Moja druhá šanca

Práve som zapol diktafón na svojich hodinkách.

Som ale zvyknutý skôr písať než diktovať, na hovorené slovo sa treba väčšmi sústrediť a ak máte iba jeden pokus, musíte sa vedieť perfektne vyjadrovať. Ako školený rétor. A ja musím na malom priestore povedať veľa, nemôžem plytvať slovami. Snáď sa mi podarí nájsť tie najlepšie výrazy, snáď sa mi podarí vystihnúť podstatu, snáď vás dokážem preniesť tu, na toto miesto utrpenia, z pokoja vašich domovov. Nebojte, nič vám nehrozí, len úzkosť a bolesť niekde pri srdci. Nedokážete sa nadýchnuť, aký je to pocit?

Zmar a tieseň. Majú moje slová požadovaný účinok? Kiežby!

Snáď...

Možno som bol úspešným komikom, ale verte mi, neimprovizujem rád, vždy som si všetko do najmenšieho detailu rozvrhol a pripravil. Teraz si ale takýto luxus nemôžem dovoliť. Neostáva už veľa času.

Prepáčte mi teda istú kostrbatosť a skratkovitosť. A prepáčte mi aj môj vážny tón. Dnes sa vás nepokúsim rozosmiať. Aj klaun môže byť smutný a vtedy chce, aby ste plakali spolu s ním.

***

Asi tak pred týždňom som sa zase potuloval po predmestí. Robil som to vždy, keď som potreboval uniknúť. Na chvíľu som ušiel od obrazoviek, od kamier, od divákov. Od slávy, ktorej som sa stal obeťou. Nieže by som sa sťažoval. To nie. Na to som bol príliš pohodlný, priveľmi zvyknutý na prepych. Boli to len trucovité úteky z domu. Tichý a nie práve účinný protest prerasteného a zostarnutého tínedžera. Spokojného a nešťastného štyridsiatnika. Teda mňa – známeho zabávača a populárnej osobnosti. Veď či som to nebol práve ja, ktorý pomáhal ľuďom na chvíľu ujsť a zabudnúť? Ale aj ja som potreboval ujsť a zabudnúť... Najlepšie navždy. Ako však prízvukujem, v skutočnosti som nechcel byť slobodný. Také niečo si totiž vyžaduje disciplínu a pevnú vôľu. Odhodlanie, ktoré mne chýba. A tiež zodpovednosť. Nestačí sa pre to len rozhodnúť, je to krok, ktorý po tom, ako ho učiníte, musíte neustále potvrdzovať a obnovovať každým vaším činom. Nie je to ľahké. Určite to stojí za to, ale musíte zaplatiť nemalú cenu. A ja som bol zbabelý. Bol som? Zrejme ešte stále som, avšak niečo sa zmenilo, niečo sa stalo. Neskoro. Je neskoro. O mňa už ale nejde.

Ach, ako formulovať svoje myšlienky, ako štylizovať vety, aby ťali do živého? Aby boli ako meč a ten meč bol nabrúsený ako britva, aby spoľahlivo rozsekli mäso až na kosť a ešte hlbšie? Vyburcovali vás natoľko, že vám zovrie krv? Nech môj hlas nezanikne spolu so mnou, nech vás máta, straší v sne! Navždy! To chcem, už iba po tom túžim.

No mojím najhroznejším utrpením, strachom, čo mi nedá pokoj počas týchto posledných minút je obava, že si nikto môj odkaz nevypočuje. Možno sa nikdy táto nahrávka nenájde. Možno tí, čo ju nájdu budú hluchí. Hluchí a ľahostajní. A možno už nebude nikto...

Viem ako vyzerá peklo, bojím sa ho. Bojím sa, že pôjdem do pekla. Bude to preplnené miesto, kde sa budú ľudia zožierať svojou vinou, kde budú horieť svojou slabosťou, kde budú varení v kotle svojich výčitiek a stále si budú klásť otázku „čo by bolo keby“. Keby sme niečo spravili inak, keby sme zavčas odbočili, keby sme sa nedopustili tých chýb. Odčiniť sa nedajú, cestovanie časom inak než v spomienkach, je totiž nemožné.

