Hľadím do mrazivej noci. Do čierneho prázdna medzi studenými hviezdami. Tie sú tak ďaleko, tak strašne, nevýslovne ďaleko! K nim vedie moja cesta. Ale nekončí sa tam. Musím ísť až za ne, ďalej a ešte ďalej. Tam, kde ani hviezdy nie sú. Kto mi potom posvieti na cestu, z ktorej sa nevracia? Kto mi bude svietiť na cestu večnou nocou?

Dve žlté lampy, dva drahokamy – Stelline citrínové oči, tie mi budú sprievodcom. A jej odvaha, jej nebojácnosť. Jej sila, jej rýchlosť. Jej volfrámové zuby, jej titánové pazúry. A jej láska ku mne.

Stella! Prepáč mi, prepáč! Kiežby si mohla pochopiť, aby si mohla odpustiť...

Bojím sa. Nechcem sa vydať na tú cestu. Kvôli tebe nechcem. Lenže musím. Sú chvíle kedy nemá človek na výber. Čo potom nadzviera? Ty, Stella, musíš ísť so mnou. No ty nepoznáš strach, nemáš obavy, a tak sa ja bojím za nás obidvoch, a oveľa viac o teba.

Prichádzaš ku mne, oblizuješ mi vlhkú dlaň, pradieš. Hladím ťa po hlave. Postavíš sa na zadné laby a predné si položíš na moje ramená. Dotýkame sa čelami. Obaja privierame oči. Dotýkame sa mysľami. Objímam ťa. Otváram oči a nazerám cez tvoje plece. Môj pohľad je hypnotizovaný nemilosrdnými hviezdami. „Bojíš sa, Stella?“

„Stella sa nebáť, nebáť sa,“ hovoríš tým nežným a zároveň chrapľavým hlasom.

„Ja sa veľmi bojím, Stella.“

„Alan sa nebáť, nebáť sa, Alan,“ ubezpečuješ ma a mne vhŕknu slzy do očí. Trochu sa odvraciam, aby si si to nevšimla.

„Ochrániš ma, Stella?“

„Stella ochrániť Alan, Stella Alan ochrániť,“ vravíš tak, ako pred každým tréningom. Ale toto nebude tréning, Stella. Ešte jeden raz v simulátore a potom konečne naostro. Stella, ach, Stella! Ja viem, že ma ochrániš, ale kto ochráni teba?

„Môj Alan, Alan môj,“ povieš a strhneš sa, lebo z kozmodrómu práve štartuje raketa. Prskavka, odhodená mocnou rukou motorov do smolného oceánu. Už je diaľkou zmenšená do veľkosti hračky, a ty napínaš svaly, a inštinkty ti prikazujú, aby si sa za ňou rozbehla, vyskočila a chytila ju do papule ako nezbedného a drzého motýľa. Ale vieš, že to nejde. Máš IQ 70, nadľudské reflexy a skoro ľudský rozum. A city. A ja viem, že aj dušu, Stella. Ak ju mám mať ja, o čom v poslednej dobe úprimne pochybujem, musíš ju mať i ty. Napätie odoznieva, svaly povoľujú, líhaš si k mojim nohám. Nasledujem ťa a už ma do chrbta tlačia drsné, nepoddajné trsy sivomodrej saturnskej trávy. Hneď sa pritisneš tesne ku mne, som zohrievaný tvojím teplom, ruka, ktorá mi spočíva na tvojej šiji mi brní od toho, ako silno pradieš. „Ľúbim ťa, Stella!“

Keby si bola žena, odpovieš mi tou istou vetou, len na záver dosadíš moje meno. A ja by som nevedel či hovoríš pravdu, mohol by som iba dúfať. Teraz pradieš tak silno, že sa až skoro zadúšaš. Ja viem, že toto je tvoja odpoveď, nefalšovaná a úprimná.

