Hlas osudu
Ten hlas. Ach, ten hlas. Už sa to nedá vydržať. Približuje sa každým dňom. Už to viac nevydržím. Musím ukončiť túto hrôzu. Nenapadá mi nič iné, než zbraňou nadobro oslobodiť moje vedomie z tejto pozemskej schránky, aby som unikol jej hlasu.
Ten hlas. Ach, ten hlas. Už sa to nedá vydržať. Približuje sa každým dňom. Už to viac nevydržím. Musím ukončiť túto hrôzu. Nenapadá mi nič iné, než zbraňou nadobro oslobodiť moje vedomie z tejto pozemskej schránky, aby som unikol jej hlasu.
Ty, ktorý čítaš tieto moje posledné riadky, zrejme netušíš o čom hovorím. Ty ten hlas nepočuješ. Ja ho však počujem až príliš dobre. Ak ho však započuješ, ponáhľaj sa, pokús sa to zastaviť skôr, než skončíš ako ja. Pokiaľ chceš vedieť, ako toto moje utrpenie začalo, čítaj ďalej. Ak sa na to necítiš, radšej tieto riadky prenechaj niekomu inému alebo ich znič. Nesnaž sa však zničiť zdroj hlasu, to nie je možné.
***
Všetko to začalo pred viac než rokom. Prisťahoval som sa do malej horskej dediny. Vďaka mojej práci programátora som si mohol dovoliť odísť z mesta tak, ako som vždy chcel a nájsť si nejaký malý domček, kde by som si pokojne žil svoj život bez stoviek zvedavých pohľadov. Odkedy som si schopný pamätať, bol som samotár. Prispôsobil som si k tomu aj prácu a pre moje šťastie táto firma umožňovala pracovať z domu, čo mi nesmierne vyhovovalo. Našiel som si menší domček s veľkou záhradou na konci jednej dediny v horách. Postupne som sa zabýval a začal pracovať. S ľudmi som sa veľmi nestretával. Vždy sa mi zdali takí odťažití a mne to aj vyhovovalo. Občas som sa stretol so susedom, s ktorým som sa zo začiatku iba rýchlo pozdravil a každý šiel vlastnou cestou. Postupom času sme si však na seba zvykli a naše pozdravy sa menili zo strohých pár slov na družnejšie rozhovory.
Zvyšní ľudia v obci boli buď starší, dôchodcovia alebo malé deti, ešte si neuvedomujúce nebezpečenstvo, ktoré im v miestnych lesoch hrozí. Ja som bol v tejto obci ako tie malé deti, šťastne nevedomý a bez strachu z možného rizika. Neuvedomoval som si ho, pretože som o ňom nemal sebemenšie tušenie.
Jedného dňa som sa začal zaujímať o históriu obce. Keďže sused bol jediný, s kým som si prehodil viac, než iba strohé pozdravy alebo obligátne rozhovory o počasí, nezostávalo mi nič iné, iba sa opýtať jeho. Keďže to bol pán v strednom veku, vedel mi povedať nejaké informácie. Hovoril o legendách týkajúcich sa vzniku obce. O tom, ako sa tu v minulosti našlo zlato v okolitých horách. Ako sa sem nahrnuli baníci s vidinou rýchleho zbohatnutia. Rozprával mi o legende, podľa ktorej našiel jeden z baníkov obrovskú rudnú žilu, ktorá mu priniesla ohromné bohatstvo. Tak sa však bál, že by mu niekto tento poklad ukradol, že si okolo vstupu do bane postavil malú pevnosť. Postupne bohatol a čím bol bohatší, tým rýchlejšie unikala príčetnosť z jeho hlavy. Povrávalo sa, že každý, kto sa pokúsil dostať do jeho bane a niečo mu ukradnúť, navždy zmizol. Kolovali legendy, že ich ten blázon zavrel do bane, v ktorej preňho museli ťažiť zlato. Keď začal pociťovať blízkosť smrti, prestal sa objavovať na verejnosti. Jedného dňa bolo za dedinou počuť obrovský výbuch. Všetci občania sa vydali hľadať jeho zdroj. Stretli sa pred miestom, kde predtým stála pevnosť. Teraz tam bol iba všadeprítomný prach a skaly. Po pevnosti nezostala ani stopa. Ľudia však nemali odvahu opäť začať kopať na mieste pôvodnej bane a po vyťažení ostatných žíl banská činnosť upadla, ostatné dediny zanikli a z tejto sa stala iba malá obec zabudnutá v horách.
Pamäť ľudí zabúdala, až kým sa tieto príbehy o bláznovi s kopou zlata a pevnosťou skoro úplne nevytratili. To sa však zmenilo s príchodom poslednej vojny. Stratégovia rozhodli o vybudovaní železničného spojenia cez túto obec ďalej na sever. Začali vymeriavať a trať smerovali priamo do hory, kde bola zlatá baňa. Niektorí starí a poverčiví občania ich od toho úmyslu chceli odradiť. Tvrdili, že je to nebezpečné a že v tej hore sídli zlo. Nikto im nevenoval pozornosť. Mnohým starším bolo podozrivé, ako je možné, že sa prekopali celou horou a pritom nenarazili ani na jednu bláznovu banskú chodbu. Mnohí si mysleli, že sa proste časom zavalili. Vojna však skončila skôr ako sa dostavala trať a nikto už nemal záujem o jej dokončenie. Na tunel sa začalo postupne zabúdať ale občas sa stávalo, že k ústiu zablúdil turista alebo niekto, kto sa vybral na huby. Z tunela bolo podľa ich slov možné mnohokrát počuť zvuky podobné úderom krompáčov. Niekoľkokrát sa aj stalo, že niekto vošiel do toho tunela, ale nikdy sa už nedostal späť. Mnohokrát toto miesto vyšetrovala polícia, ale nikdy sa na nič neprišlo. Nikto z obce tomu nechcel veriť, ale obyvateľom neostávalo nič iné, iba tieto obavy neriešiť.
Zo začiatku som tie príbehy pokladal za dedinské žvásty, ale potom som si postupne začal uvedomovať, že pocit, ktorý ma doviedol bývať do tejto obce silnel ešte viac vždy, keď som sa vydal smerom k tomu tunelu, aj keď som nevedel, že tam je. Po tom, čo som si vypočul susedovo rozprávanie, som sa rozhodol, že to miesto preskúmam. Pripravil som si baterku, pevnú obuv, nejaké zásoby jedla a vody, keby som sa tam zdržal a hneď na druhý deň ráno som sa vydal na cestu. Keby som vedel, čo ma tam bude čakať a aké dôsledky to bude mať, tiež by som sa vydal na cestu ale opačným smerom, nechal by som tu dom so všetkým a už nikdy ani nepomyslel na to, že táto obec existuje.
Čím som bol bližšie k vchodu do tunela, tým viac silnel ten pocit, ktorý ma k nemu lákal. Predieral som sa krovinami a hustým porastom. Každým krokom, ktorý som urobil s úmyslom, dostať sa k tunelu, moje odhodlanie silnelo, no spolu s ním silnel aj hlas. Hlas v mojej hlave, ktorý hovoril, aby som sa vrátil. Hlas, ktorý sa ma snažil od tohto dobrodružstva odradiť. Bohužial, ja blázon som ho ignoroval. Mal však pravdu. Mal som utekať. Sadnúť do auta a nehľadiac na rýchlosť, unikať pred tým miestom.
Pred vstupom do tunela bolo vysadené malínčie, aby zakrývalo aj najmenší náznak existencie ľudskej stavby. Mňa to ale nezastavilo. Presekal som sa ním a vstúpil do tunela. Zapol som baterku. Tunel bol zvnútra obložený kameňom a príliš dlhý na to, aby bolo vidieť svetlo na konci.
Pokračoval som postupne hlbšie a hlbšie ťahaný neodbitným pocitom skúmať. Stredom tunela tiekol malý potôčik a zo stropu už začínali rásť kvaple. Mal som pocit, že každý môj krok sledujú desiatky očí. Už aj pocit, ktorý ma sem lákal začal vyprchávať a mňa sa začínal zmocňovať strach. Hovoril som si, či mám pokračovať alebo sa vrátiť. Každým ďalším krokom som sa chcel vrátiť viac a viac. Keď som bol rozhodnutý otočiť sa, uvidel som na konci tunela záblesk svetla. Potešil som sa a plnou rýchlosťou som sa tam rozbehol. Bolo to malé údolie obohnané strmými svahmi. V strede sa nachádzal menší pahorok. Vyliezol som naň. Neboli tu žiadne vysoké stromy ani väčšie kríky a podobalo sa to stepi alebo nejakej arktickej tundre, chýbal tu iba sneh. Pocit chladu, ktorý preniká do každej časti vášho tela tu však bol všadeprítomný. Bolo tam ticho. Mrazivé ticho, ktoré ešte viac podporovalo zvláštny pocit. Nebolo počuť nič. Bol som tam len ja a to ticho.
