Utrela si krv z čela. Potom z rúk. A nakoniec aj z opierky na kresle, do ktorého unavene padla. Napriek nekonečnej únave, ktorá jej s pocitom žeravého olova stekala do nôh, sa zvládla usmiať. Svet sa točil a náhodne vypínal Em oči. Unavovalo ju aj myslieť, ale cítila sa ako v nirváne!

„Jéj, mám loďku!“ zašepkala a pohladila už nezakrvavené kreslo. „Celá moja, no toto!“ dodala a rozčarovane sa poobzerala okolo. Musela síce uznať, že to až taká výhra nebola. Loď pokope držala aj vďaka lepiacej páske a to nikdy nebol dobrý znak. Ale bola jej a aj napriek stavu „krok od vraku“, fungovala. Blikajúce červené svetlá síce varovali, že to nemusí byť nadlho, no tu a teraz bola pre ňu priam rajom.

Šlo o malý výsadkový bombardér z čias, ktoré si nepamätá ani prababička Em. Počas svojej kariéry bol zjavne veľakrát pretvorený na iný účel a podľa názoru novej majiteľky, to lodi dávalo iskru a jedinečnosť. Moderný terminál pridrôtovaný po jej ľavej ruke lákal na prieskum skutočných možností lode. Ktovie, možno sa v nej skrýva zopár subatomárnych torpéd? A naopak, okázalo priestranný nákladný priestor za jej chrbtom jej otvorene sľuboval bohatstvo.

„Ale bude to tu chcieť poriadne vyumývať!“ prikázala si a pritom smutne počítala telá ležiace všade naokolo. Jeden, dva, šesť, desať… Ale ak by Em mal niekto opísať jedným jediným slovom, bolo by to „odhodlaná“, takže nejaké organické škvrny a saponát ju nemohli odradiť.

Ostrá bolesť z boku ju prudko prebrala zo snívania. Bola na tom oveľa horšie než by sa zdalo. Opatrne si na ranu siahla a skontrolovala, že sťahovacia pena je stále na mieste, len skrátka nestíha. Zahmlilo sa jej pred očami a so zaťatými zubami hmatala oboma rukami za sebou. Sedela predsa na kapitánskom kresle a síce v historicky neistom, ale stále bojovom plavidle. Bola by celkom nechutná smola naraziť na také, ktoré nemá-

„Ha, životabudič!“ víťazoslávne zamávala dlhou, zanesenou tubou. Z jej konca viedla hadica kamsi pod dlážku. Tuba nevzbudzovala priveľkú dôveru ani na prvý pohľad. Na druhý ešte menšiu, lebo z jej opačného konca trčala ihla dlhšia ako Emina dlaň.

„Au.“

Tuba sa rozžiarila nezdravým zeleným svetlom a začala do jej stehna pumpovať životodárnu tekutinu. V hlave jej zahrali fanfáry a na tvári vykúzlili pološialený úsmev.

Za oknom Eminho ukoristeného plavidla sa vznášala ďalšia loď. Jej stav bol výrazne horší, a to nielen preto, že bola prelomená na lode dve. Vôbec nesvietila a neblikala na červeno ani nijako inak. O kúsok ďalej sa obraz opakoval a potom znova znova. Zdalo sa, že vesmír sa skladá z náhodných úlomkov mŕtvych lodí. Bolo celkom jasné, prečo si Em vybrala práve túto.

„Rebel M-1049 sa hlási. Vyhrali sme! Senzory nezachytávajú žiadne ďalšie známky života. Posielam svoje koordináty, čakám na extrakciu.“

Potvrdila správu a očistila tubu palcom. Malý displej na jej strane nejasne zobrazoval 0:59.

Blik.

0:58.

Em sa zviezla do operadla. Ešte hodinu to bola len a len jej loď. Splnil sa jej sen.