Raz v noci som priletel k izbe, telepaticky otvoril okno a mrknutím oka som sa uložil spať.

„Dobré ráno, Karol, ani som ťa v noci nepočul,“ ozval sa ráno Mišo. „Ani dvere nevrzgli.“

„Ale, priletel som neskoro, tak som použil okno, nechcelo sa mi už čarovať,“ nejako som sa vyhováral a hlavou mi preletelo, že by sa Mišo konečne mohol spamätať a správať sa čarodejnícky.

„Aha, no ja mám asi tiež okno v hlave, marilo sa mi, že dvere som zamkol.“

„To vieš, čáry-máry-fuk a je to otvorené,“ odomkýnať si dvere patrilo k čarám, čo sme mali už v škôlke.

Chcel som sa ho opýtať, či je dementný, keď zamyká, no jeho to evidentne bavilo. Mišo sa pustil do prezliekania a potom cinkal pri príprave jedla.

„Už vieš tie integrály?“ spýtal sa ma popri žúvaní.

„Jasné, simpsa-la bin a mal som to v hlave.“

„Ty si iný macher!“ uznanlivo prikyvoval hlavou.

„A ty sa kedy naučíš čarovať? Už ma nebaví to ako sa hrajkáš s tými vecami. Všetko ti tak dlho trvá...“ a krútil som nad ním hlavou.

„V pondelok,“ povedal s úsmevom.

***

Prišiel pondelok a Mišo sa stále bavkal tým jeho zvláštnym spôsobom.

„Mišo! Už ma vážne serieš! Doprdele, prečo nemôžeš ako ostatní čarodejníci používať čary a mágiu? To si fakt dement? Tie veci čo tu stváraš vedia už decká v škole urobiť cez kúzla!“

„Ča-ča-ry?“ otvoril Mišo ústa a nechápavo na mňa pozeral.

„Vy ste sa čo učili v škôlke?“

„Šnúrky zaväzovať, čistiť zuby a tak. Ako každý bežný človek.“

„Bežný človek? Veď tu sme všetci čarodejníci, mágovia, strigôni, černokňazníci….“ rozhorčoval som sa.

A v tom mi to trklo. Mišo bol len obyčajný človek, ktorý sa nejakou náhodou dostal ku mne na izbu. Do kelu a ja som si myslel, že je jeden z nás.