Biológ Artúr Mráz čakal na svoj objav roka pomaly celý život. Všetko sa to začalo anonymným telefonátom do jeho kancelárie, kde mu bolo oznámené, že na juhu Slovenska, v nejakej dedinke s názvom Hltné sa našiel zvláštny úkaz. Podľa telefonátu malo ísť o akýsi druh podzemnej rastliny, ktorá má až neprirodzený rast. Vraj z noci do rána sa pôda navýšila o dobrého pol metra, všade je cítiť zvláštny, až záhrobný pach a čudné zvuky. Artúrovi hneď napadli dve rôzne druhy rastliny, ktoré to by to mohli byť. Vedel, že teraz je jeho šanca dokázať svetu, že exitujú rastliny, ktoré rastú extrémne rýchlo, no majú obrovský potenciál pre farmaceutické využitie. Neváhal ani sekundu, hneď šiel domov sa zbaliť, vyhľadať si kde tá dedina leží a do hodiny sedel v aute.

Pri príchode do Hltného mu niečo nesedelo. Všade bolo ticho a po meste nestretol ani nohu. Zamieril rovno na radnicu, kde sa chcel popýtať starostu, kde ten úkaz nájde. Radnica mu pripadala príliš obrovská na takúto malú dedinu – celá bola biela a vchod zdobili dve veľké stĺpy ako z antických čias. Artúr okolo nich prešiel v nemom úžase, ani nevedel ako a ocitol sa pred dverami do kancelárie starostu. Pokúsil sa zaklopať, no hneď pri prvom pokuse sa dvere samovoľne otvorili a ozval sa nahnevaný mužský hlas.

„Nemám čas.“

„Prepáčte, že ruším, som biológ Artúr Mráz. Prišiel som sem z dôvodu…“ v tom ho mužský hlas prerušil, „kvôli tým živým hrobom, čo? Poslala Vás vláda?“ mužov hlas bolo ledva počuť, pretože z miestnosti sa začal šíriť obrovský hluk.

„Nie, nie, som tu kvôli anonymnému telefonátu. Som biológ,“ Artúr si pomyslel, že v tom hluku ho ani nemôže počuť, „mám podozrenie, že ide o veľmi ojedinelú a zvláštnu rastlinu,“ povedal Artúr a vošiel do miestnosti.

Kancelária pána starostu vyzerala ako výbuchu. Všade boli rozhádzané veci a uprostred miestnosti ležal veľký kufor. Malý a tučnejší pán v obleku pobehoval hore-dole a podľa neznámeho vzorca hádzal veci do kufra alebo na obrovskú kopu vedľa neho. Keď zbadal Artúra, tak sa zastavil.

„Pred hodinou tu bol nejaký pán s veľmi podobným príbehom ako vy, len tvrdil, že je zoológ a že to sú nejaké zvláštne kobylky, ktoré sa chcú dostať na zem. Vraj ich chce skúmať. Čo sa však mňa týka, ja tu neostanem ani päť minút navyše, aj keď som starosta tejto diery. Beriem všetko, čo je vzácne a už ma tu nik neuvidí. To zrejme robí aj zvyšok dediny, keď majú ešte rozum pokope,“ dopovedal tučný pán v obleku a opäť začal pobehovať hore-dole.

„Viete mi povedať, kde to miesto je, nech vás nezdržiavam?“ opýtal sa Artúr milo.

Malý chlap odrazu zmenil smer a odišiel za stôl, kde bola na stene pripnutá veľká mapa dediny a ukázal prstom na miesto, ktoré Artúrovi prišlo vzdialené sto metrov na juhozápad od dediny. Následne sa pozrel na Artúra a zahlásil, „tu je to vaše miesto a nech vás tu už nevidím. Mám dosť práce aj bez vás, vedcov,“ pri slove vedcov nahodil čudný úškrn.

Artúr sa zvrtol na päte, poďakovať mu za informáciu mu prišlo zbytočné, a rýchlo sa pohol do auta.

