Necítil som sa zle, ale bol som ešte stále v šoku. Krv v mojich žilách úplne vrela. Obzrel som sa okolo seba. Stál som úplne sám v strede pustatiny medzi troma mŕtvolami

s arzenálom zbraní na zemi a po dvanástich rokoch som mal po prvý krát pocit slobody

a voľnosti. V tom momente som sa rozhodol, že sa pokúsim zmeniť tento svet aj keď to bude

možno mať cenu môjho vlastného života. Vykročil som do pustatiny a tým to všetko začalo. Pochopil som, že zbrane tu prehovoria skôr ako slová a život v týchto končinách nebude prechádzka rúžovou záhradou. Potom som sa rozhodol, že obe telá riadne pochovám tak ako sa patrí. Mnohí by niečo také nespravili, ale bolo to moje rozhodnutie.

Vybral som miesto neďaleko skál. Bol tam obrovský balvan, ktorý vyzeral ako menhir. Odtiahol som obidve telá k tomuto miestu a v okolí som nazbieral rôzne kamene, z ktorých som vytvoril dve malé kamenné mohyly. Telá som zbavil nadbytočného brnenia a pochoval som ich len v odeve. Lovcovi som zložil masku, ktorá bola pevne upevnená na hlave. Bol to muž asi okolo štyridsiatky. Ústa mal plné krvy a jeho otvorené oči hľadeli priamo na oblohu. Zistil som, že cez masku dýchal kyslík, ktorý mal na chrbte v kanistry pod plášťom. Pritom ako som mu dával dole brnenie a masku som spozoroval, že čerstvé ryhy po guľkách pomaly z jeho brnenia miznú akoby sa samo od seba tvarovalo späť do pôvodného tvaru. Brnenie bolo lesklé a malo oceľovú farbu, no bolo ľahké akoby bolo z dreva ale pri dotyku bolo tvrdé ako kameň. Nižšie na brnení sa nachádzali akési fialové značky alebo obrazce, ktoré pravdepodobne tvorili písmo. Veľmi to na mňa zapôsobilo až som sa rozhodol si ho na seba obliecť. Obom som do hrobu dal zbraň, ktorú mali pri svojom poslednom boji. Tak ako sa to robilo v dávnych časoch, keď pochovávali bojovníkov. Najprv som chcel so sebou tú silnú lovcovu zbraň zobrať, ale vážila aspoň štyridsať kíl a vôbec som ju nevedel ovládať, preto som ju položil po boku neznámeho lovca. Kanovi som do ruky vložil jeho obľúbené automatické škorpióny.

Telá pomaly mizli pod vrstvou kameňa a čas veľmi rýchlo ubiehal až som svoje diela po niekoľkých hodinách dokončil. Stály tam dve masívy z kameňa, nad ktorými sa týčil vysoký balvan, kde som vyryl nápis: "Nech kameň je tvoj priateľ. Odpočívaj v pokoji.". Pri pohľade na hroby som rozmýšľal že, o čom vlastne tento boj bol. Nevedel som, ktorý z týchto dvoch je na strane dobra či zla, ale bolo to pre mňa nepodstatné. Pochoval som ich obidvoch, pretože podľa mňa neexistovalo zlo, len dobro, ktoré sa snaží jedna aj druhá strana presadiť.

Obliekol som si záhadnú lovcovu zbroj na hrudník, na ktorú som si dal moju bundu z bázy. Kanove pospájané opasky som si pevne pripevnil pod bundu a aj na stehennú časť nohavíc. Rozhodol som sa pre každý prípad vyzbrojiť. Z tej kopy zbraní som si vzal dve pištole 10 milimetrového kalibru, automatickú pušku s ďalekohľadom, brokovnicu a nôž, ktorý som si vložil do topánky. Zobral som si ešte niekoľko zásobníkov a nábojov, ktoré sa pri streľbe nezničili. Nezabudol som na to hlavné a to bolo jedlo a voda. To som našiel v Kanovom bočnom vrecku na maskáčových nohaviciach. Našťastie guľky nezasiahli kanvicu, v ktorej bolo asi liter a pol pitnej vody.

Keď som si postupne pripevňoval zbrane, necítil som iba ich tiaž, ale cítil som, že sa ma niečo zmocňuje. Zrazu som nadobudol akúsi moc, silu a odvahu. Už som nebol bezbranný na po spas púšte. Bol som pripravený využiť túto silu a vyraziť do sveta aj keď som vyzeral ako zbraňami ovešaný vianočný stromček. Zobral som si ešte lovcov dlhý špinavý plášť, ktorý vyzeral ako handra spojená pri krku kovovou klipsňou a bol som pripravený vyraziť. Otočil som sa smerom od skál k miestu boja, od ktorého sa tiahli dve krvavé dráhy až smerom k hrobom. Nemyslel som na to ako som Kanovo rozpoltené telo dvakrát vláčil až k balvanu a preto som radšej začal rozmýšľať, kadiaľ bude moja cesta pokračovať. Nechcel som ísť smerom ktorým sme stále mierili, preto som sa rozhodol prejsť cez skaly a potom zmeniť smer.

Tak som bez váhania v momente vykročil. Prvé kroky boli veľmi ťažké, pretože som si nezvykol na to ťažké nosiace bremeno. Išiel som smerom k vysokej skale, ktorá svojou hrebeňovitou stavbou pôsobila ako schody do neba. Vyšplhal som na prízemnú skalu a liezol ďalej na vrch. Išiel sa mi celkom dobre aj keď sa mi zdalo to stúpanie po stúpajúcom šikmom vrchu unavujúce. Oddýchol som si až keď som bol na jednej skalnatej plošine, z ktorej som videl na pohrebné miesto. Na chvíľu som si sadol a napil sa vody z kanistra. Pozoroval som hroby, ktoré sa z tejto výšky javili ako malé kôpky na pieskovisku. Pomyslel som si na Borisa a dúfal, že ho ešte niekedy stretnem. Na to, že by bol už mŕtvy som nechcel ani pomyslieť, ale v tomto svete sa zdá, že smrť je tu na každodennom poriadku. Vstal som a za sebou som spozoroval trhlinu v skale cez ktorú sa dalo prejsť na druhú stranu skalnatej hory. Vyzeralo to ako tunel, ktorý smeroval šikmo hore skrz skalu. Trvalo mi asi pätnásť minút a bol som na druhej strane hory, kde sa nachádzala rovinatá krajina so skalnatými horami v diaľke. Zišlo mi na um, že či sa zem nescvrkla a či nechodím po malej zemeguli v priemere päťdesiat kilometrov stále dookola. Z tej myšlienky mi bolo do smiechu, ale krajina v diaľke skutočne vyzerala rovnako. Zišiel som dole skalnatou horou, čo mi trvalo asi hodinu. Pravdepodobne bolo okolo obeda, pretože teplota vzduchu bola okolo 35 stupňov. Pot sa zo mňa úplne lial. Zložil som si plášť a pripevnil som si ho klipsňou o bundu na chrbát. Určite som vyzeral ako skaut s plecniakom na chrbte, ale v tej horúčave sa to nedalo vydržať. Pomaly som kráčal v nekonečne rovinatú krajinu. Stále som išiel rovno od skál smerom do neznáma. Myslel som na otca. Chcel som vedieť čo sa v ten deň, keď zmizol presne stalo. Dúfal som, že sa o ňom od niekoho dozviem. Nechcelo sa mi ani rozmýšľať o tom čo bude zajtra, ale sústredil som sa na každý krok, ktorý som práve robil.

Neuvedomil som si, že deň ubehol veľmi rýchlo a obloha vo farbách pomaranča

zrazu stmavla behom niekoľkých minút. Ochladenie prišlo v momente, len piesok na ktorom som stál bol ešte stále teplý. V diaľave pri horách som spozoroval akési mraky, ktoré sa pri stmievaní behom niekoľkých sekúnd vytvorili akoby boli práve vyrobená cukrová vata. Pravdepodobne sa vytvorili, pretože sa prudko zmenila teplota vzduchu. Pozoroval som tento divný prírodný úkaz a už som skoro vôbec nemyslel na chlad, ktorý ma obkolesoval. Rozmýšľal som nad tým, že z čoho sa asi tento tmavý mrak takto rýchlo vytvoril, pretože naokolo nebola ani kvapka vody. Pripadalo mi to veľmi záhadné a divné.