Ležíme na svahu nízkeho kopca a pred nami sa rozprestierajú umelé a chudobnejšie náprotivky nebeských lámp – bledomodré osvetlenie Astropolisu, ktorý sa tiahne tam, kam až Stelline oči dovidia, ba ešte ďalej. Oblohu nám nad hlavou pretínajú prstence planéty, a ja si predstavujem, že to je gigantický most na horizonte, most, ktorý nemá ani začiatok, ani koniec. Pozýva nás na cestu, a ja som zdesený, lebo nevidím začiatok svojej cesty, nemôžem si odrazu presne spomenúť na deň, kedy som stretol Stellu, na všetky okolnosti, ktoré mi ju priviedli do cesty, na prvý pohľad, prvé pohladenie, na záujem, ktorý prerastal do priateľstva, na priateľstvo, ktoré sa premenilo na lásku, nedokážem si zrazu ani len vybaviť ten dátum, číslo inak spoľahlivo a nezmazateľne vytetované do mojej pamäti, a je mi akosi úzko. Ku strachu sa pridáva znechutenie nad samým sebou, strach sa vzápätí mení na zdesenie.

Koniec našej cesty však vidím veľmi jasne, a z toho obrazu, ktorý sa mi vynorí v mysli, je mi zle. Niet cesty späť. Zmocňuje sa ma panika. Údmi mi prebehne triaška, Stella ku mne stočí zrak a spýtavo na mňa hľadí. Usmievam sa, ale ju oklamať nedokážem. Sadá si, skloní hlavu a chlácholí ma: „Nebáť sa, Alan, Stella Alan ochrániť. Môj Alan.“

Triaška pominie, tep sa stáva pravidelným. Ak ma niekto dokáže upokojiť si to ty, ak niečomu verím, tak potom tvojim slovám.

Vstávam a kráčame vedľa seba smerom k výcvikovému centru, ktoré leží na okraji veľkomesta. Na juhu práve vychádza Rhea, na severe zapadá Tethys.

*

Po zdĺhavých a nepríjemných vyšetreniach a kontrolných meraniach, ktoré, hoci sa za ten čas stali rutinou, ma už začínajú zmáhať aspoň tak, ako Stellu, konečne vstupujeme do tréningovej haly. Tu sme strávili dva stresujúce, dva predlhé mesiace. Teda skoro dva, ešte nám chýba pár dní, no na konte máme aj tak desiatky hodín intenzívnej a tvrdej prípravy na niečo, na čo sa pripraviť nedá. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku – vraj kedysi kolovalo toto stupídne príslovie, a ja som si naň teraz spomenul, ale je to nonsens, nesmierna hlúposť. Na boj sa nedá pripraviť inak než bojom, realitu nedokáže nikdy plne zastúpiť simulácia reality, nech by aj bola akokoľvek verná a hocijako náročná. Trochu ťažšia hra má zastúpiť surovú, drsnú skutočnosť, no takto to nefunguje...

A my navyše ani dosť dobre nevieme ako tá skutočnosť vyzerá, sotva tušíme, čomu budeme čeliť a na čo sa máme pri výcviku zamerať. Je to ako streľba naslepo. Nie, nie, náboje slepé nie sú, to nie; Stelline bleskové reakcie, jej zmysly dokonalého dravca, ktorý nerobí chyby a pri love je stopercentne úspešný, to je mocná zbraň. Stella je nebezpečnejšia, smrtonosnejšia ako ktorákoľvek iná konvenčná zbraň. Ach, áno. Moja priateľka je napokon aj evidovaná ako biologická zbraň...

Čo však, keď zbraň zviera chromá ruka? Čo sa stane, keď tú najlepšiu pištoľ drží slepý strelec? Vtedy sa vám sakra hodí, keď dokáže zbraň myslieť a konať, strieľať samostatne. Pripusťte si, že má vlastnú vôľu a jednoducho dôverujte jej. Potom strelec môže pokojne robiť návnadu. Vedzte, že korisť, ktorú chcete skoliť, je ale tiež predátorom. Stelle samozrejme dôverujem, popravde, verím jej viac ako sebe samému, s tým problém nemám, horšie je to už s mojou úlohou na tejto šialenej akcii. Akosi sa neviem dobre zmieriť so svojou rolou. Nie, nerobí mi až taký neprekonateľný problém byť návnadou. Ak máte takého ochrancu, síce sa bojíte, ale máte naozajstnú šancu, a nemalú, vyviaznuť so zdravou kožou. Horšie je však to, že celá naša situácia je bezvýchodisková, ale o tom neskôr...