Údolie bolo kruhové so strmými útesmi. Okamžite som vedel, čo je to za miesto - kaldera po sopke. Preto tu asi boli tie zásoby zlata. Okrem tunela, ktorým som prišiel, tu bola ešte jedna diera v útese. Pozrel som sa na hodinky a usúdil som, že mám dosť času na to, aby som sa stihol pozrieť aj na tú dieru a v prípade, že nikam nepovedie, vrátil by som sa cez tunel. Pri vchode do diery som si na stenách všimol rôzne fľaky, čiary a tvary. Boli červenej farby a to ma začalo desiť ešte viac. Čo keď to bola krv obetí? Tie nevinné duše, ktoré sem zablúdili a boli zmasakrované, možno z posledných síl zanechali stopy pre tých, ktorí ich budú hľadať alebo nasledovať. Zahladeľ som sa na ne. Nerozumel som tým znakom. Snažil som sa potlačiť desivé myšlienky a pokračovať. Zvláštny hlas v mojej hlave ma poháňal vpred. Bol tichý, ale o to naliehavejší. Zapol som baterku a zasvietil dovnútra. Bola to dlhá chodba, ktorá sa stáčala jemne doprava. Postupoval som do hĺbky a všímal si na stenách rôzne stopy. Značky vyzerali ako keby znamenali niečo dôležité. Prezeral som si ich a niečo vo mne mi napovedalo, aby som sa ich snažil čo najviac zapamätať.
Po pár desiatkach metrov sa chodba začala prudko zatáčať a ja som začal počuť údery krompáčov. Sused mal pravdu. Nechápal som, čo to môže byť. Zatočil som a uvidel niečo ohromné. Vyzeralo to ako obrovský podzemný svet. Po stenách rástli zvláštne rastliny, ktoré v tme vyžarovali strašidelné modré svetlo. Osvetľovali ním celé priestory a v pozadí dosahovali veľkosť stromov. Vnútorný hlas, ktorý má väčšina z nás, priam reval v mojej hlave, aby som utekal, čo mi nohy stačia, ale ani som si neuvedomil, že k tomu kričiacemu hlasu sa pridal aj druhý. Tento hlas bol oveľa tichší, pokojnejší, ale o to naliehavejší a práve on ma viedol ďalej.
Prešiel ešte pár krokov a v tom som to uvidel. Zlatá stupňovitá pyramída sa čnela na druhom konci. Na vrchol viedlo schodisko lemované postavami, ktoré znázorňovali drakov, vojakov a rôzne príšery. Na jej vrchole stál trón. To čo mi do srdca vnieslo strach bolo, že ten trón nebol prázdny. Niekto tam nehybne sedel odetý v zlate. Maska, koruna a zbroj – všetko bolo zo zlata. Miesto rúk mal neznámy iba kosti. Bola to mŕtvola v zlatom obleku, sediaca na zlatom tróne umiestnenom na vrchole zlatej pyramídy. To už som prestal poslúchať ten tichý naliehavý hlas, aby som sa priblížil a rozhodol som sa, že sa vrátim, kým sa to ešte dá.
Hlas, ktorý ma hnal na prieskum sa rozzúril. Už ma nenabádal. Prikazoval, aby som pokračoval ďalej, aby som prišiel až k úpätiu zlatej pyramídy. Aby som po jej zlatých schodoch vystúpil až na vrchol a poklonil sa vladárovi tohto zlatého panstva. Rozprával na mňa rečou mne známou, ale čím bol zúrivejší, tým viac sa do jeho slov prikrádali archaické slová. Hlas bol pôvodne mužský, ale čím bol rozčúlenejší, tým viac sa menil na ženský. Prestal som uvažovať nad všetkým a chcel som sa dostať čo najrýchlejšie preč. Snažil som sa čo najrýchlejšie prechádzať tou temnotou. Zdalo sa, že jaskyňa ma chce spomaľovať a zvuk udierania krompáčov v mojej hlave silnel každým krokom. Už sa to skoro nedalo vydržať, keď som zazrel svetlo. Pridal som do kroku. Zvuk silnel. Mal som pocit, že sa mi prebíja do hlavy. Hrozne to bolelo. Zakopával som o skaly na zemi. Udieral sa do stien, ako som sa snažil utekať čo najrýchlejšie. Nebral som na to ohľad. Vedel som, že ak zastanem, tak sa už odtiaľ nedostanem. Keď som sa dostal na slnečné svetlo, zvuk ako kúzlom prestal, bolesť sa stratila. Zťažka som sa dostal k najbližšej skale, na ktorú som si sadol. Začali sa dostavovať následky toľkých nárazov. Celé telo ma bolelo, ale žil som. Chcel som byť čo najskôr doma. Aj keď z odporom, vyrazil som skrz tunel späť. Nevedel som, či sa mi cez neho podarí prejsť, na výber som však nemal. Nemal som odvahu tu zostať cez noc. Vnútorný hlas mi hovoril, že východu slnka by som sa už nedožil a ja som mu veril.
Počas prechodu tunelom som stále počul údery krompáčov, no boli menej naliehavé. Rástol však pocit, že ma pozorujú desiatky, priam až stovky očí. Keď som vyšiel do lesa, začínalo sa zmrákať. Postupoval som pomaly. Svaly ma prestávali počúvať, ale snažil som sa nezastaviť. Neviem ako som sa dostal domov a do postele. Moje telo bolo tak vyčerpané a zničené bolesťou. Zaspal som. Prešlo niekoľko dní a ja som na tento zážitok začal aj postupne zabúdať. Začala sa mi kopiť práca a dostával som sa opäť do svojej rutiny. Rany sa mi postupne liečili a myšlienky na zlatú pyramídu sa začali zahaľovať do hmly. Došiel som k názoru, že moja hlava si zo mňa robí srandu a iba som sa priotrávil sopečnými plynmi, ktoré ešte v dutinách vyhasnutej sopky mohli byť. Možno preto miestni odrádzajú ľudí od toho, aby tam chodili. Snažia sa im zabrániť v tom, aby sa otrávili a následne tam zomreli v halucináciách o zlatej pyramíde a kráľovi podzemia. Možno to bol iba veľky kvapeľ, ktorý sa svojím tvarom podobá na pyramídu a na jeho vrchole vyrastá menší, ktorý pri omámení plynom vyzerá ako trón. Veď už v antike sa využívali plyny zo sopúchov a puklín k navodzovaniu vešteckých stavov.
***
Mesiac po tomto zážitku prišla obrovská búrka. Blesky ožarovali oblohu. Nevedel som sa veľmi sústrediť na prácu, preto som sa rozhodol, že si idem ľahnúť. Noc bola hrozná. Spánok sa mi vyhýbal aj pri mojej najväčšej snahe zaspať. Po polnoci to prišlo. Zvláštny zvuk akoby klopanie na okno. Povedal som si, že to budú zrejme krúpy, ale klopanie neprestávalo, bolo pravidelné a aj keď už blesky ustali, klopanie zostávalo. Klop, klop. Prestávka. Klop, klop, klop. Prestávka. Najprv to bolo na jednom okne, ale postupne prechádzalo aj k ostatným. Stupňovalo sa. Zrazu však ustalo. Ticho bolo hlasnejšie než ten najhlasnejší zvuk aký som kedy počul. Strach mnou prechádzal a zarýval sa mi až do kostí. V tom som počul niekoľko úderov na dvere. Začal som sa triasť. Zaklopanie prišlo znovu a znovu. Postupne sa zmenilo na búchanie. Nakoniec som sa odhodlal a zamieril ku dverám. S chvejúcou sa rukou som sa dotkol kľučky a pomaly ju stlačil. Dvere sa s vŕzgotom otvorili a za nimi stál človek celý v čiernom. Bol som vystrašený. On však bez vyzvania vstúpil do vnútra. Celý som sa chvel. Jeho ťažké topánky s rachotom dopadali na drevenú podlahu. Blížil sa viac a viac. Strach vo mne sa stupňoval. Mal som pocit, že zase počujem to klopanie. Neznámy si postupne dal dole čiernu kapucňu, ktorá mu halila hlavu. Čakal som, že toto sú moje posledné chvíle na tomto svete. Zdvihol som pohľad v očakávaní bielej lebky s prázdnymi očnými jamkami.