Zložil som si plášť a obliekol som si ho na seba. Spočiatku začal viať jemný studený vánok, ale potom sa piesok začínal na mnohých miestach zvirovať. Asi tristo metrov predo mnou som spozoroval, že sa piesok vyzdvihol do výšky akoby vytvoril obrovskú stenu z piesku. Vietor piesok rozvíril obrovskou rýchlosťou a smeroval rovno ku mne. Nemohol som úplne nič robiť, prívalová veterná vlna ma v celej svojej sile zasiahla. Snažil som sa udržať na nohách, ale vietor bol veľmi silný, keby som nemal na sebe toľko veľa zbraní, tak by som si určite zalietal. Chránil som si oči pred pieskom, ktorý mi neuveriteľnou rýchlosťou a silou vrážal do tváre, akoby mi niekto do nej pichal tisícky ihiel naraz. Našťastie táto prívalová vlna prešla cezo mňa veľmi rýchlo a za ňou nasledoval iba neustály vietor plný piesku, ktorý sa už dal vydržať. Nič na okolo som nevidel. Všade okolo bol zvírený piesok, ktorý vyplnil celý priestor okolo mňa. Myslel som, že to za chvíľu prestane, ale vietor neprestával viať. Ísť ďalej nemalo zmysel, pretože som nič naokolo nevidel okrem vzdialených osvetľujúcich bleskov a búrka pravdepodobne zasiahla celé okolie. Bol som úplne vyčerpaný z celodennej púte. Čupol som si na zem a celé telo som zahalil do veľkého lovcovho prestrieľaného plášťa. Bol som pod ním úplne zahalený. Cítil som sa ako v malom stane, pretože plášť vietor nafukoval ako balón. Zložil som zbrane, ktoré som upevnil na okraje plášťa ako ťažiská, ktoré pridržiavali plášť a skrčil som sa aby som zaberal čo najmenej priestoru. Vypil som aspoň pol litra vody, ktorá bola od celodennej horúčavy ešte stále príjemne letná. Noc nebola až taká chladná ako predchádzajúce noci, ale bol by som radšej niekde pri ohni než v tejto búrke. Ustavičný zvuk vetra a piesku, ktorý sa presúval z miesta na miesto prerušovali zvuky bleskov a hrmení. Tie hrozné zvuky búrky v diaľke mi naháňali strach, pretože boli také silné akoby blesk padol hneď vedľa mňa. Prečkával som túto hrôzu a ustavične som pridržiaval svojim telom plášť, aby ho neodfúklo, pretože bez neho by som bol v tejto situácii stratený.

Plášť bol z hrubej látky a preto neprepúšťal piesok, ktorý doňho smrtiacou rýchlosťou vrážal.

Myslel som na mamu a na posledný deň, čo som ju videl. Bol to vlastne posledný deň, čo som videl pôvodný zelenomodrý svet. Najradšej by som sa hneď vrátil späť.

Spomienky

Práve ma otec priviezol zo školy, zapol som televízor a sledoval animované rozprávky. Vonku bolo horúco a tešil som sa na to, keď si pôjdem vonku zahrať futbal s loptou, ktorú som dostal pred týždňom na narodeniny. Zrazu zazvonil telefón, zdvihol som. Bol to nejaký muž a neistým hlasom si pýtal otca, alebo mamu. Odniesol som telefón otcovi, ktorý pripravoval obed a išiel som ďalej pozerať televízor. Potom čo otec dotelefonoval, som spozoroval, že veľmi znervóznel. Vytočil nejaké číslo. Viem ,že volal mame, ktorá bola v práci, pretože ju neustále oslovoval. Pozeral som televízor ďalej, keď rozprávky v televízii, prerušilo akési špeciálne vysielanie. Bola tam veľmi rozrušená hlásateľka. Pred sebou držala papiere, ktoré sa v jej ruke triasli. Po chvíľke začala nesmelým roztraseným hlasom hlásať." Špeciálne vysielanie. Milí občania. Bolo vyhlásené nebezpečenstvo bombardovania.... . Nevychádzajte z budov do voľného priestoru, ale čo najskôr sa presuňte do podzemných priestorov vášho obydlia, alebo do protijadrového bunkra vo vašom okolí. Zoberte si len to najnevyhnutnejšie. Nepodľahnite panike a zachovajte rozvahu a chladnú hlavu. Opakujem . Bol vyhlásený..." V očiach hlásateľky som spozoroval slzy, ale ja som tomu vtedy nechápal. Myslel som si, že je to akýsi film v televízii a necítil som vôbec strach. Otec chvíľu pozeral na televízor a potom ho vypol. Rýchlo zbalil niekoľko vecí a zobral ma von. Nechápal som čo sa deje a neustále som sa ho na to pýtal.

Vyšli sme von, kde stálo naše zaparkované auto. Trávnik bol pekne pokosený, ako vždycky. V diaľke bolo počuť sirény. Všade boli akýsi ľudia, ktorí behali po ulici a zbierali veci. Rozoznal som niekoľkých našich susedov, ktorí boli v záchvatoch paniky. Po ceste išlo niekoľko uháňajúcich áut. Išli tak rýchlo, že vôbec nebrali ohľad na ľudí, ktorí sa snažili dostať do bezpečia. Rýchlo sme nastúpili a otec ani nezamkol dvere. Posadil ma dozadu a naštartoval auto. Vyštartoval tak rýchlo, že prešiel cez živý plot, ktorý mama dlhé roky pestovala a ja som spadol zo zadného sedadla na zem. "Si v poriadku Davie?" spýtal sa ma a pritom tlačil nohu na plyn až úplne na doraz. Až vtedy som začal mať veľký strach. Išli sme cez mesto naozaj veľmi rýchlo. Všade okolo boli pomätení ľudia, rabujúci okolité obchody a rozbíjajúci verejné objekty. Pred nami v diaľke bolo niekoľko nabúraných áut, ktoré blokovali ostatné autá. Všade bol obrovský chaos a krik ľudí sa šíril všetkými možnými smermi. Autá sa po uliciach neustále preháňali obrovskou rýchlosťou a mnohé z nich havarovali hneď na najbližšej križovatke, kde už bolo niekoľko zdevastovaných áut, ale otec si dával veľmi veľký pozor. Počas cesty neustále volal mame cez telefón, ale nemohol sa s ňou spojiť. Moja mama bola v tej chvíli pravdepodobne na druhom konci mesta, kde prepukla panika. Na nič som vtedy nemyslel, len som chcel byť čo najskôr pri nej. Onedlho sme vyšli z mesta a ocitli sme sa na voľnom priestranstve, kde som pozoroval okolitú prírodu, ktorá sa pred nedávnom prebudila zo zimného spánku. Stále mám v pamäti obraz tej nekonečne krásnej zelene. Na ceste pred nami bolo ešte niekoľko stoviek áut a autobusov. Prešli sme rovinou a potom vošli na vedľajšiu cestu, ktorá smerovala na planinu. Spomalili sme, pretože sa pred nami vytvorila obrovská kolóna áut, ktoré pomaly vchádzali cez akúsi vstupnú bránu. Okolo brány bolo už z diaľky vidno nekonečný plot. Až teraz viem, že to bola hranica medzi životom a smrťou. Tí, ktorí ostali za plotom nemali žiadnu šancu prežiť. Približovali sme sa k bráne, kde som spozoroval niekoľko áut vraciacich sa späť. Pár ľudí postávalo pred bránou a čosi vysvetľovali akýmsi ľuďom v uniformách. Pred autom som zbadal malé plačúce dievčatko ako napráva zlomenú hlavu bábike. Bolo počuť aj niekoľko výstrelov, ktoré vyšli zo zbraní mužov v uniformách. Bolo ich tam veľmi veľa a strieľali výstražné strely do vzduchu. Všetci boli ozbrojený a pripravený zasiahnuť proti ľuďom, ktorí chceli nedovolene prejsť bránou života. Po prvý krát som videl z diaľky naozajstnú mŕtvolu človeka. Niekoľko postrelených tiel bolo asi pätnásť metrov za bránou. Pravdepodobne sa títo nešťastníci pokúšali prežiť a dostať sa do bezpečia, ale niekto vysokopostavený už dávno predtým rozhodol o ich smrti.

Mal som veľmi veľký strach a bál som sa, že takto podobne dopadneme aj my.

Priblížili sme sa až k bráne. Auto pred nami neprešlo bránou, ale po krátkom hlasnom rozhovore so šéfom uniforiem odbočilo na bok, kde zaparkovalo medzi ostatnými nevítanými ľuďmi. Niekoľko desiatok nešťastných ľudí tam už čakalo na to čo sa s nimi bude diať. Asi ešte nepochopili, že nemali vstup povolení a neustále sa snažili rôznymi spôsobmi dostať do bunkru. Plač, nariekanie a prosenie bol prejav ich nešťastia, ale bezúspešne pretože

vojaci sa im snažili povedať, že nemôžu ísť ďalej. Pre vojakov to bola neľahká úloha povedať rodine s piatimi deťmi, že nemajú obsadené miesto na prežitie. Emócie sa rôzne prejavovali aj z ich strany, ale nariadenie bolo veľmi prísne a nesmeli porušiť pravidlá. Naše auto zastalo pri bráne a otec vyšiel von. Pri aute už stál akýsi starší chlap oblečený v maskáčoch

a so šiltovkou na hlave. Neustále nepretržite žuval žuvačku a pot z jeho tváre vytváral pramienky. Mal vysokú hodnosť a za sebou mal zopár vojakov, ktorí uprene čakali na jeho rozkazy. Veľmi napäto som pozoroval čo sa bude diať. Rozprávali sa veľmi krátko a otec mu ukázal akúsi kartičku. Bola to pravdepodobne ID Karta. Maskáčový muž mu potom čosi ukazoval za bránou a potom otec prišiel do auta. Naštartoval auto a prešli sme bránou.

