S rozhodným výrazom som stál na kraji rovnej plechovej strechy. Brigáda je fajn vec, prachy sa zídu. V jednej ruke som mal piksľu s farbou, v druhej maliarsky valec na dlhej palici. Privstal som si. Vedel som že to tu ocenia.

„No, že ši došol.“

„Na obed idzeš?“

Vítali ma moji kolegovia. Milovali ma, ako ja som miloval ich.

„Do piče, Marek, šak še priviež,“ zahrmel hlas za mnou a hodil po mne koniec lana.

„Dzigneš mi zo strechy a Haňa me ži!“

Strýko, ako správny šéf dozeral na bezpečie a aby partia príliš nechlastala.

„Choc za Janym, s nim budzeš ňeška,“ ukázal na vzdialený roh strechy kde do seba Jany otáčal horčičák pálenky.

„Jany, do fajrontu ochab paľenku,“ zakričal. „Marek ci pomože, daj na neho kus pozor.“

Jany strčil fľašku do brašne a potlačil ju od seba ďalej nech ho neláka.

„Poc Marek, a žádne chujoviny,“ varoval ma.

Nebola moja chyba že pred troma dňami spadol z prístrešku.

Dobre. Bola.

Bola to moja chyba.

„Tak jak si to rozdelíme?“

„Ty pojdzeš od štredku a ja ce dohoňim od kraja.“

Jany začal od rohu strechy a ja trochu viac v strede. Veľmi mi neveril popri krajoch.

Pozeral som sa ponad strechy ostatných domov, ktoré sme tento týždeň už stihli. Všetko sa pekne lesklo, nemohol som sa ubrániť pocitu, že v miestach kde som maľoval ja je ten náter nejaký slabší.

„No co pani, tak vam chybame každy dzeň?“ zakričal Jany zo strechy.

Chodila za nami celý čas. Že tá farba je nevyhovujúca, že zabíjame hmyz, vtáky a snáď aj obyvateľov tých starých domov, ktoré sme dostali maľovať. Problém bol že ja mám šestnásť rokov. A ona vyzerá dobre.

Priskočil som k Janymu.

„Dobrý deň,“ zamutoval som až zarinčala strecha. A viete ako keď máte niečo s dlhšou rúčkou a úplne ten nástroj neovládate.

Jany preletel s krikom cez kraj strechy a udrel sa o bok domu. Našťastie ostal visieť na poistnom lane. Jeho piksľa však nie.

A prišiel druhý výkrik. Ženský.

„DO PIČI MAREK!“ zareval strýko na plné hrdlo, vyťahoval mobil a rýchlo hovoril niečo o zranenej mladej žene, adresu, na ktorej sme a potom mi citlivo dal najavo že MÁM ÍSŤ DO PIČE A UŽ NIKDY MU NECHODZIC NA OČI! Myslím, že to bolo celkom fér.

Plechovka farby jej zlomila ruku a bol to škaredá zlomenina. Sanitka bola pri nás za päť minút. Zlomenina bola otvorená a chlapi zastavovali krvácanie všetkým čo mali. Žena však pôsobila skôr nahnevane ako bolestivo. Kričala na nás, že to je jasné, že taký idioti, čo otravujú celý svet budú hádzať po ľuďoch plechovky a ako im to všetko spočíta a čo ja viem čo ešte. Ja som sa pratal preč, lebo som u strýka až tak legálne nepracoval. Ale bolo mi jej aj tak ľúto. Veď že je šibnutá si nezaslúži mať zlomenú roku. Teda že je pekná a šibnutá, keby je len šibnutá tak mi je to asi viac jedno. Nesúďte ma príkro.

Stál som pred jej domom a po márnom hľadaní zvončeka som zaklopal. Druhýkrát. Už som sa chcel otočiť a odísť, keď sa otvorili dvere a ona na mňa spýtavo a prísne hľadela.

Hneď som si požičal farbu od lesných jahôd v malom kvetináči pri dverách.

„Ja, len, .. viete, ja som.. maľoval s chlapmi,“ jachtal som.

Je pohľad prechádzal s prísneho na trochu pobavený.

„Že či vám dačo nakúpiť, alebo dačo ..! zamutoval som až ma zaboleli zuby.

„Pomôcť?!“ vykríkol som bez akéhokoľvek dôvodu.

„Tak najmladší travič nám chce pomôcť, há?“

takže sama sebe vyká. Úplne normálne.

„Tak poď ďalej,“ vtiahla ma do vnútra.

Dom bol plný všemožných rastlín, dokonca niektoré kusy nábytku vyzerali, že je to len pozliepané surové drevo.

Na obrovskom stole bolo asi sto sklenených pohárov s rôznofarebnou tekutinou.

Postrčila ma bližšie.

„Tak vy si farbíte tým hnusom a ja tie úbohé neviem poriadne odfarbiť. Idioti. Každá môže byť vo vnútri päť minút. Potom sa pohár otvorí a ty ho vymeníš za nový s čistým elixírom.“

Pozeral som sa na malé telíčka víl v pohároch, ako sa škrabú, mrvia, ako mi ukazujú svoje rozhnevané malé pästičky a ako sa práve dva z tých pohárov otvorili.

„RÝCHLO!“