Skrátka, návnada je pasívna, jej časť v tejto absurdnej tragédii spočíva v tom, že bude čakať a do diania sa bude môcť zapojiť iba minimálne. To vyplýva už zo samotného jej charakteru. Roy, to je môj psychológ, správne poznamenal, že to ma desí najviac; nechať Stellu napospas, byť jej nablízku a pritom jej nedokázať poskytnúť pomoc... Uznávam, že to nie je ktovieako oslňujúci poznatok a prišiel by na to aj retardovaný vôl, odborník jeho kalibru a reputácie by sa mohol vytasiť s čímsi zaujímavejším, alebo by to mohol aspoň sofistikovanejšie vyjadriť, ale pravda je pravda. Nuž, trafil do čierneho a ja si musím naliať čistého vína, a to nemyslím len ako metaforu: do pekla so všadeprítomným syntetickým chľastom! Človek sa už nemôže ani slušne a štýlovo opiť.

Roy mi pri jednej takej príležitosti povedal – keď sme boli spolu na pohárik, čo, ako som sa neskôr dozvedel, keď sa preriekol, patrilo k neformálnej súčasti našich sedení, aby som sa uvoľnil a prišiel na iné myšlienky – že sme na seba so Stellou príliš naviazaní, a to naviazaní nezdravo, veľavýznamne pri tom žmurkal a trúsil pubertálne sexuálne dvojzmysly, až som sa neudržal a vrazil mu do brady. Sedel na zemi a tváril sa ako nechápavé dieťa. Preč bol ten intelektuál, ostal po ňom v tej chvíli iba obyčajný chybujúci chlap, ktorý nezvládol lacnú náhradku alkoholu. Potom som odmietol k nemu chodiť a prerušil som naše stretnutia.

Koordinátor zúril, ale na Roya ešte väčšmi ako na mňa. Koniec koncov, to on bol vinný. Samozrejme, že sme sa udobrili, dá sa povedať, že za ten čas, počas všetkých tých sedení, a väčšmi ešte tých sedení v bare, než v jeho ordinácii, sme sa naozaj skamarátili. Ale už som v ňom nedokázal mať oporu. Nemôžem ho už vnímať ako môjho spovedníka, hoci mu vďačím minimálne za to, že si píšem tieto zápisky. To bol jeho nápad, a vôbec nie zlý. Musím sa niekomu zveriť. Displej mi však neodpovedá, nenahradí človeka. A tak mi napadlo, prečo si nenájsť pravého spovedníka? Vykecať sa mu môžem rovnako výdatne ako psychológovi, ibaže ma nebude obšťastňovať svojimi analytickými poznámkami a nebude podnikať sondáž do mojej psychiky, čo znamená, že budem ušetrený tých banálnych rečičiek, a možno mi, ako pridanú hodnotu, poskytne aj rozhrešenie...

Franz mi však hneď na prvom stretnutí povedal, že zvieratá, a to ani tie modifikované, nemajú dušu, a tak som ho poslal do čerta a odišiel som. S Franzom som sa neudobril. Niežeby on nechcel.

Ale je tu ešte Lee, a ten je správny chlap.

„Ahoj, Lee,“ zdravím ho hneď vo vchode, skôr ako ho vôbec uvidím.

„Ahoj, Alan. Lovu zdar, Stella!“ víta nás tým svojským vážne-nevážnym spôsobom. Ja ešte prikývnem na pozdrav a Stella priateľsky zamraučí a môžeme začať.

Lee toho veľa nenahovorí, je to typ, lepšie by bolo povedať prototyp, mlčanlivého hrdinu. Myslím, že by mal ísť namiesto mňa, ale on nie je toho názoru, a správne poznamenáva, keď hovorí: „Na nás napokon až tak nezáleží, dôležití nie sme my, my bojovať nebudeme,“ a v tom má pravdu, mýli sa však, keď dodáva, „a ona aj tak neposlúcha nikoho iného než teba.“ V tomto sa veru kardinálne mýli. Už ste videli, aby niekoho mačka poslúchala? Mačka nemá pána, a to sa nezmenilo ani šľachtením a genetickou manipuláciou. Poslúcha vás snáď váš dobrý priateľ? Nie, on sa vám rozhodne pomôcť preto, že vás má rád. Preto, lebo chce, nie preto, že musí.

