Chvíľu som sa nepokojne vrtel a prehadzoval z boka na bok, nedokázal som však zadriemať. Potom som v snahe nejako sa uspať (vedel som, že budem potrebovať byť čerstvý na svoju úlohu) začal študovať zložité ornamenty na strope, ale nepomohlo ani to. Bol som vzrušený z nadchádzajúceho dobrodružstva. A stále som si v hlave, ako film, prehrával uplynulé udalosti. No povedzte mi, vy by ste na mojom mieste dokázali spokojne odplávať do ríše snov? Preto som vstal, obliekol sa do príjemných hebkých šiat, ktoré boli podobné tým, čo nosili obyvatelia Vysokého hniezda, čierne, so strieborným lemovaním, a priznám sa, že mi boli priveľké, no keď som si ohrnul rukávy a spodok nohavíc, cítil som sa v nich skvelo. Potom som sa odobral na prieskum čudesného hradu. Rýchlo som zistil, že sa vlastne o nijaký hrad nejedná. Skôr to bol systém jaskýň, niektorých zrejme umelého pôvodu, iných prirodzeného, len upravených a rozšírených, navzájom spojených križujúcimi sa chodbami. V celom komplexe bola iba jediná stavba. Keď som vyhliadol z okna, na ľavej strane som uvidel týčiť sa na skalnom ostrohu vysokú vežu. Zrejme práve o nej sa zmienil Hovorca. Z cimburia vyčnieval masívny kladkostroj a niečo, čo pripomínalo drevenú klietku. Všimol som si tiež lano, ktoré bolo navinuté na valec upevnený hneď vedľa. Z toho som usudzoval, že musí ísť o primitívny výťah. Prepána, ako nemám rád výšky! zhrozil som sa. Dúfam, že existuje aj nejaká iná cesta dolu! Ale dlho som sa netrápil obavami so závrate, lebo neďaleko som začul hlasy. Vybral som sa za nimi, pretože spočiatku som sa chcel porozprávať s Hovorcom, jemu totiž nepochybne jeden z hlasov patril. No to, čo som začul ma prinútilo ostať stáť na chodbe a... áno, špehovať.

„Čakal som niekoho iného.“

„A koho napríklad?“

„Nejakého bojovníka, ale nie chlapca. To nezvládne.“

„Spochybňuješ vôľu bohov?“

Než stihol odpovedať, primiešal sa tretí, celkom neznámy hlas: „Vieš tak dobre ako ja, že to nemusela byť žiadna vôľa bohov, ale obyčajná náhoda. Kryštály si len pritiahli niekoho, kto stál na „pomedzí“. Mohol to byť hocikto.“

S odpoveďou sa ponáhľal ten druhý hlas, ten, ktorý patril Hovorcovi: „A ty by si mohol vedieť, že niečo ako náhoda neexistuje. Tak či tak, je to vôľa bohov. Naši bohovia sú mocní a nepotrvá dlho a budeme to my šiesti, ktorí zaplníme panteón Áisu. Sami sa staneme bohmi a budeme kraľovať namiesto tých starých. Tie zemské červy pod našimi nohami zašliapneme a budeme vládnuť celému svetu. Toto bude domov bohov a ich dvoranov.“

„Ak chlapec uspeje...“

„Samozrejme, že uspeje. Na takú úlohu bohato stačí aj to malé šteňa. Nepotrebuješ žiadneho bojovníka. Keby som mohol, sám to vykonám.“

Odpoveďou mu bol sarkastický ženský smiech: „Ibaže aj bohovia majú svoje obmedzenia a naše je také, že sme uväznení na tejto hore. Nikam sa odtiaľto nemôžeš ani len pohnúť.“

„Len zatiaľ, moja drahá, len zatiaľ. To všetko sa zmení...“

Viac som nemal silu počúvať. Odplížil som sa naspäť do svojej izby so slzami v očiach. Cítil som sa hrozne. Takže to bola len pretvárka. Vôbec si ma nevážia, vnímajú ma len ako nástroj. Ale ja im ukážem! Uvidia, že som naozajstný hrdina, nie iba obyčajný chlapec!

Krv vo mne ešte vrela, keď do izby vstúpila Tasijí.

Prehovorila: „Je čas.“

Zdvihol som sa, no jej ruku som neprijal. Mlčky som kráčal vedľa nej. Tunelom sme sa dostali do veže a točitými schodmi sme vystúpali až na vrchol. Do tváre ma udrel mrazivý vzduch a roztriasol som sa, no Hovorca, ktorý na nás čakal, mi podal hrubý, kožušinový plášť, do ktorého som sa vďačne zahalil.