Bol to ako vstup do raja. Planina bola pokrytá zeleným trávnatým kobercom. Slnko prekrásne svietilo a zvýrazňovalo žlté kvety rozptýlené po celej planine. Všade naokolo nebol ani jeden strom, ale nahradili ich vojaci ktorí hliadkovali po celom objekte. V centre oplotenej planiny bola akási strieborná kovová malá budova. Najprv som si myslel, že je to nejaké lietadlo, ktoré s nami odletí niekam ďaleko. Vtedy som ešte netušil a ani nevedel, že budem žiť tisíc metrov pod zemou. Vedľa bunkra boli už stovky odstavených áut, kde sme aj my zaparkovali. Pozbierali sme veci čo sme z domu zobrali a smerovali sme k bunkru. Otec mi po ceste povedal, že nás tam už čaká mama a veľmi som sa potešil, že budem už konečne s ňou. Pozrel som sa smerom k bráne a videl som prichádzajúce autá vo veľkom počte.

Prišli sme k bunkru, kde zase stáli akýsi vojaci. Otec im ukázal ID kartu a poslali nás do obrovského výťahu, kde už čakalo niekoľko ľudí. Všetci boli nervózni, plní očakávania a nádeje na záchranu. Bolo tam niekoľko detí ktoré plakali, ale ja som neplakal, pretože som si myslel, že mama je niekde na blízku. Čakali sme ešte na niekoľkých ľudí ktorí prišli za nami do výťahu a potom sa mohutné hydraulické dvere pomaly uzatvárali. Vtedy som ešte netušil, že to bol môj posledný pohľad na oblohu, ktorá osvetľovala aj tie najtemnejšie miesta výťahu. Dvere sa uzavreli, výťahová miestnosť sa osvetlila a spustili sme sa rýchlo smerom na dol. Otec bol pri mne a držal ma za plece, ale videl som že niečo nie je v poriadku. Pozeral som sa na mohutné dvere predo mnou a vyčkával som na okamih, keď sa otvoria. Čakal som, že po otvorení výťahových dvier sa rozbehnem dopredu a skočím mame do náručia, ktorá by na nás už čakala. Namiesto toho na nás čakalo niekoľko ľudí v modrých uniformách, ktorý nám rýchlo oznamovali naše miesta v bunkri. Všade okolo bola panika. Ľudia tento obrovský komplex nepoznali a preto sa vypytovali ostatných, ktorí sa im snažili pomôcť. Rýchlo vchádzali do úzkych tunelov a rebríkových chodieb, ktoré vystupovali zo všetkých stien tejto vstupnej miestnosti a spájali celý bunker. My sme ostali na mieste, ale ostatní sa rýchlo rozpŕchli do chodieb ako mravce.

Otec podišiel ku mladej žene v uniforme, ktorá stála pri počítači pribudovanom do steny. S ruksakom na pleciach a s taškou plnou vecí som ho pomaly nasledoval. Spýtal sa jej, či sa nemôže pozrieť na meno mamy do databázy prijatých ľudí. Pozrela sa a oznámila, že jej meno medzi prijatými nie je. Otec sa jej to spýtal ešte raz a potom podišiel ku mne. Povedal mi, že mama tu ešte nie je, ale že každú chvíľu príde. Potom poprosil tú ženu v uniforme aby ostala na chvíľu so mnou. Čupla si ku mne a povedala mi, že sa volá Katherine, ale ja som ju nevnímal a uprene som pozoroval otca ako odchádza k vojakom.

Cítil som sa veľmi osamelý a nešťastný. Nespustil som z neho oči. Bol asi dvadsať metrov odo mňa, ale zdalo sa mi, že je najmenej kilometer ďaleko. Katherine sa so mnou rozprávala a snažila sa ma upokojiť slovami, že všetko bude v poriadku.

Niečo vysvetľoval vojakom pri výťahu, ktorý nesúhlasne pokyvovali hlavami. Potom prišiel výťah a dvere sa automaticky pomaly otvárali. Uprene som sa pozeral na výťah a čakal. Z výťahu vybehli ľudia, na ktorých už niektorí príbuzní čakali a v šťastí objali, ale ja som stál na mieste a pozoroval prichádzajúcu masu. Otec ju takisto hľadal spomedzi tohto davu, ale bezúspešne. Vo výťahu bolo okrem ľudí a väčšina vojakov, ktorí už dostali bleskový príkaz bunker uzavrieť a tento výťah bol posledným dovozcom ľudí. Otec podišiel k vojakom, ktorí rýchlo vybehli z výťahu a niečo sa ich spýtal.

Spoznal som, že to bol ten sivý chlap z brány. Niečo mu povedal a otec sa v momente jeho odpovede chytil za hlavu. Na jeho tvári som rozoznal slzy, ktoré vyliezali z jeho utrápených očí. Vojaci rýchlo uzavreli výťah a prikazovali rýchly presun na určené stanovištia. Všetci sa rýchlo pchali k chodbám. Môj otec so slzami v očiach rýchlo podišiel ku mne zobral veci a spolu s Katherine, ktorá nás rýchlo viedla k úzkej chodbe s rebríkom smerujúcej na dol. Takýchto chodieb smerujúcich na dol bolo niekoľko ale aj tak sa v nich ľudia tlačili.

Pri vstupe do chodby som sa ešte raz pozrel na výťah a dúfal v zázrak, ktorý samozrejme nenastal. Ostala medzi ostatnými miliónmi ľudí, ktorí zažili okamžitú smrť. Ani nechcem pomyslieť na to ako rýchlo a kruto musela zomrieť. Výbuch, ktorý nasledoval asi po dvoch minútach od príchodu posledného výťahu bol taký silný, že aj bunker, ktorý bol tisíc metrov pod zemou utrpel škody. Celý komplex sa otriasal a niekoľko miestností úplne zavalilo. Neviem si predstaviť ako to muselo vyzerať na povrchu nado mnou. Ešte stále mi chýba. Keby som sa s ňou aspoň rozlúčil, ale nemal som možnosť ju už nikdy vidieť. Niekedy som mal pocit akoby bola stále so mnou. Otras v diere pod zemou trval len niekoľko sekúnd, ale výbuch premenil milióny nevinných ľudí na popol a prach. To bol môj posledný deň života na povrchu a prvý deň života podzemného. Všetko to krásne čo existovalo mám uchované už len v spomienkach, ktoré sa pomaly vytrácajú. Bolo to prekrásne detstvo, ktoré už nemôžem vrátiť späť. Rozbitá hlava pri bicyklovaní, čokoládová zmrzlina, skákanie na trampolíne, nekonečné vyčkávanie na kolotoč, stavanie hradu s piesku a všetko ostatné je už dávno preč. Vlastne ten piesok mi až tak nechýba, pretože je ho tu naokolo až príliš veľa.

Červené pohorie

Mohlo prejsť asi dve hodiny, búrka prestala a vietor sa ustálil až na koniec nastalo úplné bezvetrie. Bol som veľmi unavený a preto som už nedával pozor na plášť, ale zaspal som v nepretržitom tichu, ktoré po búrke nastalo. Zobudil som sa až ráno. Cez plášť prechádzali lúče slnka, ktoré sa odrážali od lovcovho lesklého brnenia . Pod plášťom bolo veľmi dusno, pretože vonku bolo aspoň tridsať stupňov a ja som pod ním strávil celú noc.

Odhrnul som plášť, ktorý bol s časti prisypaný pieskom. Mal som šťastie že ma piesok celého nezavalil, pretože by som sa určite udusil. Posadil som sa a odvalil tú kopu piesku z plášťa. Cítil som hlad aj keď moje telo bolo niekoľko rokov prispôsobené prijímať potravu v tabletkách, ale bunky v mojom tele sa búrili, lebo im dochádzali zásoby. Otvoril som teda vrecko na bunde a vybral z neho jedlo, ktoré som mal od Kana. Bola to akási pomletá zmiešanina jedlých rastlín v igelitovom sáčku, v ktorom skončilo svoju púť niekoľko nešťastných zrniek piesku. Nemal som na výber, tak som to zjedol. Chutilo to ako kel zmiešaný s kapustou a chlebom. Nakoniec som to zapil vodou. Keby som zavrel oči, tak by som si mohol predstavovať, že som na pikniku.

Po týchto krátkych suchých raňajkách som sa pozbieral a vydal smerom k horám predo mnou. Moje hrdlo v tejto horúčave bažilo po vode, ktorá sa z fľaše neodvratne míňala až sa po nespočítateľne únavných krokoch pustatinou úplne minula. Kráčal som ďalej aj keď som už vôbec nevládal. Oči som skoro vôbec neotváral, pretože som nemal do čoho naraziť a slnko sa nebezpečne odrážalo od piesku. Na rozdiel od ostatných dní bolo až príliš veľmi horúco. Dopil som svoju poslednú kvapku kvapaliny poháňajúce moje telo. Smäd ma sužoval nadovšetko a všade naokolo nebol ani jeden strom či skala, ktorá by vrhala osviežujúci chladný tieň, ale ja som to nevzdal. Kráčal som ďalej. Slnko zmenilo svoju polohu a dostalo sa za môj chrbát. Od rána som si ani nachvíľu neoddýchol, pretože som vedel, že nesmiem prestať a musím dojsť do cieľa. Teplota konečne trochu poklesla a ja som pred sebou pozoroval svoj vlastný tackajúci sa tieň. Nespoznával som v ňom sám seba, ale niekoho iného. Únava mi nedovoľovala rozmýšľať. Putoval som veľmi dlho takto nepríčetne pozorujúc svoj vlastný tieň až kým sa v ňom neobjavil skalnatý balvan, prekážajúci mi v mojej ceste. Pravdepodobne, keby som na tento balvan nenatrafil asi by som kráčal ďalej až kým by som neodpadol od vyčerpania.

