Liečba železom
Keď v slobodnom kráľovskom meste Lehota vypukne záhadná nákaza, na miesto je vyslaný aj profesionál Havran, aby vyšetril prítomnosť pekelných síl. Sprevádza ho jeho nedobrovoľný pomocník.
Širokou krajinou zvieranou vysokými horami išli dvaja jazdci. Starší muž šiel popredu, hvízdal si a kochal sa lesmi a roľami, osvetlenými slnečnými lúčmi. Do rezkého rytmu krokov koňa na ňom občas zacinkala krúžková košeľa, či pleskla pošva s tesákom.
„Nejako zaostávaš, učeň čarodejník,“ zakričal ten starší a kútikom oka sa pozrel za seba. Kôň s druhým jazdcom sa vliekol asi poltucet siah za ním.
Mladík si niečo zašomral popod nos a popchol koňa, dobiehajúc svojho druha. Starší chlap sa dal opäť do hvízdania nejakého popevku. Mladý muž sa ponoril do svojej vlastnej činnosti: modlil sa, aby bol späť v žalári.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Dvaja strážnici voviedli Izvora do malej, zatuchlej miestnosti a postavili ho pred masívny drevený stôl. Na jedinej stoličke v miestnosti sedel chlap, zamestnaný čarbaním do zvitku. Mal krátke čierne vlasy v podobnom vzore aké zvykli nosiť kňazi, a husté fúzy. Odev vyzeral byť vojenský, bol však príliš zdobený rôznymi obrazcami a vzormi, aby išlo o bežného dôstojníka. Neznámy muž bez zdvihnutia hlavy mávol rukou a poslal strážnikov preč. Až keď sa za nimi zavreli dvere, zdvihol oči a premeral si Izvora. Mladíka zamrazilo – prišlo mu, že sa pozerá do dvoch bezodných studní.
„Izvor, z rodu Žikavských...“ zamyslene prehovoril muž a vrátil sa k zvitku, presnými ťahmi dopisujúc nejaké slová. „Cudzoložníctvo, zneuctenie šľachtičnej, vražda urodzeného pána Zubrovského... bežný človek by už dávno odvisol... možno by si predtým vyslúžil aj lámanie v kolese,“ skonštatoval uznanlivo.
„Snažil som sa im to vysvetliť, bola to nehoda! On napadol mňa a...“ vyhŕkol Izvor, no muž ho pohybom ruky zarazil.
„Tie reči si nechaj. Nemýľ si stav veci – je jedno, či si ho zabil ty, alebo sám skočil na vlastný meč. Jediný dôvod prečo ešte nehltáš prach je, že si vzišiel zo slabín svojho otca a nie nejakého želiara,“ dodal chlap a konečne odložil pero. „Po druhé, tvoje nadanie. Cisárska komora má vždy využitie pre nádejných kúzelníkov, takže by bolo škoda hodiť ťa na katov klát. Som preto oprávnený ponúknuť ti východisko,“ schytil zvitok a otočil ho smerom k Izvorovi.
Ten mlčky pohliadol dole na písmo. Chlap buchol dlaňou po stole a vynútil si tak opäť mladíkovu plnú pozornosť.
„Pokiaľ podpíšeš tento list, prejdeš pod moje priame velenie a vstúpiš do služieb samotného Boha-Cisára. V tejto službe vytrváš dovtedy, dokiaľ ja neusúdim, že si odčinil všetky svoje hriechy a zločiny. Vtedy a len vtedy si vyslúžiš milosť,“ vysvetlil čiernovlasý a oprel sa o stoličku. Drevo žalostne zavŕzgalo.
„Prirodzene, môžeš odmietnuť,“ dodal a myklo mu kútikom, „potom ale poputuješ späť do temnice. A som presvedčený, že za porušenie svetských i božích ustanovení by som ti mohol vybaviť zápalnú hranicu,“ posunul k mladíkovi brko.
Izvor dlho nepremýšľal a naškrabal na listinu svoj podpis. Čiernovlasý muž si zvitok vzal späť k sebe a podpis chvíľu študoval. Nakoniec ho spokojne vložil do brašny.
„Výborne. Čarodejník, vítam ťa týmto v cisárových službách. Volám sa Kavaš, ale prezývajú ma Havran. Ty mi môžeš hovoriť pane.“
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
„Nesmieme otáľať“ poznamenala temná postava zahalená plášťom s kapucňou. Vlastne, všetky prítomné postavy boli temné: jediné svetlo v miestnosti vydávala štvorica sviec, rozmiestnená po podlahe. Vrhali svetlo na obrazce, ktoré zdobili kamennú podlahu v každom svetovom smere.
„Už teraz postupujeme prirýchlo,“ zahundral iný tieň. „A robíme preto chyby. Prvá dávka bola príliš silná, nestihla sa šíriť. Nesmieme takto plytvať darmi Moreny.“ Ozval sa súhlasný šum.
„Nemôžeme si práveže dávať načas!“ uťal prvý hlas. „V tejto chvíli už zrejme aj v stoličnom meste vedia, že sa tu niečo deje. Musíme počítať s tým, že sem vyšlú Morostráž. Než sa tak stane, obrad musí byť dokončený, inak bude celá naša snaha zbytočná.“
„Koľko môžeme mať času? Aj keby sa hviezdy nastavili v ich prospech, ozbrojenci vrchnosti sem neprídu skôr ako o dva týždne,“ špekuloval ženský hlas. „Nanajvýš deň pred sviatkom Moreny.“
„Vravím vám, počítajme s najhorším možným...“ prehovoril hlboký hlas.
„A ja hovorím, majte vieru!“ vzal si opäť slovo očividný vodca skupiny. „Viete dobre, že len skutočná viera môže urýchliť dianie, ktoré sme dali do pohybu. A ešte, samozrejme...“ pozrel sa do prostred slabo osvetlenej izbice.
V strede obrazcov ležala postava. Mladé dievča, až príliš mladé. Malo zviazané ruky i nohy, neschopné sa hýbať. Vzlyky a prosby tlmila handra, previazaná okolo jej úst. Ozval sa nervózny hlas:
„Je to nutné? N-nič také si mi nespomínal.“
„Čo si si myslel? Zákon rovnováhy musí byť zachovaný... keď chceš niečo vniesť do sveta, musíš z neho niečo zniesť,“ odvetil vodca. „Čo mi pripomína, že nastal čas, aby si dokázal svoju vernosť.“
Rozhostilo sa ticho, prerušované blčaním plamienkov sviečok a tlmenými vzlykmi dievčaťa. Sykol kov vyťahovaného noža z puzdra. Mladík opatrne vošiel do kruhu, dávajúc si pozor na každý krok pomedzi zložité obrazce a tvary. Zvyšok osadenstva sa taktiež pohol a zaujal miesta po obvode obrazcov. Vodca sa umiestnil do stredu a surovo zdvihol dievča za vlasy do pokľaku.
„Tni,“ zavelil.
Osoba, ktorej patril mladý hlas, váhala. Váhala dlho.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Slnko začalo svoju cestu k večernému zoreniu, keď dvojica jazdcov dohonila ozbrojený zástup kráčajúci v rovnakom smere. Kavaš viedol Izvora do čela pochodujúcej hmoty, čítajúcej približne stovku osôb. Mladý čarodejník aj v zapadajúcom slnku rozoznával na vlajkách, koruhvách a štítoch znaky „pomocníkov“ cisárskeho dvora v otázkach chorôb a nákaz: Morostráž. Na látkach a dreve sa vynímali dva prepletené strieborné hady v červenom poli. Izvorovi to vždy pripadalo, ako keby sa bolestne zvíjali v ohni. Koniec koncov, oheň bol obľúbenejší liek tejto skupiny ľudí. Jeden ľudový vtip znel: bežný morový lekár dá človeka spáliť až po smrti, morostrážca tak trpezlivý nie je.
Čarodejníkov veliteľ sa postupne predral do čela sprievodu a získal si pozornosť vodcu ozbrojencov. Ten naňho prv nepriateľsky fľofol, no keď zbadal Kavašove insígnie, jeho výraz sa rýchlo zmenil na neutrálnu masku. Prebral od Havrana listinu, rozlomil pečať a rýchlo ju očami preletel.
„Veľkňaz Hojmír, K vašim službám pane,“ buchol si veľmož do pŕs a jemne sa uklonil. „Bolo nám povedané, že sa k nám pripojí niekto od cirkvi, nečakal som však čarolovcov.“
Havran mávol rukou. „Len jeden čarolovec. Čo sa môjho spoločníka týka, bol som zrovna v meste vymetať žaláre pre rád,“ kývol hlavou na Izvora držiaceho sa za ním, „keď ma zastihol posol. Usúdil som, že priama skúsenosť z poľa sa mu môže hodiť. A čo sa týka mojej prítomnosti... táto výprava nesmie byť ponechaná bez môjho dohľadu,“ zakončil a Hojmír zamračene prikývol.
„Má vari vladársky stolec obavy, že tá nákaza súvisí s pohanským vyčíňaním?“ potichu sa spýtal Hojmír a Havran nebadane prikývol.
Veľmož si odkašľal. „Ste teda oboznámení. A čo váš, ehm, pomocník?“ zaškúlil na Izvora. Ten sa zatváril kyslo. „Viem len toľko, že sa rútime sa priamo do srdca nejakej morovej rany,“ zachmúril sa na Kavaša. Ten mu venoval zubatý úsmev.
