Anatol sa bažil v laskyplnom objatí svojej stvoriteľky. Matka, životodarkyňa ho stvorila, porodila a teraz ho zvierala vo svojom pevnom objatí. Niečo však nebolo v poriadku. Niečo.

Hlavou mu začal zavíjať poplach. Matkin strach, úzkosť, nebezpečie lomcovalo jeho mysľou a jej telo ho po stáročiach prvý krát pustilo zo svojej náruče.

Anatol padol nahý na tvrdú uhlíkovo-vápnikovú podlahu. Organický otvor hybernačného vaku sa nad ním uzatváral. Dychčal. V hlave mu stále hučal Matkin strach.

Postavil sa, poutieral si tvár, zhlboka sa nadýchol a spojil sa zo svojou stvoriteľkou.

Zmysly mu zaplavily dáta z jej senzorov, chaos atmosféry aky burácala okolo nej, žeravá plazma oblizujúca jej trup ako sa rútila k povrchu planéty. A tá bolesť. Tá neutíchajúca bolesť. Jej trisky boli zničené, jediné čo po nich zostalo boli roztavené kyptíky.

Vysoko nad Matkinym telom sa niečo zablislo a Anatol pocítil páľavu väčšiu ako tisíc sĺnk. A potom... nič.

Generál Major Viktus Artikus sedel na svojom kresle, obklopený vizualizáciami toho, čo sa práve udialo na orbite. Zamyslene si hladil briadku. Vzdychol si a založil si ruky cez hruď.

"Chcete mi povedať, že prvý krát, od založenia kolónie, od kedy pútnici vo svojom spánku pristáli na Nihiluse, sme sa stali svedkom prvého kontaktu s inteligentným životom neľudského pôvodu... a vy ste to zostrelili?"

Poručik Vajkus sa potil. "Ja," odkašlal si, "naše obranné satelity sú automatizované, pán generál. Do toho je Malikus práve v našej orbite okolo hviezdy veľmi blízko a ich konštantné raketové útoky-"

"Ja viem, ja viem," odpinkal ho generál a ponoril si tvár do dlane. "Nemusíte mi tu vysvetlovať nuancie tohto intrasystémového konfliktu. Ako sme to mohli nevidieť? Veď to systémom muselo letieť čo... dekádu?"

Poručík iba bezmocne pokrčil plecia.

Anadol sedel v zvláštnej bielej miestnosti. Bola chladná. Nepríjemná. Vôbec nie taká láskyplná ako jeho Matka. Jedna zo stien vytvorila hranatý otvor dnu niečo vošlo. Jedna z tých bytosťí, ktoré ho priviezli sem. Život. Tak dlho cestovali prázdnotou a hľadali iný život. A teraz? Konečneho ho našli. No pre matku, už bolo neskoro. Už žiadne deti neporodí. Už žiadne na cudzích planétach neopustí. Ani nevedel koľko súrodencov zanechali za sebou. Bolo mu smutno. Smutno za nimi, smutno za svojou stvoriteľkou. Takého aký bol on stvorila iba jednoho. Pre viacerých nemala potrieb.

Bytosť ktorá k nemu prišla bola pokrytá zvláštnym materiálom. Bol na pohľad tvrdý, no miestami sa ohýbal. Bytosť držala niečo vo svojej končatine. Priblížila sa s tým k nemu. Možno nakoniec predsa len k niečomu Matkina smrť bola. Možno Anatol konečne bude môcť vykonať to k čomu bol stvorený.

Laborantka Miriam Gáius Al Mahíd vo svojom exoskelete opatrne pristúpila k tej slizkej... vesmír vie, čo to bolo. Cudzinec, alien, emzák, mimonihilčan... aj keď to boli aj kolonisti z Malikusu. Nevedela sa rozhodnúť ako to pomenovať. Ani jej šéfstvo, čo to držalo v utajení si s tým nevedelo rady. Ale to bolo teraz jedno. Potrebuje len jednu vzorku a bude od toho môcť konečne vypadnúť.

Anatol skočil po svojej koristi a začal svojim uhlíkovo-vápnikovým vrtákom prenikať cez Miriamin exoskelet. Miriam bojovala, zmietala sa, snažila sa ujsť, no nebolo jej to k ničomu. Anatol, po stáročiach konečne dosiahol svoj cieľ. Svoj osud.

Občania Malikusu oslavovali koniec vojny s Nihilusom v eufórii a bez zábran. Ulice jásali, ľudia pili, radovali sa, drogovali, milovali sa. Už sa nikdy nebudú musieť báť orbitálneho útoku. Už nikdy ich nebude nikto chcieť zičiť. Zopár jedincom sa zdalo divné, že Nihilus jednoducho iba prestal strieľať. Prestal útočiť. Prestal komunikovať. Že známky civilizácie, najprv pomali, potom rýchlo, potom exponenciálne začali miznúť.

Väčšina nad tým mávla rukou. Koho to zaujíma. Hlavne, že strachu a smrti je konečne koniec.

Krišnabatúr študoval dáta z orbitálneho teleskopu, ktorý sledoval Nihilus a začínal mať nepríjemný pocit. Niečo sa dialo. Vláda to dobre vedela. Celú planétu pokrýval zvláštny, organický povlak. A z jej povrchu sa zdvíhali lode. Ale nie také na aké bol zvyknutý. Jeho počítač mu tvrdil, že sú živé. Aj keď dobre vedel, že to je blbosť.

Čo však bolo horšie, jedna z nich sa práve vybrala k Malikusu.

Krišnabatúr sa zvalil so kresla.

"Sme v piči."