Výnimoční

„Malcolm, prosím ťa, prečo práve kôráre? Čo na nich vidíš?“ povedal svojmu kolegovi z univerzity Gregory, ktorý práve dokončil jeden projekt a keďže nemal práve vo výhľade nič lepšie, uvažoval nad tým, či predsa len neprijme ponuku svojho kolegu, presláveného ako najväčšieho fanatika do hmyzu na celej fakulte, zúčastniť sa ako spolupracovník na jeho výskume.

„Lebo sú výnimočné.“

„Čím, prosím ťa? Nič okrem toho, že sú dobrí skokani, ich takými nerobí. Je to obyčajný, rýchlo sa množiaci hmyz.“

Malcolmovi zažiarili oči.

„Presne! Presne o to ide a na to ťa potrebujem. Máš skúsenosti s vysokorýchlostnými kamerami, vieš ich zapožičať, máš konexie, ktoré ja nie. A čo je najdôležitejšie, vieš výsledky z ich pozorovaní vedecky spracovať. My dvaja, spoločne budeme sledovať tie ich skoky.“

Gregory jeho nadšenie nezdieľal, ale snažil sa to nedať najavo. Pozorovanie skokov chrobákov nepatrilo k jeho prioritám. Radšej mal väčšie tvory. Kládol si otázky, ako dobre budú tie kôráre spolupracovať. Už si začal predstavovať praktickú časť projektu a jej možné problémy.

„Dobre, zistím to a dám ti vedieť. Niečo to ale bude stáť.“

„Viem, ak nebude stačiť grant, tak na to prispejem zo svojho.“

Technicky zdatnejší Gregory na neho prekvapene pozrel, Malcolma Burows nemal povesť niekoho, kto robí nepremyslené veci. Zbystril pozornosť.

„Ty niečo vieš!“ obvinil ho.

Milovník hmyzu mal zase ten zvláštny úsmev na tvári.

„Takže s tebou môžem rátať?“

„Môžeš,“ povedal teraz už zvedavý Gregory. Muži si podali ruky.

„Niečo ti ukážem,“ povedal nadšený vedúci projektu Cambridgskej univerzity. Priviedol ho do laboratória, posadil za mikroskop a posunkom presvedčil Gregoryho Suttona, aby sa doň pozrel.

Ten prekvapene zvolal: „Čo to, dopekla, je?“

„Kĺb kôrára hnedého.“

„Ale veď to je ozubené kolečko!“

„Hej, je to ozubené koleso,“ poopravil ho s vážnou tvárou Malcolm. „Miniatúrne, prírodou vytvorené ozubené koleso.“

„Ja sa poseriem!“

„To nerob, kôrár ich má na oboch zadných nohách. Tvojou úlohou bude zistiť, či ich vôbec používa a ako.“

Aj priemerný vedec má natoľko vyvinutú intuíciu, že keď čo i len pričuchne k projektu, k problému, ktorý môže viesť k úspechu, si takú príležitosť ujsť nedá a jednoducho chytí príležitosť za pačesy. „S radosťou! Idem obvolať koho môžem, aby som zohnal potrebnú techniku,“ odpovedal Gregory tušiac, že táto práca bude pre neho aj super zábava.

XXX

Obaja muži fascinovane hľadia na maximálne spomalený film skoku dospievajúceho kôrára. Opakovane si prehrávajú, ako zasunie koleso jednej nohy do druhého, umiestnené na druhej nohe, ako pohybom dozadu zatiahne tie kolesá, ktoré následne uvoľní, a to ho vystrelí dopredu na princípe koltu. Rýchlomer ukázal šokujúcu rýchlosť letu drobného telíčka, a teda 3,9 metra. Malcolm to prerátal, že vlastne bolo vystrelené rýchlosťou rovnajúcou sa 200-násobku gravitačnej sily.

Na dôvod prečo takto skáču len mladé jedince, vedci neprišli. Možno sa to dá vysvetliť jednoduchým spôsobom, každé, či už umelé alebo prírodné ozubené koleso sa po čase vyderie. Alebo sa im len zadné končatiny zocelia natoľko, že sú schopné skákať aj bez týchto pomocných koliesok.

„Pustíme to vonku?“ pokojne Mal.

„Pustíme,“ odpovedal s hrdosťou v hlase Greg. „Ale uvedomuješ si, čo to bude znamenať?“

„Že budem slávni?“ zasmial sa otec projektu.

„Kdeže,“ odporoval mu Greg. „Akurát len svetu dokážeme, že my ľudia a náš mozog nie sme výnimoční. Príroda nás zase o pár miliónov rokov predbehla.“