Marcó sa hrabal v poznámkach. Zatiaľ nadšene, ale s rastúcim zúfalstvom. Vedel, že to tu niekde bolo. Vedel, že to bolo dôležité. Vedel, že si to zvárazni-

„A toto?“ vytrhol ho zo sústredenia tenký hlások. „Čo robili s týmto?“ ťapkal mu hlas predmetom po ruke.

„Ukáž,“ vzdychol odovzdane. Možno malá pauza pomôže v zúfalstve. „To je diaľkový ovládač. Namierili ho na prijímač a menili jeho konfiguráciu. Farbu, zvuk. Alebo ho zapli. Alebo vypli. Proste ovládač, ale na diaľku.“

Dieťa s plastovým prístrojom zataveným do ochrannej pasty prestalo mávať. „Ale prečo?“ pýtalo sa ešte a zadumane skúmalo prekvapivo zachovalé detaily. Nikdy by predmetu nehádalo tisícky rokov.

Marcó vedel, že deti sa niekedy pýtajú len tak, z nudy. Ale Nina nie. Bral ju vážne, v jej otázkach vždy hľadal zmysel. „Pretože boli strašne primitívni. Nemali žiadne implantáty a hýbali sa ťažko. Vstať a manipulovať s prístrojom zblízka bolo pre nich únavne. Väčšinu svojho života sedeli, mali preto atrofované svalstvo. Musíš si predstaviť bežného človeka predspadovej éry ako takého pavúka – tučné brucho a tenké končatiny. Odrazu je diaľkový ovládač celkom logický, že?“ žmurkol na Ninu. Tá nadšene kývla, položila mu exponát na pult a zase niekam odbehla. Mal tak desať-pätnásť minút než zase s niečím pribehne. Sklad v múzeu bol pre ňu nekonečným dobrodružstvom! A jeho tešilo, že nemusí v práci sedieť sám.

„Pol jednej ráno,“ zamrmlal. Čas letí, keď má človek svoju prácu rád. Ale úplne podvádza, keď je v tej práci nejaký problém. A Marcó problém mal. Niekam zahrabal papiere ku nábženskej výstave. Bol to nový nález a v kruhoch nadšencov sa o ňom hovorilo so zatajeným dychom. Zatiaľ mali len niekoľko útržkov. Pár digitálnych odtlačkov zaseknutých v časovej slučke. Ich obsah sa im nedarilo pochopiť. Zdalo sa, že sú v koncoch a chýbajú im úplne základné pojmy, aby sa vôbec dokázali niekam pohnúť. Zatiaľ, čo slová nejaký zmysel ešte dávali, celé vety už nie. A tak, milí prahistorici, premýšľali, čo je to zmŕtvychvstanie, hriechy a o čom to vlastne hovoria nečakane prísne, priam až úsmevne pravidlá.

Vedeli, že zachytili rozhovory stoviek ľudí. Boli si skoro istí, že sa tí ľudia hádajú. O nábženstve! Šlo o nejaký rád žien?

„Áno, určite!“ premýšlali ďalej. „Šlo o práva rodičiek, o svätosť detí a ich lovcov, netvorov šíriacich hriech vraždy? A prejedania? A lenivosti? A tých detí bolo mnoho, ale v skutočnosti len jedno? A bol tam otec, ale zároveň nebol…?“

Marcó sa usmieval. Chvel sa nadšením. Nevedel sa dočkať ako im začnú kúsky skladačky viac a viac zapadať na správne miesta. Miloval prahistóriu.

„A toto?“ šťuchla doňho Nina. Bol to tučný zväzok papierových poznámok. Marcó sa veľmi snažil, aby pôsobil dobovo. Preväzoval ho šnúrou vyrobenou z vlastných vlasov, ako bolo zvykom. Písal doň síce len značky svojim implantátom, ale zároveň v ruke držal brko a na stole mával dokonalú napodobeninu kalamára. Cítil hrejivú nostalgiu tých krásnych, romantických a jednoduchých čias, ale odmietal čmárať tisícky poznámok po neohrabanom papieri ručne.

„Jéj, ty si šikovná! To som hľadal, moje poznámky!“ objal ju a spoločne rozbalili šuchotajúce hárky. V hlave sa mu okamžite začali zjavovať nákresy, na ktorých spolu s kolegami dlhé mesiace pracovali. Prikývol, všetko už v sklade je, stačí to poskladať.

* * *

„Stihli sme to presne podľa plánu, Nina! Ostatní sa sem prenesú o chvíľu. Páči sa ti to?“ pýtal sa jej unavený, ale spokojný Marcó. Stáli pred malou scénou, z ktorej dýchal duch pradávnych ľudí. Úplne vpredu bola svätá žena so svojim čerstvým potomkom. Dieťa žiarilo, pretože bolo tiež sväté. Okolie trpelo večnou zimou, padajúcim prachom a ťažko dýchateľným vzduchom. Následky jednej z mnohých celosvetových vojen minulosti. Lovci nábženiek sa plížili všade v okolí. Boli zhrbení, ťažení hriechom a vždy to boli muži. Mali primitívne zbrane, hoci tam sa prahistorici vôbec nezhodovali. Marcó preto šiel na vlastnú päsť a dal im do rúk bežné nástroje z domácnosti. Trápili sa aj vo vyobrazení svätej ženy. Nevedeli nikde zistiť ako dokázali dýchať v takom nehostinnom prostredí bez nádorov, deformácii. Usúdili teda, že už mali prístup k nejakým proto-implantátom. Nechceli ale medzi divákmi príliš rozprúdiť pohoršenie, keďže časovo to nesedelo. Marcó jej teda prelepil krk, vtipne prepojac primitívnu medicínu a možný vstup pre dýchací filter. Pozorný divák určite pochopí.

„Páči!“ pochválila Nina. „Amen!“ zašepkala.