Dvere sa otvorili na malú škáru. Bolo vidno kúsok svetlej košele, polovicu tváre a veľa strapatých blond vlasov. Jedno modré oko preskúmalo kto to klopal.

„Zmizni, Valerián. Dnes ma nikam nevytiahneš.“

„Veď ja rozumiem. Povedal si mi, že dnes ostávaš doma už keď som odchádzal. Ani mne sa nechce motať po vonku. Tak som sa vrátil. Pusť ma dnu.“

Dvere sa otvorili. Svetlovlasý muž sa stratil vnútri bytu. Druhý mladík, jeho spolubývajúci sa otočil, chytil za ruku dieťa, doteraz schované za ním a voviedol ho dnu. Dvere za sebou zatvoril.

Sotva šesťročné dievčatko ani nemuklo až kým ho nechytil za plecia a nepostavil rovno pred seba.

„Miriad, toto je Darinka.“

Spolubývajúci otrávene odložil pivo, naoko nedotknutý, iba bosými nohami nervózne pošúchal koberec.

„Vieš, že sem nemáš nikoho vodiť.“ Zapol si gombík na nohaviciach, doposiaľ pohodlne rozopnutých.

„...lebo?“

„Domáci má námietky, keď sa tu promenáduje priveľa neznámych, čo povie na ňu si nechcem ani predstaviť.“

„...lebo?“

„... si myslí, že my dvaja sme jeho najhorší nájomníci, skazení až do špiku kosti.“

„... a sme?“

„Dobre, daj mi už pokoj.“ Miriad sa posadil inak, lakte si oprel o kolená a prsty zaplietol o seba. „Kto je to?

„Moja neterinka. Ak ju ten starý chmuľo videl.“

„To ma nezaujíma.“

Valerián vedel, čo toho druhého zaujíma. „Ukáže ti sama.“ Pozrel na drobnú tmavovlásku a ona so zahanbením zložila palčiaky s vyšitým snehuliakom. Pod rukavičkami sa neskrývali drobné rúčky, ale kostričkové prsty. Akoby zložila s rukavičkami i kožu.

Miriad len nahnevane vydýchol: „Ách, takže preto si tu.“ Vedel, že mu tá malá nič viac nepovie. Ale môže mu všetko, čo potrebuje, ukázať.

„Prečo ma nemôžeš nechať na pokoji aspoň jednu noc?“ Obrátil sa na Valeriána, pokým si obúval topánky a obliekal teplý sveter a vetrovku.

„Vieš, že nemôžem prehliadnuť, ak sa niekde deje krivda.“

„Najradšej by som ťa zabil, ty chmuľo.“

Všetci traja vyšli dverami. Darinka ich viedla za ruky, ale rýchlosť určovali oni. Bleskovo boli v lese, na mieste, kde spočívalo malé telíčko, kým ho Valerián nenašiel a nepožičal mu trošku zo svojej moci.

A bol to on, kto malú postavil nabok: „Chvíľku tu počkaj, dobre?“

Kým ona sa usadila na briežok a začala sa hrať s vetvičkami na obchod, obstali s Miriadom hrob z oboch strán, odhrnuli lístie a špinu topánkami a potom odstúpili. Kvokli si a položili dlane na zem, ktorá sa začala vlniť a posúvať. Bolo to akoby sa točila ako pohyblivý pás smerom dozadu.

Trvalo to chvíľu a na horizonte proti nočnej oblohe kde sa pomyslený pás končil sa zjavila postava. Bránila sa, nechcela cúvať, kam ju zem ťahala, ale nemohla vyhrať.

O ďalších pár chvíľ stál pred Valeriánom a Miriadom statný päťdesiatnik. Kúzlo ho zastihlo isto iste v posteli, lebo mal na sebe iba nočný odev. Tváre, ktoré sa naň pozerali ho museli desiť, čarovná moc ich premenila, vyzerali ako podsvietené lebky a cerili na hriešnika pridlhé zuby. Ale kričať nedokázal.

Bosé nohy mal ako prilepené k bahnu, nemohol ustúpiť. Postupne ho ďalšie a dalšie vrstvy zeminy zasypali a úplne pochovali.

Valerián sa vrátil do normálu ako prvý. Podoprel Miriada, ktorý mal problém stáť rovno. „Sľubujem, že zajtra ti dám pokoj.“

„Poznám ja tvoje sľuby,“ odsekol mu modrooký. Tak sa s ním nevadil, oprel ho o kmeň stromu a vybral sa za Darinkou. Chvíľu sa s ňou rozprával, potom ju zaviedol pod najkrajší mladý stromček neďaleko a tam ju uložil spať jej večný sen.

Dvaja spolubývajúci sa vrátili domov nadránom. Domáci ich rozhorčene pozoroval spoza záclony ako sa navzájom podopierajú. Ožrani. Taký mladí a takto si nivočia životy. Bodaj by ich. Veď on im to ešte spočíta.