Toto je veľmi starý príbeh. Začína sa niekde uprostred Mliečnej Dráhy približne osem miliárd rokov do minulosti. Je to tak dávno, že ešte ani Bohovia neboli na svete. Iba jeden bol. Ten, ktorý spískal celý ten povyk okolo Veľkého tresku a radšej sa tu odvtedy neukázal. Obrovské sily, ktoré stvorili tento vesmír sa už utíšili a nastúpila druhá generácia hviezd. Tá prvá generácia skončila v obrovských explóziách supernov a hypernov. Zostali po nich iba obrovské zhluky mračien, prachu a plynov, ktoré obklopovali malé čierne diery uprostred. V jednom mieste približne v jednej tretine priemeru našej galaxie sa vytvorila mladá hviezda. Bola dosť veľká, asi tak trojnásobok veľkosti Slnka. Okolo nej obiehal jeden obrovský plynový obor. Obiehal v dostatočnej vzdialenosti, takže v jeho atmosfére mohli vzniknúť organické zlúčeniny. Nebolo ich veľa pretože jedna supernova nedokáže vytvoriť z vodíka toľko ťažších prvkov, ako uhlík a kyslík. Bolo ich však dosť na to aby vznikol metán, etán a zopár zložitejších zlúčenín. Miliónmi rokov sa vytvorili v atmosfére plynového obra zložitejšie organické zlúčeniny. Potom však nadišiel čas materskej hviezdy aby dokončila svoje dielo a vodík pretvorený na ťažšie prvky vyvrhla do okolitého vesmíru. Obrovský výbuch supernovy rozmetal nielen pôvodnú hviezdu, ale aj obiehajúceho plynového obra. Materiál, ktorý sa vytvoril v atmosfére planéty sa však nezničil. Rozletel sa do vesmíru, stuhol a stala sa z neho kolíska života. Samozrejme život to ešte nebol. Ale obsahoval všetko potrebné. Už chýbalo iba posledné. Teplo a tlak, ktorý by pretvoril organické zlúčeniny. Tieto dve veci však nenájdete vo voľnom vesmíre. Výbuchy okolitých supernov však urobili svoje. V oblasti dnešnej Slnečnej sústavy za zhromaždilo väčšie množstvo prachu, plynu a skál, ktoré obsahovali organické zlúčeniny s našej už neexistujúcej planéty. A neboli jediné. Okolité hviezdy sa tiež snažili v počte dodaných skál z organickými zlúčeninami do tohto kúta galaxie. Bolo to asi pred šiestimi miliardami rokov. Vo vnútri tohto oblaku sa začala zhusťovať hmota a oblak začal rotovať čoraz rýchlejšie. Onedlho sa v strede zapálila nová hviezda. Menšia ako tá prvá. Znamenalo to, že jej život bude o poznanie dlhší. Asi desať miliárd rokov. Veľmi dlhý čas aj pre vesmír, ktorý ešte nemal ani päť miliárd rokov. Hviezda začala žiariť a vďaka slnečnému vetru vyfúkla veľa materiálu preč od seba. Zostalo ho stále dosť na to aby vznikli planéty. Bližšie k stredu vznikli planéty s kamenným jadrom a ďalej plynový obri. Za nimi zostalo len obrovské množstvo skál a malých planétok. V tej bola naša sústava veľmi rušným miestom. Najmä čo sa týka vesmírnej dopravy. A povedzme si pravdu, bola to jedná veľká búračka za druhou. Tu vznikli aj tri planéty, ktoré boli niečím výnimočné. Mali atmosféru a mali pevný povrch. Atmosféra obsahovala organické zlúčeniny a povrch planét niektoré dôležité prvky. Po ochladení sa pridala aj voda. Teplo, tlak, voda a kopec materiálu z ktorého sa dá zložiť život. A jedného veľmi škaredého dňa, keď pršalo, blýskalo sa a hromy duneli, vznikli bohovia. Na všetkých troch planétach približne v rovnaký čas. Najprv boli malí a zo začiatku aj trocha pomalí. Ale patril im celý svet a rýchlo ho zaplavili. Mohli urobiť všetko čo sa im zachcelo. Vedeli medzi sebou komunikovať a mali obrovskú mentálnu energiu. Dokázali hýbať celými planétkami. Na Venuši vznikla horúca rasa, ktorá