Lee nerozpráva často, a keď už otvorí ústa, vždy je to iba na chvíľu. Zakaždým to ale stojí za to, aby ste nad vysloveným porozmýšľali. Najviac si však na ňom cením schopnosť počúvať. Myslíte si, že to je ľahké, že to dokáže hocikto? Kdeže! Vždy sa s ním dobre porozprávam, a ani trochu mi nevadí, že sa do konverzácie takmer vôbec nezapojí, že vlastne vediem iba monológ. Zdá sa mi, že rozpráva skôr očami, má ich veľmi uhrančivé. Samozrejme, na človeka. So Stellou sa porovnávať nemôže ani omylom. A tak, okrem svojej funkcie trénera a inštruktora, ešte zastupuje Roya aj Franza dokopy. Šľachovitá bútľavá vŕba s prísnym zovňajškom vojaka a chápavou dušou, to je Lee.

„Tak začneme?“ pokladá otázku, ale nepýta sa, je to otázka rečnícka a ja mu na ňu neodpovedám, posunkom len naznačím, že sme pripravení. Na mojej pripravenosti síce príliš nezáleží, ako som už poznamenal, ale to odpovedám za Stellu, a odpovedám správne; vidím aká je napätá, ako stlačená pružina.

Lee spustí nový program simulátoru – ten program je zakaždým iný, ale aj tak sú to variácie na jeden scenár a obmeny tých istých situácií – a než sa program načíta, ustúpi do pozorovacej kabíny.

Holovízia sformuje pijavca. Je to obzvlášť veľký exemplár, pancier mu hrá temne červeným odtieňom a pôsobí tak ešte odpudzujúcejším dojmom než jeho menej nápadne sfarbený bežný súkmeňovec dosahujúci sotva polovičnú veľkosť. Rozvinie krovky a začína ich o seba trieť. Postupne zvyšuje intenzitu, a ten pohyb rozvibruje vzduch a naplní ho neustávajúcim buchotom. Teraz sa už chinínové tamtamy doslova zrážajú a okolie sa rozochvie skoro neznesiteľným hlukom. Viem si predstaviť ako trpí Stellin citlivý sluch, ale vďaka výcviku na nej nie je badať ani náznak nervozity.

„Ešte nie, Stella, ešte nie,“ šepkám a tíšim ju.

Tlmene zamraučí, aby tak vyjadrila porozumenie a ubezpečila ma, že dobre pozná svoju úlohu.

Ku pijavcovi sa pridáva družka. Zjavuje sa pri ňom menší exemplár mierne odlišného zafarbenia. Samica ho nenechala dlho čakať, rýchlo vyslyšala jeho roztúžené volanie. Stella je však trpezlivá, tak trpezlivá ako len môže byť natiahnutá tetiva kuše tesne pred výstrelom. Nebude robiť nič, pokiaľ jej na to nedám pokyny. Jej silné inštinkty opanuje ešte silnejšia vôľa.

Pijavci začínajú svoj rituálny tanec, ktorý predchádza páreniu; krúžia okolo seba, pričom samec neustáva v prudkom cvakote čeľustí a v divokom bubnovaní pomocou kroviek. Onedlho nadíde druhá fáza a obaja príslušníci tohto odpudivého druhu sa navzájom zapletú do objatia tvorenom svojimi chápadlami. Práve ich k sebe vysielajú, samec náhlivo a nástojčivo, samica väčšmi opatrne a pozvoľna, najskôr sa dotknú chápadlami, či skôr priľnavými úponkami, tie sa potom vzájomne prepletú, hľadajúc si cestu k druhovi, aby ho napokon omotali a nejaký čas len stáli v extatickom vytržení, než prikročia k samotnému aktu.

Koľký raz som to už videl? A zakaždým som presne tak isto fascinovaný a zhnusený, ako po prvýkrát. Tajomná sila príťažlivosti a plodenia je rovnako mocná v každom živočíšnom druhu bez rozdielu, nezáleží na tom, nakoľko exotickom či dokonca odpornom. V tejto chvíli sa viac než inokedy priblížia pozemskej a saturnskej faune, alebo dokonca živočíchom z Ganyméda a Európy. Takmer ich prestanem nenávidieť, ale iba takmer. Trvá to len okamih, skoro som však prepásol tú najvhodnejšiu príležitosť k útoku. Stella je prikrčená, pod kožou jej vystupujú pletence napnutých svalov, z koristi ani na sekundu nespustí uprený pohľad. Premáhanie ju stojí nesmierne úsilie, sama však nezaútočí.

„Teraz,“ syknem a pružina sa uvoľní a tetiva zadrnčí rozkošou z lovu.

