-VENOVANÉ SPOLOČNOSTI FASTER THAN LIGHT SOFTWARE-

- A sme tu - konštatoval som.

- Veru, sme tu - pritakal Biológ.

- Takže sa pripravíme na pristátie - fakticky dodal Navigátor.

Bola to dlhá cesta a teraz sme na jej konci - na obežnej dráhe tretej planéty systému FXT-81.

Bola to zvláštna planéta. Pre vznik života zdanlivo priveľká, navyše s hustou atmosférou plnou jedovatých plynov. A predsa sa tu život vyvinul. A to dokonca život inteligentný!

Nečudo teda, že Galaktická rada neváhala po zistení týchto faktov ani chvíľu a vyslala na túto podivnú planétu našu trojčlennú expedíciu.

Teraz sme sa napchali do skafandrov, pripútali sa ku kreslám a začali pristávací manéver.

Prvá fáza zostupu prebiehala presne podľa plánu - trením o atmosféru loď znížila rýchlosť a automaticky bola vnavigovaná do vypočítaného príletového koridoru. V druhej fáze zostupu nás však zachytil silný atmosferický prúd.

- Držte sa, strácam kontrolu nad loďou! - zakričal som do mikrofónu v helme skafandra. Loď sa silno zmietala, no navigačné trysky boli prislabé. Kurz sme už stratili a ja som sa snažil už len o udržanie lode vo výške.

- Pozrite! - zvolal Biológ a rukou ukázal na nejaký bod na ústrednom monitore.

V diaľke sa črtalo niekoľko predmetov, nápadne pripomínajúcich naše domy z konca minulého storočia. Atmosferický prúd nás niesol priamo k nim.

Až po priblížení k jednej z týchto stavieb sme mohli plne oceniť jej rozmery. Bola obrovská. Tisícekrát väčšia než naše najväčšie budovy.

- VAROVANIE PRED KOLÍZIOU - objavil sa na termináli varovný nápis a rozozvučala sa poplašná siréna. Atmosferický prúd nás unášal v ústrety tej úžasnej stavbe, ktorej staviteľov som si nevedel ani len predstaviť. Navigátor vykríkol od hrôzy. Už sme sa videli roztrieštení na stene tohoto kolosu. Vtom som objavil otvor do vnútra stavby. V porovnaní s budovou nebol veľký, ale naša loď ním mohla pohodlne vletieť dnu. Neváhal som a vyžmýkal z motorov všetko, čo sa dalo. Loď na moje prekvapenie zareagovala okamžite. Vrútili sme sa dovnútra a... Náraz nasledoval skôr, ako som si stihol uvedomiť znovurozsvietené varovanie pred zrážkou. V hornej časti priestoru, do ktorého sme vleteli, sa nachádzalo veľké teleso, ktoré vydávalo zvláštny druh žiarenia a ktorému sme sa v tej rýchlosti nestihli vyhnúť. Doslova ma zaplavila žiara poruchových kontroliek a vlna hlásení o poškodení jednotlivých úsekov lode.

- Pripraviť sa na tvrdé pristátie! - stihol som ešte zavolať.

Poškodené brzdiace dýzy sa pokúsili o nemožné. Loď sa zatriasla, niekde niečo vybuchlo... A bolo ticho. Pristáli sme.

- Žijete? - spamätal som sa ako prvý.

Obaja boli v poriadku. Takmer som tomu nemohol uveriť.

- Ako sme na tom? - spýtal sa Navigátor.

- Mizerne - odpovedal som, prezerajúc si záľahu žiariacich havarijných kontroliek.

- A poletí to ešte niekedy? - spýtal sa Biológ tichým hlasom.

- Hm... Zlámané vzpery, pokrivený stabilizátor, dve smerové dýzy v ťahu, množstvo skratov, navyše ležíme v boku... Áno, ešte to poletí. Ale dať to dokopy bude makačka. Hocikde inde by sme to zvládli za pár dní, ale tu... Neviem.

- Navrhujem teda zatiaľ prieskum okolia,- povedal konečne niečo rozumné aj Navigátor.