Zastal som. Nohy som si vôbec necítil, ale vládal som sa ešte pozrieť smerom nahor. Zbadal som pred sebou týčiace sa obrovské skaliská nezvyčajného pravidelného tvaru zafarbených do hnedočervenej farby . Pod nimi bolo mnoho menších pováľaných skalísk a balvanov, ktoré vyzerali ako hrozienka v pieskovom jogurte. Dotackal som sa k jednému asi tri metre vysokému balvanu a rýchlo som sa hodil do jeho tieňa. Bol som taký vyčerpaný, že mi vôbec nevadila tvrdá zem a piesok, ktorý sa mi vďaka potu prilepil na pol tváre. Ležal som a dýchal zhlboka ako sa len dalo. Pod chladnejším tieňom som nabral trochu síl a rozhodol som sa do zotmenia prekonať skaly, aby som našiel úkryt pred prípadnou búrkou. Po krátkom odpočinku som napokon vyrazil aj keď som sa vôbec necítil dobre. Pristúpil som k obrovskému skalnatému masívu, ktorý pripomínal stenu. Bol vysoký a taký strmý, že by s ním mali problémy aj profesionálny horolezci s vybavením. Hľadal som teda nejaký výstup, či nepravidelnejšiu hrebeňovitú stenu.

Prechádzal som v blízkosti skál, z ktorých som nespúšťal oči, keď som asi dvesto metrov od miesta kde som chcel vystúpiť zbadal akúsi trhlinu či vchod v skale. Bola to pravdepodobne jaskyňa. Jediné čo mi prekážalo, bolo, že je na strmej časti skaly vo výške asi tridsiatich metrov. Na šplhanie po takejto skale som bol príliš ťažký. Zbavil som sa teda pár zásobníkov a brokovnice, ktoré som pre prípad, že sa po ne vrátim, zasypal pieskom rovno pod jaskyňou. Z námahou som veľmi opatrne a pomaly šplhal, pretože skalnatá stena bola nebezpečne strmá, ale napokon som svoj cieľ dosiahol. Pred vchodom do skalnatej štrbiny, ktorá bola temná ako čierna diera som si radšej nabil a odistil automatickú pušku. Z neistotou a napätím som vstupoval do temnoty, keď ma prekvapil chládok a príjemne vlhký vzduch prebudiaci moje utlmené zmysly. Chvíľku trvalo kým si moje oči zvykli na temnotu, ale potom som už pozoroval obrysy jaskyne a vlievajúce sa vonkajšie svetlo. Započúval som sa do zvukov temnoty, v ktorých som rozoznal zvuk dopadajúcej vody. Najprv som si myslel, že je to halucinácia od vyčerpania, ale zvuk odrážajúcej sa vody o kamene neprestával. Voda niekde v diaľke pomaly dopadala a ja som sa snažil poslepiačky nájsť cestu k nej. Chodil som od steny k stene až kým som nenašiel vchod do akejsi chodby s kadiaľ zvuk vody vychádzal. S neistotou som kráčal k zdroju zvuku, pretože lúče vonkajšieho svetla tu už nedosiahli a ja som nevedel či nasledujúci krok nebude krok do priepasti. S puškou som skúmal pevnú zem predo mnou. Občas som narazil na stenu, ale pokračoval som ďalej. Zvuk zosilňoval a moje hrdlo horelo túžbou aspoň po kvapke vody. Bol som už dosť blízko, keď som zbadal vychádzajúce svetlo spoza zatočenej nízkej jaskynnej chodby. Akoby mi ukazovalo cestu, ktorá ma vyvlečie z temnoty. Rýchlo som podišiel k osvetlenej nízkej chodbe a vliezol som do nej. Úplne som sa skrčil a prešiel krátkou asi dvoj metrovou chodbičkou do akejsi veľkej jaskynnej diery, ktorá bol a osvetlená prechádzajúcim svetlom cez hlbokú štrbinu na vysokom strope. Svetlo osvetľovalo priestor v strede a stenu s malou dierou, ktorou som sa tam dostal. Nevedel som aká presne veľká je táto jaskyňa, pretože na okolité steny sadol tmavý tieň. Pozrel som sa smerom predo mnou, s kadiaľ vychádzal už zreteľný zvuk vody. Pobehol som smerom dopredu a na protiľahlej neosvetlenej stene som zbadal prameň tečúcej vody vychádzajúci zo steny a dopadajúci o mokré kamene.

Ani neviem ako a už som sa ocitol pri prameni. Rýchlo som hltal vodu, ktorá bola mojou záchranou a na nič iné som v tom momente nemyslel. Úplne som si namočil hlavu do vody a postupne som sa prebúdzal k životu, keď sa zrazu z tmavého miesta blízko vedľa mňa ozval hlas. "Keď vstupuješ do cudzieho domu, ani sa nepozdravíš?!" spýtal sa hlas, ktorý ma tak vyľakal, že som odskočil dozadu pričom som sa ocitol celý namočený v malom jazierku. V rýchlosti a so strachom som siahol po puške, keď sa v tme objavilo malé ostré červené svetlo. " O to by som sa nepokúšal." dopovedal a ja som videl malý červený zameriavač , ktorý pomaly blúdil od môjho tela k mojej hlave. Pustil som pušku, ktorá sa ponorila do vody a čakal čo asi bude nasledovať. Chvíľu bolo ticho. " Vieš, čo si práve pil, cudzinec ?". zašeptal už trochu pokojnejší hlas. Ešte stále bol v tme a vôbec som nevidel, kto na mňa mieri. "Ja...Ja som chcel iba ..." snažil som sa to vysvetliť, keď ma prerušil. "To bola posvätná voda, ktorú smie piť len jeden z nás." riekol a podišiel z temnoty bližšie. Konečne som mu videl do tváre.

Bol to silný chlapík. Oči sa mu leskli od vchádzajúceho svetla hneď za mnou. Jeho dlhé tmavé vlasy na hlave vytvárali akýsi špecifický účes. V strede hlavy mal kratší pruh vlasov, ktoré mu na hlave stáli ako kohútovi. Z ľavej strany hlavy mu padali dlhé zvlnené vrkoče, v ktorých bolo množstvo kovových malých predmetov. Tie udržiavali vlasy vo forme vrkočov, zatiaľ čo na druhej strane hlavy mal vlasy dlhé asi pol centimetra. Najdlhšie vlasy mu vychádzali zo zadnej časti hlavy. Nielen jeho účes, ale aj jeho oblečenie bolo veľmi zvláštne. Okolo krku mal niekoľko náhrdelníkov z rôzneho materiálu. Na sebe mal iba dlhé otrhané nohavice, na ktorých bolo o opasok pripevnené lano a dve zásobníky zvláštneho tvaru. Všimol som si, že na bočnej strane stehna má pripevnený akýsi dlhý zakrivený obojstranný nôž, ktorý pripomínal zúžené písmeno S. Pozrel sa na mňa, nahol sa ku mne a s úsmevom povedal niečo, čo som v takejto napätej situácii vôbec nečakal a na čo nikdy nezabudnem. " To znamená, že už si jeden z nás." povedal a usmieval sa ďalej. Vôbec som tomu vtedy nechápal. Vyzdvihol ma na nohy pričom ma jednou rukou držal za bundu a v druhej ruke stále držal zbraň akú som predtým nikdy nevidel. Vyzerala ako automatická puška, ale mala zvláštny tvar akoby bola vyrobená akousi novšou technológiu. Spojenie tohto divocha a tejto zvláštnej zbrane mi nejako nesedelo.

" Poď. Musím ťa s niekým zoznámiť " poznamenal a viedol ma smerom k akejsi chodbe v jaskynnej stene smerujúca nahor.

Mohol by som sa vtedy o niečo pokúsiť, ale okrem toho, že tento chlapík na mňa zozadu mieril, mi niečo vnútorné nahováralo, aby som pokračoval ďalej. Vošli sme do úzkej nepravidelnej skalnatej chodby, v ktorej bola tma a môj spoločník zapol akúsi baterku z ktorej vychádzalo belavé svetlo. Obzrel som sa dozadu a v ruke divocha som zbadal malú modrú baterku značky Corp. Bola to veľmi výkonná baterka vyrobená kvalitnými technológiami firmy ešte pred vojnou. Corp industries bola pred vojnou jedna z najlepších spoločností na svete. Bol to monopol vyrábajúci techniku a elektrotechnické spotrebiče do domácnosti. Reklama na ich výrobky boli vždy všade po meste. Každá domácnosť sa nezaobišla bez ich alarmových systémov, univerzálnych variacich strojov a inteligentných upratovacích robotov. To všetko je už teraz na nič, ale funkčnosť tejto malej baterky, ktorá po dvanástich stále perefektne fungovala, ma fascinovala.