„Všetko má svoj čas, čarodejník. Čo mi pripomína, ako sme asi ďaleko od nášho cieľa?“ otočil sa späť na Hojmíra.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Mesiac bol už vysoko na nočnej oblohe, keď sprievod dorazil k bránam mesta. Strážnik, zobudený vytrvalým búchaním na okovanie brány, ich šťavnato poslal do všetkých pekiel. Prúd nadávok zastavilo až cisárska pečať, ktorú mu Hojmír strčil pred tvár cez tenký priezor v masívnom dreve. Efekt znásobilo aj Havranove poverenie od cisárskeho dvora.
Štrnganie kľúčov a vŕzganie otváranej brány prehlušilo prúd ospravedlnení od ozbrojenca. Druhého člena nočnej stráže s pevnejším spánkom prebudil jeho druh kopnutím a vyslal ho zburcovať mešťanostu.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
„Prišlo to znenazdajky. Veru, ani by nás nenapadlo, že sa nejaká taká špina môže zjaviť v našom mestečku,“ rozprával trojici mužov predstavený mesta Lehota. Nazýval sa Kuna a bol to chlap nízkej postavy, pribratý, avšak nie ešte celkom tučný. Na hlave mal len pár chumáčov mastných vlasov, nahrádzal si to preto bradou. Tú mal dlhú skoro ako celý lakeť.
„Viete, prv sa prestal ukazovať starý Uzda, žobrák, ten tu žil hádam odkedy pamätám. Vždy keď som išiel z kostola, tak čakal pri schodoch. Pozdravil sa a reku, že či nemám pár mincí na chleba. A ja som mu nasypal zopár medených, aj keď som vedel, že s nimi pôjde do krčmy. Bol to taký náš zvyk,“ dodal so vzdychom a odchlipol si vína.
„No, našli ho v uličke kdesi, kde zvykol prespávať, mŕtveho. Náš kňaz ho obhliadal a Uzda mal na sebe nejaké nepekné podliatiny, krk celý červený a všade plno hlienu, no nepekný pohľad. Ale kto mohol čakať, že je to nejaký nákazlivý neduh,“ pokrčil mešťanosta ramenami a potočil pohár s vínom vo svetle sviece.
„Kedy sa to stalo?“ opýtal sa veliteľ morostrážcov.
„Ufff,“ zafučal Kuna. „Dnes máme myslím.. šestok 20. brezňa. No tak Uzdu som naposledy videl, keď som išiel pred štyrmi nedeľami z kostola,“ vyratúval nahlas mešťanosta. „No a teda, mysleli sme si že sa starec len uchľastal k smrti, veď viete ako je to so žobrákmi. Lenže krátko nato sa roznieslo, že skonal kováč i celá jeho rodina. A o deň neskôr miestny šperkár. A aspoň ešte jeden čeľadník. A všetci vyzerali po smrti ako ten starý žobrák. Vraj sa ledva vedeli hýbať, veľa kašľali a čoskoro bolo po nich,“ zakrútil pupkatý chlap hlavou a znovu si odpil.
„A vtedy ste vyslali posla, ktorý oznámil hroziacu nákazu vládcovi stolice. A vyzvali ho, aby poslal pre pomoc,“ doplnil za neho Havran.
„Pravdaže,“ prikývol Kuna, „tak predsa...“
„Ibaže,“ skočil mu do reči ostro čarolovec, „toto všetko sa dialo ešte pred poslednou sečňovou nedeľou. Tak si sám vravel. A v stolici boli upozornení až koncom prvého brezňového týždňa.“
Mešťanosta chvíľu mlčal a pozeral do bledočervenej tekutiny v pohári. Cítil, ako ho dvojica mužov prebodáva pohľadmi.
„Priznávam, ako je Boh-Cisár nado mnou, otáľal som len deň, nanajvýš dva či tri. Prišli zrovna vtedy kupci, až zďaleka z Lužice a ešte mnohí ďalší, no nemohol som vtedy vyvolávať strach, pochopte ma. Stačí pár klebiet a všetci obchodníci by zdúchli, mesto by tratilo... Mŕtvoly sme spálili za mestom a verili, že je tomu koniec. Len potom začalo pribúdať chorých...“
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Keď sa čarodejník ráno zobudil, mesto bolo už na nohách. Presnejšie, hore nohami. Hneď po včerajšom rozhovore s Kunom (aj keď Izvorovi to skôr pripomínalo výsluch) sa dali Hojmírovi muži a ženy do práce. To znamenalo, že keď obyvatelia Lehoty vstali, tak našli obe brány z mesta uzavreté. Pri nich boli rozostavené hliadky Morostrážcov, v ich tradičných čiernych a sivých habitoch. A tie ich masky. Tie ľudí znepokojovali asi najviac. Bežnou pokrývkou hlavy väčšiny boli vtáčie masky s dlhými zobákmi.
Zvyšok zobákov, ako sa niekedy ľudovo nazývali, zbieral po meste tých, ktorí podľahli neznámej nákaze. Zvážali ich na hlavné námestie, kde sa pripravovala zápalná hranica. Medzitým sa pred radnicou začal zbiehať dav, dožadujúci sa odpovedí. Mešťanosta Kuna stál vo dverách budovy a nahnevane rozhadzoval rukami a niečo kričal. Mestská svoloč mu krik opätovala. Pomysleli ste niekto na naše deti, húdla si zúfalo nízka žena. Za to istotne môžu tí z dolniakov, mudroval vysokánsky chlapisko, opierajúci sa o drevený drúk. Nejaký počerný kupec častoval Kunu v neznámom jazyku.
Čarodejník s čarolovcom chvíľu pozorovali Kunovo trápenie. Divadlo im prerušil morostrážca, ktorý požiadal Havrana o pozornosť. „Hojmír odkazuje, že sme našli niečo pre vás,“ povedal a odviedol dvojicu k rastúcej hranici. Na hromade tam ležali asi tri tucty tiel, zabalených v prestieradlách a handrách, označené čiernym krížom. Jedno však ležalo vedľa, oddelené od ostatných a prezeral ho zrovna jeden zo zobákov.
„Zjavil sa tu znenazdajky. Doniesol ho asi jeden z paholkov, ktorý nám pomáhal zbierať nebožtíkov po meste,“ vysvetľoval ich sprievodca, zatiaľ čo si Havran prezeral mŕtvolu. „Bol pôvodne zabalený ako ostatný, avšak nemal znamenie kríža ako zvyšok obetí. Namiesto neho... bolo toto,“ zdvihol cíp handry a prehodil ju opäť cez telo. Kavaš si odpľul.
„Pekelné znaky. Kacíri sa nám vysmievajú. Ale ja tým čiernym dušiam ukážem,“ zasyčal Havran.
Izvor konečne prekonal strach z choroby a pristúpil bližšie k telu. Na kuse plátna, ktoré bolo možno niekedy v ďalekej minulosti biele, bol namaľovaný znak – z krížika vyrastalo brvno s dvoma ramenami, zakončené priečnou čiarou. Znak Moreny, ako keby výsmech erbu Cisárstva a samotného Boha-Cisára.
„Musíme ho prezrieť. Ale nie tu. Ty a ty, zabaľte ho a odneste ho do domu, kde sú ubytovaní morostrážci,“ rozkázal si čarolovec. „Čarodejník, za mnou,“ vyrazil rýchlym krokom z námestia. Izvor sa ponáhľal za ním.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
V priestrannom dome položili mŕtvolu na jeden z voľných stolov. Čarolovec sa rovno dal do prehliadky pozostatkov. Mladý čarodejník sledoval, ako opatrne nebožtíka vyzlieka z handier a šiat pod nimi. Na krku mal veľkú ranu, zrejme aj príčinu smrti. Všimol si, že telo mal mŕtvy pokryté menšími ranami či jazvami. Vyjadrovali pre Izvora neznáme, pohanské znaky.
„Očakával som, že učni univerzity majú pevnejšie žalúdky,“ prehodil skoro konverzačne Havran, keď si všimol ako sa Izvor tvári. „Nie sú súčasťou vašich štúdií aj pitvy?“
„Mŕtvoly, to áno. Ale nie takéto...“ slabo odpovedal čarodejník a ďakoval za dnešné chudobné raňajky.
Havran prekrútil očami a vrátil sa späť k mŕtvole. „Dávaj teda pozor a uč sa. Vidíš tie znaky čo má na tele? Aj ten na handrách? Dlhšie sme tušili, že v tejto oblasti Cisárstva bujnie pekelné uctievanie. Pár kacírov sme prichytili v hlavnom meste, ako sa snažili prepašovať za brány množstvo chemických pomôcok. Vzácne horniny a kovy, kriedy, prášky či sušené rastliny všemožného druhu. Než ich telá povolili pod našim výsluchom, zistili sme, že mali smerovať niekam na východ krajiny, za sprostredkovateľom,“ poznamenal čarolovec, zatiaľ čo malou dýkou opatrne prerezal košeľu nebožtíka.
„Také veci znamenajú len jednu vec – čary. A tie, keď nie sú pod dohľadom Boha-Cisára, sú čisté zlo,“ pokračoval Kavaš popri obnažovaní tela. „Striehli sme preto na hocijakú aktivitu vo východných dŕžavách. Vypuknutie neznámej nákazy, vo vnútrozemí... všetko nasvedčuje tomu, že sa v meste zdržiavajú uctievači Moreny, vládkyne moru a poroby,“ ukázal rukou na mŕtvolu na stole.
