„Mágia je v pocitoch. Zlosť ale nebola dobrá voľba, je mocná, ale skúsenejší súper by vyhral. Zlosť ťa vždy ovládne,“ karhal učiteľ.

Žiak klopil oči, potláčal slzy a hlboko vnútri bol presvedčený, že učiteľ bohapusto kecá. Veď vyhral! Jeho protivník si v rohu zápasiska rukávom tlačil na krvácajúci nos.

„Veď som vyhral!“ nevydržal to a vzdorovito sa odul voči učiteľovi týčiacemu sa nad ním.

„Ale za akú cenu?“

Na ich súboj sa prizerali mnohí. Takmer všetci s neskrývaným nadšením. Miroj, dnešný víťaz, bol zvyčajne tichým dieťaťom. Bledý v tvári, nevysoký, s tenkými rukami a nezdravým tikom v obočí. Ale myslelo mu to. A to mu otváralo dvere tam, kde iní študenti často ani nenahliadli. O to viac k nemu boli zlí.

Luk bol jedným z nich. Mohutný a sebavedomý, milovník pozornosti a vôbec nie hlúpy. Nebol ani len zlým v jadre, len nedokázal zastaviť prúd závisti, ktorý sa mu lial z hrude vždy, keď nebol stredobodom diania. Vedel to o sebe a tušil, že raz, niekde v ďalekej budúcnosti, to bude musieť zvládnuť. Ak chce byť mágom. Len nie dnes.

Súboj začal ako vždy. Učiteľ zhrnul pravidlá („Len kúzla!“) a úder gongu ich odštartoval. Miroj sa vždy prichytil pri myšlienke, prečo sa vlastne chodili neznalci mágie prizerať? Nevideli mentálny súboj, ktorý prebiehal, len jeho odraz vo fyzickom svete. Nuda.

Protivníci najprv museli vytlačiť vnemy z okolia, pozrieť sa do svojho vnútra a nájsť emóciu dostatočne silnú, aby skrz ňu zaútočili. Niekedy to šlo hneď. Preto nikto nechcel bojovať s úplným nováčikom. Ich tréma a strach dokázala vyvrátiť strom. Že pri tom často zvracali zase ocenili diváci.

Niekedy to však trvalo. Minúty bežali lepkavo vpred a nič sa nedialo. Niekto v dave zakašľal. Učiteľ ich umlčal pohľadom. „Ticho,“ vyslovil a zápasisko obklopila bublina pohlcujúca akýkoľvek šum. Už dlho proti sebe nestáli dvaja natoľko vyrovnaní súperi, chcel im dať čím lepšie šance predviesť niečo, na čo by mohli byť obaja hrdí.

Prvé kúzlo vyštartovalo od Luka. Našiel spomienku, nie peknú, ale rozosmievala ho a tešila. Ako sa Miroj tváril, keď sa pokúšal zdvihnúť ťažký balvan pri skúškach. Aj gate mu vtedy praskli.

Vyslal ostrý lúč energie priamo na Mirojov solar plexus. Koncentrovaná energia do takého malého bodu by mu vyrazila dych.

„Sviňa,“ precedil Miroj cez zuby, keď nedbanlivo útok odrazil rukou. Jeho súper urobil chybu. Perami nehlasne vyslovil „malý prd“, ako vtedy Miroja celé týždne volal. Ten odrazu nemusel hľadať vo svojom vnútri. Mal celé litre pocitov derúcich sa na povrch.

Miroj naklonil hlavu a prudko vydýchol nosom. Luk prekvapene naklonil hlavu tiež. Pocítil ako mu telo obaľuje lepkavá, neviditeľná hmota a bráni mu sa čo i len pohnúť.

Miroj urobil krok vpred. Luk urobil rovnaký krok vpred. Diváci zhíkli. Sebavedomie a dobrá nálada z tváre vyššieho chlapca úplne zmizlo. Nahradila ho číra panika, do ktorej sa vrhol po hlave a odsotil sa gestom oboch rúk od odrazu desivej postavy Miroja.

Kúzlo fungovalo a vystrelilo jeho telo preč. Ale Mirojovo lepkavé objatie vôbec nepovolilo. Jeho do biela rozpálená zlosť, koncentrovaná rokmi posmechu, sa posmievala náhodnemu úľaku inak sebavedomého Luka.

Miroj zovrel ruku v päsť, híkavo sa zasmial a švihol rukou proti vlastnej tvári. Lukova neporovnateľne väčšia a dlhšia končatina pohyb prudko zopakovala. Vlhké plesk a bublavý zvuk derúci sa z jeho nosa sa zmiešal s prasknutím zvukovej bubliny.

„Dosť!“ presekol učiteľ rukou vzduch medzi nimi. Akákoľvek mágia medzi nimi sa odrazu odparila. Lukovi sa podlomili kolená, padol na zem s rukami zúfalo zastavujúcimi príval krvi. Miroj ešte chvíľu prudko mlátil do vzduchu, neschopný vnímať svet okolo seba.

Diváci hundrali, vedeli, že zábava sa im skončila. Pomaly sa rozchádzali späť k svojim povinnostiam.

„Ako to ten učiteľ robí? Nech má v ročníku akékoľvek talenty, vždy ich vie zastaviť. Vždy!“ pýtal sa jeden z nich kamaráta.

Druhý naňho chvíľu zmätene hľadel, akoby bola odpoveď úplne jasná.

„Tajomstvo je v sklamaní. Každý učiteľ ho v sebe má na rozdávanie.“