Schádzali sme šikmou kaskádovitou úzkou chodbou nahor, ktorá po niekoľkých desiatok metrov vyústila do obrovskej jaskyne. Tá bola osvetlená odrážajúcimi sa lúčmi od rozsiahleho jaskynného jazera. Svetlo vstupovalo z bočnej vysokej štrbiny jaskyne po mojej ľavej strane siahajúca skoro až po strop. Pravdepodobne to bol vchod do jaskyne, pred ktorým stála vysoká skalnatá stena a človek pri pohľade z jaskyne videl iba skaly. Jazero bolo také priezračné a pokojné, že som mohol rátať kamene na jeho dne. Z pohľadu na galóny nedotknutej vody som ostal úplne skamenený. Na druhej strane jazera, oproti nám, som si všimol nespočetné množstvo akýchsi obydlí. Jaskyňou sa šírili ľudské hlasy a na moje prekvapenie zvuky rozšantených detí hrajúcich sa na druhej strane jazera vo vode. Smerovali sme popri jazeru k obydliam, pričom sme prechádzali po chodníku, ktorý bol akoby vysekaný v skalnatej stene. Približovali sme sa a ja som zbadal niekoľko ohnísk, obsadených hŕstkami roztrúsených ľudí. Bola to akási viac početná komunita ľudí. Mnohí z nich sa pri ohni prehrabovali v neidentifikovateľných veciach, ktoré potom dávali na jednu kopu. Z diaľky som presne nerozoznal čo to vlastne robia . Ozbrojených ľudí som videl z diaľky len niekoľko. Boli sme asi päťdesiat metrov od obydlí, keď si nás všimli nejakí ľudia.

Boli to strážcovia a po mojom objavení sa začali chvíľku zhovárať, potom jeden z nich bežal smerom k obydliam dozadu. Tí ostatní nás pokojne sledovali. Kráčali sme bližšie a ja som okrem týchto troch strážcov pred nami zbadal ešte dvoch , ktorí boli nad nami na akýchsi výklenkoch bočnej skalnej steny. Chlapík, ktorý ma viedol, na znak pozdravu, zdvihol do výšky ruku a jeden zo strážcov ho z diaľky takisto pozdravil. Keď sme sa približovali všimol som si, že všetci majú podobne spravené vlasy na hlave ako mal drsný chlapík predo mnou . Vyzeralo to akoby to bolo špecifické označenie určitého rodu alebo skupiny, ako bolo niekedy v indiánskych kmeňoch, ale veľmi som v tej chvíľi na to nemyslel. Pokračovali sme ďalej a po niekoľkých krokoch sme už boli pri nich. " Čerstvé mäso." povedal môj spoločník predo mnou a mne už v tom momente nebolo všetko jedno.

Adrenalín mi naplnil hlavu a znervóznel som. V rýchlosti mi hlavou prebehol obraz, v ktorom som horel v rozpálenom ohni. Tí ostatní sa po tejto vete začali naraz rehliť a nemohli zastaviť smiech z názvu, ktorým ma pomenoval. Dokonca aj ostatní v diaľke, ktorí nás pozorovali sa začali nekontrolovateľne smiať. Lenže mne veľmi do smiechu nebolo, tie ich vycerené zuby, kostnaté náhrdelníky a pach akoby po zdochline ma znepokojoval. V hlave mi dookola cyklovala jediná jedna myšlienka - Sú to kanibali. Pot mi pomaly kĺzal po čele a ja som sa cítil taký bezmocný, že som sa ho nepokúsil ani zastaviť. Smiech neprestával a mne pomaly dochádzali nervy. V rýchlosti som nadobudol pocit, že smiech bude trvať dovtedy, kým sa nerozhodnem niečo vykonať. Myšlienku nasledoval čin a milióny neurónov z môjho mozgu

v rýchlosti preniesli informáciu do rúk, ktoré spravili jednoduchý pohyb smerom k mojej hrudi. V rýchlosti som vybral pištoľ z desať milimetrovým kalibrom. Bez váhania som namieril pred seba, kde stál jeden zo strážcov v kŕčovitom smiechu. Výstrel prišiel náhle a cieľ asi meter a pol predo mnou som úspešne trafil. Centimetrová guľka prešla

cez hrdlo, potom explodovala vnútorná časť a do okolia to vymrštilo krv, ktorá dosiahla aj moju tvár. Dlhovlasý chlapík s dierou v krku pomaly menil vysmiaty výraz a klesal dozadu na zem. Nachvíľu nastalo ticho a kľud. Zbraň som mal stále namierenú pred seba, keď mi ju zrazu niekto z boku vybil. Pocítil som obrovský tlak na pravú ruku a ani neviem ako a zrazu som padol na skalnatú zem. Okolo mňa sa začal rozruch a ja som cítil bolesť na pravú ruku, bedrá a nohy. V tej rýchlosti som si neuvedomil, že ma niekto zozadu pridlávil o zem. Zdvihol mi hlavu a z celej sily mi ju obil o tvrdú skalu podo mnou. Nesmierna bolesť hlavy prišla náhle a ja som ani nestihol zakričať, keď som za sebou započul zvuk dýky pomaly vyliezajúcej z pošvy. Potom ma chytil za vlasy, zdvihol mi hlavu a na svojom krku som už pocítil chladnú ostrú oceľ.

Neotváral som oči, pretože po celej tvári som cítil hrejivú krv, ktorej kvapky pomaly dopadali na chladnú skalu. Vlastne neviem či to boli kvapky mojej krvi. alebo krv kanibala,

ktorá sa pri explózii náboja zohriala a zafarbila moju tvár. Vedel som, že toto je môj koniec.

Moje telo mi po náraze hlavy nedalo šancu ani pohnúť prstom. Zato moje zmysly a mozog v tej chvíli neuveriteľne pracovali. Môj život visel na vlásku. Bol som úplne na dne čakajúc na smrť, pričom som ľutoval sám seba. V momente , keď som pocítil bodavé pichnutie do krku , v situácii nedosiahnuteľnej života, sa zrazu z diaľky ozval hlas. " Zion! To by stačilo! " niekto skríkol. Čepeľ zastala v svojej dráhe pohybu, ale cítil som ju ešte stále v mojom krku. Nastalo ticho a ja som chvíľu počúval intenzívne nepretržité dýchanie kata, ktorý mi zozadu silno zvieral vlasy na hlave. Čepeľ, ktorá ochutnala moju krv rázne poľavila a zmizla z povrchu mojej kože. Potom mi pustil hlavu, pričom neovládajúc svoje telo som sa ocitol z namočenou pravou časťou tváre v krvi. Nevládne som ležal ďalej a v obavách som čakal čo sa bude diať. "Nechaj ho!" povedal hlas, ktorý mi pred chvíľou zachránil život. " Pane! Zabil jedného z nás. Veď ste to videli na vlastné oči! Zaslúži si iba smrť !" vysvetľoval Zion. "Ak sa nemýlim, doviedol si ho tu Zion. To znamená, že pil z prameňa života a preto je jeden z nás !" presviedčal už pokojnejší starecký hlas. " Ešte nie je jeden z nás." povedal Zion. " Ale jeho duša už s nami je ! Zaslúži si šancu tak ako ste ju dostali vy všetci !" zvádzal autoritatívnym hlasom. " Čože?! Vy si myslíte, že táto polomŕtvola prejde skúškou? Pozrite sa naňho veď sa ani nepostaví na nohy! Odrežem mu hlavu a hodím potkanom! " zreval Zion. " Ukľudni sa ! Nepodceňuj jeho ducha a nezabúdaj na to čím si a čím môže byť aj on !" povedal vodcovský starší hlas. Na chvíľu nastal rozruch. Potom som pocítil, že ma niekto obrátil, chytil ma za ruky a ťahal ma po zemi.

Po niekoľkých metroch tvrdých skál sme zastali. Niekto zozadu ma chytil za bundu a do pol pása ma namočil do vody. Bol to úžasný pocit, ako keď sa prebudíte uprostred noci z nočnej móry. V mojom prípade to bolo prebudenie do tvrdej reality. Niekoľko krát ma namočili do vody, že som sa skoro nadýchal vody a potom ma hodili dozadu na zem. Zakašľal som, pretože mi trochu vody vbehlo do hrtana. Pocítil som štipľavú bolesť po nehlbokej rane od noža v krku. Po chvíľke ma začal niekto prehľadávať a vyberal mi spod bundy zásobníky a ešte moju poslednú pištoľ. Otvoril som oči, porozhliadal okolo a posadil sa. Tiekla zo mňa voda a z rán určite aj trochu krvi. Ocitol som sa na okraji jaskynného jazera. Okolo mňa stálo niekoľko ozbrojených mužov, ktorí na mňa mierili ako na niekoľko násobného masového vraha. Ale ja som sa z neznámych príčin triasol. Cítil som sa úplne bezbranný a beznádejný ako malý pudlík pred zúrivým dobermanom.