„Taktiež vládne zime, preto sa vždy začiatkom jari pália jej podoby. Alebo hádžu do rieky,“ poznamenal Izvor. Poznal ľudové zvyky, ako každý. „Ale ako s tým môžem pomôcť ja?“ opýtal sa, sledujúc Havranovu prácu. Snažil sa nevšímať si dokaličený krk nebožtíka.
„Si hádam dostatočne chytrý, inak by ťa na univerzite netrpeli tak dlho... a čarodejník sa vždy môže zísť, najmä keď ide o boj s pekelnými silami. Dokážeš hádam stopovať? Premieňať veci? Pár útočných zaklínadiel?“ pozrel naňho Kavaš. Čarodejník neisto prikývol.
„Hmm. Tak nebudeš hádam úplne na škodu,“ vrátil sa Havran späť k skúmaniu mŕtvoly a pokynul mladíkovi, aby pristúpil bližšie. „Čo vidíš? Čo za človeka máme pred sebou?“
Izvor naňho prekvapene pozrel a zadíval sa späť na obeť. Mozog mu začal pracovať na plné obrázky. Ak splní Havranove očakávania, čím skôr sa bude môcť vrátiť domov a späť k svojmu doterajšiemu životu, pomyslel si.
„Očividne to nebude len tak niekto... žiadny želiar ani roľník. Na to mal príliš drahé šaty,“ hádal Izvor, ukazujúc na zvyšky košele. Než ju skropila krv, mala peknú modrú farbu a bola popretkávaná zlatou niťou. „Podrezali mu hrdlo, no na tele nie sú žiadne iné stopy boja. Tie jazvy vznikli až neskôr. Zrejme sa nebránil, teda nestihol sa...“ pokračoval. „Nevyzerá to ani na prácu nejakého lupiča, hrdloreza.“
„Prečo si to myslíš?“
Izvor sa pousmial. Na škole sa vždy cítil dobre, keď iným mohol niečo vysvetľovať. „Prsteň,“ ukázal na pravú ruku nebožtíka. „Kto by zamordoval a okradol majetného chlapa, no zabudol mu stiahnuť prstene?“
Havran ho bodro plesol po chrbte, až Izvorovi skoro podlomilo nohy. „Správne, môj milý čarodejnícky učeň. A taktiež vieme, že ho do handier pre nebožtíkov zamotal už jeho vrah.“
„A to zasa prečo?“ spamätal sa čarodejník.
„Pretože len tak si ten prsteň nemohli všimnúť paholci, ktorí majú na starosti zber mŕtvol. A vďaka tomu ho máme my,“ významne poznamenal Kavaš. Stiahol nebožtíkovi šperk a pozorne si ho prezrel.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Dvojica mužov opustila uzavreté mesto východnou bránou, ktorá sa volala Mäsiarska. Hojmír im udelil výnimku na opustenie uzavretého mesta, čo sa prirodzene stretlo s veľkou nevôľou obyvateľov.
„Aby nedošlo k nepokojom,“ poznamenal ustarostene čarodejník, keď sa za nimi opäť zatvorili masívne drevené vráta.
„Netreba mať strach. Morostráž je na také prípady dobre vycvičená,“ uistil ho Kavaš. Izvor sa však presne toho obával.
Cieľ cesty neležal ďaleko. Lehota stála pod začínajúcim horským chrbtom, pričom hneď na prvom výbežku brala sa vypínal hrad. Nazýval sa Soví, ale miestni mu hovorili Pipíška – jeho hradbám totiž vládla vysoká veža, pod ktorou sa krčili obytné a úžitkové priestory. Keď jazdci zbadali pred sebou obrysy brány, Izvor si bol istý, že neprešli ani jednu tisíceru.
Ani tentokrát sa búchanie na bránu nestretlo s pochopením domácich. Starý hradník sa na nich cez priezor oboril, vraj urodzený pán Okoličný neprijíma návštevy. Ani Havranova hrozba o marení práva samotného Boha-Cisára nehla starým chrenom za bránou.
„Pán sa necíti dobre a nikoho neprijíma. To hádam pochopíte urodzené panstvo,“ zabuchol priezor starec. Kavaš prehltol kliatbu a znovu zabúchal na drevo okovanou rukavicou. „A neprijíma ani tých, ktorí poznajú osud jeho syna?“ zakričal. To zabralo.
„Vydržte chvíľku,“ zašomral hlas a začuli vzďaľujúce sa kroky. Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Slnko medzitým putovalo na svoje právoplatné miesto, vysoko na oblohe.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
„Bolo to trúfalé. Zbytočne trúfalé,“ šomral poďobaný chlap nad pohárom piva. „Prečo na seba tak upozorňovať? A ešte k tomu, jeho vlastná krv...“
V hostinci nebolo veľa ľudí. Strach z nákazy držal pevne celé mesto – nie však tak pevne, aby odradil niektorých ľudí od sťažovania sa na námestí, a iných od pivného moku. Tých pár prítomných hostí bolo roztrúsených po širokej svetlici a väčšina sedela sama. Výnimku tvorila jedna dvojica. Tá sedela pri malom stolíku, prikrčenom v rohu budovy.
„Nejanči, máme dianie pevne v rukách,“ odmietavo uzemnil svojho druha dlháň. Odpil si z piva a chvíľu mlčky pozerali do pohárov. „Dnes je ten deň. Dnes má Morena silu na vrchole. A kým vládu prevezme Živa... my vykonáme posledný obrad.“
Poďobanec len mlčky prikývol. Do krčmy vstúpil nízky mladík, skoro chlapec. Kývol na bucľatú krčmárku, vzal si pivo a prisadol si k dvojici.
„Už ju našli,“ povedal príliš nahlas a obaja prísediaci naňho škaredo pozreli. „Prepáčte... vonku je rámus,“ potichu sa ospravedlnil. „No, čarolovec už našiel náš darček. Teraz si ju niekam vezú na preskúmanie.“
„Prečo sme mu ale nechali ten prsteň? Ľahko si domyslia podľa erbu, kto to je,“ začal zasa so sťažnosťami poďobanec.
„To bolo schválne predsa. Veď kam potom vyrazia?“
„No... na hrad, kam inam,“ potriasol hlavou nespokojenec.
„Presne tak. A keď ten chlap vypadne z mesta, na miesto ktoré poznáme?“ opýtal sa ho významne dlháň. Poďobanému chlapovi konečne svitlo.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Trvalo hodnú chvíľu, než sa starý hradník konečne prišuchotal späť. Bránu im však otvoril a Izvor s Havranom vošli na nádvorie hradu. Vyzeral spustnuto - obývaná bola zrejme len hlavná obytná veža v tvare štvorca a priľahlá hospodárska stavba. Pipíška sa vypínala neďaleko na brale, no cesta k nej bola zarastená vysokou trávou. Burina bola skoro všade, vychodená bola len cesta od hlavnej brány k dvom stavbám a stajni.
„Ráčte mi prepáčiť, vážený pán Okoličný vás prijme. Ja sa volám Bača a som jeho hlavným hradníkom,“ uklonil sa starec. Vyzbrojený a obrnený bol ako do vojny, aj keď mal svoje najlepšie časy už sa sebou. Trochu hrdzavú krúžkovú košeľu, očividne príliš širokú, mal prepásanú dvoma opaskami, aby na ňom neviala ako ženské šaty.
Bača ich doviedol prv k stajni, kde nechali kone. Všimol si, ako sa rozhliadajú okolo seba. „Hoj veru, náš hrad zažil lepšie časy,“ zalamentoval, ako kráčali k obytnej veži. „Rod Okoličných, kedysi tak významný a slávny, upadol do nemilosti kráľa Vladimíra II., pána otca nášho terajšieho panovníka. Viete, celá Lehota kedysi patrila pod panstvo Sovieho hradu. Kráľ však vyhlásil, no bude to asi dve desaťročia dozadu, Lehotu za slobodné kráľovské mesto. A Okololičným ostal len tamojší pivovar a pár pozemkov. A uznajte, bez majetkov sa hrad viesť nedá... služobníctvo museli poprepúšťať, čoskoro som veľkomožnému pánovi Domislavovi ostal slúžiť len ja a naša hospodárka,“ smutne si húdol ďalej hrkotajúci starec, ako kráčal po drevených schodoch na prízemie veže.
„Povedz že, Bača, koľko vás tu je? Dovedna?“ ozval sa zamyslene Havran, prezerajúc si okolité hradby a budovy.
„Koľko? Nooo, veru pán veľkomožný a jeho syn, dcéra, ja a hospodárka, ako som spomínal. Piati sme,“ odvetil a sa dal sa do otvárania vstupných dverí.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Obytné priestory sa nachádzali na poschodiach, nad jedálňou s kuchyňou a skladiskom. Miestnosti dominoval kozub, v ktorom blčali polená a vydávali príjemné teplo i svetlo. Po jednej strane stálo vyrezávané drevené kreslo, po druhej pár jednoduchých stoličiek. Hneď za nimi začínali ďalšie schody, vedúce k spálňam na druhom poschodí.
V kresle sedel Domislav Okoličský. Izvorovi neušla podoba s mŕtvolou mladého muža, ktorého ešte nedávno s Havranom skúmali na stole. Mal dokonca aj podobné oblečenie. Staršina rodu zvolil modrý kabátec popretkávaný striebornou niťou.
