Zaklonila som hlavu dohora, z očí mi tiekli slzy a začala som sa smiať. Zrazu som nebola sama. Nebola som to ja proti všetkým. Bol tu aj tento zvláštny človek. Bol tu aj Caliban.

Obzrela som sa na neho. Stál vedľa mňa, zo svetlo bielych vlasov mu kvapkala voda, pozeral sa na mňa a smial sa tiež.

“Poď!” zakričal cez zhusťujúci sa dážď a ukazoval späť na vchodové dvere.

Prikývla som a utekala za ním do vnútra. Nasledovala som ho po schodištiach až k jeho dverám a zvnútra ma zožierala zvedavosť. V hlave som mala asi milión otázok a predsa som sa bála niektorú z nich položiť. Bolo to až príliš jednoduché. Bola som stratená. A zrazu sa tu objavil tento človek, ktorý ma všetky odpovede? Naozaj to bola len náhoda? Snažila som sa veriť, že áno, ale po posledných udalostiach som bola vnútorne rozorvaná.

Keď sa konečne zabuchli dvere na jeho apartmáne, pomaly som sa k nemu otočila.

“Si ako ja?” vyhŕkla som skôr než som si to stihla premyslieť.

Stál pred malým popraskaným zrkadlom zaveseným na stene a pozeral sa doň. Nepozrel sa na mňa, ale videla som jeho odraz, ktorý sa jemne pousmial. Zdvihol ruku, jemne si ňou prešiel cez vlasy a zrazu už z nich na zem nekvapkala voda. Boli suché a ledabolo mu znovu padali do tváre.

“Sme si veľmi podobní,” povedal potichu a otočil sa ku mne.

“Teraz ty, “ dodal a ukázal na mňa.

“Ja...ja to neviem ovládať. Vlastne som to urobila len dv..teda raz,” odvetila som a všetky otázky sa mi z hlavy hneď vyparili a ostala v nich temnota.

“To je v poriadku,” odvetil Caliban a pomaly sa ku mne priblížil, pričom vzal moje ruky do jeho.

Boli prekvapivo chladivé, až som sa strhla, ale on ich nepustil a silno držal.

“Musíš cítiť tú silu ako ti prúdi žilami. Ako krv. Ako ti omýva každú bunku v tvojom vnútre. Ako prechádza cez každé tvoje tkanivo a všetko v tebe spája v jedno,” zašepkal.

Uprela som oči na naše ruky a snažila sa vidieť tú neviditeľnú silu, o ktorej rozprával.

“Uvoľni sa, nechaj svoje telo byť tým, čím naozaj je,” šepkal Caliban.

“Čím?”

Zodvihla som pohľad a uprela ho na neho.

“Portálom pre silu, ktorá je silnejšia ako ty, alebo ako ja.”

“Mágia?” hlesla som a oči sa mi rozšírili.

“Sila, energia, mágia. Pomenovaní je mnoho,” odvetil Caliban a uprene na mňa hľadel.

Zatvorila som oči a prestala som klásť odpor. A zrazu som cítila ako cezo mňa prúdi teplo. Ako mi preniká do končekov prstov, do pľúc, do svalov do srdca. Nebolo to ako predtým v daždi. Toto išlo zo mňa, z môjho najhlbšieho vnútra a prenikalo mi cez prsty až do Calibanovej dlane a do jeho tela. Prudko som otvorila oči a vzdychla. Bolo to také jednoduché. Akoby to teplo celý čas čakalo, kedy bude môcť plynúť mojim telom. Zdvihla som hlavu a chcela som sa pozrieť na Calibana, ale v tom moju pozornosť upútalo niečo iné.

Zhíkla som a rýchlo ho pustila. Spoza neho z dopukaného zrkadla na mňa hľadela moja tvár, ale bola iná ako som si ju pamätala.

Pomedzi havranie vlasy presvitali pramienky jasné ako lúče slnka a osvetľovali celú moju tvár. Oči, ktoré odmalička bývali zvláštnej tmavej farby zrazu nabrali jemnú sivastú farbu rannej oblohy. Natiahla som ruky a chytila sa svojej tváre.

“Čo sa to so mnou deje?” hlesla som

“To je sila zobrazujúca sa navonok. Preniká cez teba a prúdi von,” odvetil Caliban pokojne, ale sivé oči mu blčali silným jasom.

“Si očarujúca.”

Zavrela som oči a keď som ich otvorila, svetlo z nich pomaly vyprchávalo, tak ako z mojich vlasov. Už som nebola premočená.

“Nerozumiem tomu,” povedala som a prešla som ku oknu.

“Ako je to možné? Nikdy som žiadne schopnosti nemala a zrazu, zrazu sa len tak objavili? Ako?”

“To je dobrá otázka,” povedal Caliban a cez zahmlené okno som videla ako si sadol na červené čalúnené kreslo a zamyslene hľadel na svoje ruky.

“Predpokladám, že niekto zamlžil tvoje spojenie so silou,” ozval sa po chvíli.

“Čože?” zamračila som sa na neho cez okennú tabuľu. “Kto by robil niečo také a prečo?”

“Ach, dôvodov je veľa, ale ľudí zas až tak nie,” odvetil pokojne Caliban a stále zaujato pozeral na svoje ruky.

“Ako to myslíš?” spýtala som sa stále sa mračiac som sa k nemu otočila.

“Ako sa voláš?” zareagoval svižne a konečne sa na mňa znovu pozrel.

“Aurora Anapoface,” odvetila som zmätene, “ale čo to má spoločné s tým kto spútal moju mágiu?”

“Silu, po prvé a po druhé si musíš uvedomiť, že ty žiadnu silu nemáš. Si len jej portálom, jej oknom, jej mostom,” opravil ma Caliban, “a má to s tým spoločné všetko, Aurora.”

Nahol hlavu mierne na stranu a zaujato na mňa hľadel akoby ma videl prvý raz.

“Spojenie so silou máš veľmi silné. Keď si ho včera použila cítil som to. To sa nestáva často,” povedal, stále na mňa upierajúc oči.

“Ale..” začalo som, ale on ma prerušil.

“To znamená, že aj tvoji predkovia ju museli mať.”

“Rodičia mi umreli a žila som len so starou mamou, ale pochybujem, že ona...” zasmiala som sa neveriacky a nedokázala som tu myšlienku ani vysloviť.

Osoba, ktorá by sa dala opísať ako mne najbližšia a ktorá mi, aspoň podľa jej tvrdení, nikdy neklamala. A predsa zrazu som sa cítila oklamaná a začal sa vo mne vzdúvať hnev. Možno preto, lebo sa mi začali v hlave spájať všetky udalosti, ktoré som toľké roky tak starostlivo prehliadala.

“Tomu neverím. To by mi určite povedala,” zavrtela som tvrdohlavo hlavou.

“Možno mala svoje dôvody,” poznamenal Caliban.

“A to by mali byť akože aké? Aké mala dôvody, aby mi nepovedala, že viem niekoho len kývnutím ruky zabiť? Ha?! Aké to boli dôvody, že jedného dňa sa u nás objavia nejakí muži a vysajú, doslova vysajú z nej život?! Dôvody, kvôli ktorým sa mi nezverila. Nič mi nepovedala! Mohla som ju ochrániť! Ale ona ma tu nechala úplne samu s nejakými šialenými schopnosťami!” kričala som a všetko sa to zo mňa hrnulo.

Nedokázala som to zastaviť, akoby som čakala na túto chvíľu odvtedy, čo som naposledy hľadela do jej tváre.

Caliban iba ticho stál a nič nevravel, kým som neskončila.

“Je mi to ľúto, Aurora, ale čo sa stalo, už sa nedá zvrátiť. Musíš sa pohnúť dopredu. Nechaj ma nech ti pomôžem. Zistíme spolu, čo sa stalo tvojej starej mame a tých, čo ju zabili stihne, čo si zaslúžia.”