Potom ma jeden z nich postavil na nohy a ukázal mi smer kadiaľ mám ísť. Stál som na nohách, ale mal som ich ťažké ako balvany. Po niekoľkých krokoch som sa rozhýbal. Viedli ma cez obydlia ku skalnej stene naproti. Prechádzali sme pomedzi ľudí, ktorí na mňa veľmi divne civeli. Medzi nimi boli aj malé deti, tie keď ma uvideli, tak sa hneď rozplakali a s krikom odbehli preč. Pri ich reakcii som si pripadal akoby som vstal z mŕtvych ,ale mne to bolo už úplne jedno. Zrazu som po blízku zacítil vôňu pečeného mäsa. Na chvíľu som zastal a pri jednom z obydlí som zbadal rodinu ako pri malom ohni opeká veľké krysy. Celá rodina si práve pochutnávala a chrumkala potkanie chvosty ako tyčinky. Prišlo mi z toho zle aj keď na druhej strane som bol rád, pretože som zistil, že som sa pravdepodobne mýlil a nie sú to kanibali. Začalo ma mrzieť, že z môjho nepochopenia niekto zaplatil životom, ktorý pravdepodobne onedlho vyrovnám stratou môjho života. Moje zamýšľanie prerušil tupý náraz s pažbou zbrane do chrbta, ktorý spôsobil môj pád na zem. " Na čo čumíš!" skríkol jeden z chlapov. Vstal som a bez slova kráčal ďalej.

Došli sme k skalnatej stene, ktorá tvorila zadnú stenu tejto komunity. Okolo postávalo niekoľko desiatok ľudí, ktorí na mňa vrhali vraždiace pohľady. Predo mnou v skalnatej stene som zbadal akúsi vstupnú chodbu, ktorú navonok tvorila akási klenba pozostávajúca z vysekaných skál plné obrazov. Vyzeralo to ako vstupná brána do Tutanchámovej pyramídy, popísaná neznámymi znakmi. Z davu sa vynoril zvláštny starec kráčajúc pomaly ku mne. Mal biele dlhé vlasy a bradu skoro ako sneh. K tomu aby, vyzeral ako Santa klaus mu chýbalo iba veľké brucho a červený oblek. Jeho oči mali ostro hnedozelenú farbu a pripomínali mi pohľad hada. Na sebe mal iba po zem dlhý špinavý plášť a nespočetne veľa náhrdelníkov, ktoré sa pri pohybe o seba obíjali a vydávali štrngajúci zvuk. V ruke mal dlhú dreveno-železnú palicu, ktorou sa podopieral. Podišiel ku mne a dlaňou sa dotkol mojej hrude, pričom sa neustále pozeral priamo do mojich očí. " Teraz prejdeš skúškou ducha. Ak uspeješ, prežiješ. Ak nie, čaká ťa iba smrť!" povedal starec a pozrel sa na chvíľu smerom k davu. Potom sa otočil a pokračoval. "Poviem ti len tieto slová. Táto skala má jeden vchod a jeden východ. Nasleduj dračie oko." dopovedal a ukázal rukou smerom k bráne. Bez slova som k nej podišiel a obzrel sa dozadu na dav, ktorý zhlučnel. Pozrel som sa ešte raz na bieleho starca a na jeho strnulý pohľad. Tak som sa otočil a bezhlavo vkročil dnu.

Posvätná jaskyňa

Ocitol som v nejakej dlhej úzkej pravidelne hranatej chodbe, ktorá bola osvetlená iba jednou zapálenou fakľou na jej konci. Na chvíľu som zastal a rozmýšľal o tom čo mi ten človek vlastne pred chvíľou povedal. Nedávalo mi to zmysel a tak som pomaly kráčal ďalej. Zrazu sa za mnou zavalil balvan uzavierajúci mi cestu späť. Zo stien som počul zvuk neznámeho mechanizmu, ktorý tento balvan zavalil. Až teraz som si uvedomil že táto chodba je pravidelne vysekaná do skaly. Musela byť vytvorená ťažkým strojom. Rozmýšľal som prečo by sa niekto zdržiaval vytváraním takejto pravidelnej chodby. Odpoveď prišla náhle, keď som stúpil na jednu dlaždicu predo mnou. Spoza stien sa znovu ozvali zvuky mechanizmu. Reflexívne som odskočil dozadu, čo mi zachránilo život, pretože na dlaždicu predo mnou sa z vrchu zosypalo niekoľko veľkých balvanov. Vtedy som pochopil, že čelím systému plného nástrah.

Prešiel som cez veľké balvany a rozmýšľal, na ktorú dlaždicu stúpim ďalej. Lepšie som sa pozrel na dlaždice a zistil som, že podlaha sa skladá s pravidelne uložených obdĺžnikových a štvorcových dlaždíc. Uvedomil som si, že sa mechanizmus spustil, keď som stúpil na štvorcovú dlaždicu. Nadobudol som dojem, že obdĺžnikové dlaždice sú bezpečná cesta chodbou a preto som sa rozhodol spraviť veľký krok dopredu. Stúpil som na obdĺžníkovú dlaždicu a v napätí som čakal na zvuky, ktoré sa mali ozvať spoza stien, ale neozvali sa. Vydýchol som si. Potom som skočil na ďalšiu obdĺžníkovú dlaždicu predo mnou a nič sa nestalo. Vtedy som si bol istý, že mám takto pokračovať ďalej a smelo som skočil na ďalšiu obdĺžníkovú dlaždicu. No zrazu sa spoza stien ozval mechanický zvuk a ja som zistil, že moje pravidlo neplatí. Rýchlo som odskočil dozadu.

V diaľke predo mnou sa z boku steny vyvalila drevená mechanická stena s pásom dier prechádzajúcim jej stredom. Rýchlo som odskočil na bok a pritisol sa k bočnej stene. Vôbec som si nevšimol, že som pri odskočení zaktivizoval ďalšiu pascu. Z dier vystrelilo niekoľko šípov, ktoré preleteli stredom chodby. Minuli ma len o vlások. Stál som pritisnutý k stene, keď som zrazu na protiľahlej stene zbadal niečo divné. Horná časť steny sa otvorila a ja som sa v momente zohol. Obrovský kamenný kváder mi preletel ponad hlavu, pričom zanechal pečiatku v stene nado mnou, kde som pred chvíľou mal hlavu. Prekopŕcol som sa na bok a vstal, no mechanizmus neprestal fungovať. Asi desať metrov za mnou sa z veľkým hukotom objavil kváder, ktorý začal postupne stláčať chodbu v jej dĺžke. Zmeravel som. Rýchlo som skočil asi meter dopredu. Predo mnou a za mnou vystrelili z bočných stien kopije uzavierajúce ma akoby do väzenia. Kváder pokračoval ďalej a kopije sa nechceli vrátiť do pôvodnej polohy. Celé boli zo železa a ja som preto nemohol nič robiť. Zdrvujúci kváder už bol asi dva metre za mnou a kopije konečne povolili. Spravil som niekoľko krokov dopredu a dával pozor na pasce, ktoré mohli na mňa v tichosti číhať. Bol som už iba desať metrov od vstupu do akejsi veľkej osvetlenej miestnosti, ktorá bola na konci tejto chodby. Moje rozmýšľanie nad ďalším krokom prerušilo niečo, čo by nikto nepredpokladal. Podlaha poskladaná z pravidelných tvarov sa začala zrazu oddeľovať od seba, pričom sa nerozpadla úplne, ale medzi dlaždicami sa vytvoril priestor, do ktorého sa začala vlievať čierna tekutina. Ako keby nestačilo, že mám zdrvujúci kváder v pätách. Podľa čiernej farby a pachu som kvapalinu hneď identifikoval. Bola to ropa, zaplňujúca priestor medzi dlaždicami a mne v tom momente neostávalo nič iné, len sa rozbehnúť čo najrýchlejšie ako som len vedel. Vystrelil som rýchlo ako guľka nehľadiac na nástrahy, ktoré sa pri mojej rýchlosti nestihli ani zaktivizovať. Bol som už pri vstupe, keď som zaregistroval osvetlenie chodby. Spôsobila to zapálená ropa.

V behu som v rýchlosti spravil výskok smerom do miestnosti, keď som zrazu pocítil obrovské teplo a plameň podo mnou mi vyšliahol dym do tváre. Zavrel som oči a dopadol na tvrdú kamennú zem. Vedel som, že som mimo nebezpečia, pretože som doskočil do miestnosti, ale teplo a zápach po ohni som stále cítil. Vstal som a zistil, že mi zozadu horí bunda. Rýchlo som ju hodil na zem a uhasil. Na zadnej časti bundy mi oheň zanechal neveľkú dieru, ale napriek tomu som si ju obliekol. Pozrel som smerom do chodby v ktorej sa odohrávalo peklo a kváder ešte stále stláčal priechod, pričom vytláčal aj čierny dym, prúdiaci do tejto veľkej miestnosti smerom nahor.