Chvíľu som sa kochal prekrásnou panorámou. A bolo to to najkrajšie, čo som do tej doby videl. V diaľke, no predsa sa zdalo, že blízko, akoby na rovnakej úrovni s nami, ležalo na oblakoch modré slnko. Chvíľu som odmietal uveriť, že je to skutočné, obraz bol taký krásny, až som si myslel, že scenéria je namaľovaná. Naozaj, akoby som videl obraz.

„Myslel som si, že je noc,“ vyjachtal som.

„To je Nemenný. Druhé slnko, purpurový Pútnik, sa už vydal na svoju cestu.“

„Dve slnká,“ šepol som.

„U vás to tak nie je?“ opýtala sa Tasijí.

„My máme len jedno. Je žlté,“ povedal som potichu.

„Zvláštne,“ zamrmlala v odpoveď.

„Prosím, cesta dole je dlhá,“ nabádal ma Hovorca.

Podal mi Čierny diamant zabalený do čiernej látky a pokynul mi smerom k výťahu. Keď som vliezol do klietky a zavreli za mnou úzke dvere, mal som pocit ako keby som sa ocitol vo väzení. Alebo horšie; takto nejako sa musí cítiť potápač, keď ho spúšťajú do podmorských hlbín. V oboch prípadoch, ak sa lano pretrhne, tak je koniec. Moja cela mi však prišla veľmi labilná. Teraz zblízka som videl, že aby zamedzili jej otáčaniu okolo svojej osi, bola pripevnená hneď dvomi lanami. Každé bolo uchytené na protiľahlej strane, v hornej časti tohto predpotopného výťahu. Možno táto civilizácia rozumie čarom a kúzlam, ale v technike teda ďaleko nepokročili. Naprázdno som preglgol. Ústa som mal úplne vyschnuté. K hrudi som si tlačil svoj drahocenný náklad.

A nebolo by to ako v správnom hrdinskom príbehu, keby sa so mnou nerozlúčili osudovými slovami: „Pamätaj, že si naša jediná nádej,“ povedala Tasijí.

A Hovorca doložil: „Nechaj diamant zakrytý, odhaľ ho len pred nepriateľom, no ty sa doň radšej nedívaj. Teraz zatiahni za páku a buď zbohmi.“

Stlačil som páku až nadol a lano sa začalo odvíjať. Rýchlo som prehodnotil svoj nelichotivý verdikt, keď som si uvedomil, aký dômyselný mechanizmus to musí byť. Na poslednú chvíľu som zo seba stihol dostať: „Ja nezlyhám. Som ten pravý.“

Nevedno, či ma vo vetre počuli.

Cesta dolu bola strašná. Bola to tá druhá najdesivejšia vec akú som kedy zažil. Pýtate sa aká bola tá prvá? Len počkajte, aj k tej sa dostanem. Všetko má ale svoje poradie.

Ťažko povedať, čo bolo horšie: či strach, že sa pretrhnú laná, či obavy z toho, že nevydrží vŕzgajúca podlaha alebo bolo úplne najhoršie, keď v istom úseku začal duť prudký vietor a chvíľu naozaj hrozilo, že drevenú konštrukciu vrhne proti skalám útesu a rozláme ani detskú hračku postavenú zo špáradiel? Strach! Každopádne to bol strach, ktorý ma sprevádzal takmer celú cestu nadol. A to, že niektoré scenáre, ktorých som sa desil, boli veľmi málo pravdepodobné, ten strach vôbec nezmenšovali. On to totiž nebol len bežný strach, pretože tak, ako som nebol prehnane odvážny, nebol som ani priveľmi bojazlivý; mal som jednoducho fóbiu z výšok. Akrofóbiu, ako sa to volá odborne. A fóbie sú iracionálne, nepomôžu žiadne argumenty, nijaké presviedčanie. Robilo mi problém vyjsť na balkón na siedmom poschodí, a toto bolo niečo neporovnateľne drsnejšie. Ako to už pri nepríjemných chvíľach býva, zdalo sa, že trvajú ukrutánsky dlho. Ak si k tomu ale pridáte skutočnosť, že ten zostup naozaj trval dlho, bola to pre mňa skoro neznesiteľná situácia. Hovorieva sa – srdce mi bilo ako o závod – a môžem potvrdiť, že to je veľmi výstižné. Na spánkoch som cítil tep akoby bola moja hlava bubnom a niekto mi na ňu v pravidelnom rytme udieral do pochodového taktu. Dlane, ktorými som zvieral zabalený drahokam, sa mi silno potili a nohy sa mi viditeľne triasli. Potom som dostal spásonosnú myšlienku a posadil sa na podlahu. Aby som sa niečím zamestnal a odviedol svoju pozornosť, začal som počítať. Dvakrát som sa priblížil ku číslu štyristo, no keď som sa aj druhýkrát pomýlil, nezačal som zas odznova, ale radšej sa na to vykašľal. Vtom mi prasklo v ušiach a ja som si uvedomil, že som v nich mal zaľahnuté. Všetko som počul jasnejšie, ale bol to iba hlasný šepot vetra, ktorý ku mne prevrával, a tejto reči som nijako nemohol porozumieť. Nakoniec som sa vynoril z pásma oblakov. Spočiatku som nerozoznával nič než šmuhy, ako keď sa zblízka dívate na obraz, bolo to však preto, že som sa nachádzal v takej ohromnej výške. No postupne...