Upokojil som sa. Bol to sused. Prišiel sa opýtať, či som po tej búrke v poriadku, pretože jemu silný vietor zobral pár škridlí zo strechy. Opýtal som sa ho s malou nádejou, či padali aj krúpy. On sa iba zasmial a odpovedal mi: „Našťastie nie susedko. Bolo by hrozné prísť okrem škridlí aj o úrodu. A čo sa tak trasiete?“
Povedal som mu, že som mal pocit, ako keby som počul zvuk klopania na okná. Myslel som si, že to sú krúpy. Sused sa na mňa iba zvláštne pozrel, ešte sme prehodili pár slov až som sa nakoniec odhodlal a spýtal sa ho, či nevie o nejakých ľuďoch, ktorí by sa počas výstavby tunela stratili. On chvíľu rozmýšľal a povedal, že sa mu niečo marí, ale ak to chcem vedieť naisto, mal by som zájsť do archívu v meste. Vraj tam majú špeciálne oddelenie iba pre túto obec, kde by som sa možno dozvedel viac. Na to sme sa rozlúčili. Tú noc som už nezaspal a iba som rozmýšľaľ nad tým, či to, čo som videl, boli iba moje preludy.
Hneď ráno som sa vydal do mesta, aby som preskúmal všetky materiály v archíve. Knihovníčka ma zaviedla do oddelenej časti, kde sa nachádzalo niekoľko políc plných dokumentov. Ja som sa usadil k maléhu stolu, ktorý v temnej miestnosti osvetľovala iba stará elektrická lampa. Prechádzal som desiatky strán dokumentov. V niektorých riadkoch som sa dočítal o povestiach ohľadne bláznovho zlatého dolu. Malo sa jednať o nejakého vyslúžilého vojaka, ktorý bojoval v mnohých vojnách ako žoldnier. Bolo o ňom známe, že miloval zlato. Vytrhával mŕtvym nepriateľom zlaté zuby a okrádal ich o šperky a mince. Nikdy nemal dosť, čím toho mal viac, tým viac chcel. Bojoval o to zúrivejšie. Podľa informácií, ktoré som sa dozvedel, ku koncu už bojoval zadarmo, iba za to, čo si dokáže ukoristiť. Zaslúžil si prezývku „Zlatá smrť“ alebo „Zlatý ničiteľ“. Z týchto riadkov som pochopil, kto sedel na tom tróne. Bol to Zlatá smrť.
Ďalej som sa dozvedel, že počas začatku stavby tunela v ňom odmietali pracovať obyvatelia z okolitých obcí, a preto armáda musela doniesť baníkov zo vzdialených oblastí. Počas prác sa udialo niekoľko zvláštnych až nevysvetliteľných vecí. Stratilo sa tam niekoľko vojakov a mnoho baníkov. Keď sa prekopali na druhú stranu, do oblasti kaldery, vojna skončila a armáda sa rozhodla tunel dokončiť, zabezpečiť, ale ďalej už nepokračovať. Bol som tak začítaný, že som si ani neuvedomil ako plynie čas a z bádania ma vytrhla až správkyňa archívu so slovami, že za desať minút budú zatvárať a mal by som už ísť. Zbalil som si všetky veci a vydal som sa na cestu domov.
Noc vyzerala, že bude bezmesačná. Po dnešku som bol vyčerpaný a dúfal som, že sa v kľude vyspím. Zaspal som rýchlo ale to, čo som vo sne videl bolo hrôzostrašné. Znovu som sa ocitol v tej jaskyni. Sledoval som trón a Zlatú smrť. Dotkol sa svojej zlatej masky a zložil si ju. Ukrývala sa pod ňou tvár starca. Biela brada a fúzy, pod ktorými sa schovávali ústa plné zlatých zubov. Tvár mal pokrytú stareckými škvrnami a husté obočie mu zakrývalo malé diabolské oči. Pohľad z tých očí ma prepaľoval cez tie moje až do mojej duše. Cítil som, ako si ma premeriava od hora dole a niečo hľadá. Hľadal niečo v mojej duši a v momente, keď to našiel sa usmial. Keď som uvidel ten úsmev, pocítil som závan smrti. Pochopil som, čo hľadal v mojej duši. Hľadal tú povestnú túžbu po zlate. Chvíľu mu to trvalo, pretože nikdy som nebol materialisticky založený, ale i tak to napokon našiel. Tú kvapôčku v oceáne. Následne sa postavil a pomalým krokom smeroval ku mne. S každým krokom, o ktorý sa ku mne priblížil, bola hrôza, ktorá sa ma zmocňovala väčšia a väčšia. Keď sa dostal až úplne ku mne, zapozeral sa mi z blízka do očí a následne vyslovil niekoľko slov: „Zlato. Túžiš po mojom zlate. Dostaneš ho koľko len chceš. Duše potrebujú potravu. Tvoje telo je tou potravou.“ Po týchto slovách sa iba zasmial a luskol prstami. Na to som sa zobudil.
Ďalšia noc bola podobná, znovu som bol v tej jaskyni. Okrem mňa a Zlatej smrti tam boli aj iní ľudia. Všetci boli špinaví a s náradím v rukách prikovaní ku skale ťažili zlato zo stien. V strede na všetko dával pozor on. Sám Zlatá smrť. Videl som úbohé duše ako sú odsúdené pracovať pre tohto blázna. Pochopil som to. Boli to ľudia, ktorí sa sem náhodou alebo za vidinou zbohatnutia vydali a už sa nedokázali vrátiť. Mne sa to zrejme podarilo tesne pred tým, než som sa stal jeho ďalšou obeťou. On sa náhle objavil vedľa mňa a povedal: „Áno, máš pravdu. Bol si silnejší než oni. Nestihol som nad tebou prevziať moc, ale ja sa nebojím. Ja mám dosť času. Ty sa sem raz vrátiš. Ten hlas. To nutkanie ťa k tomu donúti a keď sem prídeš, staneš sa mojím. Budeš tu na večnosť prikovaný a ťažiť pre mňa zlato. Budem ťa očakávať s radosťou. Tvoj osud je navždy spojený s týmto miestom.“
Po tom, čo som sa prebral, som sa zbalil, zobral si iba to najnutnejšie a vydal sa na cestu. Rozlúčil som sa so susedom, s jediným človekom v obci, s ktorým som sa lepšie poznal a doslova som utiekol z obce.
Snažil som sa dostať čo najďalej od toho miesta. Dúfal som, že čím ďalej budem, tým to bude lepšie. No mýlil som sa. Každú noc sa mi objavoval v snoch. Ukazoval mi svoju ríšu. Žasol nad tým, aký som odolný. Rozprával mi o tom, ako sa prebúral do tej jaskyne a našiel pradávnu zlatú pyramídu. Priznal, že túžba po zlate ho spaľovala, ale pri svojom pohybe po svete za čias vojen spoznal aj iné veci. Zoznámil sa s mágiou a okultizmom. Dozvedel sa o tomto mieste, kde mal v staroveku sídliť kult nejakej bohyne večnosti. Pri hľadaní zlata začal nachádzať stopy po tomto kulte. Objavil chrám a pyramídu so sochou ženy a nápis v pradávnom jazyku. Roky sa ho snazil rozlúštiť a až jedného dňa prišiel na to, že keď prinesie obeť, zlepší sa jeho chápanie a prístup k bohyni. Priniesol teda zvieraciu obeť a čakal, čo sa stane. Krv sa po dopade na oltár začala škvariť až sa odparila.
Blázon pokračoval o tom, ako sa mu v noci zjavila bohyňa, ktorá mu odhalila kus svojich tajomstiev ale za ďalšie požadovala väčšie obete. Začal králikom, no potom to bol pes, koza či jeleň. Bohyňa sa stávala čím ďalej, tým viac spokojnou až sa jednej noci zjavila a povedala, že za tajomstvo večnosti požaduje najvyššiu obeť a to ľudskú krv. Zo začiatku protestoval, že zabíjanie vo vojne je iné než iba tak obetovať niekoho. No lákanie večnosti bolo silnejšie. O niekoľko dní prichytil pár zlodejov, ktorí chceli získať jeho zlato. Oboch ich obetoval na oltári bohyne. Ona bola nadmieru spokojná a za odmenu mu prezradila znalosti potrebné pre dosiahnutie večnosti. Úmev, ktorý sa objavil na jeho tvári bol strašidelný. Počas bláznovho rozprávania som mal pocit, akoby niečo vnikalo do môjho tela. Skúmalo ma to zvonku aj zvnútra. Prechádzalo každou bunkou môjho tela. Nebol to Zlatá smrť, ale čosi oveľa horšie.
