiadny prístroj. Začali tajne posielať mladých do minulosti, chceli vedieť či to funguje, prísne im nakázali, aby sa neprezradili, lebo každá doba je v skutočnosti príliš nebezpečná, človek sa bojí, ak niekto má príliš veľké vedomosti v akejkoľvek oblasti mohol byť ľahko vyhlásený za čarodejníka, alebo bosorku, čakala ho smrť upálením. Mnohí kradli, alebo príliš okato ukazovali svoje vedomosti. Tiež ich čakala smrť. Zopár z nich, zo strachu pred inkvizícii vrátili sa do prítomnosti. Túžili si zachrániť život. Tu sa dostali do rúk vládnym jednotkám, ktorí s krutým mučením dostali z cestovateľov všetky informácie. Mnohí takzvaní priemyselníci vycítili šancu na ešte väčšie zbohatnutie, za malý peniaz navštíviť minulosť, žiť si v inej dobe so všetkými výhodami. Jeden priateľ, ktorého Jozefov otec poslal do Ameriky, kúpiť farmu a pozemky pre jeho rodinu: žiaľ v tom období zúrila občianska vojna. Všetci čo mohli opustili jaskyňu a premiestnili sa do rôznych období. Boli prísne varovaní, aby si dali pozor, aby sa neprezradili, lebo keď sa vláde dostane do rúk cestovateľský gén – nik už nebude v bezpečí. Napriek neistej situácii sa Asherovci rozhodli, že sa premiestnia na svoju farmu s deťmi do Ameriky, ale v tej dobe už boli prezradení. Na monitoroch zbadali, že dolinu obsadzujú vládne jednotky. Jozefov otec bleskovo naočkoval svoje deti, mne strčil do ruku aktovku so všetkým výskumom, prísne to uschovaj, nech sa tieto vedomosti nedostanú týmto zvieratám do rúk – nikdy. Postaraj sa o moje deti a bezpečne ich doprav na farmu. Naočkoval ma. Choďte. My prídeme za vami ak to tu upraceme.

Tušili, že ich už zamerali. Laboratóriá nechali vybuchnúť. Mali pred sebou iba sekundy života. Nemali už sérum cestovateľov, všetko minuli na svojich blížnych. Keby mali deň času, tak by ho mali aj pre seba. Sérum bol iba pre jedného a nik z nich nechcel odísť sám. Radšej poslali Antona. Bol mladý- bystrí, dúfali, že sa o ich deti postará. Momente stlačil zariadenie a to ukrylo celé zariadenie do podzemia. Zostala iba prázdna miestnosť a v nej dve mŕtve telá. Už dávnejšie sa dohodli, že radšej zvolia smrť, než by sa mali dostať do rúk bezcitným, krutým hyenám.