Celá krajina sa kúpala v jemných modrých lúčoch a bola taká krásna až sa mi z pier vydral výkrik obdivu. Toto predčilo i pohľad z Veže. Myslíte si, že viete čo je krása? Hovorím vám, navštívil som neskôr tie najvychýrenejšie národné parky, videl tie najkrajšie kúty na zemi, no nič sa ani len nepriblížilo tomuto pohľadu. Akoby ma zasiahla guľka, díval som sa a díval na krajinu predo mnou a umieral od krásy, čo až bolela. Kam oko dovidelo, rozprestierala sa čarokrásna planina, ktorá sa potom mierne vlnila a na obzore prechádzala do fialovo zafarbených pahorkov. Krajinu krášlili polia a háje, zdobili riečky a lemovali malé lesíky. Tá nádhera sa nedá opísať slovami a ja sa o to darmo pokúšam. Nebola až tak odlišná od pozemskej, jasné, rástli tu iné stromy, ale stále to boli stromy, nebolo to ani v tom, že prírodu nezneuctila technická civilizácia, a myslím si dokonca, že to nebolo ani odlišným svetlom, ktoré dodávalo krajine ráz obrazu starých majstrov. Bolo to niečím v jej samotnej podstate. Dýchala z nej nepoškvrnenosť a mier.

„Myslím si, že Boh je maliar,“ z ničoho nič som povedal nahlas.

A v akejsi posvätnej bázni, podobnej akú úprimne cítili aspoň niektorí obyvatelia skalného mesta pri mojom príchode, som sklopil oči k zemi. A to som nemal robiť, keď som zočil tú nezmernú hĺbku pod sebou, zastavilo sa mi srdce. Potom začalo biť na poplach. Ešte zbesilejšie ako predtým a mňa pochytila panika. Duchaprítomne som ale zavrel oči a upadol som do upokojujúcej temnoty pevne zomknutých viečok. Začal som si spievať, podotýkam, že veľmi falošne a okrem toho aj preskakujúcim hlasom (nie, ešte som nemutoval, to bolo od strachu), moju obľúbenú pesničku. A keď som si poplietol refrén a slová mi ušli do stratena, len som si tak pohmkával melódiu. A tak som tam sedel so zavretými očami, knísal sa dopredu a dozadu a vyludzoval chrapľavé zvuky, ktoré by sotva kto mohol nazvať spevom, až kým som neucítil mierny náraz a „výťah“ sa nezastavil. Keď som sa odvážil roztvoriť oči a tie uvideli pevnú zem, od radosti som vykríkol. Vystúpil som z klietky, a len čo som si uvedomil aké je tu dole teplo, zhodil som kožuch a začal od radosti tancovať a poskakovať. Tešil som sa azda väčšmi ako sa teší námorník, keď sa jeho noha dotkne po dlhej a strastiplnej plavbe pevnej zeme. Inými slovami, zase vo mne zvíťazila moja hravá, rozmarná stránka. Ale eufória netrvala dlho, i keď som to nebol ja, kto jej urobil koniec. Bol to smiech, ktorý ma zastihol uprostred výskoku. A majiteľ toho zvonivého zvuku stál celkom neďaleko.

Všetky časti: