Zasneženým lesom, kráča osamotená dievčina zahalená do jasne červeného plášťa s kapucňou. Zvuk vŕzgajúceho snehu od toho ako sa jej kroky zabárajú do bielej pokrývky sa ozýval inak pokojným a takmer tichým lesom, keďže niesla naložený košík babičke bývajúcej na samote v hore.

Ako tak kráčala istým krokom, do cesty sa jej postavil hrozivý vlk a prihovoril sa jej hlbokým hlasom. "Ale, ale, kohože to tu máme? Dievča, čo sa vydalo na potulky lesom. Kto si? Kamže sa tak ženieš v tento biely čas?"

Dievčine sa rozžiarili oči nadšením z nečakaného stretnutia a bola takmer paf. "No páni… skutočný vlk… aká to vzácnosť na tento les. Hej, hej, vlčo s kadiaľ k nám prichádzaš? Si sám." Priam sa usmievala keď si ho obzeral.

A to isté by sa možno dalo povedať i o vlku ktorý ju začal obchádzať v kruhu. "Som z ďaleka. Putoval som veľa dní a nocí. Prekročil rieky, vystúpil na kopce a zostúpil do dolín. Opustil som svoju svorku aby som spoznal nové kraje. Tak to by bolo niečo o mne a teraz ty dievčina. Alebo sa ma chceš len vypytovať a o sebe mi nepovieš nič?"

"Oh! Kde sú moje spôsoby?" Náhle sa tak ako sa patrný na stretnutie i náležito uklonila. "Volajú ma Karkuľka, idem za babičkou na samotu ďalej dovnútra lesa. Keďže žije sama a tak odľahlo, nesiem jej dáke drobnosti. Hej, hej, vlčo, keďže si pocestný nezašiel by si k nám na návštevu? Som si istá že by i babička uvítala rozptýlenie z tak vzácneho hosťa. Možno sa nájde i niečo vhodného pod zub." Žmurkla na neho s jasným bezstarostným gestom.

"Zaujímavé. Mám tak trochu hlad a uvažoval som o dákom tom zákusku pred hlavným chodom. Tak teda dobre budem tvojím hosťom na vašej hostine. Som si istý že budete prekvapené keď ma lepšie spoznáte."

Nadšene sklapla dlaňami "Nemaj obavy, dobre sa o teba postaráme. Babičkyn dom je už len kúsok odtiaľto, poďme tam spoločne. Tak pod!" Vykročila a ponúkla sa že pôjdu vedľa seba.

Šelma zavrčala podvoliac sa návrhu a vykročila spolu s dievčinou bok po boku. Dokonca sa i podvolila aby Karkuľka mohla hladiť tú huňatú srsť.

A tak táto dvojka dorazila pred babičkyn dvor.

Karkuľka zastala kúsok pred dverami. "Aha, potrebujem vytiahnuť ten kľúč... Počuj vlčo, ešte chvíľu vyčkaj než ho vy-šramocem z mojich šiat." Ako tak potrebovala voľné ruky položila pred neho svoj košík. "Zatiaľ sa môžeš pozrieť do košíka aby si mal predstavu že na čo sa asi tak môžeš tešiť."

Ako tak otvorila pokrievku o odhalila dáku tu voňavú maškrtu, vlk pristúpil ku košíku aby jeho obsah dôkladne prečmuchal.

Karkuľka vidiac ako je do toho plne sústredení zhodila svoj plášť z pliec. Siahla k svojmu pásu na ktorom mala upevnenú katanu v púzdre. Uchopila čepeľ… a vzduchom sa ozvalo jediné švihnutie.

Šelma ešte sekundu dve skúmala obsah košíka, než zaúradovala gravitácia a jej hlava upadla, nasledovaná i telom.

Dievčina sa usmiala a zavolala na dom. "Babiííí!! Pod sa pozrieť koho som stretla!!"

Dvere sa otvorili a z nich vystúpila babička. "Táto dobrodružka na dôchodku bola teda poriadne svalnatá väzba a v ruke mala veľký kovový hák a vrece. "Karkuľka, veru som ta aj videla cez okno. Už som si začínala myslieť že ho skutočne vovedieš i dnu. Pekne si nás dostala oboch. A teraz sa šmykaj prezliecť, naučím ťa ako sa správne spracuje vlk."

A tak obe i hosť vstúpili do domu. Koniec...