Vracal som sa domov autom neskoro poobede. Práve som chcel zahnúť na lesnú cestu, keď tu mi zrazu vkročil do cesty nejaký turista.

„Debil jeden!” zvreskol som.

„Dobrý, beriete stopárov?” vysypal na mňa, hneď ako som dal dole okienko.

„Čo tu robíte tak neskoro a kam idete? Ja bývam hlboko v lese.”

„Potrebujem sa dostať na druhú stranu hory, stačí keď ma odveziete k nejakej normálnej ceste.”

„Ok, nie je to ďaleko a je tam aj jeden podnik, ak by ste potrebovali niekde prečkať noc.”

„Výborne, tak vás za to na niečo pozvem a môžeme pokecať.”

Kým sme prišli k Šarkanovi, záhadný stopár nepovedal ani slovo.

„Ahoj, Miška!” pozdravil som mladú servírku, s ktorou som zvykol prehodiť vždy pár slov v rámci možností.

„Ahoj Rudo, dnes máš spoločnosť? Hneď prídem za vami.”

V podniku sme boli okrem pár štamgastov úplne sami.

„Dám si čierny čaj a na chvíľu si odskočím,” oznamoval som spoločníkovi.

Keď som sa vrátil mali sme už objednávku na stole.

„Som Jano, mimochodom. Chodím skoro stále sám. Čistím si tak hlavu, aby si si nemyslel, že som nejaký zločinec.”

„Ja si nemyslím nič. Ako vieš, že ja nie som nejaký zločinec? Bývam predsa v lese úplne sám. No dobre, nemusíme ale riešiť, kto je hrôzostrašnejší. Povedz mi niečo o výlete. Kam si sa vybral, kde si už bol?”

„Uf, to je na dlho. Prečo mi radšej neporozprávaš niečo o tom tvojom čarovnom dome v lese?”

„Čo prosím?” dosť som spozornel, lebo niekoľko ľudí sa zo mňa už snažilo vypáčiť moje veľké tajomstvo. Dá sa povedať, že si u mňa našli útočisko dosť zvláštni domáci miláčikovia. Vedel som, že ich nemôžem sklamať. Tentoraz sa však stalo niečo zvláštne. Nevedel som prestať rozprávať. Ten hajzel mi musel niečo naliať do čaju. Počkať, napil som sa už? Jednoducho, vysypal som mu všetko. Boh vie, aký boj budeme musieť vybojovať, keď proti nám použije všetko, čo som vytáral.

„Takže, kto bol tvojim prvým spolubývajúcim?”

„Bol to vták Ohnivák. Raz ráno som sa zobudil pri dohasínajúcom ohni. Vyskočil z neho maličký šedý vtáčik. Sýkal ako keby sa dusil. Zobral som ho do rúk. Bol studený, tak som pridal polienko a keď sa rozhorelo, skočil tam. Nestihol som ho chytiť. Nezhorel, ale vyletel v celej svojej kráse. Bože keby si ho videl. Netuším, koľko ľudí malo tú česť vidieť tú krásu. A vôbec sa ma nebál. Musel som ísť do dediny a hľadať na internete všetko, čo sa dalo, aby som vedel, čo si s ním počať. A potom začali chodiť aj ostatní. Neviem, či vycítili, že som kedysi študoval veterinu, ale už ma nebavilo strkať kravám ruku ty vieš kam, takže som skončil na lesníctve. Jednoducho, kamarát, onedlho ku mne prišiel ďalší ohnivý nájomca, nejaká čarovná salamandra. Ale až neskôr to začalo byť zaujímavé. Keď ku mne prišli bytosti, ktoré vedia rozprávať. Bludičky, rusalky, vodník. Jeden chlapík si u mňa dokonca odložil sedemmíľové čižmy. Nechodili len, aby som ich vyliečil. Keď sa dozvedeli, že v mojej chate je nejaká bezpečná zóna, prišli sa vyrozprávať, posťažovať.”

„Posťažovať? To im robíte nejakú poradňu?”

„Nie. Samozrejme, nedávalo mi to zmysel. Veď sú to bytosti z rozprávok. Snažili sa mi to vysvetliť. Oni neexistujú v našej realite, ale v nejakej druhej, lenže na niektorých miestach sa naše svety stretávajú. Na starých miestach, v lesoch a hájoch, pri studničkách. Sú na to mapy silových miest. Lenže ľudia ich devastujú. A to je problém. Potom sú tu lovci bytostí, developeri, aj obyčajní drevorubači. Viete ako ma tu poráža, keď sedím s chlapmi, ktorí mi vyplakávajú, že musia odísť pracovať do Čiech, lebo vláda im nepovolila ťažbu. Absolútne nerozmýšľajú. Nechápu, že zarábať sa dá aj inak, ako rúbaním stromov. Ale inde by toľko nezarobili, ale viete, potrebujú veľký dom, veľa detí, lebo to je v dedine norma a čo by povedali susedia. A ešte hovoria, že sú hrdinovia, lebo bojujú proti lykožrútovi, ktorý ničí lesy. Ježiši, keby si vymyslel aspoň väčšieho nepriateľa. Ale prťavého chrobáka? Bože, nie som opitý? Čo to v kuse meliem?”

„Nie si opitý, len mi rozprávaš to, čo chcem. A aj tak si nebudeš nič pamätať. Ešte sa ťa musím ale niečo spýtať. Vieš čo ten tvoj vták Fénix dokáže?”

„Áno, isteže, pozrel som si to na internete. Dodáva odvahu, lieči rany. Niekoľkokrát mi už pomohol. Hlavne, keď ma raz navštívil drak. Bol to len taký malý dráčik, ale…”

„Jasné, jasné. Takže, keby vám niekto prišiel zavariť, vieš, ako sa máš brániť?”

„Jasné. Takých už bolo.”

„Ok, zatiaľ máš šťastie. Ale čoskoro získame to, čo chceme. A ty nám s tým pomôžeš”

Postavil sa a odišiel do noci. Ten chumaj si nevšimol, že som sa z toho čaju nenapil. Priateľov si drž blízko, ale nepriateľov ešte bližšie.