„Tu sa končí príbeh tvojich rodičov. Anton odišiel veľmi narýchlo. Nemal dostatok informácií, kde má ísť. Predpokladal, že odídu všetci spolu. Sérum, ktorí mu bol pichnutý ho preniesol do danej doby, ale i niekoľko minútový odstup vpichu mohol zapríčiniť aj niekoľko mesačný odstup. Nehľadiac na to ,že vtedy zúrila občianska vojna, bola iná doba. Mal čo robiť, aby prežil, aby ho nechytili a nevyhlásili za špióna a neobesili. Kým ich našiel, Jana bola vydatá. Čakala dieťa s cudzím vojakom. Jej manžel bol hrdý plantážnik. Mal dosť vysoké postavenie u vojska, ale žiaľ prišiel o ruku. Zotavoval sa v neďalekej nemocnici. Medzi tým porodila chlapca. Henryho. Raz večer sa šla k jazeru prejsť. Chcela sa stretnúť s Antonom, aby sa dohodli čo spravia, kam sa podejú. Odrazu prišli vojaci na koňoch. Vlámali sa do domu. Jozefa vytiahli z postieľky a odcválali. Cestou zapálili celé hospodárstvo. Všetci z okolia mali čo robiť, aby oheň uhasili. Korunu nešťastia zasadil, jej manžel, ktorého ten deň prepustili z nemocnice, keď uvidel dieťa, hneď si to zrátal, že to určite nie je jeho a on už nikdy nebude môcť splodiť žiadneho potomka, lebo utŕžil vážne zranenie ako muž. Keď uhasili požiar. Zavolal si svoju ženu. Nalial si pohár tvrdého alkoholu a v ten deň rozhodol o ich osude. Povedal: „Toto dieťa nie je moje, ale nosí moje priezvisko, preto bude bývať tu a neskôr, zdedí plantáž. Nik sa mi nebude smiať, že ma žena opustila s mojim dedičom a ty moja drahá do hodiny opustíš plantáž – sama. Zbaľ sa a nech ťa tu nevidím. Márne sa bránila, že plantáž je jej dedičstvom. „Máš smolu, podľa našich zákonov, žena cudzoložnica môže byť upálená, alebo roztrhaná psami. ... Bež, čas ti uteká. Už sa teším, ako ťa budem stopovať. Tak zbohom moja drahá.“ Stará černoška jej podala batôžtek s jedlom a cez plece jej prehodila teplú šatku. Pošepla je. „Bež moja milá. Každá minúta je drahá.“ Čelo jej označila krížom. „ Bež! Dobrotivý nedopustí, aby si zomrela.“ V tom momente nedokázala myslieť na svoje dieťa. Dúfala, že momentálne nie je v ohrození života a neskôr nájde spôsob ako ho vytrhnúť z rúk bezcitného manžela - och, ako sa mýlila. V tom momente nemohla nič robiť. (Ešteže sa nedozvedela, že neskôr zomrela jeho pričinením.) Bežala k jazeru, kde ju čakal Anton, ktorý ju zachránil. Presunuli sa do inej doby, do tohto údolia. Prežili spolu krásny roky, dokiaľ si neprišiel ty. „Chceš povedať, že Mária bola moja neter?“ Zhrozil sa Jozef.

“Nie bola to dcéra jednej známej ešte z iného času. Vážne ochorela. Skôr ako zomrela. Priniesla dieťa Antonovi, bála sa, že ak sa dostane do rúk stopárom, tak neprežije, tiež ho chcela varovať, že agentúra vynašla stroj, ktorým môžu cestovať do rôznej doby, ale nemôžu sa dlho zdržať, má sa vyvarovať skokom v čase. Vedia ho zamerať. O ostatnom vieš. Bol si prítomní. Splnil som tvoju prosbu, tak ti vymažem pamäť a toto miesto zrovnám so zemou.“

„Moment. Zadrž!“ Zvolal Jozef! „Chcem sa spýtať, ak mi vymažete pamäť, čo sa stane s mojimi deťmi?“

Žiaľ prestanú existovať. Sú veľkou hrozbou pre všetok ľud.“ Povedal starejší.

„Hlúposť, takú moc nemáš! To čo chceš spraviť je prinajmenšom neľudské. Chcem hovoriť s radou, Hneď. Viem, že ste tu, že nás pozorujete. Nenecháte si ujsť takúto šou. Tak bude to?“

„Pred jeho zrakom sa ukázal celý tucet bielo odetých postáv. „Vy ste rada? Čo riadi túto zem?“

„Áno sme rada, ale nie všetci.“

„Zdravím Vás a veľmi sa ospravedlňujem, že vás odvádzam od vašej práce. Pôvodne som prišiel za Antonom. Chcel som ho poprosiť, aby sa u vás prihovoril, aby ste odstránili nebezpečenstvo, ktoré hrozí všetkým cestovateľom, ktorí žijú na zemi.“

„Aké nebezpečenstvo: konkretizuj.“ Povedal jeden zo starších.

„Hrozí im odhalenie a tým sa im dostane do rúk rôznym agentúram. Dostanú to čo najviac chcú. Gén cestovateľov. Dozvedia sa od nich všetky informácie, ktoré ľudom zanechali naši predkovia.“ Povedal Jozef.

