Sú tu!

Neohrabane sa snažím ukryť kde sa dá. Srdce mi tlčie ako o život a nohy sa protestne trasú pod ťarchou môjho prekliateho tela.

Pred malou chvíľou ešte žila. Môj malý teplí uzlík radosti, ktorý mi priniesol do života svetlo. Akoby som predtým vôbec nežila. Nechcela som deti, ale jej ružovej tváričke a zvonivému smiechu som nevedela odolať. Úplne som jej prepadla. Jej vôňa nežná, čarovná, ma opantala tak, že som skoro zabudla na to, aký krutý vie byť svet.

Zaslepená šťastím som ju chlácholila a tíško spievala uspávanku.

„Sladké sníčky,

môj maličký.

Pekne krásne spinkaj len.

Zatvor očká,

Priletí ti

jeden krásny dlhý sen.“

Slová miliónkrát rieknuté, mocné ako láska matky, však v ten moment prestávali fungovať. Skryté za úbohým vyschnutým pňom sme sa stali ľahkým cieľom pre nepozvaných nájazdníkov. Postupovali pomaly, ich plynové masky ich trochu spomaľovali, ale i tak boli vo výhode. Videla som stovky našich ľudí zomrieť. Počuli sme, že sa blížia. Každý deň napadli jednu dedinu, no tvrdohlaví Starci nechceli podniknúť žiadne opatrenia a tak sa niektoré zúfalé matky s deťmi rozhodli varovať vedľajšiu dedinu. Ja som sa rozhodla zostať a teraz viem, že to bola chyba.

Chcú len ženy. Deti a mužov zabíjajú, nevedno prečo. Pre mňa za mňa by mohli vyvraždiť kohokoľvek, týrať starcov, mučiť neznámych, zavrela by som oči a so zaťatými zubami by som žila vo vyhnanstve, keby ušetrili moje dieťa.

Dívam sa na skrehnuté ruky, ktoré sa trasú od strachu. Liumin roztrhali ako handrovú bábiku. Zviera mi hrdlo, keď si uvedomím, že jej bezvládne telíčko leží pohodené na chladných koreňoch stromov, kde sa na mňa prvýkrát usmiala. Výkrik čo som v tej chvíli vydala akoby nepatril mne. Zúfalú ženu snažiac sa pozbierať tie rozdrvené kusy svojej dcéry som sledovala zvonku aj zvnútra. Smrť vzbĺkla ohne o ktorých som však nevedela. Hnev a žiaľ sa premenili na energiu a vo mne sa prebudilo zviera. Bola som ako v tranze. Zúrivosť ma ovládla natoľko, že keď bolo po všetkom, videla som len moje trasúce sa ruky pokropené krvou, ktorá nepatrila mne a telá mŕtvych nájazdníkov z inej planéty. Rozbehla som sa a poslednýkrát objala to chladnúce telíčko, ktoré vo mne prebúdzalo stále väčší hnev.

Utekala som až kým som neprišla sem. Na mieste, kde sa nachádzal náš domov sa teraz zgrupujú cudzinci a skúmajú, čo by sa im zišlo. Chatrče sú hore nohami, všetko čo malo cenu našli. Teraz poslušne stoja v radách a nehýbu sa. Akoby bolo pre nich zabíjanie len zábava, šport, po ktorom sa do sýta najedia zo zásob v dedinách a užijú si so ženami, ktoré uznali za príťažlivé.

Hŕstka nahých žien prosiacich o pomoc, nariekajúc nad ich osudom stoja vedľa jediného domu, ktorý nechali stáť. Hlavou mi blysne šialený počin.

Vyzlečiem sa donaha, rozpustím dlhé kučeravé vlasy a utriem krv z rúk. Nepozorovateľne sa priblížim k ženám, ktoré si moju prítomnosť vôbec neuvedomujú.

Z domu vychádza muž a všetci ostatní sa vzpriamia. Svoju pozornosť však obráti na plačúce ryšavé žieňa vedľa mňa. Prehliada si jej prsia, tvár a zvyšok tela, no potom ju odhodí do blata. Všetky ženy opäť zaplačú a prosia o život. Nevidím mužovi do tváre, ale viem si predstaviť, že presne toto chce. Začnem preto spievať.

Poslednýkrát spievam pre moju lásku, pre môj jediný zmysel života, ktorý mi dal toľko lásky a energie, ako mesačné žiarenie liečivým bylinkám. Spievam hlasno a s vervou, aby každé slovo prišlo až do samotného neba, odkiaľ sa na mňa dívajú jej láskavé oči.

Ešte posledný tón, posledné zbohom a moje oči sa naplnia horúcimi slzami a duša opäť horí zaživa. Skrivím pery do škaredého úškľabku a prekvapený muž predo mnou cúvne.

Šialenosť nado mnou opäť prevezme silu a ja sa jej tentoraz nebránim. Necítim sa udivene keď pod mojimi rukami padá veliteľ k zemi, ba priam si to užívam. Moje telo nepatrí mne. Môj život už nie je môj. Som nástroj pomsty horiacej z najväčších útrob môjho vnútra, oheň napojený na samotné peklo, ktorý mi dáva moc pomstiť sa za všetky deti, ktoré prišli rukami týchto netvorov o život.

Ruky žiariace dočervena pália každého útočníka zaživa. Jeden po druhom padajú k zemi ako bezvládne bábky v pekelných mukách. Ich nárek je pre mňa však len slastná pieseň, odmena za tento počin.

Keď skončím s touto armádou, budem pokračovať ďalej, až kým na planéte Amur nezostane nikto z nájazdníkov, ktorí majú svoje ruky pokropené Jakuzinskou krvou.

Sledujem ako dym stúpa a spája sa s čiernymi oblakmi.

A keď už bude po všetkom, skončím tento život s kľudným pocitom, že už žiadna matka nepocíti tú ukrutnú bolesť, keď jej pred očami trhajú dieťa na kusy. Postavím sa na samotný kraj útesu, odhodím šaty a skočím do slanej vody očistiť sa predtým, ako ťa opäť uvidím láska.

Čochvíľa sme opäť spolu.