Človeče, neodpusť nám naše viny, pretože si nezaslúžime milosť. Len trest! Aby bol našou jedinou istotou. A k tomu tiché šepkanie prízračných davov z minulosti - musí znieť náš posmrtný chorál: „Ľutujem.“

Započúvaj sa, precíť, pouč sa, no neodpusť, človeče zajtrajška.

Vraciam sa v čase, vraciam sa vo svojej pamäti. Na tieto šedivé miesta predmestí. Predmestia na celom svete sú rovnaké. Sivé. Osivie vám aj duša, ak tam pobudnete pridlho. Ale je to lepšie, ako keby sa mala zafarbiť krikľavými gýčovými farbami. Nech radšej bledne, nech sa suší na slnku, vypratá od kalu a špiny sveta, ktorý žil len pre zábavu. Chodieval som sa tu ukryť pred neónovými pútačmi, hologramami, teleprojektormi, videochronovíziou a rádiografom. Môj svet sa riadil heslom panem et cirsenses, a oboch sme mali nadostač. Ale toto bol celkom iný svet a ja som sa do neho chodil liečiť zo zhnusenia nad samým sebou, ktoré vyplývalo z toho, že ako komik som kŕmil ľudí plytkými hlúposťami a nedokázal som sa tej mašinérii vzoprieť. Aspoň raz som chcel pred divákmi prehovoriť úprimne. Aspoň raz a aspoň na chvíľku. Rozmýšľal som, koľko by som stihol povedať, než by prerušili vysielanie, ale určite by to nebolo márne, pretože niektoré moje programy sa vysielali naživo v reálnom čase. Bola to jediná možnosť ako obísť cenzúru a ja som si takýto scenár v hlave predstavoval stále znovu a znovu. Opíjal som sa tým. Premýšľal som to do najmenšieho detailu a potom si to celé prehrával v hlave ako film. No nikdy som sa to naozaj nedovážil urobiť.

Tento svet bol iný. Nemal chlieb a jeho hry boli kruté a nezábavné a riadili sa podivnými a jednoduchými pravidlami prežitia. Obyvatelia predmestí boli zvierací. Primitívi, barbari. Neľudia? Možno. Tak sme ich vnímali a pohŕdali sme nimi. Ale na čej strane bola vina? Žeby na oboch? V tom prípade ale na našich bedrách spočíval vyšší diel. Ja však viem, že medzi nimi boli aj ušľachtilí divosi a tí boli väčší než ktokoľvek z nás. Mali v sebe niečo, čo takzvaná elita už dávno stratila, ak tým vôbec niekedy disponovala. Nevinnosť. Och, nie, nemal ju každý z nich, to si zas nemyslite. Aj medzi nimi bola veľmi zriedkavá. U nás som sa s ňou ale nestretol vôbec. No tam... raz som ju videl v očiach jednej prostitútky, inokedy zas zazrel v očiach práve chyteného zlodeja.

Prechádzal som sa ulicami v prestrojení. Nebál som sa, že by ma tu niekto spoznal, ale moje šaty, moja čistota, to všetko by im prezradilo, že majú pred sebou príslušníka šľachty. Ako je známe; prevencia je najúčinnejším liekom na problémy. Pre každý prípad ale, mal som so sebou svoje hodinky, ktoré neboli obyčajnými hodinkami. Bol v nich zabudovaný komunikátor, diktafón, kamera, slzný plyn a miniatúrna, no veľmi účinná zvuková pištoľ. Pre mňa to bol azyl, promenáda oddychu, nezabúdal som však, že zároveň aj najnebezpečnejšie miesto v širokom ďalekom okolí.

Tu som bol slobodný, alebo skôr oslobodený. Dočasne, na chvíľu.