Hľadela som do jeho tváre a túžila som mu veriť. Neviem prečo, možno som cítila, že nič horšie sa mi nemôže stať, alebo som proste chcela, aby aspoň nachvíľu niekto zobral vedenie nad mojim životom. Prikývla som.

Caliban sa spokojne usmial. “Poď, musíš byť unavená. “

Išla som za ním po dlhej chodbe a zrazu, keď zo mňa spadla všetka tá ťarcha som cítila aká veľmi som unavená. Prišli sme do priestrannej miestnosti s veľkým oknom, z ktorého bol výhľad na celé mesto. Caliban pohol rukou smerom k ťažkým červeným záclonám a tie sa hneď zatiahli.

“Dobrú noc,” povedal, posledný raz sa na mňa skúmavo zahľadel a zavrel za sebou dvere.

Len letmo som vnímala izbu okolo seba, najviac zo všetkého ma zaujímala veľká posteľ uprostred. Vyzliekla som sa do spodného prádla, rýchlo do nej vkĺzla a okamžite zaspala.

***

“Aurora, rýchlo!” skríkla stará mama a tlačila ma pred sebou.

“Stará mama, čo sa deje? Mám zavolať políciu?”

Snažila som sa jej vykrútiť zo zovretia, ale bola prekvapivo silná.

“Nie, nie. Ja to zvládnem. Teba tu nesmú nájsť. Rozumieš?” hovorila rýchlo a odtisla kreslo.

Pod ním bola podlaha rovnejšia a keď sa zohla všimla som si, že sa pod ňou skrývajú schodíky, ktoré vedú dole.

“Čo sa to deje? Odkedy máme tieto tajné schody?!” kričala som a začínala byť hysterická.

Nerozumela som, čo sa deje. Všetko sa zrazu dialo tak rýchlo a ja som mala pocit, že nemôžem nič urobiť. Cítila som sa ako divák veľmi zlej hry.

“Aurora,” povedala stará mama, silno ma chytila za plecia a pozrela sa mi hlboko do očí, “odpusť mi. Urobila som veľa chýb. Keď sa o nich raz dozvieš, dúfam, že...”

Nedokončila vetu, lebo z vonku sa zrazu ozval nejaký výkrik a buchot.

“Ja.. Čo sa deje?”

Z oči sa mi kotúľali slzy. Prečo som cítila, že toto je rozlúčka?

Rozlúčka. Koniec. Koniec.

Sedela som na posteli a celá sa triasla. Pri posteli stál Caliban a slnko mu vytváralo obrazce na tvári.

“Aurora, bol to iba sen,” povedal potichu a jeho hlas ma vrátil do reality.

Prudko som na neho pozrela a až vtedy si uvedomila, čo sa stalo a kde som. Bolo to ako každé z posledných rán. Srdce sa mi stislo hlbokým smútkom a sklamaním.

“Poď, vstávaj. Máme toho veľa na práci,” povedal a už odchádzal z izby.

Chvíľu som len tak sedela na posteli a snažila sa nerozpadnúť na tisíc kúskov. Vnútri mňa medzi sebou bojovala strašná prázdnota a smútok. Nevedela som už kto som. Cítila som sa tak sama. Akoby som na svete zostala len ja a môj smútok a všetci okolo boli šťastní. Mala som pocit, že nikto by nikdy nepochopil ako sa cítim. Všetci niekoho mali. Len ja som zostala sama. Aurora. Zrazu mi to meno prišlo strašne cudzie. Zhlboka som si vzdychla.

Zdvihla som hlavu a obzerala sa okolo, jediná možnosť ako sa na mieste nezosypať, bolo nemyslieť na tú neskutočnú prázdnotu.

Strop, steny aj podlaha boli pokryté jasným drevom a slnečné lúče z neho vyťahovali príjemný pocit tepla. Okrem honosnej postele, stála v rohu drevená skriňa a vedľa nej zrkadlo. Pred posteľou bol vyrezávaný stolík, na ktorý som si včera hodila svoje veci a batoh. Natiahla som sa po nich a navliekla si ich na seba, aj keď boli celé začmudené a špinavé. V tej chvíli mi na tom ale vôbec nezáležalo.