„Keď budú mŕtvy - tak sa nič nedozvedia. Bude všetko vyriešené.“

„To sa mýlite. To ich nezastaví. V tejto dobe vedia aj z mŕtveho človeka vydolovať dôležité informácie.“

„No. Čo navrhuješ?“ Spýtal sa najstarší z nich.

„Navrhujem, aby ste si od nás - všetkým vzali späť cestovateľský gén. Nám je to naozaj, iba na príťaž. Vždy som zastával názor, že človek má žiť aj zomrieť v tej dobe v ktorej sa narodil. Za druhé mojim deťom nevymažte pamäť. Z dobrých zdrojov viem, že sa chystá veľký boj. Budete bojovať vy aj my ľudia. Kto by vám mal pomôcť, ak nie oni. Majú väčšie vedomosti ako bežný smrteľník.“

„Chceš povedať, že vieš o zbraniach, ktorým porazíte zlo?“

„To nie, ale? Bojovať sa dá rôzne nie iba násilím. Mnohí ľudia už teraz poukazujú, aký osud nás môže čakať, keď sa nezmeníme. Neskôr, keby prišlo k najhoršiemu, budú musieť ozdraviť túto planétu a tie informácie nám zanechali naši výskumníci a my sa už teraz musíme pripraviť.

Zlo sa dá všelijako poraziť, nielen bežnými zbraňami, ak ľudia použijú zbrane Tými dosiahnú iba to ,že planétu rozbijú, zničia. Život sa skončí.“ Povedal nešťastne Jozef

„Vieš, mladý muž, nemôžeš sem beztrestne napochodovať a oberať nás o vzácny čas.“

„Chápem vás, že ma musíte potrestať., ale keď nás všetkých vyhubíte. Komu budete vládnuť? Podľa mňa stratíte prácu. Je to práca. Nie? Budete sa musieť presťahovať na iné miesto, lebo budete v takej istej situácii ako my. No dobre. už som vám povedal, aby ste si vzali ten nešťastný gén. Tie informácie, ktoré Anton (Mimochodom váš bývalý kolega). Vložil do mojich detí: prízvukujem, sa to stalo bez môjho vedomia. Navrhujem, aby na všetko zatiaľ zabudli a spomenuli si na tie vedomosti postupne a použili ich ak príde ten právny čas.“

„Čo povieš na svoju obranu. Človeče?“

„Viete. Ja som v podstate jednoduchý človek. Bývalý vojak. Nikdy som toho mnoho pre seba nechcel. Vždy som túžil, aby ma niekto potreboval. Ja by som chcel, ešte raz zažiť, aké to je, keď vás deti dychtivo počúvajú. Sadnú si vám na kolená a vy im čítate, alebo rozprávate rozprávku, alebo si dôverčivo vsunú svoju malú rúčku do vašej. Pôjdete spolu na prechádzku, alebo neskôr na ryby, alebo na hríby, občerstviť sa čistou vodou z lesného potôčika. Vidieť, ako rastú, ako sa z nich stávajú dospelí, rád by som videl, ako moje dospelé deti ukazujú svojim deťom kvety, včielky. Mohli im vštepiť lásku k prírode, lásku ku všetkému živému. Ja ako človek nechcem dopustiť, aby deti zabudli, že ku všetkému živému sa majú správať s láskou a úctou. Ak prestane existovať príroda, vzduch bude zamorený. To už nebude život. Ak ma chcete potrestať a zobrať mi pamäť tak vás skromne prosím, aby to nebolo navždy. Lebo ja som podstate vojak a navždy uzatvorený vo svojej telesnej schránke bez citov, to je ako smrť. City a láska sú korením života, Ja viem, že si myslíte, že sme hlúpi a nezaslúžime si žiť, ale dajte ľudom šancu, možno vás prekvapia - nie možno, ale isto. Rozprával som dlho, miestami chaoticky, ale už nemám čo dodať. Ešte by som rád povedal, že túžim bojovať a ak nie je neskoro, urobiť nápravu, skutkom, alebo radou.“ Odstúpil stranou a čakal na verdikt.