***
Jedného dňa, zhruba tri mesiace po odjazde, keď som sa prechádzal mestom úplne zúfalý, som stretol mladú slečnu. Mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov. Zastavila ma a spýtala sa, či nechcem vyveštiť. Usmial som sa a povedal, že nemám peniaze. Videl som, ako sa ma zľakla ale vzápätí dodala, že to pre mňa urobí zadarmo, pretože som ju zaujal. Dokonca bola natoľko dobrosrdečná, že ma pozvala k sebe a ponúkla mi aj občerstvenie. Posadila ma k špeciálnemu stolčeku, ktorý mala na vykladanie karát a začala. Sledoval som jej ruky ako miešajú karty a následne ich vykladajú. Jej oči blúdili po vyložených kartách. Bolo vidieť hrôzu, ktorá ich napĺňala. Potom sa mi zapozerala do oči a zosmutnela: „Väčšinou hovorím ľuďom to, čo chcú počuť. Karty vedia odhaliť veľa, keď človek vie ako ich použiť. No vám nemôžem dávať nádej na záchranu. To čo vás zasiahlo je staršie, než náš rod. Bolo to tu skôr, než prvý človek začal kresliť po stenách a bude to tu, aj keď už žiadni ľudia na tejto planéte nebudú. Vzniklo to príliš dávno. Je mi vás ľúto.“
Fascinovane som sa na ňu pozeral. Prvýkrát som niečo také počul. Tušila, že niečo nie je v poriadku a opýtala sa ma, či mám kde prenocovať. V tom meste som sa nemienil nejako zdržať, ale pokýval som hlavou. Usmiala sa šibalsky a punúkla mi, aby som ostal u nej.
Prijal som jej ponuku. Opýtala sa ma, či si dám víno. Odmietol som. Pijem už iba absint. Jediná vec, ktorá má ešte na mňa nejaký vplyv, aj to zanedbateľmý. Naštastie slečna bola dobre zásobená aj takýmito výnimočnými elixírmi na opantanie mysle. Vypil som celú fľašu za dobu, čo ona vypila fľašu vína. Rozprávali sme sa po celú tú dobu. Chcela vedieť, čo sa mi vlastne stalo. Vyrozprával som jej svoju skrátenú a hlavne významne opravenú históriu. Mnohé veci som vynechal. Bál som sa, že ich vyslovenie, može toto nevinné dievča priviesť do kostnatých pazúrov zlatého démona.
Ráno som sa prebudil prvý. Pripravil som raňajky, kým ona ešte spala. Počas ich prípravy som prechádzal po knihách, ktoré mala na policiach. Jedna ma zaujala. Otvoril som ju a v tom som to zbadal. Symboly. Rovnaké ako tie v jaskyni. Zavrel som knihu a prečítal názov „SUMER“. Odložil som ju naspäť do police a vrátil som sa ku stolu s raňajkami. Hodil som posledný pohľad na miesto kde spala veštica a vytratil som sa z bytu.
***
Mal som svoj ďalší cieľ. Musel som nájsť niekoho, kto by mi povedal význam tých rún v jaskyni. Sadol som si do parku a na mobile prechádzal stránky, fóra a všetko, čo mi napadlo, aby som našiel odborníka na tie znaky. Po pár hodinách hľadania som mal šťastie. V jednom meste nie príliš vzdialenom žil odborník, ktorý sa celý život zaoberal lúštením a prekladaním sumerských textov. Ten by mi možno vedel poradiť. Cestou som si však uvedomil jednu vec. Dnes sa neobjavil. Túto noc som spal bez prítomnosti Zlatej smrti. To, že tam nebol mi dovolilo si odpočinúť. Nechápal som prečo. Možno to spôsobila prítomnosť tej ženy. Cítil som, že nie je obyčajná. Avšak pocit, že ma niekto sleduje, zotrvával celú noc. Niekto sa prechádzal v mojej hlave, nazeral do mojich myšlienok, najtajnejších túžob. Mal som pocit, že sa tam tá vec prechádza ako v nejakom obchode. Brala moje myšlienky do rúk, obzerala si ich a vracala späť. Pocítil som, že to stvorenie je stále vo mne a naberá silu.
Cesta za odborníkom mi zabrala celý deň. Do mesta som sa dostal podvečer. Vedel som, že hľadať toho pána je už zbytočné, tak som si našiel menší penzión. Na moje prekvapenie tam mali dokonca malý bar. Po ubytovaní mierili moje kroky presne tam. Za maličkým barom s výčapom stálo mladé dievča, zrejme dcéra majiteľov. Nemohla mať viac ako osemnásť rokov. Sadol som si k baru a objednal si to najsilnejšie, čo tam majú. Bohužiaľ, nemali môj obľúbený absint.
Ako som tam sedel a čakal, kým mi donesie niečo zo skladu, uvedomil som si, že posledné dni trávim každý večer v bare. Bavím sa s čašníkmi a neznámymi. Nedokázal by som nadviazať rozhovor len tak. Nešiel by som iba tak do baru. Strávenie noci u neznámej by mi ani na myseľ neprišlo, nie to ešte, aby som na to nabral odvahu. Introvert zalezený vo svojej bubline, ktorý nechcel opustiť jej bezpečie zmizol.
Čašníčka priniesla zo skladu fľašu domácej pálenky. Bol som milo prekvapený, keď mi povedala, že je to šesťdesiatka. Ochutnal som ju a cítil som zahriatie. Neklamala. Pustil som sa s ňou do reči. Pýtal som sa jej, ako sa jej tu pracuje, viedli sme neviazané rozhovory. Keď sa vytratil aj posledný hosť, dievčina si naliala pohár vína a presunuli sme sa k stolu. Udivili ma aj jej znalosti. Nepredpokadal som, že dievča ako toto, dokáže bez problémov rozoberať problematiku rôznych programovacích jazykov, a dokonca svoje tvrdenia vedela zo začiatku aj výborne obhajovať. So stúpajúcim množstvom alkoholu, ktoré riedilo jej krv, sa stávali konverzačné témy jednoduchšími ale o to viac spontánnejšími. Nahla sa ku mne a pobozkala ma na líce. Následne si zložila hlavu na moje rameno a zaspala. Chvíľu som ešte bez hnutia sedel a užíval si jej prítomnosť. Potom som ju zobral do náručia a odniesol do jej izby. Počas rozhovoru mi našťastie prezradila, kde má izbu. Uložil som ju do postele a odišiel sa aj ja poriadne vyspať.
Túto noc už Zlatá smrť nezaháľala. Objavila sa hneď po tom, čo som upadol do ríše snov. Nad ním sa však niečo vznášalo. Niečo, čo som vtedy ešte nebol schopný pomenovať ale cítil som, že tam nie je sám. Neodolal som a položil som mu otázku, prečo sa včera neobjavil. On sa iba usmial a odpovedal: „Dôvody môžu byť rôzne. Možno to bolo ňou, možno tým, že som sa zachoval ľudsky. Možno som ti iba chcel dopriať odpočinok, aby si si uvedomil, aké zmeny v tebe prebiehajú. Ako tak hľadím do tvojej mysle, uvedomil si si to. Si odvážnejší, nepoznáš strach.“
Nemal som na výber, iba som mu prikývol, že má pravdu. Sadol som si na schodisko a pokračoval v rozhovore. Prvýkrát sa stalo, že som s ním viedol dialóg a neprebiehal iba monológ z jeho strany, ktorým sa ma snažil pripútať k sebe. Nabral som odvahu a chcel som položiť ďalšiu otázku, ale odpoveďou na ňu ma predbehol: „Je to jednoduché. Tých, ktorých tu vidíš, všetci chceli moje zlato. Keď uvideli pyramídu, rozbehli sa k nej. V momente kedy sa jej dotkli, stali sa mojimi. Ty si to neurobil. Teba neprepadla túžba po mojom zlate. Vďaka tomu dokážeš odolávať aspoň z časti môjmu lákaniu. Práve to ma udivuje a láka k teba tak, ako teba láka možnosť návratu, aj keď sa brániš. No vidím aj to semeno, ktoré klíči a mohutnie. Keď tebou prerastie, v ten moment už nedokážeš odolávať a vrátiš sa. Pokiaľ si myslíš, že ti ten vedec s niečím pomôže, mýliš sa.“
Iba som sa usmial a stroho odpovedal, že uvidíme, čo sa stane.
Zlatá smrť zmizla v hmle a začul som iný hlas. Tento patril žene: „Ty si si ma všimol. Zaujímavé. Si všímavejší a silnejší, než som si myslela.“ Hlas stíchol a viac sa neobjavil.
***
Ráno som vstal skoro a rýchlo sa naraňajkoval. Následne som sa vydal na lov odborníka. Celou cestou som myslel na tie slová, ktoré som počul po rozplynutí Zlatej smrti. Uvažoval som, kto by to mohol byť. Bola to tá istá vec ako tá, ktorú som cítil stáť za Zlatou smrťou, keď sa so mnou rozprával? Tá vec, ktorá do mňa prenikala?
Odborníka som našiel celkom rýchlo. Bol to asi sedemdesiatročný dedko, ktorý však na svoj vek absolútne nevyzeral. Trvalo mi, kým som ho presvedčil, aby mi pomohol, ale niekoľko bankovek mu jeho rozhodnutie dosť uľahčilo. Napísal som znaky, ktoré som si pamätal. Chvíľu na ne bez slova hľadel. Potom odišiel pre nejaké knihy a následne sa zahĺbil do hľadania. Zrazu zdvihol od kníh prekvapene oči: „Tie znaky patria k najstarším, aké som kedy videl. Časť sa dá preložiť, ale nebude to práve najpresnejší preklad. Pokiaľ máte záujem, príďte zajtra ráno.“ Iba som prikývol a pobral sa späť do penziónu.