Vyšla som na chodbu, ktorá bola lemovaná rôznymi zvláštnymi maľbami. Pomaly som po nich prechádzala očami, až kým som nenarazila na jednu, ktorá ma zaujala. Bola na nej namaľovaná žena s dlhými čiernymi vlasmi ako sedí za stolom a hľadí ponad neho a druhú stranu. Bola krásna s perleťovo bielou pokožkou, pričom koža jej silno obopínala kosti na tvári. Oči mala takisto čierne a na perách jej hral hrozivý úsmev. Dlho som na ňu hľadela. Prišla mi zvláštne familiárna, ako keby som ju už poznala a preto som si hneď nevšimla na koho sa to usmieva. Keď som sa zahľadela na muža namaľovaného oproti, prudko som zalapala po dychu. Ten muž mal takisto žiarivo svetlú pokožku. Vlasy, ktoré mu padali až na chrbát a mal ich zviazané saténovo čiernou mašľou. Bol oblečený v tmavej košeli a žiarivo jasné oči upieral na ženu pred sebou, pričom sa mu na perách zrkadlil jej úsmev. Vyzeral úplne ako Caliban.

Zmätene som sa zahľadela na okraj obrazu a uvidela rok. 1799.

“Môj obľúbený obraz,” ozvalo sa vedľa mňa.

“Ako?” hlesla som.

Pozerala som sa neveriacky z obrazu na Calibana a späť.

Ten tiež zamyslene hľadel na obraz.

“Ah, čas plynie neúprosne, ale nie pre tých, ktorí vedia ako plynúť s ním,” ozval sa napokon.

“Takže ty mi chceš povedať, že si starý niekoľko stoviek rokov?” spýtala som sa neveriacky.

Caliban si rýchlo odkašľal, dlhými prstami si upravil golier svojej bledej košele a vzdialený výraz mu zmizol z tváre.

“Áno, ak vieš z kade čerpať.”

Letmo sa na mňa usmial, ale ja som si všimla, že jeho úsmevy sa nezrkadlili v jeho jasných očiach.

Kývol mi a vybral sa po dlhej chodbe do obývačky.

Až teraz som zbadala, že bola oblúkom v stene spojená s priestrannou kuchyňou. Aj tá bola obložená drevom a malá okná na celú stenu s výhľadom na slnkom zaliaty Londýn pod nami.

Všade po stenách a zo stropoch viseli rôzne vysušené byliny a kvetiny a na mahagónovom stole sa kopilo pečivo, šunky, syry, zelenina.

“Myslel som si, že by si mohla byť hladná,” povedal Caliban a nenútene si sadol na jednu vysokú stoličku.

Sadla som si oproti a obzerala sa.

“Na čo máš toľko bylín?”

“Ah, “ kývol hlavou Caliban a pozrel sa na ne akoby ich videl prvýkrát, “kvetiny sú najväčším zdrojom energie, treba ale pravdaže použiť tie správne.”

Zvraštila som čelo a uprela pohľad znovu na stôl.

Cítila som ako sa vo mne postupne stupňuje frustrácia a hnev. Mala som pocit, že moje emocionálne spektrum sa v posledné dni obmedzilo len na tieto pocity.

“Čo ťa trápi?” spýtal sa Caliban všímavo a prepaľoval ma svojím jasným pohľadom.

“Čo ma trápi? Tak po prvé, vôbec neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. Nepoznám ťa, neviem, čo tu vlastne robím. Sedím v kuchyni u cudzieho človeka a tvárim sa, že všetko je v poriadku a pritom najradšej by som sa postavila na tvoj balkón a kričala od žiaľu. Chcem smútiť, ale neviem ako a s kým. Z môjho domova sú ruiny. Nemám kam ísť. Nemám nič!”

Dýchala som prerývane a pohľad som zrazu mala rozostrený. Slzy sa mi tisli do očí, ale ja som sa ich snažila zatlačiť späť.

“Tak to urob.”