„Vítam vás, drahí páni. Odpusťte Bačovi, on len koná svoju povinnosť,“ pozdravil ich pán hradu a kývol hlavou na dve voľné stoličky. Starého hradníka gestom prepustil a ten sa odšuchotal preč.
„Vážený pán Okoličný,“ jemne sa uklonil Havran, „Volám sa Kavaš, z rádu čarolovcov, a toto je Izvor, ehm, môj pomocník. Máme na vás pár dôležitých otázok.“ Sadli si na vyhradené miesta. „Predpokladám, že toto patrí vašej rodine,“ vytiahol čarolovec z brašny prsteň a podal ho Domislavovi.
Ten sa naňho neprítomne zadíval. „Áno... to je rodinný prsteň Okoličných. Dal som ho môjmu synovi,“ pozrel späť sa na sediacich mužov.
„Je mŕtvy. Našli sme ho medzi obeťami nákazy. Prijmite moju úprimnú sústrasť,“ povedal Havran. Izvor čakal šľachticov hnev, zapieranie, smútok, no vyšiel z neho len hlboký vzdych.
„Obával som sa toho. Mal som zlé tušenie, už keď mi Bača povedal, aké správy nesiete,“ pokrútil hlavou. Vstal z kresla a z blízkej police vytiahol fľašu vína a tri poháre. Nalial si jeden pre seba do plna, zvyšné tak striedmo a ponúkol ich hosťom. Tí odmietli.
„Prezraďte mi, pán Kavaš, kto ho zabil? Kto má na svedomí môjho syna?“
Izvor otvoril ústa no Havran ho zastavil. „To ešte nevieme. No pracujeme na tom, aby sme toho zlosyna dolapili,“ uistil ho čarolovec a výhražne pozrel na Izvora. Čarodejník nebadane prikývol.
„Ani neviete, ako ma to bolí...“ pokrútil hlavou Domislav a dopil celý pohár. Začuli zo spodného poschodia nejaký hrmot, no pán hradu len mávol rukou. „To bol isto len Bača, chudák, je to dobráčisko, ale už má svoj vek. Veci mu padajú z rúk,“ vstal z kresla a podišiel k ohňu. Chvíľu doňho mlčky pozeral.
„Vidíte tento meč?“ Ukázal na železo, ktoré sa vynímalo nad kozubom. Bol to krásny, jednoručný meč, so širokou čepeľou. Vyzeral byť v dobrom stave, no hlavica napovedala, že už má úctyhodný vek. Také meče nosili ešte dedovia našich dedov, pomyslel si čarodejník. „Je v našej rodine už celé veky. Chcel som ho darovať svojmu synovi, len to sa už teraz nestane. A je to škoda... je to dobrý meč. Vy by ste ho určite ocenili páni,“ zložil Domislav meč z krbu a poťažkal ho.
„Nuž, veď sa sami pozrite...“ povedal pán hradu, ako sa k nim otočil. Izvor sa ako hlupák nahol bližšie.
Domislav mečom z ničoho nič prudko švihol, rýchlejšie ako by čarodejník od neho očakával. Zacítil vánok, ako mu hrot preletel hádam pol lakťa pred tvárou. Uvedomil si však, že nebol šľachticov cieľ. Čepeľ presne zaťala tam, kde bol ešte pred sekundou Havranov krk. Ten sa stihol postaviť a meč sa mu zasiahol trup. Prerezal jeho čierny nátelník a pod ním cinkol o krúžkovú košeľu. Domislav zaklial.
Havran v rýchlosti tasil vlastný tesák a v jednom pohybe ťal zospodu na šľachticovu nechránenú ruku. Chladný kov poľahky prešiel látkou a zahryzol sa Domislavovi do predlaktia až na kosť. Kliatby sa zmenili sa bolestný výkrik a jeho meč buchol o zem. Izvor sa prebral zo šoku a tiež vstal. Na jazyk sa mu dralo mnoho otázok, no prehlušil ich zvuk zo spodného poschodia. Kroky. Rútili sa hore schodmi. Izvor zaspätkoval hlbšie do miestnosti. Havran pozrel na skučiaceho Domislava na zemi a odkopol mu meč z dosahu. Tiež sa otočil ku schodom, ktorými práve vošli traja muži.
„Ako to nakoniec pekne vyšlo... toľko kacírov pekne spolu pohromade,“ poznamenal temne Kavaš a zaujal šermiarsky postoj. Trojica sa zastavila asi dve siahy od neho roztiahla sa po šírke svetlice. Bol tu poďobanec, ozbrojený tesákom. Dlháň zvieral sekeru a malý štít. Tretí, skoro chlapec, bol odetý v hrubej prešívanici i s prilbou. Ozbrojený bol krátkym mečom.
„Netáraj hlupák,“ ozval sa povýšene poďobanec. „Vari nevidíš, že si v pasci? Tamten ani nemá zbraň!“ ukázal letmo na Izvora, postávajúceho za Havranom.
„Vážne čarodejník?“ pokrútil hlavou Kavaš. Obrátil svoju pozornosť späť na troch chlapov pred sebou „Ak si chcel niekedy ukázať svoje schopnosti, teraz je ten správny čas,“ prehodil smerom k Izvorovi.
Ja viem, ja viem, premýšľal horúčkovito mladík a zúrivo sa hrabal rukou vo svojej brašne. Nahmatal viacero hlinených doštičiek a rýchlo sa snažil pomocou hmatu rozlúštiť, aký znak je na nich vyrytý. Dúfal, že ho nervozita nevyvedie príliš z miery, keď tu zrazu zmeravel. Pocítil, ako mu niekto pritisol dýku ku krku. Kurva, kurva, behalo čarodejníkovi po rozume.
„Ani sa nehýb,“ zrúkol Domislav. Havran sa kútikom oka obzrel – pán hradu čarodejníka horúčkovito postrkal okolo neho k svojej bande. Poranená ruka mu len tak visela pri tele a ťažko krvácala. „Zahoď ten tesák, inak to to šteňa schytá!“ oboril sa na čarolovca.
„A čo keď tak nespravím?“ vyzývavo mu kontroval Havran, stále v rovnakej polohe, pripravený na výpad i úskok. „Čože??“ zachraptil Izvor.
„Podrežem ho ako prasa! Kurva, to bolí, skurvysyn jeden...“ zastonal Domislav. „Čo tam len tak stojíš, obviaž mi to,“ húkol na poďobanca. Ten sa rýchlo dal do práce.
Havran zbraň nesklonil. „Veru, veľmi upadol váš rod pán Okoličný,“ poznamenal sucho. Premeriaval si vzdialenosť k sokom. „Akurát, že nebohý pán kráľ vám mal nielen vziať majetky, ale všetkých napichnúť na kôl. Pekelná zberba,“ odpľul si.
„Čuš,“ zasyčal Domislav, „čo ty o tom môžeš vedieť? Vraždíte a zabíjate v mene vášho mŕtveho cisára, v čom sa líšiš od nás? V ničom! Morena nám dala nádej i moc! Šírením jej darov pomôžeme každému, kto trpí pod ťarchou Cisárstva. A aký vtip, Cisárstvo, ktorému vládne kráľ,“ zasmial sa pološialene.
Dlháň sa začal nenápadne približovať k Havranovej ľavici. Ten rýchlo vykročil a naznačil výpad – chlap sa chytro stiahol späť. Zvyšnými mužmi myklo. Kavaš sa zasmial: „Čo vám tá vaša čierna bohyňa zožrala gule? Ak ma chcete zabiť, poďte si po mňa!“
„Silné slová, ale bez váhy!“ opáčil mu pán hradu a výrazne pritisol dýku k Izvorovmu hrdlu. Ten očami prosil Havrana, aby počúvol. „Poslednýkrát ti hovorím, zahoď to železo, inak...
Čo sa inak stane, sa už nikto nedozvedel. Miestnosť preťal nový hlas, jemný, trochu vysoký a všetky hlavy sa prekvapene otočili za ním. K schodom, ktoré viedli na vyššie poschodie.
„Otec! Čo sa deje? Preboha, ty krvácaš!“ hlas patril mladej žene, ktorá zastala na spodných schodoch. Mala hnedé vlasy po plecia, kde tvorili prirodzené lokne. Nedokázali však skryť blankytné modré oči, ktoré sa zhrozene dívali na dianie pred ňou.
„Utekaj späť hore, toto teraz nie je miesto pre...“ rázne zavelil Domislav, no prerušil ho zvuk padajúceho železa. Doparoma, pomyslel si. Vrátil svoju pozornosť k čarolovcovi. Havran v momente pustil tesák a vytiahol spod plášťa malú jednoručnú kušu. Jedným rýchlym pohybom natiahol tetivu a z brašny vylovil krátky šíp. Doriti, kde to tam skrýval, pomyslel si Izvor. Namieril ju na Domislava. Ten vypúlil oči a viac sa zakryl čarodejníkom.
„Nič tým nedosiahneš,“ hlesol, „trafíš svojho poskoka a potom ťa rozsekáme!“
„Kto povedal, že mierim na teba?“ Havran sa krivo usmial a posunul ruku s kušou mierne doprava. Chlapec pred ním vypúlil oči a zaspätkoval k Domislavovi. Havranova ruka však pokračovala vo svojej ceste.
