„Tíško maličký, tíško,“ upokojovala dieťatko svojim jemným hláskom. Všade vôkol nich bola noc a treskúca zima, slabý tepelný článok sotva vládal vyhriať ich provizórny úkryt vytvorený z plastovej konštrukcie a nánosu snehu. Jedla bolo sotva na dva dni, no ani to jej nebránilo, aby sa ho pokúsila zachrániť.

Malá, vystrašená hnedovláska s batoľaťom v náručí túliaca sa k sotva blikajúcemu zdroju tepla, ktorý znamenal rozdiel medzi životom a smrťou. Sama mala ledva sedemnásť, no rozhodne im ich nechcela vydať. Vedela, čo im robia, tušila, že si po ňu prídu a jej poklad jej vytrhnú. Praudu pochopila už dávno a potajme pripravovala útek. Všade vôkol nej menili deti na monštrá. Vakcinovali ich a potom sa z nich stávali mutanti. Tušila to. Nie, vedela to! Aj na sieti o tom kolovali informácie. Nevedela kto sú, ale tušila, že jej pôjdu po krku! Jej a jej malému. Musela ho zachrániť.

Najskôr sa skúšala o tom porozprávať s otcom, hlavným administrátorom, no neuspela. Napokon nakontaktovala hnutie odporu a dohodla sa s nimi, že jej pomôžu. Aj preto tak riskovala. Pre jej syna všetko.

Vonku sa ozvalo zapraskanie. Bleskovo vypla termočlánok, zababušila sa spolu s bábom do kožušín a jemne svojmu dieťaťu zakryla ústa, aby nebolo počuť jeho plač.

Zbytočne. Dieťatko bolo ticho, iba sa trocha pomrvilo a znova zadriemalo.

„... niečo?“ ozval sa neďaleký hlas.

„Nič. Možno tu už nie je. Mali by sme sa na ňu vykašľať.“ Odpovedal mu niekto.

„Jasné a šéf nás zožerie. Aj so snehuľami.“

„...hľadá sám!“

„Dosť rečí, ideme ďalej,“ preťal diskusiu tretí hlas.

Ďalej už nepočula nič, iba tiché vŕzganie snehu pod topánkami, ako trojica odchádzala preč.

Po dlhej chvíli treskúcej zimy, zadržovania dychu a modlenia sa k všetkým možným, nech ju nenájdu sa znova opatrne pohla. Vnútri krytu medzitým výrazne poklesla teplota. Chvíľu zvažovala, že ešte počká, predsa len, čo ak majú termovíziu? Rýchlo kondenzujúci dych ju však presvedčil a tak znova zapla termočlánok.

„Už je dobre miláčik, už odišli,“ šepkala vystrašená matka svojmu malému.

Ten sa ani nepohol. Bábo stále spalo.

Zrazu sa ozval veľký lomoz. Dovnútra krytu niečo narazilo a odhodilo ho bokom. Odhalená nočnej temnote a krutej zime tak konečne zbadala príšery s tromi očami.

„Konečne ťa máme!“

Tá najbližšia, ktorá jej zničila kryt sa k nej načiahla. Chmatla po dieťati, avšak naprázdno. Žena vyskočila a začala utekať. Kožušiny sa jej však zaplietli do nôh a spadla aj s malým do snehu. Bleskovo vstala, s dieťaťom v náručí a znova začala utekať.

„Sakra čakaj, ženská bláznivá!“ ozvalo sa za ňou.

Chvíľu si udržiavala náskok, bola však uzimená a slabá. Keď ju napokon po pár minútach dohonili, bola na pokraji síl. Už nevládala bežať, iba stála a dieťa si neustále tisla k telu.

Vedela že už nemá šancu, jej bábo im však nevydá. Znova sa k nej priblížil, tentoraz siahol rukami k očiam a zložil si ich. Na ich mieste sa objavila tvár bradatého chlapa.

„Sakra, ženská, daj sem to dieťa!“

Žena odmietla. Namiesto toho začala nezmyselne jačať.

V tom okamihu na ňu zozadu skočila ďalšia postava a zvalila ju do snehu. Muž rýchlo pribehol a dieťa jej vyšklbol.

„Dajte mi ho! Vráťte mi ho! Ja vám ho nikdy nedám“, revala keď sa ho snažili oživiť.

„Zabili ste ho! Chceli ste ho zmeniť! Nenávidím vás. Je to všetko genocída! Na toto nemáte žiadne právo!“ pokračovala v planých vyhrážkach ešte aj po tom, čo jej pichli vakcínu a priviazali k saniam.

„Ako dlho?“ kývol k saniam hlavou bradáč.

„Vakcína? Reakcia býva rýchla. Maximálne dve minúty.“

„A dieťa?“

„Máme ho! Je späť!“ ozval sa jeden z tých čo oživoval bábo.

„Prehralo si, dievča,“ usmial sa muž a podišiel k zviazanej žene. Povolil lano, ktoré ju pútalo a sadol si vedľa nej.

„Nájdu si vás a zabijú,“ zašeptala.

„Kto? Hnutie odporu? To neexistuje. To my sme Hnutie. To my si vždy vytipujeme takých bláznov ako ty a nalákame ich von, aby sme ich vyselektovali. Volá sa to riadená kontrola a je to niečo ako selekcia nepoddajných jedincov,“ začal vysvetľovať, keď ho znova prerušila.

„Prečo nám to robíte?“ ozvala sa slabým hlasom. „Ste tiež ľudia, tak prečo?“

„Ľudia? Tí predsa už dávno nie sú.“ uchechtol sa. Pokýval hlavou, pomaly vstal tak, aby na neho videla a zložil si masku bradatého chlapa. Za ňou sa objavila tvár trojokého mutanta s jedovými žľazami a podivnými výrastkami.

Žene sa hrôzou rozšírili zreničky. Bytosť sa otočila a vzala do náruče mechriaci sa balíček.

„Keď si s ním utiekla do zimy, skoro si ho zabila, aby si ho od nás vzala čo najďalej. Myslela si si, že ho chrániš,“ vzal do rúk dieťa a otočil smerom k žene.

„Ale pravda je, že ani my, ani to dieťa nie je človek.“

Spod perinky na ňu zazeralo trojoké monštrum s jedovými žľazami a výraznými zubami.

Žena si v hrôze zakryla dlaňami oči, k svojmu prekvapeniu však stále videla. Ale ako? Veď má predsa zakryté obe oči. Premkol ju zlý pocit. Opatrne pohla prstami a uprostred čela nahmatala výstupok, ktorý tam nemal byť.

„Tak ako ani ty nie,“ dokončil vetu posledný z trojice