sa veľmi rýchlo vyvíjala. Chcela zachrániť svoju planétu pred tým aby Slnko rozvarila jeho oceány. Bohužiaľ však nedokázala zastaviť spomaľujúcu rotáciu svojej planéty a tá nakoniec vyschla. Na Marse mali opačný problém. Aby nezmrzli. Malá planéta rýchlo strácala svoje teplo. Ich pokus o záchranu tkvel v tom, že na svoju planétu zhodia malú planétku, aby zväčšili hmotnosť svojej planéty. Ich prvý pokus nevyšiel a skončil sa rozbitím planétky pod vplyvom vnútorných síl, ako bohovia pôsobili na planétku. Dnes sa táto oblasť nazýva pásom asteroidov. Ich planéta zamŕzala. Samozrejme snažili sa nahradiť veľkú planétku malými. Zistili však, že tadiaľto cesta nepôjde. Rozhodli sa preto sústrediť silu na planétku za dráhou najmenšieho plynového obra Neptúna. Podarilo sa im zmeniť dráhu jednej z nich. Bola ale tak ďaleko, že nevedeli ani jej veľkosť. O to väčšie bolo ich zdesenie, keď zistili, že je tak veľká ako ich samotná planéta. Mohli sa rozhodnúť čo urobia. Buď nechajú zničiť svoju vlastnú planétu, alebo sa planétky zbavia. V tej dobe sa na Zemi formovala mierumilovná rasa bohov. Bolí pomalý, ale malý veľkú výdrž. Ale čo bolo najhoršie, mali veľkú mentálnu silu. Rozhodnutie marťanských bohov však bolo veľmi neľútostné. Takúto konkurenciu si nemôžeme v našej sústave dovoliť a cieľ dráhy planétky bol jasný. Marťanskí bohovia boli taký zaslepený túžbou zničiť život na Zemi, že zabudli na to aká je ich planéta už chladná. Svoju úlohu však doviedli do konca. Aj keď sami pritom zamrzli. Bohovia na Zemi vedeli, že je zle. Letiaca planétka sa už nedala zastaviť. Mohli si však určiť miesto dopadu. Zišla sa veľká rada bohov. Mali zistiť aká je šanca na prežitie. Výsledok bol však zdrvujúci. Nemali šancu. V momente absolútneho zúfalstva skúsili nemožné. Na opačnej strane planéty, než mala dopadnúť planétka, dali schránku. Mala vydržať náraz planétky a potom sa po veľmi dlhom čase znova otvoriť. Nazvali ju pandorina skrinka. Sami nemohli nijako taký dlhý čas prežiť. Dokázali však vytvoriť akýsi program, ktorý by ich dokázal znova vytvoriť. Náraz bol strašný. Nikto neprežil. Na veľmi dlhú dobu v našej slnečnej sústave život zanikol. Tak umreli Bohovia. A jedného krásneho dňa sa pandorina skrinka otvorila a vznikol život. Ale ako to už chodí. Nebol by to program, keby neurobil chybu. Tak nevznikli bohovia, ale akési malé čudo. Malé a pomalé. Síce fungovalo, ale nebolo to ono. Pandorina skrinka skúsila napraviť situáciu a skúsila to znova. Znova neuspela. Vzniklo ešte menšie čudo, ktoré bolo, ale naopak veľmi živé. Pandorina skrinka už nemala dosť energie na ďalší pokus. Obidve čudá boli voči sebe navzájom silne jedovaté. Viedli proti sebe dlhú vojnu o nadavládu nad týmto svetom, ale nikto z nich nevyhral. V jednom súboji na život a na smrť sa stretli nezmieriteľný súperi. Každý z nich mal za sebou veľa víťazstiev. Vždy bojovali až do konca svojich síl. Ich súboj trval dlho a ani jeden sa zjavne nechystal umrieť. V poslednom záchvevu boja sa na seba vrhli a stalo sa niečo zvláštne. Obidvaja čakali, že umrú, ale nestalo sa tak. Menší zistil, že vnútro jeho nepriateľa, do ktorého sa dostal, nie je pre neho nebezpečné a väčší zistil, že má zrazu veľa energie. Ten menší ju pre neho doslova vyrábal. Tak sa stali vernými spojencami a spolu vyhrali vojnu o to, kto ovládne novú Zem. Na oblohe svietil Mesiac, ktorý vznikol po dopade planétky a nikto si už nikdy nespomenul na Bohov.