Nasledujúcu noc Zlatá smrť nezaháľal a objavil sa. Bolo to však zvláštne. Nič mi nevravel, nič neukazoval, iba položil pár otázok a prechádzal moje spomienky.
Ráno sa opakovalo rovnako ako predchádzajúci deň. Raňajky a cesta za odborníkom. Ten už na mňa čakal. Bol celý bledý. Hneď ako som vstúpil, okažite zavrel dvere. Zahľadel sa mi do očí a povedal: „Akhenale.“
Nechápal som a po celom tele mi nabehla husia koža. Odborník sa na mňa zahľadel: „Počuli ste niekedy slovo Akhenale?“
Odpovedal som popravde, že neviem čo to slovo znamená. Iba sklopil hlavu a podal mi papierik, na ktorom bol preklad tých symbolov, ktoré som napísal. Preklad znel takto:
Ty, kto vstúpiš k Akhenale, zlato ťa pohltí a smrti sa nedočkáš.
Po prečítaní tej jednej vety mnou prešiel mrazivý pocit. Pochopil som, čo ma čaká a to bolo príšerné. Pán sa na mňa iba zahľadel a následne začal vysvetlovať: „Neviem, čo je to za meno. Nikdy som o tom stvorení nepočul. Neviem, kto alebo čo to je, ale nechcem s tým mať nič spoločné. Odpoveď na otázku ste dostali. Teraz, prosím, odíďte.“
Iba som skopil hlavu, zaplatil dohodnutú sumu a odišiel. Nasledujúcu noc sa znovu objavil. Pristúpil ku mne, ale skôr než mi stihol niečo povedať, položil som otázku: „Kto je Akhenale?“
Stuhol. Vyzeral, ako keby sa zmenil na sochu. Všetko znehybnelo. Z každej pukliny v skale začala prúdiť hmla. Všetko sa začalo rozplývať ako v sne. Vedel som, že snívam, ale stále to bolo zvláštne. Všetko mizlo. Zlatá smrť sa v hmle rozpúšťal. Mizol. Spolu s ním aj jeho prisluhovači. Zmizla aj zlatá pyramída. Dokonca začala miznúť samotná jaskyňa. Ja som stál iba v hmle. Zem pod nohami sa stratila. Nič som necítil.
Hmla sa predomnou začala rozťahovať a vytvorila tunel. Niekto sa ku mne blížil. Bola to žena. Jej postava bola zahalená v zlatom plášti. V momente, keď som začal rozlišovať jemnejšie detaily, zastavila: „Ty si odhalil moje meno. Ty, úbohý smrteľník. Ty frakheo-af-leap.“
Celý priestor sa chvel od jej hlasu. Mal som pocit, že mi roztrhá ušné bubienky. Najradšej by som unikol. Nebolo však kam. Rozhodol som sa. Začal som bežať od nej. Bežal som do hmly, ale moje nohy sa naprázdno hýbali v priestore. Pochopil som. Bezvládne som sa otočil a oddal sa osudu, ktorý sa voči mne blížil.
„Ty sa snažíš uniknúť pred svojím osudom, aké zábavné,“ zaznel jej hlas, „ale som potešená tým, že po dlhých vekoch znovu počujem svoje meno. Ani ten odpad, ktorého nazývaš Zlatá smrť, neodhalil moje meno.“
Pristúpila ku mne bližšie: „On poznal znaky, ktorými sa moje meno píše, vložila som mu do hlavy odkaz, ktorý si našiel napísaný na stenách svätine. Áno, bolo to napísané ľudskou krvou. Boli to obete, ktoré padli na môj oltár. Ten blázon si myslel, že získa moje požehnanie a moju moc, no to čo dokáže je iba to, čo mu ja umožním. Pohybom ruky ho môžem zmiesť z povrchu aj s jeho otrokmi. Uvoľniť ich duše, aby unikli do ríše smrti. Pýtaš sa kto vlastne som? Doprajem ti zadosťučinenia. Som pozostatok dávnej doby, démom stojaci za časom. Za väčnosťou času. Vaši bohovia či už abrahámovskí, indickí, bohovia kmeňov, bohovia antiky, staroveku, všetci vznikli v dobe, kedy som ja už bola zabudnutá a zaniknú v dobe, kedy ja budem ešte v plnej moci. Ja žijem z túžby. Každý aspoň trochu inteligentný druh má túžby a práve tie ma držia pri živote. Niektoré druhy majú zložité túžby ale vy, bezsrsté opice, vy frakheo-af-leap, ste jednoduchí. Stačí vám kus lesklého kovu a obetujete mu všetko.“
Bol som zmätený, prečo mi to všetko tá bytosť hovorí. Keby som tušil dôvod, bál by som sa o to viac.
„Pred vami tu boli iné civilizácie. Boli rozvinuté, inteligentné. Nedosiahli však váš stupeň až na jednu. Ostatné sa zasekli vo vývoji a skôr, než mohli urobiť ten veľký krok, ktorý sa vám podaril pred pár tisíckami rokov, zanikli. Nikdy sa ich druhy nedokázali rozšíriť tak ako vy. Nedokázali zabrať celú planétu. Rozplieniť sa ako mor. Podarilo sa to iba vám a jednému ďalšiemu druhu. Prvému z prvých. Oni urobili ten krok. Dokonca väčší než vy. Vďaka nim som vznikla aj ja, bytosť príliš mocná. Chceli mňa a mojich druhov odstrániť. Nepodarilo sa im to. Mnohých z nás zničili, ale niekoľkí sme prežili. Viac nepotrebuješ vedieť.“
Po týchto slovách som sa prebudil. Bola temná noc. Mohol som pohybovať iba očami. Pripomínalo mi to spánkovú paralýzu, ale toto bolo oveľa horšie. Cítil som to. Akhenale vnikala do môjho tela. Prenikala do každej mojej bunky. Obliekala si moje telo ako nejaký kostým. Zrazu som sa posadil. Nedokázal som nič ovládať. Žiaden sval okrem očí ma neposlúchal. Zaznel jej hlas v mojej hlave: „Som natoľko dobrosrdečná, aby som ti umožnila sledovať, čo sa bude diať.“
Postavil som sa a pristúpil k zrkadlu. Zrazu sa všetky moje svaly napli. Sledoval som, ako si tá bytosť prehliadala moje telo: „Už som sídlila aj v horších telách a škaredších bytostiach.“
Následne vykročila, mierila von z dverí a vyšli sme až na ulicu. Doslova vyšli, pretože sme boli dvaja - moje telo a jej duch. Prechádzali sme sa po meste a počul som vo svojej hlave jej slová. Obdivovala, aký pokrok sme uskutočnili. S východom slnka sa to stalo. Keď prvé paprsky slnka zasiahli moje telo. Stratila sa. Získal som znovu vládu nad svojím nahým telom v strede ulice. Zrútil som sa na zem. Pozbieral som sa a podarilo sa mi uniknúť skôr, než na miesto prišla polícia a zadržala ma. Tieňmi som sa dostal späť do izby. Obliekol som sa a rýchlo som sa z mesta vytratil.
Toto sa začalo opakovať každú noc. Akhenale si pobyty v mojom tele začínala užívať. Skúšala, čo všetko znesiem. Prestával som to psychicky zvládať. Noci strávené so Zlatou smrťou boli oproti tomuto príjemným odpočinkom. Začal som sa opíjať ešte viac. Experimentoval som s drogami. Po mesiaci takéhoto zaobchádzania to prišlo. Doteraz ma ovládala iba v noci. V ten deň však nastala zmena. Zrejme nabrala dostatok energie na to, aby ma dokázala ovládať po neobmedzenú dobu.
Začínalo svitať. Moje myšlienky sa už pripravovali na to, ako opäť ovládnem svoje telo. Vtom zaznel jej hlas: „Na to už zabudni. Teraz dokážeš ovládať svoje telo iba pokiaľ to ja budem chcieť. Už nepotrebujem odpočinok počas dňa. Mám dosť síl na to, aby som ťa dokázala ovládať po celú dobu. Si môj.“
Už som viac neovládal svoje telo, avšak došlo k ešte jednej zmene. Keď sa tak pripútala k môjmu telu, dokázal som niečo, čo zrejme neočakávala. Mohol som aj ja prechádzať jej spomienky.
Ako prvú som si prezrel spomienku, ktorá ma zaujímala najviac. Jej vznik. Spomienka bola stará, priam prastará a zabralo mi niekoľko dní, než som sa k nej nenápadne dostal.
