Už je to nejaký ten týždeň, čo elektrofirma viWATT zareagovala na výzvy ochrancov prírody a zvierat a namiesto šteniatok začala ponúkať Robotických Hafanov. Na nerozoznanie od skutočných, len s tým rozdielom, že ak už vaše deti omrzia, môžete ich vrátiť, uskladniť, vypnúť. Keďže sme s manželkou v práci pridlho a naša malá iné ako šteniatko nechcela, rozhodli sme sa zadovážiť si Punťa 2.0. Narozdiel od prvého modelu od viWATTU sa dokázal naučiť viac povelov, mláčky, ktoré zanechával, nesmrdeli ako dezinfekcia a boli k nemu aj vtipné slnečné okuliare. A tak sa pod stromčekom objavil robopes.

V tú noc som uložil malú spať, manželka mala nočnú službu. Ani neviem kedy, zaspal som pri knihe. Zobudil som sa na akési zvláštne klopkanie.

Rozsvietil som nočnú lampu. Pod nočným stolíkom stál Punťo 2.0 búchajúci chvostom na dolný šuflík.

– Hej, kamarát, zablúdil si? – spýtal som sa ho v polospánku. Reakcia žiadna, ak nerátam chvostík. Odkryl som sa a posadil na kraj postele. Z chodby prenikalo bodové svetlo, počítal som s tým, že malá Adelka nespí, ale že si robí srandu z ocka. Pretrel som si oči a postavil sa z postele. Podišiel som k dverám s cieľom vyprevadiť elektrochlpáča vyzerajúceho ako kópia jazvečíka späť do jeho plastovej búdky. Cupitajúc prišiel k dverám a vrhol na mňa smutný pohľad. Psie oči, zasmial som sa v duchu, no sranda ma hneď prešla. Punťo 2.0 na mňa totiž vzápätí prehovoril ľudským hlasom.

– Brácho, neskúsime investovať do bitcoinu? – zaznelo zo zeme. Zháčil som sa a spravil som tri kroky vzad. Pohľad som hodil na psa, ten však len vrtel chvostom a mal vyplazený jazyk. Aj som sa zamýšľal nad tým či nejde len o prelud, či moja fantázia nepracuje v neskorú nočnú hodinu až tak, že si ju mýlim s realitou.

– Čo si to povedal? – spýtal som sa ho.

– Človeče, tváriš sa, akoby som bol nejaký finančný poradca. Veď pokoj, to bol len návrh. Môžme skúšať aj iné virtuálne meny, keby si chcel, - opäť prehovoril pes a ja som vyskočil na posteľ.

– Ako to, že rozprávaš? – dal som mu otázku očakávajúc, že o pár sekúnd už bude po všetkom a ja sa zobudím.

– Jeden z výrobcov, ktorý prezradil tajomstvo výroby bol zabitý a jeho duša implantovaná formou čipu do mňa. Nesmieš ma prezradiť! - vysvetlil a postavil sa na zadné.

Pozrel som sa na mobil. Bolo čosi po tretej a mne ozaj nebolo všetko jedno. Ako sa neskôr ukázalo, mohol som byť pokojný.

– Ale nie, robím si srandu, nie som exčlovek, – zasmial sa psík a ja som sa trochu upokojil. Následne mi porozprával príbeh o tom, ako mu pri výrobe poprehadzovali súčiastky z iných modelov. On sa však výrobcom sám nepriznal a keď mu konštruktér pridal čip s ľudským vedomím a komunikáciou v slovenčine, čušal. Vraj chcel vedieť aké to je, nájsť si ako robot ľudských kamarátov.

– Tak čo, ideme do toho bitcoinu? - spýtal sa ma, opäť sa postavil na zadné a nahodil psie oči. Nevedel som povedať nie.

Mesiace plynuli a my sme po nociach skúšali sledovať kurzy kryptomien online. Nasledujúci december, keď už sme čo-to zarobili a čo-to investovali, navštívil ma Punťo 2.0 (familiárne nazývaný aj Brok), počas noci.

– Hej, kámo, je čas, – povedal mi smutne.

– Čo sa deje? - spýtal som sa rozospatý a unavený.

– Mám pocit, že moje dni medzi vami ľuďmi naplnili, – hovoril psík a ja som sa chcel otočiť na druhú stranu. Počítal som s tým, že počul nejakú hlášku v manželkinej telenovele. Jej ju však povedať nemohol, to, že vie hovoriť ľudskou rečou bolo našim tajomstvom.

– Ale prosím ťa, čo sa ti robí? – spýtal som sa ho a dúfal som, že pri jeho odpovedi zaspím.

– Kazím sa, cítim to… – prezradil Punťo smutne a pozrel do zeme. To už som sa posadil a vypočul som si jeho informácie, ktoré vyčítal vo svojich obvodoch o tom, že čoskoro sa skončí jeho životnosť. Vraj mám dať pusu malej Adelke, pozdraviť manželku a odkázať jej, že bol pri spoločnom pozeraní telenoviel stále viac fanúšikom Milagros ako Joachíny a po tom, čo ho odnesiem do šrotu, mám zapojiť do obojku pre jeho náhradu čip z toho starého. A tak sme si spolu posedeli a poplakali. Debaty o živote, rodine a elektronike sme milovali, prekecali sme spolu s urozprávaným psíkom dlhé hodiny. A takto sa, chudák, prišiel rozlúčiť.

Bolo nám za ním smutno. Malý jazvečík skončil na smetisku (alebo lepšie povedané šrotovisku) dejín. Dcére som na Vianoce kúpil nového, tentoraz baseta. Peňazí som mal dosť, čosi som zarobil na kryptomenách, tak som zainvestoval. Predsa len, išlo o nového strážcu nášho domova. Kúpil som mu pekný obojok, ktorý v noci svietil ako sviečka, aby sa malej Adelke v jeho prítomnosti lepšie zaspávalo.

Na Štedrý večer mala manželka opäť nočnú a ja som dlho do noci pozeral z okna. Strhol som sa pri škrabaní na dvere spálne. Rýchlo som k nim dobehol a otvoril som. Pomalými krokmi do izby vstúpil baset verzie Punťo 3.0. Dvihol ku mne hlavu, smutne sa mi pozrel do očí a zatriasol ušami. Nadýchol sa, zabručal a potom spustil ľudskou rečou: – Hej, kámo, sleduješ NHLku? Mohli by sme skúsiť tipovanie, čo ty na to? –