„Sukin syn, neodvážil by si sa,“ neveriacky pokrútil hlavou pán Okoličný. Kavašov úsmev sa krvilačne rozšíril. A stlačil spúšť. Izvorovi prišlo, že sa svet na pár chvíľ zastavil.
Zadrnčala tetiva. Domislav zúfalo zaklial a nechal čarodejníka čarodejníkom. Vrhol sa k svojej dcére, ktorá sa s krikom schúlila do klbka. Šíp určený deve ho zasiahol do ramena. Izvor, konečne bez dýky na krku, sa vrhol dopredu, mimo dosah nepriateľov. Chlapec v prešívanici sa po ňom zahnal mečom, no čarodejník prekľučkoval k čarolovcovi. Ten medzitým odhodil malú kušu a zdvihol svoj tesák. Využívajúc nerozhodnosť sokov, skrátil vzdialenosť medzi nimi v jednom letmom skoku a ťal po krku poďobanca. Ten to stihol vykryť, no sila nárazu no prinútila zaspätkovať. Vyvedený z miery, druhý útok už zachytiť nestihol. Havranov tesák mu otvoril tepnu na krku.
Dlháň sa po Kavašovi zahnal sekerou a čarolovec to vykryl brnením na predlaktí. Úder mal však stále veľa sily a Havran musel spraviť široký krok vzad, aby útok zmiernil. Výška dávala protivníkovi väčší dosah a štítom dokázal kryť Havranove výpady. Ten zaklial a uskočil pred širokým rozmachom sekery. Chrbtom narazil do steny. Zaklial po druhýkrát.
Tretí člen Okoličného družiny chvíľu sledoval súboj Havrana so svojím druhom. Otočil svoju pozornosť k jednoduchšej koristi. Čarodejník stál v strede miestnosti a niečo si mrmlal. Mladík si popravil prilbu a zamieril k nemu. Izvor však už pozbieral zvyšky svojej odvahy. Vylovil v brašne hlinenú doštičku a prstami ju prelomil. Mumlal si popritom zdĺhavé zaklínadlo. „Hor, ako samo slnce,“ pošepkal čarodejník a urobil gesto dvoma spojenými prstami oproti postupujúcemu nepriateľovi. Z miestnosti sa v sekunde vytratila všetky vlhkosť. Mladík, ktorý sa akurát napriahol, s krikom pustil zbraň. Z ruky sa mu dymilo a meč na zemi bol rozžeravený do sýtej oranžovej farby.
Chlapec, držiac si ruku, zhrozene ustúpil. Čarodejník však pokračoval – rozlomil ďalšiu doštičku a v rýchlosti vyriekol vetu. Tleskol rukami a načiahol sa, ako pri vrhaní oštepu. V ruke sa mu zablysklo. Izvor sa zahnal a do ustupujúceho soka hodil blesk. Chlapec neľudsky zvrieskol - a potom celý svet vybuchol.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Buchot hromu, aj keď malého, všetkých v miestnosti na chvíľu ohlušil a bojovníci sa na pár sekúnd zastavili. Prehlušené boli aj stony ranených, či vrieskanie mladého dievčaťa, ktoré ratovalo svojho otca. Keď sa Izvor spamätal, udrela mu do nosu odporná vôňa, kombinácia spáleného mäsa a ľudských výlučkov. Pozrel sa na znivočenú mŕtvolu pred sebou. Naplo ho a začal dáviť.
Naprieč miestnosťou sa opäť rozhorel súboj Havrana s dlháňom. Vysoký muž vyzeral byť viac zasiahnutý hromom. Stále mu zvonilo v ušiach a začal vratko ustupovať. Naopak, čarolovec nabral síl a útočil, dobiedzal, naznačoval útoky a zatláčal ho ku kozubu. Čarodejník si uvedomil, že vedľa neho leží starý meč, ktorým na nich prv zaútočil Okoličný. Vstal a s novonadobudnutým mečom opatrne vykročil k poslednému stojacemu zlosynovi.
Dlháň, sledujúc oboch nepriateľov, si zlostne odpľul. Teraz keď boli oni v presile si začal uvedomovať chladný závan smrti.
„Vzdaj sa a ušetri svoju dušu,“ vážne ho vyzval Havran. „Ešte vždy je čas oľutovať svoje hriechy i kacírstvo. Prezradíš mi mená všetkých zradcov a sľubujem, že len odvisneš.“
„Šetri si slová sviňa,“ precedil cez zuby dlháň. „Čo sa stane mne, na tom nezáleží. Myslíš si, že si vyhral? Lehotu v tomto momente už isto opantal plášť Moreny a nepomôžu vám ani všetky plamene sveta,“ zachechtal sa. „A potom sa jej dary rozšíria do celej krajine!“ Očami sa pozeral niekam za oboch chlapov.
„Ste ľudský odpad!“ vypľul zo seba znechutene Izvor.
„Drž hu-“ nestihol dopovedať svoj slovný výpad dlháň. Sekundu straty pozornosti využil Kavaš. Vymrštil sa ako had a bodol tesákom k mužovým slabinám. Vzápätí však pokrčil zápästím a hrot poslal k sokovmu hrdlu. Dlháň nestihol zdvihnúť štít, ani kryť vlastným tesákom. Ozval sa zvuk lámaných kostí a mŕtvolné chrčanie. Nasledovníkovi Moreny z úst vyšla červená pena a skácal sa k zemi.
„Nebolo to zlé čarodejník,“ podotkol Havran a utrel si tesák do oblečenia mŕtveho nepriateľa. „Nabudúce ma ale varuj, až začneš kúzliť hromy. Skoro som prišiel o ušné bubienky,“ pokáral ho. Obzrel si spáleného mladíka a pokýval hlavou. Otočil sa ku schodom, kde vzlykala mladá žena. Pán hradu však chýbal – namiesto neho ostala len kaluž krvi.
„Je preč,“ vydýchol neveriacky Izvor.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Mesto horelo. Prenesene i doslovne. Šialenosť, ktorá opantala obyvateľov sa šírila ako požiar a niesla so sebou i skutočné plamene. S čiernym dymom, ktorý vznikal na miestach viacerých požiarov, sa mestom šírila aj zvláštna zeleno-hnedá hmla.
Nikto neskôr nevedel na isto povedať, kedy a prečo sa všetko zvrhlo. V meste podľa neskorších výpovedí začali kázať niektorí obyvatelia mesta o blížiacej sa skaze. Ľudí vyzývali k otvoreniu brán mesta, aby sa zachránili. Dav obyvateľov, ktorý ako keby stratil všetku súdnosť i sebazáchovu, sa pod ich huckaním obrátil proti morostrážcom.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Temným bruchom hory sa predierala dvojica mužov. Sledovala krvavú stopu, ktorú zanechal unikajúci Domislav. Tiahla sa od opustenej veže Pipíška, popod horu smerom k mestu. Zrejme úniková chodba z hradu, poznamenal Havran, keď sa s pochodňou pobral do čierňavy. Izvor váhal. Ešte stále sa nespamätal z krviprelievania v hrade.
„Lehota horí,“ poznamenal sucho Kavaš na jeho protesty. Kúdoly dymu bolo vidieť aj z okien obytnej veže. „Čokoľvek sa tam deje, zastavíme to len tak, že zabijeme hlavu hydry. Celé to velebenie Moreny treba vypáliť.“
„Vedia, že prídeme. Bude to určite pasca,“ skúsil to ešte raz čarodejník.
„S najväčšou pravdepodobnosťou, áno,“ prikývol Havran a zostúpil do tunela. Izvor si hlasno vzdychol a zanadával. Stále zvierajúc ukoristený meč, vybral sa za čarolovcom.
Pár desiatok siah kráčali do temnoty po murovaných schodoch a šachta bola dokonca obložená kameňmi. Prostredie sa však čoskoro zmenilo na surovú skalu. Čarodejník predpokladal, že chodba povedie niekam k mestským hradbám, alebo priamo do mesta. Pár ostrých zákrut mu však zmiatlo zmysel pre orientáciu. Po hodnej chvíli nahradila zostupujúce schody pevná, skoro rovná skala. A dlhý čierny otvor do neznáma sa čnel pred nimi. Vykročili vpred.
Kavaš po chvíli znenazdajky zastavil a Izvor doňho skoro vrazil. Nazrel mu cez plece. Pred nimi ležal na zemi Domislav. Havran mu podal fakľu a sklonil sa k ležiacemu mužovi.
„Bezvedomie,“ skúsil mu pulz. „Strata toľkej krvi spravila svoje.“ Vytiahol spoza opaska dýku a rezkým pohybom mu ju zasekol do krku. Pán Okoličný zachrčal, šklblo ním a zmeravel. „Jeden by bol,“ poznamenal, vzal čarodejníkovi svetlo a vykročil opäť vpred.
„Prečo si ho zabil?“ spustil Izvor. „Mohli sme ho vypočuť... alebo aspoň predviesť pred spravodlivosť! Nezaslúžil by si aspoň súd?“
„Aj keď by som ho rád videl v mučiarni, nemáme teraz čas sa s ním babrať,“ sucho prehodil Havran. Čarodejník zmĺkol. Mlčky kráčali ešte nejakú tu chvíľu, než chodba začala stúpať. V skale boli vytesané schody, ktoré viedli k masívnym dreveným dverám. Havran zahodil pochodeň a pomaly vytasil tesák.