„Nepríde ti divné, prechádzať moje spomienky bez toho, aby si chápal kontext?“ ozvala sa mi v hlave. Odpovedal som jej, že nie, keďže ona robila to isté. Cítil som ako sa usmiala.
„Si drzý. Vieš, že môžem tvoje vedomie jednou myšlienkou zničiť a toto telo zostane iba pre mňa. Už ťa tu nepotrebujem. Jediný dôvod, prečo si tu je ten, že ma fascinuje, že si dokázal odhaliť moje meno. Vynaložil si toľko úsilia, aby si dokázal pomenovať to zlo, čo ťa začínalo ovládať. Tvoja túžba dať mi meno bola ohromná. To je pre mňa fascinujúce u teba ako u frakheo-af-leap.“
Čo znamená frakheo-af-leap?
„Vo voľnom preklade by sa to dalo preložiť ako podradný odpad.“
Týmto pomenovaním som sa cítil dosť dotknutý ale nemohol som nič narobiť.
„Pokiaľ chceš, poviem ti môj príbeh. Celkom som si ťa obľúbila a nie si až tak zaostalý ako väčšina jedincov tohto druhu.“
Bol som natoľko zvedavý, že moju odpoveď už poznala skôr, než položila tú otázku. Tak som začal vnímať to, na čo myslela.
„Boli sme skupina zhruba štyristo ľudí, odpadlíkov. Spodina spoločnosti žijúca na okraji civilizácie. Boli sme tí, ktorí sa z dna pozerali na sklenené veže obložené zlatom a platinou. Tam, v najvyšších častiach si žili oni. Najrovnejší z rovných. Naši vládcovia. My sme síce žili na pokraji spoločnosti, no nič nám nechýbalo ku šťastiu. Viedli sme jednoduchý život zberačov. Naša civilizácia si žila v blahobyte. Jedného dňa však prišla zmena, ktorú nikto nečakal. Výbuch supervulkánu. Zomreli milióny. Spoločnosť si s následkami výbuchu poradila do niekoľkých dní. Po ňom však prišlo niečo horšie. Došlo k rozdeleniu spoločnosti. Ľudia v oblasti najviac zasiahnutej pohromou sa búrili, že neboli vopred informovaní, aby mohli utiecť. Naše prístroje vedeli o možnosti výbuchu týždne predtým, ale nikto nekonal. Možno aj konali, ale tak, aby to bolo pre nich výhodné. To však už teraz nie je podstatné. Hovorilo sa, že sa nekonalo. Nikto nevaroval tie milióny ľudí. Nikto sa nestaral o ich duše. A tak vznikla frakcia.“
Odmlčala sa, akoby čakala otázku. Bol som ticho, a tak pokračovala: „Bola to odbojová frakcia, ktorá, ako si si už domyslel, chcela zvrhnúť najrovnejších a stiahnuť všetku moc na seba a ľud. Áno, znie to socialisticky a áno, dopadlo by to rovnako ako vo vašej minulosti. Rozpútala sa vojna. Síce sme ju nepoznali už tisíce rokov, zbrane sme však mali. Vojna trvala roky. Zomierali nás tisíce. My a nám podobní nevstupovali do armády, pretože nás považovali za nehodných takejto pocty. My sme boli za to aj vďační. Jedného dňa sa to malo zmeniť. Venovali sme sa svojej bežnej práci ako každý deň. Zháňali sme si obživu, zbierali, čo sa dalo zjesť alebo nejako využiť, prípadne predať. Boli sme malá zomknutá komunita, kde každý každého poznal,“ pri týchto slovách som zacítil niečo ako smútok a žiaľ.
„Ráno sme sa vybrali do mesta, hľadať a zbierať. S mojimi bratmi a sestrami sme išli na overené miesto, kde sme vedeli, že získame niečo na zakúsnutie. Keď sme prechádzali cez ulicu, uvidela som to. Skupina vznášadiel sa k nám hnala obrovskou rýchlosťou. Boli sme zvyknutí, že pred nami ani nespomaľujú, ale tieto boli iné. Aj keď sme bežali, stále mierili na nás. Nemenili smer. Neuhýbali. Išli nás loviť. Nás, bezmocných, no podľa ich predstáv nehodných a bezcenných. Jedným pohybom nás spútali, hodili na vznášadlo ako kus mäsa a odniesli do sklenenej veže. Áno, do tej veže, na ktorú sme každý deň hladeli. Do veže najrovnejších. Počas letu mi niečo vpichli do krku. Stratila som vedomie. Netuším, ako dlho som nevnímala okolie, ale keď som sa prebrala, cítila som, že už to nie som ja. Bola som uzavretá v nádobe. Nádoba bola plná živného roztoku. Vdychovala som tú kvapalinu a pritom som sa vôbec netopila. Okolo mňa boli ďalšie nádoby. Desiatky, možno stovky. V nich boli moji kamaráti, príbuzní, známi. Do hlavy nám viedli zväzky káblov. Hadičkami do nás pumpovali rôzne látky. Vždy to bolelo. Ohromná bolesť vychádzala z miest, kde vnikali hadičky do môjho tela a šírila sa všetkými smermi. Veľakrát bola bolesť neznesiteľná natoľko, že som strácala vedomie. Takto to išlo deň za dňom, týždeň za týždňom. Postupne sa počet komôr zmenšoval. Odnášali tých, ktorí neprežili kruté experimenty.
Po mesiaci to všetko skončilo. Nás, ktorí sme to prežili, vytiahli z nádob. Prežila rovná stovka. Boli sme však iní. Naše telá sa zmenili. Náš mozog sa zmenil. Orgány už nie sú také ako predtým.
Prišiel k nám najrovnejší a nechal si nás nastúpiť. Prezeral si nás ako kusy mäsa v obchode. Po prehliadke predstúpil pred nás a vyslovil tie odporné slová. Slová o tom, ako sme sa stali vyvolenými. Novou tajnou zbraňou, ktorá má raz a navždy ukončiť túto vojnu. Zbraňou, ktorá prinesie mier a zničí všetkých nepriateľov. Boli sme experiment, ktorý vyšiel. Keby sme zomreli aj všetci, nikomu by sme nechýbali. Preto nepoužili vojakov.
Po jeho príhovore sme boli odvedení do horského tábora. Tam prebiehal výcvik. Bili nás za všetko. Nikdy sme si nemohli oddýchnuť. Objavovali sme naše schopnosti. Každý ich mal iné, ale všetci sme ich mali ohromné. Našou spoločnou vlastnosťou bola schopnosť regenerácie. Každé zranenie sa hojilo skoro okamžite. To využívali naši cvičitelia aby nás bili a mučili ešte viac. Objavovali sme schopnosti telekynézie, chopnosti manipulácie s priestorom, prenikania do živých aj neživých objektov, celotelovej transformácie.
Začali sme si uvedomovať našu moc. No našu silu si začali uvedomovať aj naši strážcovia. Už nás nebili. Začínali sa nás báť. Vedeli sme to. Dokázali sme vstúpiť do ich mysle. Dokázali sme tam preniknúť a zistiť aj ich najtajnejšie myšlienky a pocity. Oni to cítili. Vedeli, že to robíme. Vyslali pre pomoc. Chceli vedieť ako pokračovať. Báli sa, že sa proti nim vzbúrime. Mali sa prečo báť.
Niekoľko dní sme to ešte vydržali. Naberali energiu. Jedno ráno som na to prišla. Áno, ja. Vieš o tom, že všade okolo nás je energia v rôznych formách. Vy ako frakheo-af-leap ste sa naučili ovládať alebo skôr využívať iba pár z nich. Ja som prišla na to, že dokážeme čerpať energiu zovšadiaľ. Táto energia nás posilňovala ešte viac. Energia zo živých vecí bola najsilnejšia. Čím silnejší a vyvynutejší bol duch, tým viac energie sme dokázali získať. Na začiatok sme experimentovali so získavaním energie z pôdy a vody. Bolo to zaujímavé ale nepostačovalo nám to. Skúsili sme oheň. Ten dodával veľa energie. Až príliš veľa. Jeden z nás pri tom uhorel. Získal priveľa energie a sám sa vznietil.
Najbezpečnejšie a najlepšie bolo získavanie energie zo živých bytostí ako som už povedala. Naši učitelia si to po čase všimli. Vedeli sme o tom, poznali sme už každú ich myšlienku. Pri jednom takom čítaní sme zistili, že sa rozhodli. Sme experiment, ktorý sa vymkol spod kontroly. Musíme byť zničení. My sme sa však rozhodli inak. Po tom všetkom mučení. Po tých stratách, ktoré sme utrpeli na blízkych a priateľoch, sa nedáme. Nenecháme sa zničiť bez boja. Náš prvý úder smeroval proti našim učiteľom. Vysali sme ich. Cítila som, ako mi telom prechádzajú vlny novej energie. Čím viac som jej pohltila, tým viac som chcela. Bola to droga a teraz, keď ti o tom rozprávam znovu cítim hlad,“ usmiala sa.
