Invázia prišla náhle a nečakane s hlasným „PLONK!“. Detaily dôležité nie sú, pretože si ich každý pamätá úplne inak. Neveľká, no o to hlučnejšia skupinka, dokonca hlása, že sa vôbec nič nestalo a celé je to len davová psychóza. Ubehlo však dosť času a analýz, aby na to existovala jednoznačná odpoveď: nie je. Je to invázia.

Mimozemské objekty sa zjavili po celej planéte a ani naše najkreatívnejšie výpočty neodhalili žiadne vzorce v ich rozostavení, tvare či objeme. Pôsobili nezdravo náhodne a nápadne pripomínali ľudí. Viseli si kade-tade po vzduchu a nejavili žiadne známky života.

„Ujo? Prečo mi tu visíte?“ opýtala sa, dnes už legendárna, 8-ročná Nika. Prvý človek, ktorý s inváziou nadviazal kontakt.

Oslovený žmurkol raz, dvakrát, potom prehltol a odpovedal: „Prosím? Čo je to za otázku? Ja si vôbec nikde nevisím!“ daroval nám cenný informačný nuget muž v strednom veku, s primalým oblekom a ošúchanými topánkami, kódové označenie AC34… atakďalej.

Ďalšia komunikácia s týmito„ahocardos“, ako im rýchlo prischlo, viazla úplne rovnako. Všetci do jedného boli zmätení, podráždení a bez priameho oslovenia len drzo existovali. Po prvých vlnách výskumov sa zjavilo niekoľko kreatívnych projektov. Nič nimi nedokáže pohnúť, nepodliehajú zubu času a nejde sa ich dotknúť. Na Floride vyrástla expozícia obývacieho komplexu vznášajúca sa na hlavách precízne vybraných ahocardos. Irán sa ich pokúsil neúspešne militarizovať (nevybuchujú) a Európu pokryli svetelné inštalácie, ktorých nápaditosť sa stala zdrojom národnej hrdosti. V USA plnili prevažne úlohu podpornej konštrukcie na masívne bilboardy. A vôbec – svet si zvykol a šiel ďalej. Žiadna hlboká múdrosť či vysvetlenie z nich nikdy nevypadlo. Ubehlo pár desiatok rokov a narodila sa prvá generácia, ktorá si už nebo bez zmätených ľudí nepamätala. Generácia I (ako Invázia!) sa nedívala na oblohu príliš rada. Pripomínala im ich odlišnosť a nezmyselnosť.

Ani Kosťa sa k hviezdam nikdy príliš neupieral. Na rozdiel od rovesníkov ho však pohľad hore nerozčuľoval, len vďaka drobnej, neškodnej chybe v jeho hlave, mu stačil jediný pohľad na ahocardos a mozgom sa mu rozbehli milióny rozbúrených neurónov vyvolávajúcich absolútne zbytočnú informáciu: Žiarivú, blikajúcu a návykovo farebnú mapu zachytavajúcu temer každý detail v ich rozložení, vzhľade, veku. Kosťa to tak vnímal celý svoj život a vlastne už ani nevidel ľudí, len ružové, zelené a hnedo-modré chuchvalce farieb. Vraj ide o veľmi konkrétnu formu synestézie a nemá sa tým trápiť, je to neškodné. Nerád o tom hovoril, pretože ľudia reagovali nechápavo, nechcel, aby si mysleli, že je iný. Ešte viac iný ako celá jeho generácia I.

Celý život však videl na oblohe systém, ktorý nevedel opísať slovami, ale neoblomne ho priťahoval do jedného, jediného bodu. Musel čakať dlho, až do dnes, až do teraz, kým sa mu bez vzbudzovania prílišného záujmu okolia podarilo získať vodičák, kúpiť si auto, naplánovať cestu a konečne sa dostať do jej cieľa.

Kosťa hľadel hore a v mal chuť si zacloniť oči, hoci by to vôbec nepomohlo. Žiara drobnej postavy, ktorú videl ako centrum celej invázie mu vyrážala dych.

„Uhm,“ odkašľal si a dýchol na skrehnuté ruky. Vyliezol na strechu auta a keď sa poriadne natiahol, dosiahol akurát na špičky topánok mladej ženy. Jej telo sa nebadateľne posunulo o malý kúsok nižšie. Kosťa tak napravil nešťastnú zaokrúhľovaciu chybu a simulácia naskočila nazad do zabehaných koľají.

PLONK!

Ahocardos zmizli a články o páde výškových budov na Floride zaplavili správy.

„Ale do riti!“ zahundral Kosťa, keď si všimol priehlbinu na streche auta. „Daň za normálnosť!“ upokojil sám seba a spokojne naštartoval.