Miloval som to túlanie. Prechádzal som sa šikmými uličkami, štveral sa po schodoch, objavoval zadné dvory, skúmal opustené domy, alebo len tak sedel na starých prehrdzavených preliezkach a hompáľal nohami. Nemám nijako zvlášť dobrú pamäť a orientačný zmysel mi, zdá sa, celkom chýba, takže som sa zakaždým stratil v tom betónovom labyrinte. Ale ja som sa stratil rád. Aj tak to bola iba ilúzia, ktorú som si plnými dúškami vychutnával. Snažil som sa nemyslieť na to, že sa vlastne stratiť nemôžem; hodinky mali samozrejme zabudovaný lokalizátor. Nedíval som sa však naň. Bol som ako nejaký chlapec bažiaci po náruči dobrodružstva a samoty. A ja som sa na takého chlapca aj vtedy menil. Opakujem sa, no poviem, čo naši vedci definitívne potvrdili: že cestovanie časom je nemožné. Napriek tomu, neverte im, je to hlúposť. Stroj času funguje, ibaže inak, než si predstavovali. A má, bohužiaľ, obmedzenú pôsobnosť. Vždy večer, keď som sa vracal, opäť som zostarol.

Ale vtedy, v tom momente som bol dieťaťom. Znovu som bol čistý a nevinný. A pri jednej zo svojich potuliek som stretol svoju jedinú kamarátku. Bola približne v mojom veku, mala teda tiež zhruba desať rokov, ale to neviem presne, kto by sa mal čas pýtať na také veci, keď je toľko iných tém? Krásne kreslila. Na základe toho som si ju všimol. Kreslila kriedou na rozpukaný asfaltový chodník pred polorozpadnutým činžiakom. Čochvíľa si utrela nos, ktorým poťahovala, či v zamyslení náruživého tvorcu si pretrela dlaňou čelo. Tvárička aj prsty jej hrali všetkými farbami dúhy. Možno bola viac pomaľovaná než ten chodník, ktorý používala ako výkres. No ani trochu jej to nevadilo. Neviem odkiaľ vôbec tú kriedu zohnala, ale očividne jej mala obrovské zásoby. Padol mi zrak na múr... bol celý pokreslený. Ale ako pokreslený! Neboli to žiadne čarbanice. Kvety, vtáky, stromy - všetko, čo jej chýbalo. To, čo mohla poznať akurát tak zo starých reverzných filmov určených pre nižšie spoločenské vrstvy. Čo sú však diapozitívy v porovnaní s umelcovou rukou? Lebo ona bola umelkyňa. A pritom určite samouk. Čo by len dokázala vytvoriť, keby mala dobré podmienky? Naivita, no aj magickosť detského vnímania sa u nej kombinovali s mimoriadnou zručnosťou a skutočným talentom. Už dlho som nikoho nevidel maľovať. A asi, nie, určite, som nikdy nevidel nič podobné. Ona dokázala vrátiť svetu farby. Sadol som si na zem a rozplakal som sa.

Konečne som ju zaujal. Alebo len vyrušil?

„Prečo plačeš?“ chcela vedieť. „Ja nikdy neplačem,“ doložila.

A to bol začiatok nášho rozhovoru a nášho kamarátstva.

Mala citlivé srdce a zároveň železnú odvahu.

Keď som odchádzal, uvažoval som nad tým ako jej rodine pomôžem. Bude to ťažké, ale nie nemožné. Oficiálne sa medzi triedami nedá prestupovať a už vôbec nemôže niekto povýšiť do vyššieho stavu. Ale pár výnimiek je predsa zaznamenaných a vedel som, že s mojimi konexiami sa mi to napokon podarí uskutočniť. Začal som podnikať prvé kroky. A nebola to už len nejaká moja nenápadná a bezvýznamná osobná vzbura, myslím si, že prvý raz v živote som robil dačo skutočne zmysluplné a užitočné a... ušľachtilé, to je to pravé slovo.

Lenže nestihol som.