Chvíľu sa radili. Potom jeden z nich prehovoril. „Uvedomuješ si človeče o čo nás žiadaš, že ten akt môže urýchliť čas? Že to čo sa má stať o päťdesiat rokov môže sa stať oveľa skôr? Ste nato pripravení? Ty. Tvoje deti a všetci Ľudia?“

„Vážená rada, teraz hovorím všeobecne. Nič nemôžem sľúbiť, ale ako, viete som bývalý vojak a s vojenskou stratégiou som oboznámený. Teraz, ešte ľudia vládzu, majú vedomosti, je tu zopár mladých, múdrych ľudí, ktorí sú ochotní sa popasovať s problémami, aby táto planéta znovu žila, aby bol vzduch čistý, aby bolo dosť potravy, aby mali čo piť, ale za päťdesiat rokov všetci tí, ktorí chcú teraz niečo zmeniť, už budú starí a unavení, mŕtvi a naše deti? Tí budú mať v budúcnosti existenčné starosti aj keď nám teraz z cesty odstránite prekážky neskôr to už bude márne. Prídu noví samozvaní vládcovia, alebo kolonisti. Nezostane nik, kto by dokázal bojovať a chrániť naše životy, potom nám zostane iba smútok a beznádej.“

„Tak mladý muž choď domov, my ti oznámime ako sme sa rozhodli.“

Nestačil nič povedať a už sa ocitol v posteli veda svojej spiacej ženy. To bol ale sen? Vari to nebol sen? Stále mal pocit, že na niečo veľmi dôležitého zabudol. Vyzliekol sa a ľahol si spať. Snáď ráno si spomenie.

–––––––––––––-

Jozef, akoby sa prebral z dlhého spánku. Sedel v záhrade za dlhým stolom. Pravdepodobne sa niečo oslavovalo. Pod stromami pobehovali malé deti. Vedľa neho sedela staršia pani. Zdala sa mu nejak zošúverená, ale akosi známa, lepšie sa jej prizrel... “Eva si to ty?“

„No konečne, že si sa prebral, už som si myslela, že sa toho nikdy nedožijem.“ Naklonila sa k nemu a láskavo ho objala.

„Tak tým strážcom sa to znovu podarilo, že mi znovu vymazali pamäť. To sú, ale podrazáci.“

„Mám taký dojem, že si ich musel poriadne naštvať a donútil ich, aby bolo po tvojom.“ S úsmevom povedala Eva.

„Akoby si ma nepoznala. Teraz si spomínam, že som sa povadil s celou radou a donútil ich, aby bolo po mojom, ale ako vidím, pomstili sa mi. Koľko rokov odvtedy ubehlo?“

„Skoro pätnásť.“

„Kde som bol ja?“ Spýtal sa nešťastne.

„No tu, ale na nič sa nepamätáš. Žil si - nežil. Všetko plynulo okolo teba. Nemohol si do ničoho zasahovať. Všeličo sa zmenilo.“

„Mohla by si ma uviesť do obrazu, skôr než zistia, že som späť.“

„Dnes mám osemdesiat rokov. Táto oslava je na moju počesť a ak si sa prebral, to má svoju príčinu.“

„No dobru. Povedz mi skrátka čo sa za tie roky stalo.“

„To mladé dievčatko, čo tancuje na pódiu je Ema. Tvoja dcéra. Má pätnásť rokov. Je trochu zvláštna. Málo rozpráva – skoro nič, ale rada tancuje je veľmi milá.“

„Ach bože, puká mi srdce. Hovor ďalej.“ Pobádal ju.

