Víly.

Malinké, krehučké, krídla ako motýle. Sotva ich vidno, pravda, ale ak ich už niekto zazrie, vždy ich vidí ako rozkošné dievčatká v ružových sukničkách alebo chlapčekov v obtiahnutých legínach. Tlieskajú a cinkajú, jeden tak, iný onak, nasľubujú zvedavcovi, ktorý ich nejakou zázračnou náhodou objavil, že ho naučia lietať. Reklamu majú zadarmo, veď kto už dnes nepozná Cililing z Petra Pana?

Ale ja viem svoje. Ja nepatrím medzi tých, čo vidia iba ladné a svieže vílie telá, veľké oči s dlhými mihalnicami a záplavy vlnitých vlasov, a potajomky si želajú, aby neboli také maličké. Fuj! To ani náhodou.

Ja, Daryl Engelson, som ten, kto vidí pravú tvár „víl“. Som jeden z mála tých, ktorí sú voči mágii, aká tento „živočíšny druh“ sprevádza, imúnni. Som pre víly, aby som bol presný, niečo podobné, ako je Van Helsing pre upírov. Vidím ich pravé tváre. Jedovaté pazúry, dlhé jazyky. A čistím od nich svet.

Mnohé som už chytil a uväznil. Áno, prosili ma, aby som im ponechal slobodu.

„Pane, pusť ma a splním ti tri želania.“

„A čo si ty? Zlatá rybka?“

Pchh... veľmi rád som ich zasklil a nechal hynúť v temnote. Nepotrebujem ich služby. Netreba mi zbaviť sa vlastného nepodareného potomka a vymeniť ho za poslušné vílie dieťa. Netreba mi ohýbať zákony prírody podľa vlastnej vôle, uspokojím sa so slnkom i s dažďom, veď mám nad hlavou strechu najdrahšieho bytu v meste. Nechce sa mi ani lietať. Kto lieta, raz určite padne na hubu, to by mi bolo načo? Môžu si ten ich prášok poletúšik strčiť niekam.

Ale na istú vec sú v našom svete veľmi vhodné.

„Chceš vidieť moju zbierku víl?“

Stačilo sa mi opýtať raz a krásna neznáma hneď súhlasila. Ovinula sa okolo mňa ako popínavý symbiont okolo svojho hostiteľa. Mám rád takéto poddajné krásky, rád ich dobíjam a rád ich zabíjam, ak sa ukáže, že sú to podvodníčky.

Zámerne si ich pustím do domu a zverím sa im s celým svojim poslaním. Veď, niekde treba začať.

Kučeravé blond vlasy patria medzi moje najobľúbenejšie, neodolával som svojej dnešnej návštevníčke ani pár minút. Uviedol som ju do svojej tajnej zásobárne a povolil som jej prezerať si.

Nadšene vykríkla. Nie hrôzou nad mojou krutosťou, ako tie malé nevinné stvorenia mučím, pozatvárané do kompótových fliaš. Vykríkla vzrušením.

A potom som už len s rozšírenými očami sledoval ako zodvihla veko z najbližšej fľaše a zlupla, čo v nej bolo ako zaváraninu. Dvojitý rozoklaný jazyk ma nenechal na pochybách.

Konečne som si našiel seberovnú, i ona pozná tajomstvo víl. Oni sú ošklivé, ale keď ich zješ, ty sám okrásnieš. A to je v dnešnom svete cenná devíza, ak sa nemýlim.

Preto mám blankytne modré oči a svetlé kučery ako Brad Pitt za svojich najlepších čias.

Objal som svoj nový objav a pobozkal som žiadostivé pery ako najlepšie som vedel, nech sa Brad Pitt nemusí hanbiť.

Mám víly naozaj rád.