***
Od rána prešlo niekoľko hodín. Akhenale donútila moje telo vstať. Išli sme do prírody. Do miest dostatočne vzdialených od ľudí. Cestou zobrala pár kusov starého železa. Prišli sme na lúku. V diaľke bolo vidieť stádo srniek. Akhenale iba vydýchla a pritom bolo počuť pár tichých slov: „Ako mi chýbal lov.“
Vytiahla kus hrdzavého železa. V priebehu pár sekúnd sa z kusu hrdzavého kovu stal lesklý oštep. Cítil som ako sa usmieva. V mysli mi to začala vysvetlovať: „Viem, že to považuješ za mágiu. To však nie je nič iné než kus vedy. Preusporiadanie atómov pomocou energie. Áno, viem meniť tvar vecí a nie, neviem premeniť čokoľvek na zlato.“
Žasol som, ale to čo nasledovalo bolo hrozné. Jedným pohybom hodila oštep a najblišieho jeleňa pribil k stromu, vedľa ktorého stál. Oštep mu preletel hlavou. Pomaly k nemu prikráčala. Ďalší kus kovu sa premenil na veľký nôž. Zarazila mu ho do hrude a jedným pohybom prerezala svaly, rebrá sa trieštili pod náporom noža. Strčila ruku do jeho hrude a vytrhla srdce. Privoňala k nemu. Bohužiaľ, aj ja som cítil ten pach. Znovu som cítil ako sa usmieva. Otvorila ústa, zaklonila hlavu a krv zo srdca si nechala pomaly tiecť do úst. Keď ich mala plné, s chuťou prehltla. Následne do srdca zahryzla. Prišlo mi zle. Nemohol som však nič robiť. Ona ovládala moje telo. Ja som iba mohol sledovať, ako si vychutnáva čerstvé, ešte teplé jelenie srdce.
V tom si všimla ako ju nejaký človek sleduje. Keď si neznámy uvedomil, že ho vidí, začal utekať.
„Ľudská krv. Ľudské srdce. Ako ich milujem,“ postavila sa. Zobrala ďalší kus kovu. Zmenil sa nejakú neznámu hádzaciu zbraň. Mala veľa rôzne zahnutých ostrí. Náprah. Hod. Zbraň neomylne mierila na cieľ. Zasiahla ho do hlavy. Preťala mu ju na polovicu. Vedel som, čo bude nasledovať. Pristúpila k svojej prvej ľudskej obeti za posledné tisíce rokov. Nožom s chirurgickou presnosťou otvorila hrudník. Bez problémov vylámala rebrá a otvorila ich ako škatuľku s dobrotami. Načiahla sa. Čakal som, že znovu vytrhne ako prvé srdce. Zmýlil som sa. Siahla po pečeni. Pohybom ruky ju vyrvala z tela. Sadla si k svojej obeti a hladiac na ňu postupne odtrhávala malé časti pečene a jedla ju. Ja som bol nútený sa na to pozerať. Bol to asi pätnásťročný chlapec. Po pečeni nasledovalo opäť srdce. Krv z neho tiekla po tvári, ktorá kedysi patrila mne. Ja som bol už iba svedkom činov bez možnosti do nich nejako zasahovať. Pripadal som si, ako keby som sledoval nejaký film.
Myslel som, že keď sa nabaží krvi, nechá ma na pokoji. Opäť som sa mýlil. Chcela ďalšiu krv. Nocou sme sa blížili ku skupine stanov v lese, kde zabila skupinku mladých ľudí. Nevedel som to vydržať. Takto to pokračovalo nasledujúce dni a dospelo až do dnešného dňa. Vzdávam to.
***
Tento boj vzdávam, ale moje telo nedostane. Moju dušu môže, ale moje telo nie, nebudem jej slúžiť na večnosť ako nádoba. Nezvládol by som to dlhšie. Zbavím sa tejto ťarchy a už nikdy neuvidím svetlo. Áno, som rozhodnutý. Už to musí skončiť. Nemám už viac síl. Týmito slovami ukončujem tento list. Prosím, neurob tú chybu ako ja, nikdy nehľadaj to, čo má byť zapovedané. Nikdy nevkroč tam, kde som bol ja, pokiaľ ešte chceš uzrieť svetlo sveta. Zbohom.
BUM
Nepomohlo to. Urobila zo mňa nesmrteľného.
„Myslel si si, že ťa nechám iba tak zomrieť? Tisíce rokov som mohla iba sledovať, čo sa deje. Teraz som tu a na svete zavládne chaos, z ktorého vystúpim ja, mocná a nesmrteľná Akhenale, ničiteľka svetov. Ja som smrť všetkého.“
Messissto
Píšem iba pre rozptýlenie myšlienok po práci, každý názor na poviedky prijímam a dopredu sa ospravedlňujem za občasné gramatické chyby :D
Diskusia
Terry Chrapúňzel
Toto treba drasticky zoškrtať. Treba najprv vyhodiť všetky pasáže, ktoré neposúvajú dej ani nevykresľujú charakter hrdinu. Napríklad, je dôležité, že v dedine žili len dôchodcovia a deti? Že okolo toho tunela stavali počas vojny železnicu?
Potom treba zostručniť vety tak, že sa z nich vypustia všetky nadbytočné slová - napríklad:
"Odjakživa som bol samotár." namiesto "Odkedy som si schopný pamätať, bol som samotár."
"Moje odhodlanie silnelo každým krokom." namiesto "Každým krokom, ktorý som urobil s úmyslom, dostať sa k tunelu, moje odhodlanie silnelo."
A nakoniec treba odstrániť opakujúce sa slová. Napríklad ukazovacie zámeno "to" je v poviedke použité až 134 ráz. Slovo "začal/začínal" vyše 40krát. Slovo začať pritom v slovenčine potrebuješ len zriedka. Napríklad namiesto "začal som sa triasť" môžeš napísať "roztriasol som sa", namiesto "začala sa mi kopiť robota" môžeš dať "nakopila sami robota" a tak ďalej.
Skvelý spôsob ako sa donútiť zoškrtať poviedku je prihlásiť sa do nejakej literárnej súťaže. V súťažiach je vždy stanovený prísny limit, ktorý text nesmie presiahnuť a človeku proste neostane nič iné, ako poviedku zoškrtať na holé minimum. Vďaka tomu potom poviedka lepšie odsýpa a čitateľ ju prečíta jedným dychom. Naopak, keď je v texte veľa balastu, môže sa stať, že to čitateľ po pár odstavcoch proste buď vzdá, alebo bude preskakovať celé vety, aby sa rýchlo dostal k rozuzleniu.
23.10.2021
Toto treba drasticky zoškrtať. Treba najprv vyhodiť všetky pasáže, ktoré neposúvajú dej ani nevykresľujú charakter hrdinu. Napríklad, je dôležité, že v dedine žili len dôchodcovia a deti? Že okolo toho tunela stavali počas vojny železnicu?
Potom treba zostručniť vety tak, že sa z nich vypustia všetky nadbytočné slová - napríklad:
"Odjakživa som bol samotár." namiesto "Odkedy som si schopný pamätať, bol som samotár."
"Moje odhodlanie silnelo každým krokom." namiesto "Každým krokom, ktorý som urobil s úmyslom, dostať sa k tunelu, moje odhodlanie silnelo."
A nakoniec treba odstrániť opakujúce sa slová. Napríklad ukazovacie zámeno "to" je v poviedke použité až 134 ráz. Slovo "začal/začínal" vyše 40krát. Slovo začať pritom v slovenčine potrebuješ len zriedka. Napríklad namiesto "začal som sa triasť" môžeš napísať "roztriasol som sa", namiesto "začala sa mi kopiť robota" môžeš dať "nakopila sami robota" a tak ďalej.
Skvelý spôsob ako sa donútiť zoškrtať poviedku je prihlásiť sa do nejakej literárnej súťaže. V súťažiach je vždy stanovený prísny limit, ktorý text nesmie presiahnuť a človeku proste neostane nič iné, ako poviedku zoškrtať na holé minimum. Vďaka tomu potom poviedka lepšie odsýpa a čitateľ ju prečíta jedným dychom. Naopak, keď je v texte veľa balastu, môže sa stať, že to čitateľ po pár odstavcoch proste buď vzdá, alebo bude preskakovať celé vety, aby sa rýchlo dostal k rozuzleniu.
23.10.2021
Goran
Budem ešte kritickejší. Terry sa vyzná, je dobrý pozorovateľ a má skvelé pripomienky, čo povedal, to povedal vyčerpávajúco a môžem to len zopakovať. Ale pridám ešte niektoré ďalšie postrehy.