„Behom dvoch rokov ako si zmĺkol sa začalo všetko meniť. Ľudia na západných kontinentoch húfne začali opúšťať svoje domovy. Náš kontinent sa začal preľudňovať. Začali vznikať rôzne pandémie . Vypukli lokálne vojny. Hrozil hlad, choroby. Behom piatich rokov sa populácia na zemi znížila skoro o polovicu. Tvoji synovia šli na školy, ale napokon zistili, že je to márne. Viliam a Samuel sa pridali k výskumníkom, ktorí sa snažili zachrániť zem. Mizli dažďové pralesy, vzduch bol neuveriteľne znečistený. Tinka bola z tvojich detí najbojovnejšia, Už v mladom veku sa u nej začali prejavovať zvláštne schopnosti a tie jej ostali. Raz, keď mala pätnásť rokov objavila, v truhlici zvláštne notesy. Napokon usúdila, že im Anton prepašoval výsledky svojich výskumov, keď ich prečítala, uvedomila si, že je to šanca na  ozdravenie planéty. Bolo jej jasné že musia nezastaviť krviprelievanie vojny nastoliť mier a začať s ozdravovacími programami ak sa to nepodarí, tak nič z tejto planéty nezostane. V minulosti, ľudia stavali, všetko zabetónovali. Zostalo málo miesta, kde by sa dalo niečo zasadiť. Teraz vzduch bol zaprášený. Bez respirátora sa nedalo dýchať.

Zobrala zošity a prišla za mnou do mojej chatky. Tu sme sa celú noc rozprávali a hľadali riešenie. Nakoniec sme obe usúdili, že bez súrodencom a sestry nič nezmôžeme. Ja som navrhla, že by sme mali z prác urobiť kópie. Vydať ich z rúk, mohli by skončiť niekde zamknuté v trezore, lebo aj v tejto ťažkej dobe existovali ľudia, ktorí bez správnej motivácie, boli iba klokany. (klokania spoločnosť, bez všimného v kapsičke- neurobia ani krok.) Chlapci, keď sa vybrali do sveta, aby sa pridali k týmu výskumníkov, nechali u Evy satelitný telefón, ktorým, sa mohli v krajnom prípade hocikedy spojiť. Prvý krok bol, že z notesov urobili kópie a originály uschovali, potom, zvolali rodinnú poradu. Použili k tomu ťažký otcov zdravotný stav. Nakoniec všetci traja sa behom dňa dostavili. Sprvu boli mrzutí, že ich vytiahli od dôležitej výskumnej práce, ale keď si vypočuli čo im chcú povedať, napokon usúdili, že urobili správne, že ich zavolali. V tom okamihu chceli nasadnúť na lietadlo a vrátiť sa na svoje pracovisko.

„Nie tak rýchlo! Trocha sa upokojte!“ Povedala som im. „Váš otec za tieto informácie zaplatil privysokú cenu. Anton vám prízvukoval, že ak máte urobiť taký závažný krok, všetko si máte poriadne premyslieť a máte sa spoliehať na svoje pocity. Teraz mi moje vnútro vraví, že môžeme o všetko prísť a výskumná práca našich blízkych vyjde navnivoč.“

„Čo za pocity? Treba ľudí zachrániť!“ Ozval sa Viliam.

„Áno to máš pravdu, ale kde je napísané, že tieto informácie sa dostanú do správnych rúk? Že z toho nebude mať osoh iba jednotlivec? Navrhujem, aby ste s určitými vedomosťami vyrukovali veľmi opatrne. Napríklad pod nejakou kolektívnou výskumnou úlohou. Najprv treba vyčistiť vzduch, potom vodu, prírodu. Tiež navrhujem, aby ste v tejto doline zriadili, akýsi mini výskumný ústav. Mária, by sa mala postaviť na čelo projektu. Pomôžte jej vyčistiť údolie od všelijakých chemických nečistôt. Postavte mini čističku vzduchu. Pomôžte postaviť skleníky so  slnečnými kolektormi, vyčistiť zeminu od škodlivín a v skleníkoch začať pestovať rôzne plodiny na výživu ľudí. Pomôžte Márii vyčistiť jazero. Obnoviť v ňom život. Spustite akciu na obnovu planéty. Vyzvite ľudí, aby sa všetci zapojili, našli údolia, kde je voda a tam skúšali projekty, potom by sa mali zamerať na mestá, aby v nich mohli ľudia dýchať. Neskôr mohli obnoviť priemysel, energie, aby sa v nich mohol začať život.“

„Mala som pravdu, že všetky informácie - okrem vyčistenia ovzdušia sa nejako záhadne stratia, ale správy o úspechoch sa nezadržateľne šírili do celého sveta. Sprvu na obsluhu skleníkov boli iba tri. Veronika, Mária, Tinka. Bola to veľmi náročná úloha. Keď sa o nich ľudia dopočuli. Prišli sa pozrieť. Pomáhali a tým absolvovali