„Drž sa pri mne. V mene Boha-Cisára, ak chceš prežiť, neváhaj a zabíjaj. Títo ľudia váhať nebudú.“
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Sebeš nebol nikdy z najbystrejších, no bol to dobrý chlap. Vždy ho tak aj nazývali: to je dobrý chlapec ten Sebeš, veru tak, len škoda, že je trochu pomalý. On ich však vždy vysmial: Neviete čo tárate, veď som najrýchlejší bežec široko ďaleko. Drel ako vôl na rôznych fuškách, aby uživil seba a svoju postaršiu matku. Mali len sami seba a Sebeš robil čo mohol, aby žila aspoň prijateľný život. Nikdy však nevedel pochopiť, prečo im Boh-Cisár nenadelil aspoň toľko, ako iným. Veď poctivo chodil do kostola, neklial, aj dane platil. Skoro vždy. Keď ho raz oslovil tajomný mešťan a ponúkol mu prácu, Sebeš dlho neváhal. Uistili ho predsa, že to nie je nič proti pravidlám. Väčšinu času strážil vstupné dvere do podzemia miestnej sladovne a svoju povinnosť - vpúšťať len povolaných, zvládal dobre. Dostal dokonca malý palcát, ktorý hrdo nosil ako znak svojej služby. O spodných poschodiach a pivniciach, kde sa dialo bohviečo, radšej ani nepremýšľal. Lepšie je nevedieť, uisťoval sa, bohatí páni nemajú radi zbytočné otázky.
Dnes sa pre zmenu húpal na stoličke v malej pivnici a pozeral na dvere vytesané do skaly. Jeho úloha bola jasná: počkaj na príchod štvorice mužov. A ak by dlho nechodili, bež to oznámiť. Len ako dlho je príliš dlho, dumal celý čas Sebeš. Z toľkého premýšľania ho rozbolela hlava, tak sa dal do prechádzania po kutici a obdivoval tam zaprášené fľaše vína. Dvere za ním sa pomaly otvorili. Pánty vrzgli a Sebeš zdvihol lampáš proti príšelcom.
„No to je doba, vítam vás vaše blahorodie,“ spustil a vzápätí sa zarazil. Túto dvojicu nespoznával. „Kto s-“ nedokončil, čo mal v úmysle. Čepeľ mu preťala sánku a zaborila sa hlboko do lícnej kosti. Dobrý chlap Sebeš sa v mukách zrútil na zem.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Izvor s Havranom sa predierali dlhou chodbou. Snažili sa ísť opatrne a potichu, nahliadajúc do bočných miestností. Tie však zívali prázdnotou. Niekto nad nimi sa ozýval hluk.
„Sú tu dvoje schody,“ poznamenal opatrne čarodejník. Jedny viedli nahor, a druhé hlbšie do pivníc budovy.
„Ideme dole. Cítim odtiaľ niečo zlé... doslova cítim,“ zvraštil tvár Kavaš a dal sa do zostupu. Jeho čuch sa nemýlil. Schody viedli k ďalším dverám, spod ktorých sa valili chumáče tmavozelenej pary. Pokrývali podlahu v jemnom opare, asi pol lakťa od zeme. Havran si začal húsť modlitbu a rozrazil dvere dokorán. Izvor sa aspoň prežehnal, než vstúpil do čierno čiernej temnoty.
Miestnosť vyzerala priestranne, no čarodejník to nevedel presne určiť. Svetlo tu vydávalo len desať sviečok, ktoré horeli pri desiatich kľačiacich postavách. Tvorili veľký kruh, o priemere aspoň ôsmich siah – a boli to práve tieto osoby, z ktorých úst vychádzal ten neprirodzený zelený opar. Každým chrapľavým výdychom sa vyvalili nové čiastočky. Izvorovi až teraz udrel do nosa ten smrad. Bolo to skoro neznesiteľné, ako keby v pivnici hnilo naraz všetko, čo si vie predstaviť.
„Odporné,“ skrivil tvár Havran. „Čas zastaviť obrad. Čarodejník, ty si ber pravú stranu.“ Nečakajúc na odpoveď, s vytaseným tesákom sa priblížil k najbližšej postave. Bez okolkov jej ho vrazil do chrbta, približne lakeť hlboko. Zaprel sa nohou a tesák vytiahol. Postava bez slova padla a rozvírila chumáčiky zelenej hmly. Izvor sa inštinktívne prikrčil, no smrť čuda nevyvolalo žiadnu reakciu.
„Na čo čakáš? Daj sa do práce,“ zavelil rozhodným hlasom Havran, a vydal sa k druhej osobe. Izvor zovrel meč a postavil sa za kľačiaceho obradníka. Napriahol sa oboma rukami, zaumienený, že mu zosekne hlavu. Desať sviec zrazu zhaslo a všade sa rozostrela tma. Priestornú pivnicu zrazu osvetlil nový zdroj svetla. Bol zvláštne tlmený a nezdravo žlto-zelený.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
Svetlo vychádzalo zo stredu miestnosti. Z veci, čo vyzerala ako veľmi zvláštna čaša alebo lievik. Hore široký skoro pol siahy, smerom dole sa postupne zmenšoval a následne prešiel do ôsmych zvláštnych haldkých nôh. Približne v polovici svojej výšky bol lievik posiaty pravidelnými bodkami, ktoré vydávali tú zvláštnu žiaru. Z vrchu tejto „čaše“ sa taktiež valila tmavozelená hmla a stúpala slabá žiara. Izvora myklo. Všade a zároveň nikde sa rozozvučal dutý, hrubý hlas.
„Ud šide itid ebašumu šu du unkene ešbar šummuda ešbar king udda si sasaeda ḫengal ki biibus azu gu gurunba sigga gada ḫaade dua...“
„Pekelné stvorenie, stíchni v mene božom...“ sykol Havran a vykročil do stredu miestnosti. V tom momente sa zvyšné kľačiace osoby pohli. Vyskočili na nohy a zvláštnym, neľudským pohybom vyrazili proti čarolovcovi. Ten zaklial a ustúpil, sekajúc tesákom po najbližšom človeku. „Znič to Izvor, rýchlo,“ zakričal, než ho obklopili obradníci.
Izvor opatrne vykročil k tej veci. Oboma rukami zovrel rukoväť meča, až mu zbeleli hánky. Prišlo mu, že tie svetlé bodky po obvode sa naňho pozerajú. V tajomnom hlase ako keby znela otázka.
„...Iškur kungal uazu cheem a kita miriinde zagmua gu sang gibilgibilza še sang?“
Čarodejník skríkol a sekol mečom. Mieril na horný cíp toho lieviku a čakal, že meč narazí na nejaký kamenný povrch. Prekvapivo sa však úder zahryzol hlboko do tej veci, ako nôž do mäsa. Do tvora, s hrôzou si uvedomil Izvor, keď z neho vytryskla zvláštna žltá tekutina. Doterajší nezrozumiteľný hlas nahradil neľudský ryk. Čarodejník skúsil vytiahnuť z tvora meč, no ten sa ani nepohol. Pustil ho a uskočil pred švihnutím jedného zo šľachovitých chodidiel.
Mladík sa obzrel na Havrana, ktorý zápasil ešte s pol tuctom protivníkov. Tí nemali zbrane a vrhali sa na čarolovca zubami i nechtami. Kavaš ich nemilosrdne bodal a sekal, snažiac sa udržať na nohách. Čarodejník otočil svoju pozornosť späť k besovi a rozhodol sa dostáť svojmu menu. Vylovil z brašny poslednú hlinenú doštičku a priložil si ju k perám. Vyslovil krátku modlitbu a hodil ju o zem. Za recitovania zložitých slov, urobil rukou pred sebou široký kruh. Následne, ako keby zvieral nejakú čepeľ, ho bodrým pohybom v strede presekol.
Chumáčiky hmly odfúklo divoko na všetky strany. Doterajší ryk v jednej chvíli všetko ohlušil a okamžite sa stratil. Z čašovitého tvora sa stali dva kusy. Odporným mľasknutým dopadli na zem a z rôznych otvorov sa valila žltá tekutina. Tvorba zeleného dymu však ustala.
„Izvor.“
Zahmlilo sa mu pred očami. Využil dnes viac kúziel ako kedykoľvek v živote, a to bez najmenších pomôcok. Zavrtel hlavou, aby sa udržal pri vedomí.
„Izvor!“
Spamätal sa a obzrel sa za hlasom. Vedľa neho stál Havran. Celý bol zalepený od krvi. Vyceril zuby v úsmeve, ktorý čarodejníkovi pripomenul obludy zo starých dedinských povier.
„Dobrá práca,“ plesol ho po ramene. Izvor sa zložil k zemi.
<><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><><>
„Nikdy viac,“ zašepkal čarodejník a zrazu si uvedomil, že je pri vedomý. A že je v nejakej veľmi mäkkej posteli, ktorá sa nachádza v dobre osvetlenej miestnosti. Potešil sa: možno som umrel a toto je nebo. Zablúdil očami od dreveného stropu a obzrel sa okolo seba. Pri okne sa opieral Havran a Izvor si nahlas vzdychol. Doriti, žiadne nebo.
„Si hore, to je dobre. Tamtá obluda ti dala teda zabrať,“ poznamenal Kavaš, keď zbadal, že mladík už nespí.
„Čo.. prečo.. ako?“ súkal ho seba zmätene čarodejník.