Zdvihla som pohľad a uprela na neho oči. Svetlo mu padalo na tvár a zvýrazňovalo jeho ostré rysy.

Postavil sa a prešiel do obývačky. Tam mávnutím ruky otvoril veľké sklenené dvere na rozľahlý balkón.

“Čo to má znamenať?” zakričala som za ním a nahnevane sa postavila.

Začínala som mať toho práve dosť. Celého toho jeho tajuplného vystupovania a nedopovedaných viet.

Utekala som za ním na balkón a hnev mi tepal v žilách. On tam však len stál a díval sa mesto pod sebou.

“Čo odo mňa vlastne chceš? Mám sa tu teraz postaviť a začať kričať a tým sa akože všetko vyrieši?! Myslíš, že emócie sú také jednoduché?!” kričala som na neho.

Chcela som ním zatriasť. Chcela som narušiť jeho pokoj. Chcela som, aby cítil to, čo ja. Chcela som ho zhodiť z balkóna.

“Myslím, že emócie sú na to, aby sa vyjadrili a nie pochovali ako to robíš ty,” odvetil kľudne.

“Fajn. Fajn!” kričala som.

Pribehla som k okraju balkóna a začala kričať. A ľudia na ulici zdvihli hlavy a hľadeli na mňa. A ja som kričala. A Caliban vedľa mňa pokojne stál a ja som kričala. A bolo skoré ráno začiatkom roku 1967 a ja som kričala.

A obloha bola v ten deň oceľovo sivá a ja som kričala dokým som nezachrípla.

***

“Po čase sa emócie zjednodušia, uvidíš,” ozval sa Caliban a jemne mi položil ruku na plece.

Meravo som prikývla a zahľadela sa pred seba. Svet okolo bol stále rovnaký, ale ja som sa cítila o trochu ľahšie. Žiaľ tam bol stále, ale už nebol taký všadeprítomný.

“Aké to je žiť storočia? Cítiš smútok, ktorý ťa raz spaľoval?” spýtala som sa po chvíli a pozrela na neho.

Caliban na pár sekúnd zmraštil čelo, potom sa jemne pousmial a odvetil: “Emócie sú záťaž. Naučíš sa to vnímať aj sama. Odoberajú a zakaľujú energiu. Hlavne tie negatívne.”

Na chvíľu sa odmlčal a potom sa ozval už odosobnenejším hlasom: “Čo vidíš okolo seba?”

“Veľa veci,” odvetila som nevediac, čo za odpoveď sa odo mňa očakáva.

Caliban nedal na sebe aj tak nedal veľmi znať, že by ho nejako zaujímalo čo odvetím.

“Vidíš život. Na každom mieste, kde uprieš pohľad sa niečo deje. Všade niečo žije a pulzuje. Či už je to človek kráčajúci do práce, pavúk tkajúci svoje siete alebo vietor prefukujúci cez okná domov. Veľa ľudí si túto energiu okolo nás neuvedomuje, odvážim sa povedať, že väčšina. Málo ľudí si ju všimne a ešte menej z nej čerpá. Naopak tí, čo to robia sú potom schopní ju využívať.”

Jemne nadvihol dlaň a kývol ňou mojim smerom. Vtom sa okolo mojej tváre dvihol jemný vietor. Prechádzal cez moje čierne vlasy, okolo mojej hrude a nôh až som zrazu cítila, že už nestojím nohami na zemi.

S úžasom som vydýchla.

“Táto energie však nie je jediná,” pokračoval a letmým kývnutím ma zniesol späť na zem.

“Tak ako náš svet nie je jediný. Ľudia správne postrehli, že je možné, aby okolo nás paralelne existovali iné dimenzie. My, ktorí sme obdarovaní darom vidieť energiu vieme z týchto svetov čerpať ich silu a energiu. Vieme robiť mosty.”

Caliban sa otočil a uprene sa na mňa zahľadel.

“Väčšina nášho druhu čerpá energiu len z tohto sveta. Tá stále koluje, obnovuje sa, je stála a večná. A hlavne stabilná. Ale tí, ktorí sa neboja a vidia viac ako ostatní robia mosty,” hovoril Caliban a oči mu plápolali silným jasom.