Útok prišiel nečakane. No dobre, spätne tam vidím nejaké indície, už dlhšiu dobu sa objavovali isté náznaky, diplomatické kľučky, protestné nóty, predvolávanie a odvolávanie vyslancov, tlačové konferencie, atď. Ale to bolo vždy a len retrospektívne dokážem objaviť zvýšenú frekvenciu týchto incidentov a vidieť v tom čosi neblahé. Hádam, že sme boli všetci zahltení a zaslepení všadeprítomnou zábavou. A ja, človek priamo pri jej zdroji, nevidel som napravo, naľavo. Ako kôň s klapkami na očiach poskakujúci do rytmu infantilného popevku. Ja viem, nebol som politik, len komik, možno neobyčajne populárny, no stále len obyčajný blbý komik, a teda nevedel som k čomu sa schyľuje, naozaj som nič netušil. Ešte pred týždňom vyzeralo všetko inak.

A potom...

Sme použili Teslatron II. Účinok bol iný než na testovacích polygónoch. Nie taký ničivý. Niekde sa stala chyba. Druhá strana možno bola zdecimovaná, ale nie eliminovaná. Teraz boli na ťahu oni. Už dlho robili pokusy s počasím, to bola ich doména. Toto a ešte chemické zbrane. Výsledkom bol smrtiaci mrak s priemerom niekoľkých stoviek kilometrov, ktorý sa valil cez naše územia a zanechával za sebou len smrť. Pôda, ktorá vsiakla jeho dážď bola kontaminovaná na desiatky rokov. A vietor, ktorý ho sprevádzal niesol so sebou čiastočky, ktoré vnikali cez zadebnené dvere a utesnené okná, našli si cestu cez klimatizáciu, prebojovávali sa skrz ochranné odevy. Plynové masky boli prakticky zbytočné, stačilo mať odhalený milimeter nechránenej kože a jed vám prenikol do organizmu. Áno, nedá sa im uprieť, že v tomto odbore dosiahli majstrovstvo, ostatne, čo sa týka rôznych spôsobov deštrukcie a vraždenia, aj my sme boli až obdivuhodne vynaliezaví. Najdesivejšie na tom všetkom bol ale relatívne pomalý postup ich zbrane. Hovorím „relatívne“, pretože za pár dní oblak zasiahol desivo veľké územia a zapríčinil desivo veľké straty. Prakticky vyľudnil celé krajiny. Pár dní je ale stále dosť dlhý čas na to, aby ste si všetko stihli premyslieť a pritom nič nevymyslieť. Stihnete si zrekapitulovať celý život a uvedomiť si, že za nič nestál, stihnete sa ešte možno pomodliť, ak ste to nejakým zázrakom po takej dlhej dobe ateistickej indoktrinácie nezabudli a ponadávať si, hoci sa to nutne nemusí odohrať v takomto poradí. Ale určite nedokážete utiecť. Napokon, kam?! Do mora? Teraz sa tá oslavovaná Veľká bariéra, výdobytok našej spoločnosti a zázrak techniky, ukázala ako dvojsečná zbraň. A smrtiaca pasca pre nás samých. A zatiaľ sa ten zlovestný mrak blíži a vy viete, že nie je možné ho zastaviť. Ale aj tak dúfate. Pretože inak by ste sa zbláznili. Ach, áno, mnohí sa zbláznili. Vlna samovrážd aká nemala obdoby sa zdvihla a dosiaľ sa neprehnala. A poviem vám, keby v tom bol aspoň protest, keby som v tom poslednom akte vzdoru videl aspoň kúsok rebélie, lenže nebolo tam nič iné, iba zúfalstvo. Nepobadal som v tom nič ušľachtilé. Len hystériu a kliatby a ja som sa s hnusom odvracal od apokalyptických výjavov. Tá nezadržateľnosť skazy, čo slepo postupuje vpred a naša bezmocnosť, to bolo skoro viac než som dokázal zniesť. A naši vedci? Na nič sa nezmohli, všetky tromfy mala v rukách druhá strana, lepšie povedané to málo, čo z nej ostalo. Zabezpečili si pre svoj plán dokonalé atmosférické podmienky a my sme ich nevedeli nijako ovplyvniť. Keď sa však nedá utiecť, je možné sa ešte ukryť. A tak sa rýchlo zaplnila sieť hermeticky uzavretých, podzemných bunkrov. Ukryť sa a žiť ako krtkovia. A dúfať. Vypestovať si klaustrofíliu. A privyknúť si umelému osvetleniu na bohvie aký dlhý čas. Budeme aj hĺbiť chodby ako krtkovia? Zmenšia sa nám oči? Staneme sa zvieratami? Žiaden strach, máme devízu na začiatok, už nimi dávno sme...

Ukryť sa a dúfať, že to prečkáš práve ty. Nech sa páči, ženy a deti prvé, kapitán až posledný! Kdeže, v takýchto okamihoch ide gentlemanstvo bokom, aj tak už dávno zaniklo. Každý myslí len na seba.

Kapacity úkrytov boli príliš malé. Vystačili na pár promile ľudí z celkovej populácie. Vstup len pre prominentov. Vojenská a politická a vedecká špička. A vplyvní boháči. Takí, ktorí mali moc a kontakty. Ako inak, že? Kartu s čipom – vstupenku do podzemného „raja“ som dostal nejakou zvláštnou iróniou osudu aj ja. Priznávam, bol som obľúbený a niekto z tých, čo rozhodoval mal pre mňa zrejme slabosť.

Spočiatku som tomu nemohol uveriť, ale ten zbabelec a oportunista vo mne, sa rýchlo adaptoval a dá sa povedať, že som vtedy zažíval eufóriu a uspokojenie. Predsa len som ľpel na živote ako každý iný, čo na tom, že mi jeho podoba nevyhovovala?

Sedeli sme v aeromobile, ja a môj osobný šofér; nikdy som sa nenaučil pilotovať. Boli sme dvaja, ale karta zabezpečovala vstup len jednej osobe. A vtedy som si spomenul na niekoho, na koho som nemal zabudnúť. Boli to udalosti posledných dní, ktoré mi dovoľovali myslieť len seba? Alebo to bol môj egocentrizmus? To je už jedno, spomenul som si, hlavne, že som si spomenul. A tá spomienka mi dodala odvahu. No v skutočnosti to bola moja kamarátka, kto mi dal odvahu, kto ju vo mne dokázal prebudiť. Neveril som, že nejakú vôbec mám.

„Otoč to,“ prikázal som.

Namiesto toho sa ku mne otočil on a spýtavo sa mi zahľadel do tváre. Keď videl odhodlanie v mojich očiach, poslúchol.

„Pozri, tu,“ ukázal som mu na hodinkách súradnice miesta, kde som sa stretol s malou maliarkou. Musel som si ich uložiť, lebo ak by som sa mal spoliehať len na vlastné schopnosti, už by som tam nikdy netrafil.

Prikývol.

Hnali sme sa na juh. Pred nami vyvstala zlovestná sírovožltá hradba nepredstaviteľne obrovského mračna, ktoré akoby nemalo začiatok ani koniec. V mladosti nás strašili hrôzou naháňajúcim atómovým hríbom. Teraz sa nado mnou týčila ešte horšia nočná mora. Zhmotnila sa z tých najpríšernejších snov.

Môj spoločník konečne prehovoril: „Oblasť kam máme namierené nebola ešte zasiahnutá, ale podľa počítača sa tak stane behom niekoľko málo hodín.“

Vydýchol som si a odvetil: „To bohato postačí.“

Konečne mi položil otázku: „Môžem sa spýtať prečo tak riskujete?“

„Je tam niekto, komu chcem dať svoju „vstupenku“ do bezpečia, svoju kartu,“ odpovedal som.

Opäť sa mňa bez slova zadíval. Taký zvláštny výraz som u neho dovtedy nevidel. Potom ešte zrýchlil.

***

Pristáli sme pred činžiakom, ktorý dosiaľ tlel vyčerpaným a pohasínajúcim ohňom. Okolie nieslo stopy rabovania. Uvedomil som si, že ju už nikdy nenájdem. Žije ešte? Ak aj áno, dlho už nebude. A ja s tým nemôžem nič robiť. Môj úmysel vyšiel navnivoč. Jedinýkrát v živote som sa odhodlal spraviť niečo, čo som pokladal za dobré a užitočné, navzdory okolnostiam, napriek tomu, že by mi to nič neprinieslo. Nič okrem môjho telesného utrpenia a duševnej radosti. Ale nebolo to zištné! A o to išlo. Len jeden raz som spravil niečo, na čo som mohol byť naozaj hrdý. Tak aj toto som nakoniec vykonal kvôli sebe? Vôbec, nejaký pocit hrdosti bol až na desiatom mieste. Pre ňu, to pre ňu! Pretože tak to bolo správne. A všetko to bolo zbytočné...

Zadíval som sa na múr, na kriedové kvety a vtáky fantastických farieb, ktoré prežili nepokoje. Rozplakal som sa a nesnažil sa to nijako potlačiť ani zakryť.

Môj pilot sa na mňa chvíľu ohromene pozeral a potom si ku mne prisadol. Priamo tam, na zem. Takéhoto ma nepoznal. Keď som sa ovládol, podal som mu preukaz so slovami: „Ty si ho zaslúžiš viac, vezmi si ho, zachráni ti život.“

Zobral si ho, ale povedal: „Mám dcérku, to bude pre ňu.“

„To som nevedel, nikdy si mi ju nespomínal.“

„Nemohli ste to vedieť, nehovoril som o svojej rodine,“ povedal.

Ale mal som to vedieť, mal. Len keby som sa zaujímal aj o niečo iné, než o seba. Stačilo sa spýtať.

„Aha,“ ukazoval mi jej fotografiu. Bolo na nej dievčatko len o málo staršie než bola moja kamarátka. Možno chcel odo mňa niečo počuť, ale zmohol som sa len na úsmev. Ale bol to úsmev úprimný a srdečný a on to vycítil. Tiež sa usmial. Potom sa zodvihol, oprášil si nohavice od prachu, sadzí a kriedy a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať.

Zavrtel som hlavou.

Pochopil: „Rád by som tu ostal s vami, ale niekomu musím doručiť túto kartu.“

„To musíte,“ pritakal som. „Ste úžasný človek, chcem, aby ste to vedeli.“

„A ty si dobrý a správny chlap. Škoda, že som na to prišiel až tak neskoro,“ povedal mi.

„Škoda, že som na to prišiel až tak neskoro,“ súhlasil som.

***

Neuplynula dlhá doba odvtedy, čo odletel. Nepotrvá dlho a priletí sem čosi iné.

Tu končím svoje rozprávanie.

Už to nepotrvá dlho.

Nebojím sa. Všetky obavy, všetky pochybnosti pominuli.

A som šťastný, prvý raz skutočne šťastný. Dostal som druhú šancu a nepremárnil som ju.

A moja kamarátka? Ja viem, že ona nevie, čo je to strach, ale ak ešte žije, nech ho ani nespozná, nech nepocíti bolesť, Pane. Viem, že sa stretnete. Ešte tento večer.

Trochu sa posuniem, aby sa mi lepšie sedelo a pokúšam sa rozpomenúť na úvodné slová modlitby, ktorú ma učila moja stará mama. Ach, je to možné? Aj ja som mal starú mamu? Vybavuje sa mi jej tvár... Bolo to pred toľkými svetelnými rokmi v celkom inej galaxii nevinného detstva.

Vedci klamali. Spoznal som tajomstvo cestovania v čase. Kupujem si jednosmerný lístok do stanice Detstvo a tento raz sa už nevrátim. Nesnažím sa zadržať dych, naopak, dýcham zhlboka, ale dychu sa mi akosi nedostáva. Pichá ma v pľúcach. Nebolí to tak veľmi, ako som si myslel...