„Trochu si sa vysilil, očividne,“ poznamenal Havran a sadol si na blízku stoličku k mladíkovi. „Ale išlo ti to dobre. Popravde som čakal, že sa pokúsiš o útek a budem ťa musieť zabiť.“
Izvor naňho neveriacky pozeral. „Aký je deň? Koľko som spal?“
„22. Brezňa, prvý deň jari. Moc Moreny upadla a na jej miesto nastúpila Živa. A vďaka nám skončili na pravde božej obradníci a zradcovia pravej viery. Mesto sa podarilo zachrániť skoro celé“ vážne dodal čarolovec. „Osobne som dúfal, že nebudeme musieť vyriecť ohnivý ortieľ.“
„To ma... teší,“ oddýchol si trochu čarodejník. „Je teda po všetkom? Splnil som svoj dlh korune?“
Kavaš sa schuti zasmial. Smial sa veľmi dlho.
Juraj Orolín
Začínajúci autor, zameraný na slovenské dejiny a bájoslovie.
Diskusia
Juraj Orolín
Rovno dodám, že tam sú štylistické a občas i gramatické chyby. Bohužiaľ, sám ich mnohokrát neviem zachytiť, keďže si sám inštinktívne dopĺňam slová ktoré tam chcem mať aj pri opätovnej kontrole. Budem preto rád za spätnú väzbu aj v rámci pravopisu.
12.04.2021
Rovno dodám, že tam sú štylistické a občas i gramatické chyby. Bohužiaľ, sám ich mnohokrát neviem zachytiť, keďže si sám inštinktívne dopĺňam slová ktoré tam chcem mať aj pri opätovnej kontrole. Budem preto rád za spätnú väzbu aj v rámci pravopisu.
12.04.2021
Goran
Začínajúci autor začína veľmi dobre! :) Vidno, že máš toho veľa načítaného a množstvo aj v češtine... čo sa odrazilo na nejakých tých čechizmoch, ak si k tomu pridáme pár chýbajúcich čiarok a sem tam nejaký preklep (pravopis celkom ovládaš, len robíš chyby z nepozornosti), alebo štylistickú nedokonalosť, jedná sa o jediné "technické" nedostatky poviedky. No to je toho!!! Nemáš sa za čo ospravedlňovať, to sa časom vycibrí. Väčšina autorov - a ešte k tomu začínajúcich, píše oveľa horšie. A to teraz nehovorím o gramatike, kdeže! Veď je to napísané veľmi dobre! Čítalo sa to samo! Pekný knižný štýl. Možno trošku pulpový, ale to nevadí, ja také rád! Solídna pseudohistorická kvázislovanská fantasy s detektívnou zápletkou, praskajúcimi hláškami, prirovnaniami ako z detektívok drsnej školy alá Chandler, k tomu řízná naturalistická meč a mágia - niekedy doslova :D, koho by už len takáto poviedka nepotešila? Mňa skutočne potešila. Nech ti nenaprší do nosa, nie je to literárny skvost :D - ešte nie ;) Ale poviedka, za ktorú sa takto uverejnenú na nete naozaj nemusíš hanbiť. Vážne tu patrí k tým lepším, podľa mňa výraznejšie lepším.
Dobre, je príliš konvenčná, mix Červenáka a Sapkowského, možno ešte cítiť vplyv nejakých známych českých autorov, všetko toto vychádza z dávneho-pradávneho Howarda, ALEEEE Ty sa nepokúšaš o nejaké umenie - spájanie Hemingwaya s Virginiou Woolfovou, pravda? :D Chceš spraviť poctivý žánrový kúsok. Pravú a britkú fantasy, čo sa na nič nehrá a chce potešiť čitateľa, ktorý také môže. No podarilo sa!
Vytknem Ti opis súboja, ktorý sa dal napísať lepšie, živšie, živelnejšie, nápaditejšie. Vytknem Ti jednoduchosť príbehu. Priamočiarosť nie je na škodu, ale jasný problém, ktorý je jasne vyriešený a lineárne sa od začiatku ku koncu posúva k istému vyvrcholeniu... V tomto prípade je azda všetko príliš očividné a samozrejmé. Nemusíš nutne miasť čitateľa ako tuná Tomáš (Staviteľ) vo svojich príbehoch, ale chcelo by to viac.
Často pri takýchto príbehoch vytýkam epizodickosť. Tu nie, hoci sa jedná iba o jednu epizódu dobrodružstiev dvojice, medzi ktorými funguje zaujímavá dynamika (aj keď trošku klišé, tvrďák zaúčajúci zelenáča, zvedie ich dokopy náhoda a vytvorí sa postupne medzi nimi puto - ale to nevadí) a obe sú mi svojím spôsobom sympatické; je to úplne v poriadku, lebo príbeh nie je vytrhnutý z celku, próza nie je len kapitolou akéhosi epicky širšieho diela, ale je to regulárna poviedka, ktorá si pýta k sebe ďalšie, aby z toho napokon vznikol pútavý cyklus. A hoci sa dá čítať pekne osamote, čitateľ sa bude iste zvedavý na ďalšie dobrodružstvá.
Hodnotil som ako 8 z 10. Vysoko? Neviem... napriek istým nedostatkom ma to totiž naozaj bavilo!
12.04.2021
Začínajúci autor začína veľmi dobre! :) Vidno, že máš toho veľa načítaného a množstvo aj v češtine... čo sa odrazilo na nejakých tých čechizmoch, ak si k tomu pridáme pár chýbajúcich čiarok a sem tam nejaký preklep (pravopis celkom ovládaš, len robíš chyby z nepozornosti), alebo štylistickú nedokonalosť, jedná sa o jediné "technické" nedostatky poviedky. No to je toho!!! Nemáš sa za čo ospravedlňovať, to sa časom vycibrí. Väčšina autorov - a ešte k tomu začínajúcich, píše oveľa horšie. A to teraz nehovorím o gramatike, kdeže! Veď je to napísané veľmi dobre! Čítalo sa to samo! Pekný knižný štýl. Možno trošku pulpový, ale to nevadí, ja také rád! Solídna pseudohistorická kvázislovanská fantasy s detektívnou zápletkou, praskajúcimi hláškami, prirovnaniami ako z detektívok drsnej školy alá Chandler, k tomu řízná naturalistická meč a mágia - niekedy doslova :D, koho by už len takáto poviedka nepotešila? Mňa skutočne potešila. Nech ti nenaprší do nosa, nie je to literárny skvost :D - ešte nie ;) Ale poviedka, za ktorú sa takto uverejnenú na nete naozaj nemusíš hanbiť. Vážne tu patrí k tým lepším, podľa mňa výraznejšie lepším.
Dobre, je príliš konvenčná, mix Červenáka a Sapkowského, možno ešte cítiť vplyv nejakých známych českých autorov, všetko toto vychádza z dávneho-pradávneho Howarda, ALEEEE Ty sa nepokúšaš o nejaké umenie - spájanie Hemingwaya s Virginiou Woolfovou, pravda? :D Chceš spraviť poctivý žánrový kúsok. Pravú a britkú fantasy, čo sa na nič nehrá a chce potešiť čitateľa, ktorý také môže. No podarilo sa!
Vytknem Ti opis súboja, ktorý sa dal napísať lepšie, živšie, živelnejšie, nápaditejšie. Vytknem Ti jednoduchosť príbehu. Priamočiarosť nie je na škodu, ale jasný problém, ktorý je jasne vyriešený a lineárne sa od začiatku ku koncu posúva k istému vyvrcholeniu... V tomto prípade je azda všetko príliš očividné a samozrejmé. Nemusíš nutne miasť čitateľa ako tuná Tomáš (Staviteľ) vo svojich príbehoch, ale chcelo by to viac.
Často pri takýchto príbehoch vytýkam epizodickosť. Tu nie, hoci sa jedná iba o jednu epizódu dobrodružstiev dvojice, medzi ktorými funguje zaujímavá dynamika (aj keď trošku klišé, tvrďák zaúčajúci zelenáča, zvedie ich dokopy náhoda a vytvorí sa postupne medzi nimi puto - ale to nevadí) a obe sú mi svojím spôsobom sympatické; je to úplne v poriadku, lebo príbeh nie je vytrhnutý z celku, próza nie je len kapitolou akéhosi epicky širšieho diela, ale je to regulárna poviedka, ktorá si pýta k sebe ďalšie, aby z toho napokon vznikol pútavý cyklus. A hoci sa dá čítať pekne osamote, čitateľ sa bude iste zvedavý na ďalšie dobrodružstvá.
Hodnotil som ako 8 z 10. Vysoko? Neviem... napriek istým nedostatkom ma to totiž naozaj bavilo!