Až teraz som si všimol priestor, do ktorého som vstúpil. Bola to vlastne akási jaskyňa s niekoľkými ďalšími vstupmi na protiľahlej skalnatej stene. Miestnosť bola osvetlená čerstvo zapálenými fakľami zahaľujúcimi malú jaskynku do žltohnedej farby. Po stenách bolo pokreslených niekoľko zvláštnych obrazcov a slovných hesiel. Tie veľmi nedávali zmysel. V protiľahlej stene bolo šesť ďalších vstupov, ktoré boli zahalené do temnoty. Dym v miestnosti sa pomaly rozplýval a mizol cez skalnaté štrbiny. Konečne ma prestávali štípať oči a začal som si lepšie obzerať obrazce na stene. Na jednej stene sa nachádzala veľká maľba. Boli tam nakreslení traja muži, ktorí kľačali a siahali po veľkom červenom oku. Každý z nich v obraze na oko nedosiahol a preto pomaly a trpko zomieral. Na ich tvárach bolo vidno sklamanie, nesmiernu bolesť a utrpenie. Maľba bola asi nakreslená čiernym uhlíkom a niekto si dal obrovskú námahu, pretože postavy vyzerali tak reálne, že mi z tejto hrôzy prešiel mráz po chrbte. Pri pohľade na veľké červené oko, ktoré pravdepodobne bolo namaľované krvou som si spomenul na posledné slová toho starca - nasleduj dračie oko. Pochopil som, že som blízko a dračie oko je určite červené oko nakreslené na maľbe.

Odstúpil som pár krokov dozadu a pozrel sa na nákres ešte raz. Všimol som si, že každá postava zobrazovala silného vyzbrojeného muža, ktorá držala určitú vec v ruke. Jedna postava držala v ruke lampáš, ďalšia meč a posledná držala akúsi kráľovskú korunu. Tento obraz sa mi nepozdával, ale tušil som, že plní akúsi dôležitú odstrašujúcu funkciu. Porozhliadal som sa okolo a všímal si nápisy, ktoré boli na okolitých stenách, ale nemohol som ich rozlúštiť. Boli napísané neznámym jazykom. Skôr by som povedal, že to boli značky, či dokonca obrazce ako mali niekedy egypťania. Zrakom som prešiel tieto neznáme obrazce, akoby som chcel nápisy prečítať a zrazu v mojej hlave sa stvorili myšlienky. Niečo vnútorné mi nahováralo, že by som si mal zvoliť jeden zo šiestich vstupov a vstúpiť do temnoty. Mal by som mať čisté myšlienky, pretože na blízku na mňa môže číhať smrť, ktorá naokolo vystupuje z dračieho oka a pravdepodobne sa mal vstupom do temnoty spečatiť môj osud s prameňom života. Pôsobilo to na mňa v tej chvíli veľmi divne, pretože tieto myšlienky v mojej hlave prišli náhle, pričom som vôbec nepoznal to záhadné písmo na stenách. Z tej jaskynnej miestnosti som nemal dobrý pocit a chcel som sa z nej dostať čo najskôr, preto som pristúpil k jaskynným vstupom plných temnoty. Náhle som pocítil chladný vánok vetra prúdiaci z neznámej jaskyne predo mnou. Zmeravel som a keby bolo cesty späť hneď by som bol pri východe. Z tejto čierňavy meter predo mnou som cítil strach a hrôzu a preto som chvíľu váhal, no napokon som nemal na výber, prekonal som strach a vstúpil do temnoty.

Týmto krokom do temnoty sa zrazu veľa zmenilo. Akoby som prešiel akousi fiktívnou bránou oddeľujúcou svet od neznámej dimenzie. Osvetlená cesta, ktorou som prišiel sa za mnou stratila v temnote aj keď som spravil len krok do vnútra. Všetko naokolo stíchlo. Obkolesila ma taká nepredstaviteľná čierna tma akú som ani v tých najtmavších kútoch bunkra nikdy nevidel. Pocítil som chlad a akýsi zápach, ktorý sa rozptýlil v ovzduší. Bol som úplne stratený, pretože som si nevidel ani na špičku nosa. Zrazu nebolo ani cesty späť ani cesty vpred. Cítil som sa ako slepec uväznení v temnote. Našťastie som ešte stále cítil pevnú zem pod nohami, preto som zo zúfalosti spravil pár opatrných krokov dopredu. Zastal som, pretože som zrazu naokolo pocítil teplo. Teplota sa zvyšovala a ja som začal cítiť, že to teplo sa tvorí v mojom vlastnom tele. Náhle som pocítil obrovskú bolesť a pálenie ako keby mi na miesto krvi v žilách prúdila vriaca

kvapalina. V tej chvíli som vôbec nerozmýšľal nad tým, čo vlastne spôsobilo túto teplotu.

Vnútornosti v mojom tele sa pomaly varili a ja som od bolesti padol na kolená.

Zrazu som predo mnou zaregistroval akési svetlo, ktoré sa v rýchlosti objavilo. V kŕčovitých bolestiach som zdvihol hlavu a neďaleko odo mňa som zbadal najúžasnejšiu vec v mojom živote. Bolo to neopísateľné obrovské červené oko, ktoré bolo akoby utvorené z červeno-oranžových elektrických výbojov a plamienkov. To gigantické oko hľadelo rovno na mňa, pričom sa vôbec nepohlo z miesta. Bolo obrovské ako slnko a mne sa zrazu stratila zem pod nohami. Ocitol som sa v priestore, akoby som sa vznášal v temnom vesmíre, kde je nulová gravitácia. Moje telo zvnútra viac a viac horelo a ja som si spomenul na maľbu a slová umiestnené v jaskyni. Cítil som sa presne tak ako tí na maľbe. Moje telo pomaly umieralo a ja som trpel obrovskou bolesťou. Nestrhol som pohľad z dračieho oka a pochopil som, že každý si je pred ním rovný. Neustále som si v mysli pripomínal, že mám mať čisté myšlienky, pretože to všetko naokolo, aj tá nesmierna bolesť nie je skutočná. Tá chvíľa v bolesti sa mi zdala nekonečná, keď sa zrazu všade okolo mňa ozvali akési neznáme šepotavé hlasy.

Aj keď som už mal dosť veľký strach, tieto zvuky ma nenormálne vystrašili na smrť.

Zvuky a hlasy nariekajúcich mužov žien ba dokonca aj detí poletovali okolo mňa. Niekoľko krát sa mi zdalo, že mi niekto šepotá rovno do ucha, ale keď som siahol rukou okolo mňa, nikto naokolo nebol. Úplne som z toho šalel a zvuky som prerušoval mojím revom do prázdna. Po chvíľke sa hlasy vytratili a ja som sa pozrel na dračie oko, z ktorého vyšiel ozrutný hlas hovoriaci neznámym jazykom. Jeho mohutnosť a sila mi skoro vyrazila ušné bubienky. Vôbec som nerozumel tomuto jazyku, ale rôzne obrazy mi v momente preblesli hlavou. Doteraz si na nich ešte čerstvo pamätám. Videl som mnohé neznáme miesta a rôzne udalosti, v ktorých som videl sám seba. Všetko sa v mojej mysli odohralo veľmi rýchlo. Nadobudol som pocit, že tieto miesta poznám a že sa to všetko odohralo niekedy veľmi dávno, ale vedel som, že to tak nie je, pretože som nakoniec videl aj vlastnú smrť. Bolo to desivé. Keď oko stíchlo v momente zmizlo v temnote a bolesť ustúpila. Nepamätám si, čo sa dialo potom. Viem len, že nastalo hrobové ticho a tma.

Otvoril som oči a zhlboka sa nadýchol. Bolo to, akoby som to spravil po prvý krát v živote. Ako keby som sa znovu narodil. Ležal som tvárou k zemi a pohľadom som skúmal okolie. Chvíľkami som rozmýšľal či už niesom po smrti. Lenže nestalo sa tak, pretože som za mnou zaregistroval akési svetlo. S ťažkosťami som sa postavil a otočil smerom k zdroju svetla. Zistil som, že som od vstupu do jaskyne ležal vo vzdialenosti asi jeden krok. Bolo to absurdné. Očistil som si tvár od malých kamienkov, ktoré sa mi zarili do tváre a zanechali mierny otlačok v koži. Rozmýšľal som nad tým ako sa to všetko mohlo stať. Ako to, že som si nepamätal pád na zem a čo to všetko vlastne predchvíľou bolo.Tie obrazy v mojej mysli som si čerstvo pamätal a naháňali mi strach. Zrazu temnú miestnosť za mnou osvetlilo akési slabé svetlo. Zistil som, že svetlo vychádza zo skalnatej škáry v skale nahore. Pochopil som to ako znamenie a vidal sa k svetlu. Skalnatá škára bola strmá úzka hrebeňovitá chodba smerujúca nahor. Pozrel som sa opatrne do chodby smerom nahor, pričom som chcel zistiť či na mňa nečíha akási ďalšia pasca. Na moje prekvapenie som zistil, že svetlo vychádza zo zapálenej pochodne, ktorú držal biely starec v ruke na vrchu dlhej škáry. S istotou, že som blízko konca, som šplhal skalnatou škárou k starcovi. Lenže táto škára bola dosť strmá a ja som pomaly nestačil so silami šplhať ďalej. Cítil som sa ako horolezec, pretože som každým postupom ďalej hľadal maličkú škáru o ktorú by som sa zachytil. Akoby už nestačilo to, čím všetkým som prešiel, ale túžba po živote mi dodala heroickej sily a ja som nevšímajúc bolesť a únavu šplhal ďalej. Bol som už na vrchole, keď mi zrazu sily nestačili a ja som sa už nevládal vyštverať na vrch. Pozrel som sa nahor, kde nado mnou nie ani meter stál starec. Udychčaný a bezvládny som sa mu pozrel priamo do očí. Čakal som, že mi podá ruku, ale nestalo sa tak. Starec sa otočil a zmizol. Vládal som ledva dýchať a tento kúsok bol pre mňa neprekonateľný, ale bol som rozhodnutý, že to len tak nevzdám, hlavne potom všetkom čo som zažil. Prekonať túto malú vzdialenosť bolo ťažšie ako všetko predtým. Moje napnuté údy, ktoré udržiavali telo pricapené na skale ochabovali a ja som roztrasený pomaly rukou chytil vrchol skaly. Bolo to akoby som práve preskočil päť metrovú priepasť. Chytil som sa vrcholu aj druhou rukou a s ťažkosťami sa vyštveral nahor. Konečne som dosiahol svoj cieľ. Celý zadychčaný som padol na kolená a naberal sily. Všade bolo ticho. Po chvíľke som vstal a zistil, že som si nevšimol záhadného starca predo mnou a dav, ktorý stál nehybne bez slova za ním. Na chvíľu som prestal dýchať a pozoroval som dav bez pohybu pripomínajúci kamenné stĺpy. Starec mal strnutý pohľad a ani okom nežmurkol. Práve keď som sa rozhodol niečo povedať, starec sa otočil a mávol rukou. Dav bez slova zišiel dole a ja som si až vtedy uvedomil ,že som na vrcholu skalnatého masívu späť v obrovskej jaskyni s jazerom. Z môjho úspechu nikto nejasal, nikto ani len slovka nevydal. Jediné čo som touto skúškou získal bol môj vlastný život.