“Čoho by sa mali báť?” spýtala som.

Caliban naklonil hlavu do boku a nespúšťal zo mňa pohľad.

“Ostatné dimenzie a svety nie sú ako náš. Majú rôzne fyzikálne zákony a rôznych obyvateľov. Mnohé sú opozitom nášho. Chaos. Zmätok. Anarchia. Neskúsení vo svojej sile by mohli nechať tento chaos vniknúť do nášho sveta. A tak sa niekedy stane, že ľudia prisahajú, že videli duchov, démonov a iné zvláštne veci, ktoré nie sú umožnené našimi zákonmi fyziky. To všetko sú len zle zavreté mosty.”

“Čo sa potom stane s týmito mostami?”

“To sa líši od dimenzie, s ktorou nás spájajú. Niekedy je ich sila taká veľká, že je veľmi ťažké ich vôbec nechať otvorenými a uzavrú sa ihneď sami. Inokedy môžu zostať otvorené aj celé storočia, kým ich znovu nezavrieme,” Caliban sa odmlčal a pozrel sa neprítomne pred seba, “ v poslednej dobe silnie v našej spoločnosti názor, že otváranie mostov a kontakty s inými dimenziami a svetmi by mali byť monitorované.”

Pokrútil hlavou a pohŕdavo si odfrkol.

“To je však nepravdepodobné. Nedokážem si predstaviť radu našich “najctihodnejších” ako sa za nami ostatnými pobehujú a kontrolujú nás.”

“Existuje aj nejaká rada?” spýtala som dychtivo a zrazu som si uvedomila, že to nie som len ja a Caliban, ale celý nový svet.

Caliban si povzdychol.

“Pravdaže, tak ako v každej spoločnosti, aj v tej našej je nejaký riadiaci útvar. Ale pravdaže nie je to žiadna vláda ani nič podobné. Skôr by som to nazval združením tých najstarších z nás, ktorí spolu s Vyvolenými dohliadajú na bezpečie smrteľníkov a nášho sveta. Nieže by sa nám za to niekedy odvďačili.”

“Počkať, akí vyvolení?”

Nedokázala som z Calibana odvrátiť zrak a zrazu som si všimla, že stojím pri ňom stojím tak blízko, že cítim jeho sviežu vôňu.

“Vyvolení ako sa nazývajú,” Caliban prevrátil očami, “nie sú ako my. Sila, ktorá prúdi cez nás je úplná a my ju dokážeme nasmerovať ako sa nám zachce. Ale cez nich prúdi len určitá časť sily, pretože ich spojenie s ňou je neúplne a tým pádom nedokážu využiť jej plný potenciál. Nevedia ju nasmerovať ako chcú a dokážu robiť len určité veci, podľa toho, cez ktorú časť ich tela tečie najsilnejšie. Niektorí sú nadľudsky silní, iní rýchli alebo majú zosilnené zmysly či sú nadpriemerne múdri.”

“Ale prečo sú vyvolení oni? Nie je naša moc väčšia?” spýtala som sa a snažila sa to všetko pochopiť.

“Áno to je, ale v niektorých veciach sa im nedokážeme vyrovnať, pretože u nich je sila koncentrovaná do určitej časti tela, zatiaľ čo u nás je rozptýlená a je na nás či dokážeme využiť jej plný potenciál. Sú to roky práce. Už to nie si len ty. Si to ty a sila vnúti teba.”

Caliban sa odmlčal a ja som sa zamyslene pozerala na stromy, cez ktoré sa jemne preháňal vietor a nadvihoval ich listy.

“Dokážem to ja?” spýtala som sa napokon.

“Využiť jej plný potenciál?”

Caliban nadvihol obočie a oprel sa o balkónový múrik.

“Si pripravená ísť za svoje hranice? Si pripravená obetovať všetky svoje presvedčenia? Si pripravená začať odznova?”

Odvrátila som pohľad od stromov ku svojim dlaniam a zaťala ich v päsť.

“Som.”