Starosta mal zrejme pravdu, pretože celé mesto vyzeralo, že sa niekam chystá. Ako keby ho čakala do rána apokalypsa. Keď dorazil blízko miesta, ktoré mu starosta ukázal na mape, všetko vyzeralo na prvý pohľad pusto. To však nebola pravda. Artúr vystúpil zo svojho auta a až potom si všimol, že v diaľke sa prechádzajú nejakí ľudia. Najprv vyzerali normálne, Artúr si myslel, že ich poslala vláda ako spomínal starosta, no čím bol bližšie pri nich, tým sa mu to zdalo byť čudnejšie. Ako sa blížil, tak uvidel, že tí ľudia stoja okolo jednej veľkej vykopanej jamy a chodia okolo nej ako mravci – v pravidelnom zástupe. Ako keby to boli vojaci a dostali nezmyselný príkaz od veliteľa. Keď už bol bližšie, tak si uvedomil, že tí ľudia nie sú žiadni vedci a a nič podobné. Boli totižto holí. V tom momente zastal a schoval sa za kameň. Niečo mu na tých nahých ľuďoch nepasovalo, niečo nebolo s nimi v poriadku. Potom mu to došlo – chrbát mali neprirodzene nafúknutý. Po chvíli Artúr zamieril zrak mimo ľudskej otáčajúcej sa elipsy a uvidel, že okolo nich sú akési zakrvavené časti oblečenia. Artúrovi hneď napadlo, že či to nie je nejaká sekta, ktorá sa počas rituálu vyzliekla. Lenže to oblečenie bolo rozsekané na márne kúsky. Pozerá na akurát prebiehajúci obrat? Pýtal sa Artúr sám seba.

Odrazu nastala zmena. Elipsa sa zastavila a ku Artúrovi doľahol hlasný neľudský výkrik. Znelo to ako obrovský hmyzí šum. Artúrovi to niečo pripomínalo, no nevedel si spomenúť čo. Vedel, že takýto zvuk už niekedy počul a rozhodne to nebolo nič ľudské.

Nahí ľudia sa odrazu preskupili do akéhosi pravidelného štvoruholníku a rozbehli sa smerom k nemu. Artúr v šoku nevedel, čo urobiť. Ostávalo mu dobrých tridsať sekúnd a budú pri ňom. Bol taký vystresovaný, že sa len zahalil dlhým kabátom a čakal v triaške, čo sa bude diať. Obrovský hmyzí šum sa približoval, bol každou sekundou bližšie a bližšie, pomaly cítil jeho dotyk na tele. Artúr chcel kričať, revať, no šok mu to nedovolil a čakal, kedy bude odhalený a zožratý neznámymi identitami.

Keď už bol hmyzí hukot všade okolo neho, začal sa strašne potiť, no odrazu sa začal šum vzďaľovať. Neprišiel žiadny útok ani žiadna bolesť. Nechápal to. Dal zo seba dole plášť a uvidel ako sa dav nahých ľudí vzďaľuje od neho a blíži sa k mestu. Najprv si Artúr vydýchol a ďakoval, že to prežil. Potom zamieril pohľad na miesto, kde prvýkrát zbadal čudné ľudské bytosti a rozhodol sa, že tam pôjde.

Autom tam bol za chvíľku. Obrovská jama, ktorá sa mu vzdala z diaľky nebola jama, ale obrovská masa rozhádzanej pôdy. Ako keby sa niečo z nej vykopalo na povrch zeme. Pár metrov od nej ležali zakrvavené šaty, ktoré si všimol už z diaľky. Prišiel k nim bližšie. Neboli len totálne zakrvavené, a mokré, ale boli ako keby posiate časťami ľudského tela. Všetko mu potvrdilo teóriu, že tí ľudia boli zožratí a šaty boli doslova vypľuté ako keď sa jedia čerešne – zjedli to, čo im chutilo a zvyšku sa zbalili.