Poviedka je pridlhá. Nemám nič proti dlhým útvarom, ale toto bolo zbytočne natiahnuté. Ak by si to príbehovo skrátil, bolo by to oveľa lepšie, hutnejšie, mocnejšie, takto je to rozťahané, rozplizlé, stráca to silu. Nielen príbeh treba zostručniť, ale treba aj zoškrtať text, je tam veľmi veľa zbytočností, ktoré len zavadzajú, nudia a navyše sa aj opakujú. Vety nie sú azda štylisticky zle sformulované, ale sú nesmierne ťažkopádne. Treba ich zostaviť ináč, hladšie, s väčším citom, plynulejšie, s menším opakujúcim sa počtom slov, najlepšie, aby sa slovíčka neopakovali skoro vôbec. Máme veľa synoným, prípadne niektoré slová môžeš vypustiť úplne a vetám to len prospeje. Ukazovacie a privlastňovacie zámená, to už Terry spomenul, to doslova bije do očí. Úplne vyradiť. Len si napríklad prečítaj tieto vety - strašne škrípu v ušiach: "Rozpútala sa vojna. Síce sme ju nepoznali už tisíce rokov, zbrane sme však mali. Vojna trvala roky. Zomierali nás tisíce."
Ale krívajúca technická a estetická stránka textu, to je len jeden z nedostatkov poviedky. Mám problém aj s obsahovou zložkou. Je tam toľko tém, že by vydali na román, ale vhodené na pomerne malý priestor vytvárajú podivnú zmes. A aj dosť nesúrodú. Naozaj to nepôsobí dobre ani originálne. Zo začiatku tu máme klasické poeovské či lovecraftovské predsmrtné spomínanie hrdinu na hrozivé udalosti, ktoré sa vzápätí menia na akúsi tajuplnú legendu či povesť, ale pre naivitu rozprávania vyznie ako epizóda z Troch pátračov (Robert Arthur ale plánovane písal pre mladších, a robil to veľmi dobre, táto poviedka je určená pre dospelého, takže veru nie je v poriadku, keď mám pri nej pocit, ako keby bola určená mládeži). Napokon sa to mení na horor, ale ploché opisy opakujúcich sa snových návštev nemajú šancu vzbudiť v čitateľovi hrôzu, opisný, odťažitý štýl nám ani nedovolí prežívať s hlavným hrdinom všetky tie hrôzy, ktorú mu stravujú myseľ. No a nakoniec sa to zmení na divné sci-fi s "marvelovským" koncom - hahaha, som Zlá démonka, ktorá žije pre to, aby zničila svet.
Je tam aj veľa logických chýb, nezrovnalostí a nespôsobilého konania postáv a absurdností. Veľmi nešťastne je zvolené i oboznamovanie sa s minulými dejmi, kedy hl. hrdinovi líčia históriu postavy, to vyznie strašne umelo a neohrabane. A je toho ešte viac, čo by som vytkol.
Zober si jeden motív, maximálne dva, ktoré prepojíš do pútavého rozprávania tak, že "sprítomníš" dianie, oživíš ho autentickými pocitmi (tie sa nerobia tak, že napíšeš - cítil som sa hrozne, prípadne bolo to strašné), uveriteľnými interakciami, akciou, sugestívnym opisom prostredia, ktorým navodíš atmosféru, pretkáš to dialógmi, ktoré nebudú pôsobiť sterilne, vynecháš nadbytočné epizódy - veštica, návšteva baru a pod. prípadne ich spravíš integrálnou súčasťou príbehu, aby nevyzerali ako nadstavované - priskrutkované - k deju iba pre samoúčelné zvyšovanie napätia (ktoré sa aj tak neuskutočnilo), vypustíš i trebárs dvojitého záporáka, ktorý tam je len pre to, aby sa dostavil v druhej časti nejaký zvrat a akože šokujúce odhalenie. Inak môže byť dvojitý záporák dobrou ingredienciou, ale musí to byť podané šikovnejšie. Bohato by pre začiatok stačilo, keby si napísal príbeh o legende, ktorá sa ukáže byť skutočná - nejakom dávnom božstve, čo striehne v miestnych horách. Alebo o dávnej bytosti, ktorá sa zjavuje v snoch a snaží sa zmocniť tela nejakého neboráka.
Tu bezvýhradne platí to príslovie, že menej je viac.
24.10.2021
Budem ešte kritickejší. Terry sa vyzná, je dobrý pozorovateľ a má skvelé pripomienky, čo povedal, to povedal vyčerpávajúco a môžem to len zopakovať. Ale pridám ešte niektoré ďalšie postrehy.
Poviedka je pridlhá. Nemám nič proti dlhým útvarom, ale toto bolo zbytočne natiahnuté. Ak by si to príbehovo skrátil, bolo by to oveľa lepšie, hutnejšie, mocnejšie, takto je to rozťahané, rozplizlé, stráca to silu. Nielen príbeh treba zostručniť, ale treba aj zoškrtať text, je tam veľmi veľa zbytočností, ktoré len zavadzajú, nudia a navyše sa aj opakujú. Vety nie sú azda štylisticky zle sformulované, ale sú nesmierne ťažkopádne. Treba ich zostaviť ináč, hladšie, s väčším citom, plynulejšie, s menším opakujúcim sa počtom slov, najlepšie, aby sa slovíčka neopakovali skoro vôbec. Máme veľa synoným, prípadne niektoré slová môžeš vypustiť úplne a vetám to len prospeje. Ukazovacie a privlastňovacie zámená, to už Terry spomenul, to doslova bije do očí. Úplne vyradiť. Len si napríklad prečítaj tieto vety - strašne škrípu v ušiach: "Rozpútala sa vojna. Síce sme ju nepoznali už tisíce rokov, zbrane sme však mali. Vojna trvala roky. Zomierali nás tisíce."
Ale krívajúca technická a estetická stránka textu, to je len jeden z nedostatkov poviedky. Mám problém aj s obsahovou zložkou. Je tam toľko tém, že by vydali na román, ale vhodené na pomerne malý priestor vytvárajú podivnú zmes. A aj dosť nesúrodú. Naozaj to nepôsobí dobre ani originálne. Zo začiatku tu máme klasické poeovské či lovecraftovské predsmrtné spomínanie hrdinu na hrozivé udalosti, ktoré sa vzápätí menia na akúsi tajuplnú legendu či povesť, ale pre naivitu rozprávania vyznie ako epizóda z Troch pátračov (Robert Arthur ale plánovane písal pre mladších, a robil to veľmi dobre, táto poviedka je určená pre dospelého, takže veru nie je v poriadku, keď mám pri nej pocit, ako keby bola určená mládeži). Napokon sa to mení na horor, ale ploché opisy opakujúcich sa snových návštev nemajú šancu vzbudiť v čitateľovi hrôzu, opisný, odťažitý štýl nám ani nedovolí prežívať s hlavným hrdinom všetky tie hrôzy, ktorú mu stravujú myseľ. No a nakoniec sa to zmení na divné sci-fi s "marvelovským" koncom - hahaha, som Zlá démonka, ktorá žije pre to, aby zničila svet.
Je tam aj veľa logických chýb, nezrovnalostí a nespôsobilého konania postáv a absurdností. Veľmi nešťastne je zvolené i oboznamovanie sa s minulými dejmi, kedy hl. hrdinovi líčia históriu postavy, to vyznie strašne umelo a neohrabane. A je toho ešte viac, čo by som vytkol.
Zober si jeden motív, maximálne dva, ktoré prepojíš do pútavého rozprávania tak, že "sprítomníš" dianie, oživíš ho autentickými pocitmi (tie sa nerobia tak, že napíšeš - cítil som sa hrozne, prípadne bolo to strašné), uveriteľnými interakciami, akciou, sugestívnym opisom prostredia, ktorým navodíš atmosféru, pretkáš to dialógmi, ktoré nebudú pôsobiť sterilne, vynecháš nadbytočné epizódy - veštica, návšteva baru a pod. prípadne ich spravíš integrálnou súčasťou príbehu, aby nevyzerali ako nadstavované - priskrutkované - k deju iba pre samoúčelné zvyšovanie napätia (ktoré sa aj tak neuskutočnilo), vypustíš i trebárs dvojitého záporáka, ktorý tam je len pre to, aby sa dostavil v druhej časti nejaký zvrat a akože šokujúce odhalenie. Inak môže byť dvojitý záporák dobrou ingredienciou, ale musí to byť podané šikovnejšie. Bohato by pre začiatok stačilo, keby si napísal príbeh o legende, ktorá sa ukáže byť skutočná - nejakom dávnom božstve, čo striehne v miestnych horách. Alebo o dávnej bytosti, ktorá sa zjavuje v snoch a snaží sa zmocniť tela nejakého neboráka.
Tu bezvýhradne platí to príslovie, že menej je viac.
24.10.2021