Starec podišiel pomaly ku mne držiac fakľu v jednej ruke a palicu v druhej. " Tvoj duch je silný, silnejší ako si myslíš. Predstúpil si pred draka, veľkého tvorcu a on ťa prijal. V tvojej krvi putuje voda z prameňa života, ktorú budeš od teraz uctievať a ochraňovať." povedal starec a podišiel bližšie ku mne. Ja som len nehybne stál a rozmýšľal o tom čo som v temnej jaskyni vlastne videl. Bol to prelud, halucinácia alebo čo? Mal som už otázku na jazyku, keď v tom starec pozrel na mňa a začal rozprávať. "Viem na čo teraz myslíš a na čo by si sa ma chcel spýtať. To čo ti veľké dračie oko ukázalo bol tvoj osud, ktorý sa spečatil na tomto mieste. Si jedným z nás aj napriek tomu, čo sa stalo predtým. Na všetko môžeš zabudnúť, pretože si sa práve teraz narodil do nového sveta. Vidím v tvojom duchu veľmi silného bojovníka. Ešte sám nevieš čoho všetkého si schopný. Teraz odpočívaj." dopovedal a ja som sa chcel ešte niečo povedať, keď sa mi zrazu zatmelo pred očami a posledné čo som videl bolo denné svetlo, ktoré vchádzalo a osvetľovalo jaskyňu cez maličké škáry na strope, že vyzerali ako padajúce kométy na nebi.

Neviem či som mal halucinácie, alebo či som sníval, ale ocitol som sa späť v bunkri. V mojom domove. Sedel som zrazu v bare u Luia, kde väčšina ľudí vždy posedávalo a popíjalo syntetické pivko. Všade vládla pohoda. Dokonca tu sedel aj Bubu s partiou a práve sa rozprávali o bežných veciach v bunkri, ako vždy. Na snímacej stene, ktorá bola vlastne jedna veľká stena bežali klasické snímky prírody a zvierat. Väčšinou ukazovali prírodu, ktorú už nikto od bombardovania nevidel a ani už nikto neuvidí. Občas tu dávali staré predvojnové filmy a v poslednej dobe aj komické scény, ktoré začali nakrúcať nádejní herci v bunkri, ale väčšinou tu dávali tieto nádherné scény prírody. Pred obrazovkou sedelo niekoľko starších ľudí. Práve na obrazovke obdivovali krásnu lúku, po ktorej behal biely králik. Táto prekrásna zelená lúka vyzerala presne tak ako som ju videl v osudný deň pred bunkrom. Mnohí z tých, ktorí sledovali túto hru prírody to už videli po niekoľko stí krát, ale nedokázali v sebe udržať slzy a smútok za dávno zničeným svetom. Všetko vyzeralo ako po starom, keď som zrazu pri vchode do baru zbadal moju malú sestričku. Vyzerala krásne ako vždy. Usmievala sa ako malý šibal a ukazovala na chodbu von z baru. Nič nehovorila len ukazovala neustále na chodbu a smiala sa akoby sa chcela hrať. Podišiel som ku nej a ona ma chytila za ruku. Potom sme vykročili von z baru do veľmi dlhej chodby, na konci ktorej bolo vidieť dvere. Na moje prekvapenie boli dvere drevené a my sme sa ocitli v chodbe, ktorá mala biele steny aké sme mali niekedy u nás v dome. Kráčali sme pomaly a sestrička mi po ceste povedala, že ideme za ockom. V tom momente som mal pocit radosti a nádeje, že ho uvidím.

Začali sme spolu utekať tou úzkou chodbou plní nedočkavosti. Bežali sme a bežali bez prestania a mne sa zdalo, že to trvá už niekoľko hodín. Všimol som si, že sa pomaličky približujeme k nášmu cieľu, ale niečo sa mi nezdalo. Keď sme sa pomaly približovali všimol som si, že je chodba čoraz viac menej osvetlená a my sa rútime do temnoty, ale nemohol som zastaviť. Moje nohy som vôbec neovládal. Pripadal som si ako rútiaci sa vlak s pokazenými brzdami. Než som si stihol uvedomiť, že niet cesty späť, stál som zrazu pár krokov pred dverami držiac malú rúčku mojej sestričky v ruke, ktorá na mňa veľmi šťastne a nedočkavo pozerala. Vytrhla sa mi z ruky a rýchlo pribehla k dverám aby ich otvorila. Vtedy som nabral akýsi zvláštny pocit úzkosti. V momente keď siahala po kľučke, nasledovala obrovská rana

a dvere sa rozleteli na kusy. Temnú chodbu osvetlilo oslepujúce denné svetlo, v ktorom sa

v rýchlosti mihla akási postava a vtrhla do vnútra. Zaregistroval som iba nepravidelné

a hybridné obrysy tvora.Vedel som kto stojí predo mnou. Tvár tejto znetvorenej postavy sa podobala môjmu vlastnému otcovi. Hrôza a strach ma celého naplnili. V momente keď sa netvor odrazil všetkými končatinami od zeme a skočil na mňa som sa v strede tejto nočnej móry prebudil.

Nový život

Vyskočil som do sedu. Zistil som, že som celý spotený. Ocitol som sa na posteli v nejakom prítulnom drobnom obydlí. Na sebe som mal iba spotené tričko od potu. Nemal som poňatia kde je lovcovo brnenie a moja bunda z bázy. Bol som prikrytý utkanou dekou a v okolí sa rozplývala príjemná vôňa. Niekto po blízku mňa ma chytil za rameno a ja som sa v momente otočil. Zrazu všetka tá hrôza, strach a beznádej z nepríjemnej nočnej móry pominula, keď sa môj pohľad stretol s nevinnými krásnymi tmavými očami nádherného mladého dievčaťa. Pri pohľade na ňu som prestal dýchať a niekoľko sekúnd som od nej nijako nemohol odtrhnúť oči. Mala prekrásne ebenové dlhé vlasy, nádhernú nežnú tvár plnú očakávania, šťastia a spokojnosti. Oči sa jej trblietali ako zafírové iskričky a jej úsmev, by rozveselil aj mŕtveho. Vplyvom jej krásy som skamenel a z mojich úst nevyšlo ani jedno slovo. Prekvapený som ju iba mojim pohľadom pozoroval. Bola jedinečná a odlišná od dievčat aké som poznal z bunkru. Určite to nebolo iba tým, že oni žili v uzavretej kovovej kanvici, zatiaľ čo títo ľudia v tejto prírodnej jaskyni. Bola odlišná tým, že z jej vnútra vyžarovalo niečo čo som zatiaľ u žiadneho dievčaťa nezažil. Cítil som to všade okolo seba. V tú chvíľu som dúfal, že niečo podobné cíti aj ona ku mne. Neviem či sa to dá nazvať láska na prvý pohľad, ale od tohoto momentu som sa do nej úplne zbláznil. Po chvíľke môjho pozorovania, si to všimla a usmiala sa. Zobrala mokrú handričku s poličky, ktorá bola vlastne zhrdzavený kovový stojan na žuvačky. Ešte stále bolo vidno vyblednutú zelenú reklamu na žuvačky bez cukru Wrigley Spearmint. Priblížila sa ku mne a začala mi utierať pot z tváre. Jej dotyk bol jemný ako vánok a jej vlasy voňali krásne ako rozkvitajúce stromy. Chcel som jej to povedať, ale cítil som sa omámene a úplne nemožne. "Volám sa Athia." vyšlo zrazu z jej pier. To úžasné meno sa mi vrylo navždy nielen do mojej pamäti, ale aj do môjho srdca, kde sa pre mňa stala zmyslom môjho života ...