Spojovacou chodbou (výťah nefungoval) sme prešli do spodnej, teda teraz zadnej časti lode a nastúpili sme do osobných mobilizátorov.

Napodiv ostali neporušené, podobne ako mechanizmus palubných poklopov. V kabíne mobilizátorov sme si mohli konečne vyzliecť skafandre. Nahodili sme motory, poklop hangáru mobilizátorov sa otvoril a povychádzali sme von z lode. Ocitli sme sa na podlahe úžasne veľkej miestnosti. Nachádzalo sa v nej množstvo predmetov podivných tvarov, ktorých funkcie som si nevedel ani len predstaviť.

- Idem dopredu,- rozhodol som.

Biológ v odstupe za mnou. Navigátor ostane strážiť loď. Ak by sa pravda objavil tvor, ktorý vybudoval túto stavbu, Navigátor by toho veľa neustrážil, ale predpis je predpis.

Našľapol som mobilizátor a rozbehol sa po miestnosti. Prešiel som už dosť veľkú vzdialenosť od lode a akurát som míňal akýsi útvar z neznámeho materiálu, siahajúci skoro k stropu miestnosti, keď sa časť steny na opačnom konci, neďaleko miesta, kde ležala naša loď, odchýlila smerom von a v takto vzniknutom otvore sa objavil zástupca tunajšej civilizácie.

Pohľad na tohto tvora ma ohromil. Bol mnohonásobne väčší, než naša loď. V horných končatinách, ktoré by sa azda dali pri troche fantázie nazvať rukami, zvieral podivný biely predmet s čiernymi škvrnami, ktorého funkciu som absolútne nechápal. Vtedy sa tento nesporne inteligentný tvor začal pohybovať smerom ku mne. Z interkomu zaznel zdesený hlas Navigátora. Všetko sa stalo v zlomku času. Jedna z gigantických dolných končatín, na ktorých sa tento tvor pohyboval, dopadla práve na miesto, kde ležala naša loď. Jasne som videl záblesk explodujúceho quiriového motoru. Strnul som hrôzou. Keď tvor opäť zdvihol túto "nohu", loď zmizla. Ostalo z nej iba niekoľko pokrútených a dymiacich plechov. Plechov, pokrútených neuveriteľnou hmotnosťou toho tvora. Cesta domov bola nemožná! Z myšlienok ma vytrhol šialený krik Biológa.

- Vidí ma, ono ma to vidí! Pomóc, ono ma to zbadalo, zachráňte mááá!

Obyvateľ planéty naozaj zastal, poobzeral sa a zmenil smer svojho pohybu. Smerom k Biológovmu mobilizátoru!

- Pomóc, čo to robí, zachráňte ma, pomóc! - reval Biológ s hrôzou. Neznámy tvor sa zohol, pozorne si prezrel mobilizátor, v kabíne ktorého stále zdesene kričal Biológ, predmet, čo mal v "rukách" zohol na polovicu, zahnal sa... a udrel. Krik Biológa zmĺkol. Nikdy by som nepovedal, že ten predmet je v skutočnosti takou strašnou zbraňou!

Otočil som mobilizátor v snahe zachrániť Biológa. Bola to hlúposť. Jeho mobilizátor bol rozmetaný na kúsky, antény interkomu boli pokrútené a v troskách presvitala krvavá kaša, ktorá ešte pred chvíľou bola Biológom. Bol to strašný pohľad. A jediné, čo som svojou nerozvážnosťou dosiahol bolo, že si ten príšerný vraždiaci tvor všimol aj mňa. Úžasne rýchlo sa priblížil, zdvihol hornú končatinu s tou strašnou zbraňou, zahnal sa a teraz - ááááááááá....

- Nenávidím tie ploštice,- zabručal deduško Kilbaba a tresol noviny na stôl.

- Žijú len preto, aby v noci mohli poctivým ľuďom cicať krv - frflal si popod fúzy. Potom si zapol televízor a vyvalil sa do kresla. Dávali práve nejakú streštenú reláciu o možných formách mimozemského života a tak nečudo, že deduško o chvíľu od nudy zaspal...