12.04.2021
Goran
A ešte na dve pripomienky som zabudol - podľa mňa je nemožné, v praxi neuskutočniteľné počas súboja telo na telo - s chladnými zbraňami - vytiahnuť kušu a ešte ju aj nabiť a vystreliť na požadovaný cieľ, hoci by to bola i kuša príručná. A malé kuše náš stredovek nepoznal, ja viem, je to fantasy, ale predsa... z toho vyplýva ešte ďalšia vec, čo mi "neštimovala". Historická fantasy by sa mala vernejšie pridŕžať dejepisných reálií, čistá fantasy by zas nemala obsahovať zjavne slovanské alúzie - Morena, Živa atď. Ale to som už možno hnidopich, budem to brať tak, že to je nejaká alternatívna realita, kde sa dejiny i svet vyvíjali týmto smerom :) - napokon, nebolo by to zábavné, konečne by aj tá mágia takto napriamo fungovala! :)
12.04.2021
A ešte na dve pripomienky som zabudol - podľa mňa je nemožné, v praxi neuskutočniteľné počas súboja telo na telo - s chladnými zbraňami - vytiahnuť kušu a ešte ju aj nabiť a vystreliť na požadovaný cieľ, hoci by to bola i kuša príručná. A malé kuše náš stredovek nepoznal, ja viem, je to fantasy, ale predsa... z toho vyplýva ešte ďalšia vec, čo mi "neštimovala". Historická fantasy by sa mala vernejšie pridŕžať dejepisných reálií, čistá fantasy by zas nemala obsahovať zjavne slovanské alúzie - Morena, Živa atď. Ale to som už možno hnidopich, budem to brať tak, že to je nejaká alternatívna realita, kde sa dejiny i svet vyvíjali týmto smerom :) - napokon, nebolo by to zábavné, konečne by aj tá mágia takto napriamo fungovala! :)
12.04.2021
Ingrid Zambová
Ahoj, Juraj, Tvoju poviedku som ako prvá hodnotila vysoko ( pred mojim hodnotením si mal 0). Komentár som hneď nechcela písať, lebo som mala výhrady a bola som zvedavá, čo napíšu iní. Chcem oceniť, že si sa na poviedke namakal. Tiež postupujem tak, že najprv urobím prvý nástrel a potom text "donekonečna" vylepšujem doplňovaním viet, či slov. Do deja si ma vtiahol a zaujal tak, že som ju bola schopná prečítať do konca. Gramatické chyby riešiť nechcem. Ak aj autor urobí gramatické, či štylistické chyby v texte, je tu korektor, ktorý navrhne lepšie riešenie. Mala som vážnejší dôvod prečo som Ti nedala plný počet, ale len 8: chýbali mi osobitosť a originalita. Až príliš sa mi Tvoj text podobal na Červenáka. Autor by si mal nájsť vlastnú jedinečnú cestu. Držím palce, aby sa Ti to podarilo :-)
13.04.2021
Ahoj, Juraj, Tvoju poviedku som ako prvá hodnotila vysoko ( pred mojim hodnotením si mal 0). Komentár som hneď nechcela písať, lebo som mala výhrady a bola som zvedavá, čo napíšu iní. Chcem oceniť, že si sa na poviedke namakal. Tiež postupujem tak, že najprv urobím prvý nástrel a potom text "donekonečna" vylepšujem doplňovaním viet, či slov. Do deja si ma vtiahol a zaujal tak, že som ju bola schopná prečítať do konca. Gramatické chyby riešiť nechcem. Ak aj autor urobí gramatické, či štylistické chyby v texte, je tu korektor, ktorý navrhne lepšie riešenie. Mala som vážnejší dôvod prečo som Ti nedala plný počet, ale len 8: chýbali mi osobitosť a originalita. Až príliš sa mi Tvoj text podobal na Červenáka. Autor by si mal nájsť vlastnú jedinečnú cestu. Držím palce, aby sa Ti to podarilo :-)
13.04.2021
Amaterius
keďže už aj v predošlých komentároch zaznelo hodnotenie pridám ho aj ja. Dal som 9; keby boli aj pol body dal by som 8,5, nie je to objektívne. Som fanúšik, som zaujatý a presne toto je ten typ textu, ktorý ma baví, aj keď mnohé vyššie komentáre boli trefné. Ja doplním len pár detailov.
mŕtvoly by pálili buď za mestom, alebo na kraji a nie na námestí, aby sa smrad pekne rozšíril do celého mesta;
kresťanská symbolika vyvoláva otázky, keďže uctievajú Boha Cisára
pri pitve si spomenul, že to nebol roľník, mal modrú košeľu vyšívanú zlatom. To je všetko ok, len chcem dodať takú pikošku, že modrú farbu smeli v stredoveku nosiť aj sedliaci a to vo sviatočné dni, na zlatu niť by ale asi peniaze nemíňali
píšeš, že nikto nevedel, prečo začala rebélia a hneď v ďalšej vete vysvetľuješ, prečo začala :D ale inak pekné, pripomenulo mi to pogrom v Rivii :D
a tá časť o Sebešovi bola vynikajúca, za to by som dal 11 bodov z 10
13.04.2021
keďže už aj v predošlých komentároch zaznelo hodnotenie pridám ho aj ja. Dal som 9; keby boli aj pol body dal by som 8,5, nie je to objektívne. Som fanúšik, som zaujatý a presne toto je ten typ textu, ktorý ma baví, aj keď mnohé vyššie komentáre boli trefné. Ja doplním len pár detailov.
mŕtvoly by pálili buď za mestom, alebo na kraji a nie na námestí, aby sa smrad pekne rozšíril do celého mesta;
kresťanská symbolika vyvoláva otázky, keďže uctievajú Boha Cisára
pri pitve si spomenul, že to nebol roľník, mal modrú košeľu vyšívanú zlatom. To je všetko ok, len chcem dodať takú pikošku, že modrú farbu smeli v stredoveku nosiť aj sedliaci a to vo sviatočné dni, na zlatu niť by ale asi peniaze nemíňali
píšeš, že nikto nevedel, prečo začala rebélia a hneď v ďalšej vete vysvetľuješ, prečo začala :D ale inak pekné, pripomenulo mi to pogrom v Rivii :D
a tá časť o Sebešovi bola vynikajúca, za to by som dal 11 bodov z 10
13.04.2021
Juraj Orolín
Ďakujem krásne všetkým za spätnú väzbu, ani by som nečakal toľko pozitívnosti. Priznám sa, aj som zabudol na to, že som sem tú poviedku umiestnil, ale teraz keď som si prečítal komentáre, mám hneď motiváciu vytvoriť pokračovanie. Medzitým sem zrejme nahodím trošku iné, tentokrát aj kratšie diela.
Goran triafa presne moje inšpirácie, je to zrejme celkom očividné heh. Súboje, aj iné časti potrebujú vycibriť, niektoré drobnejšie chyby zrejme vznikli aj počas skracovania diela, aby sa vôbec zmestilo na stránku. Mám niekedy tendenciu písať príliš obšírne a potom na ďalšej strane ide všetko hŕŕ hŕŕ. Čo sa týka toho mixu (pseudo)historického a fantastiky - je to dôsledok mojej nerozhodnosti, či tento svoj svet bude historický, respektíve nejaká alternatívna história, alebo čisto fantastický. Vo výsledku mi z toho vznikol spoj oboch, čo zrejme môže miasť.
Pre Ingrid - trefa, podobne ako Goran. Sám spätne cítim svoje inšpirácie, niektoré až príliš. Avšak, budem k sebe blahosklonný a poviem, že to je taký prvý odrazový mostík, kým si vytvorím niečo aspoň trochu vlastné. Aspoň v to dúfam :^).
Amaterius si presne všíma istý môj neduh a to, že chcem niečo stoj čo stoj umiestniť do príbehu a neviem to vždy logicky oddôvodniť. Napriek tomu to robím, čo môže tvoriť isté nezrovnalosti. Alebo to bola jednoducho moja nepozornosť alebo nevedomosť, čo si budeme hovoriť. Ale som rád za to výtky, viem aspoň, čo treba zlepšovať. A nakoniec, som rád že Šebeš potešil. Aj keby len jediného človeka, beriem to ako úspech. ;^)
19.09.2021
Ďakujem krásne všetkým za spätnú väzbu, ani by som nečakal toľko pozitívnosti. Priznám sa, aj som zabudol na to, že som sem tú poviedku umiestnil, ale teraz keď som si prečítal komentáre, mám hneď motiváciu vytvoriť pokračovanie. Medzitým sem zrejme nahodím trošku iné, tentokrát aj kratšie diela.
Goran triafa presne moje inšpirácie, je to zrejme celkom očividné heh. Súboje, aj iné časti potrebujú vycibriť, niektoré drobnejšie chyby zrejme vznikli aj počas skracovania diela, aby sa vôbec zmestilo na stránku. Mám niekedy tendenciu písať príliš obšírne a potom na ďalšej strane ide všetko hŕŕ hŕŕ. Čo sa týka toho mixu (pseudo)historického a fantastiky - je to dôsledok mojej nerozhodnosti, či tento svoj svet bude historický, respektíve nejaká alternatívna história, alebo čisto fantastický. Vo výsledku mi z toho vznikol spoj oboch, čo zrejme môže miasť.
Pre Ingrid - trefa, podobne ako Goran. Sám spätne cítim svoje inšpirácie, niektoré až príliš. Avšak, budem k sebe blahosklonný a poviem, že to je taký prvý odrazový mostík, kým si vytvorím niečo aspoň trochu vlastné. Aspoň v to dúfam :^).
Amaterius si presne všíma istý môj neduh a to, že chcem niečo stoj čo stoj umiestniť do príbehu a neviem to vždy logicky oddôvodniť. Napriek tomu to robím, čo môže tvoriť isté nezrovnalosti. Alebo to bola jednoducho moja nepozornosť alebo nevedomosť, čo si budeme hovoriť. Ale som rád za to výtky, viem aspoň, čo treba zlepšovať. A nakoniec, som rád že Šebeš potešil. Aj keby len jediného človeka, beriem to ako úspech. ;^)
19.09.2021