Znížená, s pokrčenými nohami, chvostom vo vodorovnej polohe a sklonenou hlavou sa zároveň plazí a zároveň beží, nenápadná, nevidená, nehlučná, nesmierne svižná, neuveriteľne obratná, neskutočne rýchla. Je to ako pozorovať smrť pri práci, pričom práca je jej potešením. Využíva pri svojom sebaistom, nezastaviteľnom postupe každú prekážku, každučkú terénnu nerovnosť vo svoj prospech, dokonale sa maskuje a je tak opatrná a dôsledná, že by ostala nespozorovaná aj keby bola celá žltá a žiarila by ako malé slnko. Ak je niekto takto šikovný a skúsený, nepotrebuje kamufláž a mimikry sú mu nanič. Opovážlivo podíde do tej maximálne možnej blízkosti, aby ju ešte nedokázalo zachytiť nijaké pátravé a obozretné oko; ešte jeden palec vpred a ešte sa posunie o úplne posledný centimeter... a čupne si celkom, celkom nízko, nebyť chvenia v svaloch a krvilačnosti v očiach, nezaujatý a nepoučený pozorovateľ, ktorý by sa sústredil len na ňu, by si mohol myslieť, že sa chystá odpočívať, keď vtom nečujne vtiahne zadné laby pod telo, zamrví sa, hľadá pevnú oporu pre vražedný skok. Musí to byť náhle, zničujúce, ako blesk z neba, ktorý o sebe nedá vedieť, nijako na seba neupozorní a zanechá iba bezvládne telo zbavené života, nesmie minúť, nesmie poskytnúť čas na obranu ani na útek. Neodvažujem sa žmurkať, aby mi nič neuniklo, lebo len privriem viečka a bude po všetkom. Na spánku mi pulzuje žila a cítim, akoby som sa delil so Stellou o spoločné telo.

Vyrazí a strakatý blesk udiera do pijavcovho panciera. Stella na ňom stojí a volfrámové tesáky mu zatína do šije. Trvá to len pár sekúnd, len pár úderov srdca, ale samica sa stihne spamätať z prekvapenia, lapavé výrastky vťahuje pod krovky tak náhlivo, že ich stihnem zaregistrovať len ako sťahujúcu sa čiernu škvrnu a už trieli preč. Na mnohých pároch svojich krátkych končatín sa pohybuje prekvapivo chvatne; len sa tak mihajú. Ale Stella si z toho starosti nerobí. Posledný raz disciplinovane zaborí zuby do nechráneného krku, a z pijavca unikne posledná iskierka života. Až potom sa Stella rozbieha. Ani modifikovaný gepard by nebol pohotovejší a presnejší. Stačí pár dlhých skokov a vzápätí je pri unikajúcom pijavcovi, ten chce v panike zmeniť smer zbesilého úteku, ale Stella mu jediným seknutím laby podrazí dva páry nôh a zavesí sa mu pod krk, čím ho dokonale znehybní. Už stačí len jediný stisk mocných čeľustí a hrdlo je prehryznuté. Pijavec v predsmrtnom kŕči zatrepe zadným párom nôh.

V tej chvíli sa však pri mne „zhmotní“ pätica nových kreatúr vytvorená holografickým systémom do najmenších detailov. Pôsobia tak skutočným dojmom, ako keby boli skutoční, ako keby boli naozaj fyzicky prítomní. Voľným okom by ani ten najskúsenejší exobiológ nepostrehol, že nie sú reálni. Pre mňa, keď sa na mňa vyrútili a obkľúčili ma, boli reálni až príliš. Nikdy som si na to nezvykol, ani po x-tom zopakovaní podobnej situácie. Stále reagujem navlas rovnako; moje telo chce žiť a musím prekonávať veľký odpor, aby som sa neobrátil na bezhlavý útek. Pijavcom sa odokryjú krovky a ako na jeden povel všetci ku mne vysunú svoje chápadlá. Cítim sa ako zaskočená ryba, ktorej sa zmocňuje chobotnica. Vedomá si svojho príšerného konca, ale neschopná s tým čokoľvek urobiť. Nebojím sa bolesti; vybičovaná psychosomatika mi je garantom, že na koži začnem onedlho naozaj cítiť lepkavý dotyk a dopredu sa otrasiem hnusom. Nevadí mi ani to, že hypnogénny tréning, ktorý sme so Stellou v rámci výcviku podstúpili, bol taký účinný, že po neexistujúcej rane mi na pokožke naozaj ostane jazva, veď keby sa stretnutie s holoviznými pijavcami nepribližovalo skutočnosti v tej najvyššej možnej miere, nehovorili by sme o simulácii reality, ale o obyčajnej, tuctovej virtuálnej zábavke, ktorej sa dnešné doobedie oddávajú ľudia po celom Saturne. Vzaté kolom dokola, toto všetko nie je nič zas tak hrozné, avšak celá moja bytosť protestuje pred takýmto znesvätením – pred dotykom tých odporných bytostí, ktoré by nemali jestvovať, a predsa terorizujú vesmír a rozpínajú sa ako rakovinné bunky.