Z veľkej diaľky doľahol obrovský hluk. Už to nebolo len to hmyzie srčanie, ale aj ľudský krik. Artúr sadol do auta a vybral sa späť do dediny. Strach mu však nedovolil prísť blízko a tak z diaľky pozoroval najväčší masaker, aký vo svojom živote videl. Nahí ľudia sa ako zvery kŕmili obyvateľstvom. Niektorí kúsali do ľudí počas behu, iní na ľudí skákali, kameňom usmrtili svoju obeť a potom sa až pustili do svojho jedla. Bola to hotová kanibalská párty. Artúr bez slova sledoval, čo sa v dedine deje. Nemal odvahu sa ani pohnúť a tak v aute sedel desiatky minút. Sem-tam sa ozvala streľba, no všetko sa strácalo v obrovskom ľudskom hluku. Po pár minútach ľudský krik strácal intenzitu a prehlušoval ho hmyzí hukot.

Artúr nevedel koľko prešlo času, no muselo dosť, bo slnko už pomaly zapadalo. Potom sa stalo niečo nečakané. Všetci nahí ľudia sa vystreli, ako keby dostali jednotný rozkaz a ich naduté chrbty sa roztvorili. Nič úžasnejšie a nechutnejšie Artúr nevidel. Pozeral na to, ako na najúžasnejšiu vec, aj keď vedel, že to je niečo, čo sa vymyká ľudskému chápaniu. Z chrbátov sa neznámym bytostiam začali vynárať obrovské hmyzie krídla. Boli väčšie ako ich samotné telá. Artúr mal v tom jasno – na tých bytostiach nebolo nič ľudské. Ako jeden celok všetky okrídlené tvory vzlietli do vzduchu a vydali sa smerom k ďalšej dedine.

Keď už boli bytosti ďaleko, Artúr vyšiel vonku a vtedy si uvedomil, že za prvým domom leží akýsi chlap v obleku a vedľa neho je odparkované auto.

„Žijete?“ zvrieskol Artúr.

„Áno,“ a neznámy chlap sa rozkašlal. Artúr sa hneď k nemu rozutekal. Chlap vyzeral síce cely spotený a zadýchaný, ale nemal na sebe žiadne známky po úraze.

„Čo to pre boha bolo?“ vyliezlo z Artúra.

„Ľudské sarančatá,“ pohotovo neznámy chlap.

„Čo prosím?“ nechápavo sa spýtal Artúr.

„Vravím, že to bolo niečo ako ľudské sarančatá.“

„Nechápem, ako to myslíte,“ opýtal sa Artúr.

„Viete, ja som zoológ a tieto bytosti, alebo čo to bolo, vykazovali rovnaké správanie ako sarančatá. Práve kvôli sarančatám som sem došiel, myslel som si totižto, že tie posuvy pôdy majú na starosti práve oni. Prišli sme na miesto práve keď vychádzali z pôdy. Moji dvoja kolegovia hneď vyskočili z auta, že to idú preskúmať, ja začal hľadať dokumenty, že to zapíšem, no nestačil som ani pozrieť na zadné sedadlo a vtedy začal útok. Kolegovia boli doslova zožratí zaživa. Ja som nevedel, čo mám robiť, tak som dupol na plyn a utekal späť do mesta. Zaparkoval som tu a čakal. Bol som v takom šoku, že ste ma prebrali až vy. Ani neviem, ako som sa dostal z auta, ani nič,“

„Čo sú vôbec zač tie sarančatá?“ Artúrovi to stále nedalo pokoj.

„Prepáčte, sú to kobylky, ktoré sa raz za čas vynoria na povrch a zožerú všetko, čo im príde do cesty. Najprv len skáču a chodia, no potom im narastú krídla a všetky rastliny v blízkosti pár kilometrov majú svoj osud spočítaný.“

Vtedy to Artúrovi došlo, ten zvuk, už ho spoznal. Bol to zvuk kobyliek, ktoré mu raz v noci nalietali do izby. Bol to presne ten neznesiteľný hluk.

„Čo tie sarančatá dokáže zastaviť?“ opýtal sa poslednýkrát Artúr.

„Vôbec nič.“ odpovedal zoológ.