školenie a časom si sami zakladali tábory, informácie o táboroch sa šírili na internete. Keď Tinka dosiahla plnoletosť, stala sa hovorkyňou na obranu utláčaných. Skončili sa lokálne vojny, pomáhala obnovovať školy a v nich okrem základných znalostí, učila všetkých, ako si dopestovať stravu, ako vyčistiť vodu. Vyzývala ľudí, aby priložili ruku k záchrane. Odrazu mala mnoho nasledovníkov.“

„Tak myšlienky Antona padli na úrodnú pôdu. Vidno, že sa ľudstvo zachránilo.“ Povedal Jozef. „Ozaj kde je Tinka? No tam pod jabloňami. Vidíš tú štíhlu devu?“ Povedala Eva.

„Tá mladá s vrkočmi? Pripomína mi Johanku z Arku zo starých obrazov.“ Povedal Jozef.

„Ty máš, ale prirovnania. Mne pripomína Babu Annu z jednej fotografie. Je to ďalšia „Ramboška“, naša bojovníčka. Patrí medzi vzácne bytosti, ktoré vedia pohnúť svetom. Stačí jedna nesebecká osoba, ktorá dokáže ľudom ukázať správny smer.

„No pravda, povedal Jozef zasmušilo. Netreba zabudnúť, že Johanka skončila neslávne, zradili ju a napokon zabili.“

“Ja verím, keď si sa už konečne zobudil, tak na ňu dozrieš a usmerníš ju. Verím ,že nedopadne tak neslávne, ako mladá deva. Vieš čo, keď je už po oficiálnej časti nášho stretnutia, tak ma odveď na lavičku, čo stojí pod rozkvitnutými jabloňou. Vždy som tam rada sedávala chcem sa pokochať, ako znovu zobúdza život. Vlani odniekade vylietli včely, snáď tento rok už budeme mať aj jablká a potom upečieme slávny Annin jablkový koláč. Pomaly ju odprevadil k lavičke. „Je ti dobre Eva? Nič ti nechýba?“ Spýtal sa starostlivo.

„Netráp sa som iba unavená. Túžim si iba na chvíľu oddýchnuť. Ty sa choď zoznámiť so svojimi vnúčatami. „Ja mám vnúčatá Samozrejme. Dvoch chlapcov od Samuela a dve dievčatká od Viliama.

„Naozaj ja som dedko? Samozrejme. Čo si myslel, že sa život zastavil? Choď všetko ti povedia a nezabudni aj na svoju dcéru Emku.“ Netrpezlivo ho posielala preč. „Nie je ti niečo? Môžem ťa tu nechať?“

„Samozrejme, som len unavená, vieš, že mám mnoho rokov. „No dobre o chvíľu sa k tebe pripojím. Len sa neponáhľaj. Ja si tu na chvíľu zdriemnem. „ Zdvihla ruku a zamávala mu. „Zbohom synak. Už je všetko v poriadku.“ Odrazu zatvorila oči a pocítila hrejivý dotyk. Silou vôle otvorila oči a zbadala vedľa seba známu bytosť. „Anton ty si prišiel?„

„Áno, aj Adam je tu. Prišli sme ťa odprevadiť? Už ťa všetci netrpezlivo očakávajú, aj Anna.“

„Prečo práve ty? Vari už nie si cestovateľ? „Som, ale toto je vyznamenanie. Sám som si o to požiadal. Prečo si sa nikdy neukázal? Žiaľ doteraz som nemohol, ale teraz je to už v poriadku. Moji a tvoji vnuci to zvládli. Život sa obnovil.“

S námahou sa spýtala: „Ozaj, tento boj sa niekedy skončí?“

„Žiaľ nie, ale ľudia i my musíme byť v strehu inak sa rovnováha poruší. Poď!“ Podal jej ruku aj Adam ju chytil za druhú. „Neboj sa nadišiel tvoj čas. My sa o teba postaráme.“