V nepredstieranom zúfalstve vykríknem: „Stellaaaa!“ A ona je už skoro pri mne, nezaháľala ani sekundu, akonáhle sa začali formovať pijavci, vydala sa na šialený šprint, aby zachránila toho, na kom jej najviac záleží. Teraz, vyburcovaná mojím volaním o pomoc, skáče mi po bok, aby ma ochránila aj za cenu straty vlastného života. Zúri. Besnie. Vidím jej hnev, to áno, ale predovšetkým ho cítim vo svojej mysli. „Vy ste napadli môj Alan!“ zareve, a ide z nej hrôza. Je ako rozhnevaný živel, ako rozbúrené more, ako orkán, ktorý ničí všetko, čo mu stojí v ceste. Volfrám a titán sa zaligocú... a počuť len zvuk drveného panciera prehlušovaný zúfalým piskotom na hranici počuteľnosti, ktorý ešte dokáže zachytiť ľudské ucho, a ktorým oznamujú pijavci svoju smrteľnú úzkosť. Pri tom šialenom makabróznom predstavení zabúdam dýchať. Odoznie pár rýchlych úderov môjho srdca a je po všetkom. Pijavci, teraz už len neforemné hrudy rozbité na kašu, zaliate slizom prýštiacim z ich roztrhaných útrob, zmiznú akoby mávnutím čarovného prútika. A je to tak; program sa skončil.

Náš dych je ešte zrýchlený a Stella má ešte v očiach vražedný lesk, ktorý však už rýchlo pohasína. Uzly svalov jej zvláčnejú, a automaticky pozdvihne k papuli labu s vystrčenými pazúrmi, aby zo zahnutých dýk profesionálneho zabijaka, ostrejších ako britva a pevnejších než supraoceľ, obratne zlízala neexistujúci, virtuálny sliz svojím drsným jazykom. Tie odporné bytosti, nehodné života a sotva hodné smrti pod jej špičiakmi, ju poškvrnili.

Halou sa rozlieha potlesk; prichádza k nám Lee s úsmevom na tvári, v dostatočne úctivej vzdialenosti sa ukloní. Nikdy som ho nevidel spraviť takéto gesto, nikdy neprejavil uznanie v takejto miere. „Dosiahli ste rekord, zvládli ste to za menej ako trištvrte minúty, aby som bol konkrétnejší, celé to trvalo presne 37 sekúnd a deväť stotín. Stella pritom neutŕžila jediný zásah.“ Na chvíľu sa odmlčí a potom tichšie dodá: „Ak to nedokážete vy, potom nikto.“

Sedím a objímam Stellu, ktorá pradie tak, že nevnímam nič iné, že sa mi celý svet zúži na tú láskyplnú hymnu. Tlačí sa na mňa a jej váha a jej sila spôsobia, že sa zvalím na chrbát. Trie si hlavu o moju tvár, ňufákom sa mi dotýka nosa, pier a brady. Moje objatie nepovoľuje. Čítam jej myšlienky. Hovorí: „Milujem ťa nekonečne, zachránim ťa nekonečne ráz. Nič ma nezastaví. Nič mi neublíži. Každého porazím!“

„Ak to nedokáže Stella, potom nikto,“ odpovedám napokon Leeovi.

Ten je už na odchode, ale kútikom oka zazriem, ako zastane a otočí sa tvárou k nám. „Dokáže,“ povie a ja viem, že ho vidím predposledný krát pred akciou a zrejme predposledný krát v živote...

Prvá časť:

Druhá časť:

Tretia časť:

Štvrtá časť:

Piata časť:

Šiesta časť: