Radečku, podejte mi pero...
Pýtate sa, čo je to Stargate Atlantis? (Odpoveď "Nepýtame" si môžete schovať...) Toto je Stargate Atlantis!
"Pani a pán Markhamoví, volám sa Elizabeth Weirová a váš syn bol členom môjho výskumného teamu... "
- dr. Elizabeth Weirová, The Letter From Pegasus (Stargate: Atlantis), 2005
**
Stargate (II) a Stargate: Atlantis patrí MGM/UA a Showtime Inc., takže je to všetko ich vina. Ak sa náhodou osoby, ktoré vám tu predstavím, budú nevinnou náhodou podobať na postavy zo seriálu Stargate SG1 (Atlantis), neľakajte sa, bolo to zámerom. Radek Zelenka je skutočnou fiktívnou postavou a naši západní susedia sa nedočkavo trasú, či David Nykl príde na Gatecon (súčasť Festivalu Fantazie v Choteboři)... a ja sa trasiem s nimi.
**
"Jack?"
"Daniel?"
"Myslíš, že to bol dobrý nápad, Jack?"
"Prečo by to nemal byť dobrý nápad, *Daniel*?"
"Možno preto, že nik tu nemá ani tušenia, o *čom* tu budeme točiť?"
"Daniel, bol to Hammondov nápad. Okrem toho, sú to sci-fisti. Ako Carterová. Čo im nebude jasné, to si domyslia."
"Pane?"
"Čo *je*, major?"
"Nemám pocit, že by boli až *tak* blbí."
Veľmi, veľmi dlhá pauza.
"Ale, samozrejme, pane, ak by sme použili dipulzor magnetického poľa na báze acyklickej studenej fúzie, transformujúc ho do svetelného biotopu o priemere baktérie streptococcus bacillus, využijúc Danielovho prekladu mimozemského textu z P4X-OH1, určite-"
"Carterová."
"Už mlčím, plukovník."
**
-V minulých dieloch ste vďaka marketingovej politike televíze Nova ešte nevideli...-
Daniel Jackson sa po svojom neúspešnom útoku na Anubisa vrátil späť do ľudskej formy existencie...
Stop. Automatická otočka o 180 stupňov.
Vrátil *kam*?
Do ľudskej formy existencie... veď viete. Po tom, ako sa povzniesol a stal sa tým svetielkujúcim anjelom.
Ale no tak. Nerobte si zo mňa dobrý deň. *Musíte* predsa vedieť, o čo ide. SG1? Plukovník Jack O'Neill, Daniel Jackson, major Sam Carterová a holohlavý mimák so zrkadlom na čele menom Teal'c? Nie?
Aha.
Trapas.
Hmmm... Ale, Jack mal možno pravdu. Ste predsa sci-fisti. Nebudete takí blbí, aby ste v tom hľadali niť logických súvislostí.
Že nebudete?
Vedela som, že sa na vás dá spoľahnúť.
Takže, doktor archeológie a lingvistiky, prezývaný aj "svedomie SG1", Daniel Jackson, sa po svojom neúspešnom útoku na goa'ulda Anubisa vrátil späť do príbehu ako človek... a v mene zvýšenia sledovanosti sa vylodil totálne nahý uprostred stepi na planéte Vis Uban.
"Hapčí!" komentuje situáciu prekvapený Daniel. "Ešte dobre, že som sa takto nezhmotnil na výročnom stretnutí absolventov egyptologickej fakulty univerzity Chicago."
Anubisova superzbraň bola za použitia Danielových znalostí antického jazyka zničená a Jonas Quinn sa vrátil na Kelownu v pozícii vedúceho mierových rokovaní medzi tromi dominantnými národmi, ktoré čakajú na prvú zámienku, aby zatiahli za tú veľkú červenú páčku s nápisom "Pozor! Môže spôsobiť Apokalypsu!"
"Bude to prča," myslí si menovaný mimozemšťan.
Anubis sa avšak nevzdal a vytvoril armádu supervojakov, proti ktorým nemajú konvenčné zbrane (tyčovka, zat, P-90, podprsenka majora Carterovej) žiadnu šancu.
"Nech vás sila sprevádza, deti moje," máva im z balkóna spokojný vládca sústavy.
"Tie kostýmy som už niekde videl," uvažuje George Lucas pri premiére epizódy Evolution.
Senátor Kinskey podplatil zahraničných Jaffov, aby pri najbližšej misii SG teamu SG13 spôsobili rozruch predzvádzaním svojich svadobných spevov. SG1 a zdravotnícke teamy sa vydali na záchrannú misiu a zomrel niekto veľmi dôležitý pre program SGC.
"Ale Daniel je nažive!" utešuje smútiace davy hovorca MGM.
"Polib si sos," fňukajú si popod nos fanúšikovia. "Hajzli, zabili-"
Robert Kinskey, osina v naších miktách, zahnal novozvoleného prezidenta Henryho Hayesa do kúta a donútil ho zbaviť generála Hammonda velenia pod Cheyennskou horou. Na jeho miesto nastúpila diplomatka Elizabeth Weirová.
"Civil?!" ručí ako tur poradca z letectva Spojených Štátov pre seriál Hviezdna Brána: SG-1.
"Jessica?" kričí Paul Mallozzi na herečku stvárňujúcu doktorku Weirovú. "Poďte sem, nech vás pán poradca vidí. Otočte sa. Ešte raz. Ešte raz. Natrčte nohu. Vyšpúľte pery. Dobre, stačí. Tak čo, stále sa ti nezdá?"
"Civilisti sú fajn, letectvo proti nim nič nemá," mrmle poradca neprirodzene vysokým hlasom. "Nemáš jej číslo?"
V poslednej chvíli našiel Jack O'Neill databázu vedomostí Antikov ("antickú vycucávačku") a nechal si ňou... ľudovo povedané, vycucnúť hlavu. A po pár dňoch začal robiť divné veci, hovoriť jazykom Antikov, vyhľadávať vynikajúce antické zdroje energie zvané ZPM (Modul Energie bodu Nula = Zero Point Module) roztrúsené po celej Galaxii, stavať neuveriteľné zbrane, ktoré zachránili naše zadky a aj zvyšky tiel pred Anubisom...
"Noo ani anquientas... kde je to pivo?" škrábe sa po hlave hlavný hrdina.
... ako aj odhaliť antické mesto v Antarktíde, ktoré síce nie je tým Strateným mestom, ktoré už od zničenia Abydosu zúrivo hľadáme, ale tiež to má coolové zbrane. A je napájané tým ZPM, ktoré Jack našiel na inom mieste v našej Galaxii... vidíte ako to do seba zapadá?
"Ehm, ehm," upozorní na seba nervózne prešľapujúci Thor a poklepe na svoje rolexky.
"Thor, práve som im chcela povedať, že Stratené mesto sa volá Atlantis!"
"Myslím, že to je zjavné," odvetí mi Najvyšší veliteľ Asgardskej flotily. "Nevidím dôvod tento doočíbijúci fakt zbytočne opakovať."
"Ty nežiješ v krajine, kde vydavatelia uplatňujú pravidlo 'Čo čitateľ, to blbec', zlato."
Asgardom sa podarilo využiť jeho vedomosti k obrane pred replikátormi a zároveň zabrániť Jackovej smrti od prílišnej múdrosti...
"Už som sa bál," priznáva sa plukovník Jack O'Neill. "Teal'c... ako to, že máš vlasy?"
Prezident Hayes získal nezvratné dôkazy o tom, že senátor Kinskey konšpiroval s ilegálnou skupinou v NID a prestal tancovať, ako senátor pískal. Popravde, kúpil si vlastný orchester dychových nástrojov.
"Mám dosť dôkazov na to, aby som ťa mohol nechať zastreliť, Bob," usmieva sa Prvý Muž.
"Vieš, Henry, zastreliť som ho mohol bez dôkazov a hlavne bez svedkov aj ja," zamračí sa O'Neill a usrkne z škótskej whisky. "Počkať! To je dobrý námet na epizódu!"
Doktorka Weirová bola kvôli medzinárodným diplomatickým záujmom prevelená do antarktickej základne, čiže toho antického mesta, ktoré nie je Stratené. Generál Hammond dostal miesto ako veliteľ... ehm, "Svetovej bezpečnosti", organizácie, pod ktorú spadá SGC, Oblasť 51, antarktická základňa, výskum X-303...
"Kam na také pošahané názvy chodíte, amíci?" čuduje sa doktor Zelenka.
"Ku mne na chatu," odvetí O'Neill a zamračí sa na Weirovú. "Vieme, akého idiota nám sem priradia tentokrát?"
Doktorka Weirová zariadila, aby sa Jack O'Neill mohol pozrieť do zrkadla a pribila na dvere bývalej Hammondovej kancelárie zlatú ceduľku s nápisom "BRIGÁDNY GENERÁL J. J. O'NEILL".
"Nikdy som nemal vlastný stôl!" panikári čerstvo povýšený generál.
"Vlastne... ste mal. Pane," uteší ho major Carterová.
Takže, o Anubisovi som povedala, spomenula som antarktickú základňu Antikov aj medzinárodný výskum, ktorý sa v tej oblasti začal, Jackovo povýšenie... Aha! Ešte jedna vec...
"Ak okamžite nepovýšiš Sam na podplukovníka, ustrelím ti tú tvoju palicu skôr, ako stihneš zašepkať Minnesota," odcituje Daniel Jackson s prstom na spúšti barrety priloženej k Jackovmu spánku.
"Hej! Daniel, som si istý, že dokážeme nájsť mierové riešenie situácie. Bože, už hovorím ako ty. Máš na mňa zlý vplyv!!"
A teraz, keď ste s ťažkosťami spracovali deväť 22-miliónových epizód v týchto cca 70-tich súvetiach...
**
Kapitolka I: Úvod, alebo ako správni hrdinovia lámu počiatočné ľady na Antarktíde
-Výskumné stredisko na Antarktickej základni Antikov, 2004-
Daniel Jackson je ten príjemný muž s nepríjemným zvykom odhaľovať tajomstvá zmyslu života počas rannej sprchy, kým generácie dalajlámov si nad tým môžu lámať hlavy bez nádeje na úspech.
To nie je až taká zlá vlastnosť. Zvlášť, ak viete naozaj hlasno hmkať.
A práve teraz vysvetľuje tento príjemný muž svoju teóriu o tom, kde, sakra, je to Stratené mesto, jednému nepríjemnému mužovi s nepríjemným zvykom byť nepríjemne sarkastický a oponovať za každú cenu.
Fanúšikovia SG1, Rodney McKay. Rodney McKay, fanúšikovia SG1.
"... potom musí byť vaša adresa nesprávna," zavrtel Rodney McKay hlavou, nechápúc smer myšlienok doktora Jacksona.
"Nie nesprávna," urýchlene dodal Daniel, pretože si naivne nahováral, že má dočinenia len s človekom s IQ na normálnej úrovni a otočil sa k tabuli. "Nekompletná."
Elizabeth Weirová, ktorá sa v tomto okamžiku zaprisahala, že jej oborom zostane pre istotu raz a navždy diplomacia, si vymenila s Rodneym udivený pohľad a zdvihla obočie: "Čo tým chcete naznačiť, doktor?"
Legendárny archeológ dokončil kresbu a triumfálne dopísal nad symbol Zeme číslo 8.
V pracovni bolo počuť aj pohyb antarktických vírusov v ich dormantnom stave. Nehľadiac už na padajúce špendlíky a vlniacu sa paru z Rodneyho uší. Posledné žijúce archeóny s IQ 17-krát vyšším ako IQ priemerného človeka začali hlasovanie, kto tomu cirkusu rozumie. 103% poslancov hlasovalo za obedňajšiu prestávku.
"Je to adresa s ôsmimi symbolmi. To, čo hľadáme, je od nás ďalej, než sme si kedy predstavovali..." vysvetlil Daniel, "... ale nie je to mimo náš dosah."
V McKaových očiach zažiarila iskra poznania a Weirová sa konečne dostala do reality.
"Atlantis," nevedomky zašepkala.
"Atlantis," nadšene prikývol Daniel Jackson. "Myslím, že tam môžeme ísť."
V Elizabethinej mysli sa rozľahlo ohromenie z významnosti tohto objavu. Ak sa im podarí adresu zadať, čo ak sa konečne stretnú so samotnými staviteľmi Brány, Antikmi, zakladateľmi galaxií? Čo by tým priniesli ľudstvu?
Sú výzvy, ktoré sa neodmietajú. A toto, toto bola tá-
"Doktor," prerušil jej rozjímanie kúsavým hlasom Rodney, "a to je "myslím, že tam môžeme ísť" ako vtedy s Abydosskou misiou, alebo "myslím, že tam môžeme ísť" ako keď ste išli na planétu, ktorá stála na pokraji nukleárnej vojny a volala sa Kelowna?"
Daniel Jackson, žijúca (v prípade Kelowny umierajúca) legenda SGC, sa okázalo pozrel na diplomatku a so všetkou silou svojej autority ukázal na Kanaďana: "Nemala byť táto *osoba* ešte stále na Sibíri?"
*
-Letisko Ruzyňe, Praha, 2004-
"Už zase ideš na nejakú konferenciu. Nemôžeš ich niekedy proste vynechať?" zabedákala Monika na Radkovom ramene.
"Podívej, už jsme tohle probrali tolikrát," zamrmlal jej Radek Zelenka do jej vlasov. "Vědecká konference není jako zasadání sněmovny. A i kdyby ne, už jsem Carsonovi slíbil, že přijdu."
"Ty si hrozný. Vieš to?" teatrálne ho udrela do hrude.
"Já vím. Ale slibuji, že se vrátím co nevidět."
Monika si narýchlo zotrela slzu a zavesila sa mu rukami okolo krku. Radek Zelenka na ňu zdvihol obočie (... 'velká holka a takhle vyvádí'...), na čo sa študentka fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej rozosmiala a posunula mu kĺzajúce okuliare až ku koreňu nosa.
"Odkáž Carsonovi, nech sa už konečne ukáže a nech so sebou privedie tú svoju Becku. Nezabudni na suvenír..."
"Antarktida," pripomenul jej ľadovo Radek.
"... tvoj problém. Teraz ma napadá, že by sa nám do bytu hodila koža z toho obrovského bieleho medveďa, ladila by s parketami," odbila jeho námietku a pokračovala: "Zbytočne sa nehádaj s namyslenými vedcami, ktorí trpia megalomániou, nepredhadzuj svoje perly sviniam a nie, že sa ťa tvoj škótsky priateľ už zase opije."
"Že si nepamatuju, kdy mňe Carson opil..."
"Radku...," pokúsila sa neodbiehať od témy a panikárila ďalej.
"Hezky zopakuj po mně: ''Carson je hodnej a vychovanej přítel," nenechal sa vyviesť z konceptu.
"'Carson je dobrý a vychovaný priateľ'," poslušne prevrátila očami a zmĺkla.
Usmial sa a pošteklil ju po nose: "No vidíš, jde to."
"Zabiť všetkých profesorov a ich úchylky," zašepkala si Monika a druhýkrát prevrátila očami.
"Ale! Kdysi ti ty úchylky nepřekáželi..."
"Zavri chlebáreň a počúvaj, dobre?" ťažko preglgla. "Snažím sa ti niečo povedať, ale ako sa dívam na vývoj situácie, tak to do odletu nestihnem, hm?"
"Ja ťa tiež milujem," odvetil s ťažkým prízvukom, na čo sa Monika smutne rozosmiala. "Ale s tím medvědem... to jsi nemyslela vážně, že ne?" opatrne dodal.
"Zabijem," zašepkala Monika cez smiech a ešte raz ho udrela. "Z kože oderiem. Tú romantiku do teba natlčiem, aj keby si pri tom mal dušu vypustiť."
"Vidíš, to mně na tý vaší slovenčině nejvíce fascinuje - když to začíná být zajímavý, vůbec jí nerozumím," zaškeril sa.
Monika potlačila záchvat smiechu a vážne mu odvetila: "No dobre, že ťa teraz nepočula babka. Vieš dobre, že má vedľa pánabožka na okenici fotografiu Štúra."
"Mlčim, proti Štúrovi nemůžu říct nic, byl to skvělej chlap. Tedy, kromě toho, že neměl rád ženy a oddělal se, když se jeho přítel oženil," okamžite zdvihol Radek ruky a obaja sa začali smiať.
Slovenský národný hrdina, ktorý sa práve prechádzal po nebesiach nad Prahou, sa pozorujúc ich vravu pohladil po brade a pomyslel si na margo historikov a ich zmien histórie niečo veľmi vulgárneho. A to aj na 19. storočie, v ktorom žil.
*
"Kto to pre SGC bola Elizabeth Weirová a prečo jej venujem celú osobitnú kapitolu v tejto určite neuveriteľne úspešnej publikácii?
Ako mnohí iste viete, po ôsmych rokoch fungovania programu Hviezdnej Brány (počítam od Abydoskej misie) sa podarilo konšpiratívnym kruhom NID prekročiť posledný most stojaci v odstránení generála Hammonda z postu veliteľa základne. Niektorí tvrdia, že za to mohol senátor Kinskey, ktorý generála nikdy nemal rád, mnohí radi spomínajú kliatbu agenta Simmonsa, ktorý zomrel na palube Promethea, avšak nikto vám nepovie na 100%, prečo sa tak stalo.
Nech už je pravdou čokoľvek, sotva sa za generálom Hammondom zavreli dvere, prišla na základňu malá blondína, ktorej sa pod nohami až podozrivo často plietol vyššiespomenutý senátor Kinskey. A vieme, že Kinskey je ako červená na križovatke.
Ľudia, viem, čo si možno začnete myslieť, ale ona nebola taká... Robil som s ňou tri týždne, jasné? Hoci sa jej tá osina v mikte - s prepáčením za jaffský vtip - Kinskey snažil pískať svoju notu, dievča sa nedalo jeho hrozbami zastrašiť. Dodnes si pamätám na ten deň, keď dala pred očami celej SG1 a dvoch vojakov zapravdu plukovníkovi - pardon, generálovi O'Neillovi a Kinskey ju zadržal pri odchode so slovami: "Čo to malo dočerta znamenať?"
Netuším, čo mu v svojej kancelárii povedala, ale už po troch minútach odtiaľ Kinskey utekal ako trafená hus, ktorá vzdala prázdne gáganie pred lovcami a rozhodla sa utiecť. A doktorke od tej doby jednoznačne držím palce do ďalšej kariéry.
Vidíte, takmer by som bol zabudol. Jej spis uvádza, že v mladosti bola aktívnou členkou antiglobalistického hnutia a dnes, paradoxne, pracuje pre vládu podľa vlastných slov preto, že "zistila, že jediný spôsob, ako zabrániť vyrábaniu zbraní je zničiť všetky príčiny na ich výrobu". Plynule ovláda 5 jazykov (medzi nimi je aj ruština a latinčina), takže ak prehliadneme doktora Daniela Jacksona a jeho *23 pozemských* jazykov, tak sa môžeme začať nadchýňať jej lingvistickými znalosťami. Sú proste hviezdy, ktoré nehasnú všakže?
Ale späť k prítomnosti. Nebudem tu opisovať celý "antarktický incident", ostatne, celou dobou som sedel po pravici generála Hammonda na kresle operátora lode Prometheus. Viem len, že doktorka Weirová čakala rovnako napäto (ako aj my ostatní), či sa SG1 podarilo splniť svoju misiu, vtipne pomenovanú seržantom Silerom "Záchrana Tau'ri: Smrťou sa nič nekončí" (Stále tomu vtipu nerozumiem. A to som si o sebe myslel, že som najmenej vtipný človek na základni). A o tom, či sa to SG1 podarilo, tu tiež nebudem polemizovať. Podstatné je, že doktorka Weirová sa starala. Záležalo jej na tom, či vyjde SG1 z misie živá a zdravá a vykašľala sa na Kinskeyho plané hrozby, ktorými ju chcel prinútiť, aby mu odovzdala velenie nad horou. A preto hovorím... milujem ťa, dievča.
(Ešte dobre, že je teraz v inej galaxii. Nie je žiadna sranda skončiť ako obžalovaný za nactiutŕhanie svojho nadriadeného.)
Potom tu boli tie rokovania s goa'uldmi. Sotva sme Anubisovi nakopali jeho polo-povznesenú existenciu, Vládcovia systému si to na nás namierili ako na jačiace jahniatka na bitúnku a začali s nami vyjednávať o spojenectvu proti Baalovi, ktorý si začal neuveriteľne rýchlo podmaňovať okolotí galaxie a domíniá. V tej dobe už bola doktorka Weirová odfarbená (od niektorých sestričiek na ošetrovni som započul, že oslavovala nejaké výročie zásnub, alebo čo... možno to je pravda, na vrátnici ju videli s nejakým chlapíkom, ktorý sa až podozrivo podobal na Tollána Narrima) na hnedo, čo tragicky poznamenalo životy mnohých vojačiek, ktoré sa už podľa jej vzoru začali odfarbovať na blond.
Trošku som odbočil, ale... nehľadiac na farbu vlasov, spolu s doktorom Jacksonom rokovala dlhé hodiny s tou bandou hadov a keď som jej niesol počas prestávky kávu do kancelárie, rozoberala s archeológom z vlajkového teamu jemné nuansy hrania pokru s tým takým škodoradostným úsmevom, ktorý som si na nej zamiloval už od jej príchodu. V nasledujúcej pol hodine odtiaľto delegácia goa'uldov utekala s kyslým ksichom a prázdnymi rukami.
A potom to prišlo. SG1, na čele s rozmrazeným O'Neillom už opäť zachránila svet a plukovník O'Neill bol povýšený na brigádneho generála a... brigádny generál O'Neill nastúpil po doktorke Weirovej na post veliteľa základne. Pri tejto príležitosti povýšil majora Carterovú a my všetci vieme *prečo*, ale to budeme rozoberať inde... avšak (!), doktorka Weirová sa dala nenápadne preveliť na Antarktickú základňu, kde to - ako všetci vieme - začalo byť po pár týždňoch naozaj žhavé.
Takže... pokúsim sa zhrnúť, čo vám môžem povedať slovami seržanta, ktorá sa zúčastňoval najhorúcejších akcii vo frontovej línii, do jednej vety:
Doktorka Elizabeth Weirová má taký ten elegantný štýl ľadovca, ktorý pomaly, ale iste získava svoje bez toho, že by mu zamrzol úsmev na tvári, a práve preto by som ju nechcel za ženu.
Ale to som ešte nespomenul jej záverečnú reč..."
-srž. Walter Davis: Symboly minulosti-
**
-Výskumné stredisko na Antarktickej základni Antikov, 2004-
Málovravný vojak, ktorý hneď po prílete skontroloval jeho ID kartu a ujal sa jeho batožín, ho viedol mrazivým koncom polárnej zimy pomedzi tábor do najväčšieho stanu so slnečnými kolektormi, ktoré sa mali efektívne začať uplatňovať až o tri dni.
Zabuchli sa za ním dvere a miestnosť sa okamžite roztriasla a zamlžila, okrem priestoru dvoch centrimetrov pred jeho očami. Radek potiahol nosom, zložil si okuliare a prešiel ich rukávom, no sotva ich stihol založiť späť na nos, stála pred ním brunetka v červenej mikine s úsmevom príjemnejším ako poobedie leňošenia na Havaji.
"Doktor Zelenka?" zdvihla obočie.
Radek bol natoľko zaujatý interiérom miestnosti, že si v prvom momente neuvedomil, že sa rozpráva s ním. V najväčšom stane tábora nebolo nič viac než dva rady stolov, pár kávovarov, tucet skríň s neznámym vybavením a štyri postele. Od amerického letectva by toho čakal človek viac.
"Áno?" posunul si okuliare až ku koreňu nosa.
"Elizabeth Weirová, vedúca expedície," podala mu ruku, ktorú mátavým pohybom prijal.
"Expedície? Myslel som, že sa tu má konať..." zamrkal, no v tej chvíli za jeho chrbtom zahŕkal výťah a vybehol z neho urastený okuliarnáč s malým notesom v ruke.
"Elizabeth!" zakričal hneď od vchodu, na čo sa Weirová i Zelenka otočili k narušiteľovi. "Peter Grodin objavil v trónnej sále vchod k chobotničkám!"
"K chobotničkám?" nakrčila diplomatka obočie, akoby ju neprekvapoval mužov hrmotný príchod, ale mala problém pochopiť súvislosť s morskou rôsolovitou formou života.
"Ééé...," Muž s notesom, ako ho Radek sám pre seba pomenoval, prevrátil očami a rýchlo zamával voľnou rukou, pokúšajúc sa spomenúť si, "... malé, žlté, automatické Antické zbrane, ktoré vypálil Jack na Anubisa... ?"
"Rozumiem, ale... 'chobotničky'?"
"To bol Peterov nápad," napäto odvetil Notesník a nevinne na ňu zamrkal, na čo mu oči padli na Zelenku.
"Mimochodom, toto je... ?" bodol pred seba ukazovákom.
"Zelenka. Radek Zelenka," prehodil Radek ledabolo a ponúkol Notesníkovi ruku.
"Jackson. Daniel Alexander Melbourne Nicholas Jackson," okázalo ju prijal Notesník, no o moment neskôr sa už usmieval ako slniečko a divoko ňou pumpoval. "Zelenka, Zelenka... to znie ako... Ukrajina... ?"
"Česká Republika," opravil ho Radek a začal sa neuveriteľnou rýchlosťou modliť, aby ten Daniel Andrej Matiáš... bohvieaký Jackson nepovedal to, čo Zelenku dnes čakalo na každom rohu...
"Československo!" zablýskal Daniel svojimi vedomosťami.
"Nie," kŕčovito sa usmial Radek, "ale keď už sme pri tých menách, Nicholas... to znie ako tá vodka?"
Daniel A. M. N. Jackson zamrkal a snažil sa vstrebať dané informácie svojími geniálnymi obvodmi v nádeji, že nebude mať ten trápny pociť, že mu niečo uniklo.
"Vodka?" vystrelil, čakajúc ako hráč vedomostnej súťaže na poslednú indíciu.
Radekovi sa začali v žalúdku otáčať štyri obrovské mlynské kamene. S ostrými kosákmi a špicatými hrotmi trčiacimi zo všetkých strán. A nápisom "Ty idiot". Doktorka Weirová si všimla červene v jeho lícach a skočila do tohto zálivu plného žralokov ako správna diplomatka hneď po hlave.
"Daniel! Čo keby si pomohol Peterovi s katalogizáciou jeho nálezu? Som si istá, že by to neuveriteľne ocenil. Ja musím zatiaľ doktorovi Zelenkovi vysvetliť, čo sa stalo s plánovanou konferenciou a vôbec..." neurčito zavrtela rukou, kým Daniel na ňu ešte stále hľadel vzdorovito ako teľa v puberte na nové vráta.
Elizabeth prevrátila očami a poskákala na jednej nohe ako Luis de Funes.
"Dooooobre," archeológ pochopil a ukázal za seba na výťah. "Naozaj by ste si nechcel prezrieť Peterove chobotničky?"
"No, ja vlastne-" vykoktal sa Zelenka.
"Doktor Zelenka tu ešte nie je ako člen expedície," prerušila Elizabeth druhýkrát diskusiu a žiarivo sa usmiala. "Uvidíme sa neskôr, *Daniel*," dodala pomedzi zaťaté zuby.
Archeológ sa zamračil a po chvíli odvetil: "Dooobre.", naskočil do výťahu a už sa viezol dolu.
Vietor prerušil sekundy trápneho ticha kvílivou meluzínou.
"Tak," sklapla Elizabeth rukami, "Verím, že máte množstvo otázok. Nebolo by lepšie, ak by sme vrhli hneď na odpovede?"
Radek, úprimne zmätený zo všetkého, čo sa dialo okolo neho, prikývol a vydal sa za ňou do malej oddelenej kabínky.
'Ukrajina. Ja ich mater...' ticho zanadával, keď si sadal za stôl, na ktorom ležal spis s pečiatkou "PRÍSNE TAJNÉ --- MATERIÁLY SGC!"
'Česká republika... necestoval som tadiaľ, keď som išiel do Hondurasu?' zamyslel sa Daniel, keď míňal tretie poschodie. 'Budem sa musieť spýtať Sam.'
**
-Tri dni pred povýšením plukovníka O'Neilla na brigádneho generála, kancelária doktorky Weirovej-
'Bože, ani nevieš, aká som ti vďačná, že SG1 prišla domov živá a zdravá. A touto cestou by som ti chcela odkázať, že tento job naozaj nenávidím.'
'Celé dni len sedieť a strachovať sa o nich a čakať na to, kým sa ozvú. A čo ak by sa neozvali? Čo ak by zomreli v boji s nepriateľom, ktorého si ja úprimne nedokážem predstaviť? Ako by som to potom oznámila ich rodinám? Ako by som to oznámila len tuná na základni?'
'A preto sa tak hrnieš do Antarktídy, všakže, Liz?'
'Áno,' odpoviem svojmu nemilosrdnému zlému dvojčaťu a siahnem po najbližšom spise po mojej pravici, kým prečítanú hŕbu naľavo ledabolo zošupnem na zem.
Doktor Rodney McKay, hlása nadpis. 'Teší ma, doktor,' pomyslím si a natiahnem ruku za šálkou kávy. 'Tak akým géniom, ktorého mi letectvo vrelo doporučuje, ste vy?'
-Vek: 35
-Stav: slobodný
-Titul: doktorát z teoretickej astrofyziky
-Doporučenia: Massachusetský inštitút teoretickej fyziky, Univerzita Chicago, Univerzita Colorado v Colorado Springs, Karlova Univerzita v Prahe, Fakulta fyziky akadémie letectva Spojených Štátov, osobitné doporučenie Stephena Hawkinga...
'Matička božia,' príde mi na myseľ. 'Toto *je* génius.'
-Výpis z registra trestov:
15-06-1985: Napadnutie právneho zástupcu.
28-08-1986: Poburovanie verejnosti prejavmi sympatii ku komunizmu.
09-12-1995: Napadnutie verejnéjho činiteľa.
10-05-2001: Narušenie diplomatických sťahov s Ruskom.
'Ajaj... narušiť diplomatické vzťahy nie je žiaden med. Teraz už môžem len spomínať, ako som zmarila tú obchodnú zmluvu s Honkongom. To bolo potom, ako sa mi podarilo uraziť francúzského veľvyslanca, čo som dokázala ten istý deň, ako som takmer vrátila Aljašku Rusom a Grónsko Španielom, ktorí sa odvolávali na nejakú starú zmluvu s Dánskom...'
-Prebežná diagnóza na základe nepriamych pozorovaní od dr. MacKenzieho...-
'Čo, *prosím*? "Predbežná diagnóza na základe nepriamych pozorovaní"?! Čo je toto za sofistifikovaný prístup? Ako sa niekto opovažuje robiť z "nepriamych pozorovaní" psycholanalýzu a ešte sa s tým aj verejne predstŕkať? Už sa všetci v letectve zbláznili?'
'Ukľudni sa, Liz,' zamračí sa na mňa to racionálnejšie ja. 'To, že pracuješ so svetovými špičkami vedy, ešte neznamená, že musíš byť ovnako puntičkárska, ako oni...'
'Ale drž hubu,' okríknem sa. 'Viem, čo robím.'
-Dr. McKay je emocionálne nevyspelý excentrik, zjavne nevedomý introvert so sklonom k prílišnej extroverzii, ktorá z neho činí exhibicionistu najvyššieho rádu. Podľa zaručených zdrojov si nikdy nedokázal vybudovať silnejší citový vzťah, čo znamená, že je buď neuveriteľne ľahko, alebo neuveriteľne ťažko manipulovateľný, avšak vzhľadom k predošlému tvrdeniu by som veril slovu "ľahko". Táto duševná nestabilita môže byť zapríčinená sociálnymi problémami v detstve - jeho rodičia (matka alkoholička, otec vyhadzovač v bare) mu nedokázali zabezpečiť základné...-
'Och, pre rany božie, kto je tento MacKenzie zač? Boh Spasiteľ osobne? Mimochodom, má hrozne starý slovník,' rýchlo preskočím ďalšie tri strany odborných názvov ako "psychoticky afektovaný" a "schizoidný psychopat" a zastavím sa na odstavci...
-Predchádzajúca práca pre letectvo:-
'Konečne niečo.'
- V roku 1995 nastúpil ako prednášajúci na Akadémii letectva Spojených Štátov. O tri roky neskôr sa zaplietol s poručíkom Eugenom Hugeom, ktorý sa neblaho preslávil spreneverou. Doktor McKay bol vtedy zbavený obvinenia kvôli nedostatku dôkazov. O dva roky na to sa za neznámych okolností dostal na výplatnú listinu schvaľovanú Zborom náčelníkov a podal rezignáciu. Aktívne pokračoval ako poradca viacerých kľúčových členov NID, medzi nimi aj plukovníka Simmonsa, ktorý sa viackrát pokúšal zdiskreditovať viacerých členov SG1...-
"Tým by sa vysvetľoval ten záujem o McKayovu psyché," zamrmlem si pre seba a uskrnem z chladnúcej kávy.
-... dokonca aj generála Hammonda. V roku 2001 bol generálom Hammondom odporučený ako hlava ruského výskumu ich vlastnej Brány. O necelý rok na to bol kvôli krízovej situácii prevelený späť na základňu SGC, kde svojou odornou pomocou zachránil planétu. Po tom prerušil všetky kontakty s NID a letectvom a jeho účet u Zboru náčelníkov zmizol.-
Zúrivo listujem o tri strany dozadu, no sotva mi padnú oči na meno MacKenzie, zhnusene odhadzujem spis preč.
'Kto, dočerta, ste, doktor McKay?'
**
-Výskumné stredisko na antarktickej základni Antikov, 2004-
"Nie, nie, nie, nie, nie, NIE! Chcete nás tu vyhodiť do vzduchu? Okamžite položte tú vec na zem!" udrel Radkovi do uší uštipačný hlas, sotva sa kabínka výťahu dotkla zeme.
"Mne je jedno, čo máte napísané v rospise!" pokračoval krik, "Vás možno armáda platí za to, že tu zabijete najinteligentnejšie mozgy planéty jednou ranou, ale mňa nie!!!"
Zamestnanec základne, ktorý vyrušil doktora McKaya, vedúceho vedeckého teamu, z jeho rozjímania, niečo zahuhlal. Doktor mu na odpoveď niečo zakričal.
Radek otvoril dvere výťahu divadelne sa uklonil dáme. "Musíte si na neho len trochu zvyknúť a veľa prikyvovať," pokrčila ramenami Elizabeth a ako správna hostiteľka ukázala Čechovi cestu. Hosť pokrčil ramenami a vykročil k centru kriku a ruchu.
"Ale...," pokúsil sa medzitým brániť pracovník stanice pred hypochondrickým excentrikom z Kanady.
"Ak necháte ten reaktor bežať o minútu viac, spätná väzba, ktorú som v rámci experimentu nastavil, spôsobí nevyhnutné preťaženie a potom pánboh pomáhaj tejto Stredozemi!"
"Pardon, pardon," odspätkoval pracovník od reaktora a pustil kľajúceho doktora McKaya k práci.
Radek sa započúval do hádky a stále nemohol prísť na to, čo mu je také povedomé. Bol 1500 metrov pod úrovňou pevniny v paláci postavenom rasou, o ktorej nemal pred tromi hodinami ani potuchy.
'Antikovia, čo je to za meno. Povie sa "antický palác" a ja si predstavím Atény, Olymp, veštiarňu v Délphach, Rím na siedmych pahorkoch, vojny s Markomanmi a Kvádmi a Hypokratovu prísahu. To mohli vymyslieť len Amíci.'
Naokolo kráľovstvo ľadu a snehu, všade pobiehajúci vedci a ich asistenti, sem-tam vojaci a technickí pracovníci a do toho ostrý, uštipačný hlas...
-Beng, beng, beng, zvoní smrtka na Orloji a skupinka vychrtlých mužov neveľmi urodzeného vzrastu si to razí ďalej po mačacích hlavách.
"Idea doktora Zelenku je možno lákavá, ale absolútne - ak mi odpustíte ten výraz - neprimeraná. Dúfam, že to nevezmete osobne, doktor, ale skúste sa prebíjať na poli teoretickej fyziky trochu dlhšie než tri dni od promócie a potom kážte Rodneymu McKayovi, čo má a čo nemá zahrnúť do svojich prednášok!"
"Len som chcel povedať, že rozoberať na prednáške o klasickej Newtonovskej Mechanike teóriu singularity Kipa Thorna nie je práve najlepší krok... okrem toho, drahý McKay, náhodou sa pretĺkam na poli teoretickej fyziky dlhšie než tri dni..."
"Ale veď som začal mechanikou! Len na záver som im chcel ukázať, že smer pokroku vedie od Newtona k... cestovaniu v čase. Okrem toho, každý predsa pozná..."-
... bývalého zahraničného lektora z fakulty fyziky Univerzity Karlovej. A *bývalého* z veľmi dobrých dôvodov. "Veľmi", t.j. že jeho prínos bol považovaný za horší ako pobielohorská kauzula, ktorá škrtla na univerzite všetko okrem teológie, hviezdovedy a rétoriky. Niektorí kantori si o ňom dokonca šepkali, že je ešte horší, než ranná cesta do práce. Bŕŕ!
'To hádam nie, Rumburak osobne,' pomyslel si Radek Zelenka, keď diplomatka zamávala Rodneymu McKayovi.
"Á, doktorka," zdvihol Rodney na mikrosekundu hlavu, "mohli by ste mi dať minútku, aby som zabránil záhube nás všetkých?"
"Aj dve, Rodney," usmiala sa Elizabeth a žmurkla na Radka. Čech len prevrátil očami, čím si vyslúžil od vedúcej expedície zdvihnuté obočie.
"Hotovo!" zdvihol McKay ruky od reaktora a zahľadel sa na odpočítavanie, ktoré sa napriek jeho snahe nezastavilo.
Zamračil sa a kopol do reaktora. Ciferník okamžite zamrzol a Rodney sa s širokým úsmevom narovnal.
"Ako som povedal, hotovo."
Elizabeth sa uškrnula a pokývala hlavou: "Rodney, už opäť sme vám zaviazaní svojimi životmi. Ako sa vám len kedy odplatíme?"
"No, pre začiatok by ste mohli prestať s nemiestnym sarkazmom," zaškeril sa na oplátku a sklonil sa späť reaktoru, "vôbec sa vám nehodí."
"Hodí, alebo nehodí," neprestala sa diplomatka usmievať, "privádzam vám ďalšieho pomocníka, Rodney."
"Och, len nie zase nejakého učebnicového pošuka," zakvílil bez toho, že by prestal odšróbovávať od reaktoru detonátor.
Radek zamrkal... (... 'tak pošuk'...)...a prekrížil si ruky na hrudi.
"Drahý doktor McKay, bolo to tak dávno, čo som mal s vami tú česť, ale ani vtedy som vás nemal za pošuka," preniesol ľadovo s dôrazným českým prízvukom. "Ja som vás mal hneď odzačiatku za nebezpečného blázna."
Rodney, výnimočne bez štipľavej odpovede na jazyku, zdvihol zrak a zamrkal do Zelenkových hnedých očí.
"Ja vás poznám," zdvihol ukazovák, "len si nemôžem spomenúť odkiaľ."
"Na vnútornej strane ľavého stehna máte dlhú jazvu, o ktorej všade tvrdíte, že ste ju získal pri bitke s medveďom. V skutočnosti je to stopa po 15 štychoch, ktoré máte vďaka preliezaniu veľmi špicatého plota, ktorý ste musel prekonať pri úteku od svojej prvej lásky," napovedal mu so škodoradostným úsmevom, ktorý sa ešte rozšíril, keď sa Rodney začal červenať, "nehľadiac už na to, že ani samotné stretnutie za veľa nestálo..."
Kanaďan prižmúril oči a začal pred sebou kývať ukazovákom: "Vy... vy..."
"To a mnohé iné pestrofarebné dobrodružstvá z vášho detstva a adolescencie sme sa dovedeli na oslave narodenín doktora Grygara v Tatrách," dopovedal Radek, pričom mierne naklonil hlavu a káravo zdvihol obočie. "Prevažne vďaka slivovici a rumu, ktoré vám náramne zachutili. Samozrejme, zdravé horské povetrie na tom malo určite svoj podiel."
"Karlova Univerzita, červie diery a poloklasická teória relativity," víťazoslávne pred seba bodol vstávajúci McKay ukazovákom, "prezývaný aj 'profesor Tajomný Hrad v Karpatoch'."
"Tesne vedľa," prižmúril Radek oči.
"Profesor Živago."
"Nie."
"Profesor Rumburak!"
"Nie."
"Vzdávam sa."
"Bolo to 'nešťastie nad Vltavou'. Mimochodom, profesor Rumburak ste bol vy, doktor."
Rodney sa zarazil a prebehol očami z Radka na Elizabeth: "Toto je môj nový kolega?"
"Áno," povzbudzujúco prikývla doktorka Weirová.
"A nemám šancu sa z toho vykrútiť?"
"Nie," diabolsky sa usmial Radek Zelenka.
"Sakra..."
"Tak...," sklapla doktorka rukami, "keďže si spolu tak skvele rozumiete, nechám Rodneyho, aby vám to tu ukázal, doktor."
"Ale my sme...," zdvihli obaja fyzici v panike hlasy za odchádzajúcou doktorkou, ktorá ignorovala ich protest s gráciou nahluchlej veliteľky expedície.
Rodney pozrel na Radka a Radek na Rodneyho.
"Zelenka?" zhnusene sa zamračil Kanaďan. "Čo je to, preboha, za meno?"
**
Kapitolka 2: Jadro, alebo ako sa správny hrdina dozvedá Pravdu
-Škótska vysočina, pár dní pred aktivovaním ZPM v Cheyennskej hore-
V chladnom a napriek tomu slnečnom prostredí Škótskej vysočiny, na úpätí kopca Kailath Amon, sa okolo malej vily veselo práslo stádo oviec. Nad ich hlavami poletovali vtáčiky, ktoré si už pred generáciami zvykli na chlad a...
"*Takže do inej galaxie? A to si mi nemohol povedať skôr?!*"
... a... iné aspekty... tejto nádhernej...
"*Mami, dozvedeli sme sa to len prednedávnom a okrem toho... je to tajné! Nemala by si to takto vykrikovať. Mohol by ťa niekto počuť!*"
... krajiny. Ehm.
"Hej, synak! Váž svoje slová! Ešte nikdy sa Shirley Beckettová nehanbila za svoj názor!"
Ale ani za nič by teraz žiaden z vtáčikov-letáčikov nechcel byť na mieste Carsona Becketta, PhD., Mudr..
"Ale mami, ja som ti to ani pôvodne nemal povedať!"
"Tak ty si mi to nechcel povedať? Teda pekný synáčik, len čo je pravda..."
"Ale nie 'nechcel'. Nemal!"
"Keby to tak videl tvoj otec!" chytila sa Shirley za srdce a pevne uprela pohľad na luster. "Celý svoj život prežil ako slušný muž, založil si vlastnú firmu, splodil zdravé ratolesti a zanechal nám v záveti pekný majetok. A jeho synáčik sa dá na nejakú naničovatú genetiku miesto toho, aby prevzal do rúk otcovu firmu a teraz mi ani nechcel povedať, že ide do inej galaxie!"
Carson to vzdal a zničene sa oprel lakťami o stôl.
"Určite sa teraz chudák niekde v hrobe obracia, daj mu pánboh ľahkú zem," vzdychla a odohnala utierkou neodbytnú muchu, akoby si až teraz spomenula na pečenú pochúťku, ktorú položila pred syna. "No nenechaj sa ponúkať a daj si tú divinu. Celý deň som ju robila len pre teba."
Carson Beckett vložil hlavu do dlaní a neprítomne zdvihol obočie.
"A mami... vieš, ako som ti hovoril, že mám pre teba dve správy..."
**
-Výskumné stredisko na Antarktickej základni Antikov, 2004-
"Takže nie Československo?" spýtal sa Daniel Jackson so zahanbeným pohľadom.
"Nie," zavrtel Radek hlavou a uhol z cesty Peterovi Grodinovi, ktorý niesol s opatrnosťou hraničiacou s božou bázňou jednu z chobotničiek.
"Ehm...," prešiel si archeológ dlaňou popod nos, "Kto by bol povedal, ako rýchlo beží čas v iných častiach planéty, huh?"
"Asi nepriamo úmerne obnovovaniu informácií v systéme školstva Spojených Štátov," odsmečoval Zelenka, doprajúc si plnej satisfakcie, keď zabadal lingvistovou tvárou prebehnúť tieň smútku...
"Neviem, Radek," pokrčil Daniel ramenami. "U nás v Ústave pre siroty a nezaopatrenú mládež u sv. Alžbety sme neboli práve najinformovanejší. Tak trochu to by to nezodpovedalo účelu, čo myslíte?"
"Eee..." erudovane odvetl Radek Zelenka a hlavou mu prebehla otázka 'Ako sa, do čerta, dostal človek ako Jackson do detského ústavu?'...
"Zelenka! Radek Zelenka!" ozvalo sa im nad hlavami. Výťah, ktorý práve zchádzal dolu sa dôrazne zakymácal, keď mladý Škót ukázal na fyzika prstom: "Neopovažuj sa odtiaľ pohnúť!"
"Carson!" vykríkol Radek a rozbehol sa k otvárajúcim sa dverám na kabíne. "Čo to malo, dočerta, znamenať?! Čo si mi vravel do telefónu?!"
Doktor Beckett pred seba natiahol ruky: "Pozri, kamoš, to, že Antarktída nie je tak prázdna, ako nás učili, som sa dozvedel až teraz" [zdvihol ukazovák nad seba] "na povrchu od doktorky Weirovej. A keď sa opýtaš kohokoľvek tu naokolo, dozvieš sa, že aj ich tu zavolali ako na konferenciu."
"No, keď vám neprišlo hneď divné, že sa tá 'konferencia' koná na Antarktíde... prečo nie?" nevinne sa zapojil Daniel, na čo sa obe hlavy otočili k nemu.
Ako odpoveď len zdvihol ruky a odplížil sa preč.
"Otázka znie, kamoš," otočil sa Radek na Carsona, "ako to teraz vysvetlím Monike?"
"V tom nie si sám," sklopil genetik pohľad.
**
-Škótska vysočina, pár dní pred aktivovaním ZPM v Cheyennskej hore-
"*TEHOTNÁ?! BECKA JE TEHOTNÁ?!*"
Carson bachol rukami o stôl, aby naznačil pozornému oku svojej milujúcej matky, že už toho má naozaj dosť. Bohužiaľ, pozorným očiam jeho milujúcej matky táto skutočnosť akosi uchádzala. Obom.
"Vieš čo, mami?" vyrazil zo seba. "Zabudni na to. Vôbec nie je tehotná. Povedal som to len tak zo srandy. A vonku máme pekné počasie, že?"
Shirley Beckettová padla na lavicu vedľa okna, oprela sa o stenu a chytila sa za čelo.
"Celý otec," zamrmlala si a grandiózne omdlela.
**
-Výskumné stredisko na Antarktickej základni Antikov, 2004-
"No to ti gratulujem," potriasol Radek skromne sa usmievajúcemu Carsonovi nadšene rukou. "Kedy bude maličké na svete?"
Zarastený Škót posmutnel a sklopil zrak na ľad posypaný pilinami.
"Ak pôjde všetko podľa plánu, o tri mesiace," zamrmlal, "a to tu už práve nebudem."
"Ako to?" nakrčil Radek obočie.
Carson Beckett prižmúril oči a v tušení, že situácia si bude vyžadovať experta, ukázal rukou za seba na výťah.
"Poďme radšej... za doktorkou Weirovou."
**
-Pracovňa dr. Weirovej na Antarktickej základni, 2004-
"Ale áno."
"Ale nie."
"Vidíš tu niečo, čo by ma zastavilo?"
"No tak, Elizabeth, to by si mi určite nespravila."
"Pozri sa sem, na tento papier. Vidíš tu niečo, čo by ma mohlo zastaviť?"
"Ale no tak."
"Daniel, s tým Zelenkom si ma skoro totálne preblamoval. Preboha, ten chlapík môže ešte stále odtiaľto odísť a začať po celom svete vykrikovať, aký tu máme výskum."
"Nechci mi nahovoriť, že nepodpísal nejakú kauzulu o utajení."
"Čo sa týka projektu Brány? Prizodzene! Ale "chobotničky"? Ak by si zohnal šikovnejšieho právnika, mohol by sa z toho neuveriteľne ľahko vykecať. Ja by som to tak urobila!"
"Tak mu ponúkneme za jeho mlčanie..."
"Ale v tom to je, Daniel! *Ja* nebudem dusiť hlas každého, kto sa bude dožadovať práva. To môžeš robiť ty a generál O'Neill, alebo aj NID, keď už sme pri tom!"
"Elizabeth..."
"*Ja* v právo verím a ja ho aj budem ctiť, nech už sú vaše rozkazy akékoľvek. A viem veľmi dobre, že by ste si našli aj jednoduchšiu cesto ako narušiteľa zastaviť-"
"Elizabeth, to by som v žiadnom prípade-"
"Nie, Daniel? To je milé. Naozaj. A teraz sa ťa spýtam na generála O'Neilla. Čo myslíš? Nechal by *on* informačný únik len tak, pretože pozemské zákony by stáli na strane narušiteľa?"
"Vieš veľmi dobre, že Jack-"
"Viem, *Daniel!* Ale zároveň viem, že musí svoj projekt brániť. A ak nie on, tak by sa do toho oprel generál Hammond, alebo zbor náčelníkov..."
"Chápem, kam mieriš, Elizabeth-"
"Tak potom pochop aj to, že poznám inú a lepšiu cestu. Jednoduchší a humánnejši spôsob."
"Polopravdy?"
"Povedala som predsa humánnejší, nie? A preto nabudúce... spomaľ svoju myseľ na úroveň svojho verbálneho prejavu, dobre?"
"Fajn. Ale aj tak..."
"Nie, nie, Daniel. Mám príležitosť, využijem ju. Vychutnám si ju. Len sa pozeraj, ako teraz... nakreslím ten krížik... a budem mať tých 17 krížikov v jednej rade..."
"Ale nie!"
"Naučte sa s tým žiť, doktor Jackson. Volá sa to prehra."
"Ale toto sú priškvorky! Ja nikdy neprehrávam v piškvorkách! Dokonca ani so Sam!"
"Povedala by som, že ťa blahosklonne necháva vyhrávať, Danny."
"Gŕŕŕŕ..."
Ozvalo sa rázne "klop, klop!" a otvorili sa dvere do maličkej kancelárie, ktorá mohla poňať dvoch ľudí anorektickejšieho zmýšľania. Škodoradostne sa usmievajúca doktorka Weirová aj zarmútený doktor Jackson otočili hlavy a zočili doktora Zelenku, ktorý bol zjavne v nálade, ktorá ho predurčovala k tomu, aby kládol otázky a kládol ich *veľa*. A netrpezlivo popri tom podupával ľavou nohou.
"Doktor Zelenka!" privítala ho Elizabeth, akoby ho vôbec nečakala.
"Doktorka Weirová..." chladne kývol Radek. "Zaujímavé, ako som pri celej tej veci s Hviezdnou Bránou a prehliadkou tejto základne zabudol na... expedíciu."
"Ani by som to za zaujímavé nepovedala... zvlášť keď to bolo účelom," pousmiala sa diplomatka a pozrela na archeológa, ktorý sa ešte stále so smútkom v očiach opieral o pravú ruku. "Daniel, verím, že máš ešte veľa práce."
"Áno, Elizabeth," zreteľne zaartikuloval a zaškľabil sa. "Musím ešte obhliadnuť pár artefaktov, Elizabeth, veď chápeš, katalogizácia starého materiálu, neodkladná záležitosť."
"Tomu poviem reč do bitky," zaškerila sa diplomatka a teatrálne mu kývla. "Do toho, statočný rytieru!"
"Inak Peter práve objavil v archíve záznam, ktorý potvrdzuje Carsonovu teóriu o ATA géne," ledabolo prehodil Radek. "Spomínalo sa tam niečo o poškodených laboratóriách v Atlantis."
Pri slove "Atlantis" zamrzol Elizabeth jej 100Wattový úsmev a Danielov sa naopak rozšíril.
"Doktorka, doporučujem vám humánny prístup," naposledy sa zaškeril a pri odchode ju poklepal po ramene.
-O pol hodinu neskôr-
"Takže je to vcelku jednoduché. Tí istí Antikovia, ktorí postavili Bránu a vykopli doktora Jacksona zo svojho spoločenstva po tom, ako zaútočil na Anubisa, ktorý je tiež z polovice pozvnesený, postavili aj túto základňu a my poznáme adresu miesta, kde je stratené mesto Atlantis. Antické technológie môže ovládať len človek, ktorý má špeciálny druh génu, ktorý objavil Carson. Na zadanie adresy potrebujeme ZPM, ktoré sa môže vyčerpať a môže tak učiniť Zem úplne bezbrannou proti nájazdom goa'uldov. Vy, čiže americké letectvo, tajíte informácie o tejto základni Antikov pred celým svetom. Tak ako aj informácie o Hviezdnej Bráne a presne tak, ako tajíte to, že sa chystáte napriek všetkým nepriazniam osudu na výlet do Atlantis, kde môžete stretnúť samotných Antikov a stať sa tak technologicky najvyspelejšou skupinou na svete, čo by samotný svet nemusel prijať s otvorenou náručou. A okrem toho používate benzín po záručnej lehote a doktor Kavanaugh tajne užíva heroín. A to ste mi nemohli povedať hneď?!"
**
-Stanica McMurdo, Antartktída, 2004-
"Je mi ľúto, pane, ale v tejto metelici neodvisielam ani mäkké f," úprimne vyjadril svoj názor seržant, "Máte vôbec šťastie, že ste neuviazol niekde na ceste."
"Á, veď viete," zababušil sa Radek hlbšie do kožušín, "záležitosť štátneho záujmu."
"Naozaj?" pokúšal sa vojak neohrabane udržať spoločenskú konverzáciu.
Radek sa prestal triasť a nasadil si okuliare, z ktorých konečne zmizla rsieň. "Snúbenica," priznal po chvíli.
"A-há...," prikývol seržant s už oveľa väčším entuziazmom a vyložil si nohy na stôl. Zasnene uprel pohľad do stropu a začal rozprávať svoj životný príbeh...
... ktorý Radka Zelenku ani v najmenšom netrápil a ani sa ním v najbližšej dobre trápiť nemienil.
Vedel, sa pravdepodobne nedovolá domov, taktiež ako vedel, že hneď teraz by to bolo zbytočné - Monika si predsa bola vedomá toho, že z Antarktídy je na ostatok planéty len ťažké spojenie a nečakala od neho správu skôr ako o tri dni. Nie, že by jej vadilo, ak by zavolal hneď.
Potreboval vypadnúť z tej základne. Z toho Antického paláca. Z toho zimného domu hrôzy.
Tam, v hlbinách pod vrstvami ľadu toho bolo tak veľa, tak nového, tak neočakávaného...
... a tak utajeného.
To, že armáda Spojených Štátov Amerických objavila v 1928 v Gíze tajomný šedý kruh s 39 znakmi a udržiava ho v tajnosti pred celou verejnosťou, zvlášť keď je tento kruh schopný transportu na iné planéty, čo letectvo US využíva už posledných sedem rokov, ho až tak neprekvapovalo. Je síce strašidelné, keď si predstavíte, že o osude planéte v intergalaktickom meradle rozhoduje úzka skupina ľudí jedného národa, ale poviete si predsa "Fajn. Je to armáda. Armáda *odjakživa* tajila veci."
Ale toto... na prahu 21. storočia je na neutrálnom medzinárodnom území je odhalené budúce stredisko moderného výskumu, objekt svetového bádania a on sa o tom dozvie od svojho priateľa a aj to len záludnou pozvánkou na neexistujúcu konferenciu, ktorú mohol odmietnuť a zabudnúť.
Ironické, čo všetko dokáže zbesilá náhoda. Tak ironické, až by to malo ľudí desiť.
"Ale ona už bola vydatá, a jej muž bol viacnásobným šampiónom v kickboxe...," strácal sa seržantov hlas v bielej diaľke naokolo.
Takže svet sa napriek všetkým uisteniam ešte stále nezmenil. Stále bol zmesou náhody, šťastia a len v najmenšom primeranej pripravenosti.
"A preto by si sa mal rozhodnúť, Radek," zamrmlal si doktor popod nos nedbajúc na seržantov prekvapený pohľad a zobral mu zo stola pero a papier.
**
-O desať minút neskôr-
Kabát aj vešiak ležali na zemi, seržant listoval v najnovšom vydaní časopisu Playboy a popiskoval si veselú melódiu, netušiac, že je to Pieseň práce.
"... ak na základe Pascalovho trojuholníka aplikujeme rovnicu pravdepodobnosti existencie cudzích svetov pri dôraznom vylúčení fluktuácie vlastných snúbeníc kvôli nedostatku kvalifikácie..." mrmlal si Radek, kým na čistý rys pred sebou skicoval obdivuhodné obrazce.
-O pol hodinu neskôr-
Papier ležal pokrčený v kúte a stolička sa ešte stále točila vďaka kinetickej energii, ktorú jej venoval Radek, keď z nej vyskočil po svojom odhalení.
"... ale podľa najnovšej rovnice hĺbky ľudského nevedomia mi vychádza, že ak to nespravím, budem celý život žiť v nešťastí z prehry!!!" kričal zhrozenému seržantovi do tváre.
"Len sa... upokojte, pane," zdvihol vojak ruky, "nemá zmysel, aby ste pri tom vašom... "rozhodovaní" niekomu ublížil. Hlavne nie nevinným seržantom, ktorí si len listujú v nevinných časopisoch."
Radkovi padol pohľad na vyzývavú fotografiu dievčaťa týždňa a dostal nápad.
"Avšak čo ak sa Nakonečný mýlil a toto je nový druh situácie? Niečo ako popretie..."
Pustil zdeseného vojaka a začal sa prechádzať po kabínke krátkymi, úsečnými krôčikmi.
-O hodinu neskôr-
Seržant spal pri vysielacej stanici a pri každom vydýchnutí odfukoval zo stola prach a omrvinky z obeda. V opačnom rohu kabínky zatiaľ dopadali na zem kúsky potrhaného papiera...
"Pôjdem... trh!... nepôjdem... trh!...pôjdem... trh!... nepôjdem... trh!...pôjdem..."
**
-Pracovňa dr. Weirovej na Antarktickej základni, 2004-
-"Podpísaný sa zaväzuje mlčať v mene národnej bezpečnosti. Porušenie sľubu sa považuje za spreneveru voči jeho demokratickej vlasti, Spojeným Štátom Americkým, ktoré..."-
Radek zdvihol oči a Elizabeth prešktla prvých sedem odstavcov. "Nemáme nové tlačívá," dodala na svoju obranu a kývla Zelenkovi rukou, aby pokračoval v čítaní.
"Viete, som rada, že ste sa nakoniec rozhodol do toho ísť s nami," usmiala sa. "Potrebujeme niekoho tak chytrého ako Rodney, ale jeho kanadský sarkazmus mnohí len ťažko znášajú."
"Ah, keby len sarkazmus. Počkajte o štyri mesiace, až bude mať narodeniny. Bude to vyzerať ako na volebnej kampani, všade plagáty s jeho tvárou a podobne," deprimujúcim hlasom zamrmlal Radek, kým podpisoval štrvtú kópiu zmluvy. "Skúšali ste doktora Grygara?"
"Áno," prikývla Weirová. "Ale odmietol. Hovoril niečo o vnúčatách a tak. To je zaujímavé, viete? Stephen Hawking sa tiež vyhovoril na to, že vo voľnom čase nechce o mimozemšťanoch a kvantovej fyzike už ani počuť..."
"Aha," kývol Radek a znovu poslal nebesiam krátku modlitbu, dúfajúc, že spravil správne rozhodnutie.
**
Kapitolka 3: Jadro II, alebo ako sa správny hrdina pripravuje na odchod
-Kancelária dr. Weirovej, týždeň pred zapojením ZPM v Cheyennskej hore-
Daniel Jackson bol nahnevaný. Napriek jeho *prosbám* mu Jack nevysvetlil, prečo nemôže ísť do Atlantis. A preto bol veľmi, *veľmi* nahnevaný.
Sestričky z ošetrovne by vám vedeli rozprávať, nebojte sa.
"Elizabeth, v Antarktíde sa to akosi riedi," vypálil na ňu hneď na prahu, ignorujúc, že diplomatka pracuje.
"Daniel," kývla hlavou a vrátila sa späť k papierom. "To bude pravdepodobne tým, že všetci členovia expedície dostali týždeň dovolenky. Také posledné povyrazenie si..."
Chvíľu chladil svoj hnev nasupeným postojom s našpúlenými perami, no potom to vzdal a sadol si. Avšak napätie z jeho tváre nezmizlo.
Odkašlal si, zamrkal, uhladil si rukáv na uniforme a hlasom hráča mariáša položil otázku života a smrti...
"Prečo nie *ja*?"
A ona, bez toho, že by prestala vypĺňať papier pred sebou, nonšalantne odvetila...
"Preto lebo."
To zjavne nebola odpoveď, ktorá by legendárneho archeológa len tak uspokojila, pretože sa zaklonil v kresle, zaklopal Elizabeth Weirovej na stôl, a keď otrávene zdvihla oči, zopakoval svoju otázku...
"Prečo? Nie? Ja?"
Zamyslela sa, naklonila hlavu a presne v okamžiku, keď mala podľahnúť čaru doktora Jacksona, vypustila z úst priznanie, ktoré predčilo všetky jeho očakávania, dokonca aj tie, v ktorých sa vyskytovali frázy ako 'som do vás beznádejne zamilovaná', 'nechcem vás vystaviť nebezbečenstvu' a 'máš božiu prdel':
"Takže plukovník Carterová netárala do vetra, keď tvrdila, že keď chceš, dokážeš využiť svojich vlastností 'prispatého Casanovu SGC' a byť ešte otravnejší ako McKay."
Prispatý Casanova SGC, ktorému práve pretiekol pohár trpezlivosti, zlomil palicu nad okolitým svetom a bez rozlúčenia vybehol z kancelárie preč. Elizabeth nastražila uši a uprela pohľad na stôl.
"Ja viem, že tam si," zakričala a čakala na odpoveď.
Žiadnej sa nedočkala.
"Generál O'Neill mi to zakázal," opäť vykríkla do tmy a zadržala dych. "Okrem toho, ani som o možnosti tvojho prevelenia neuvažovala."
Z chodby sa ozval šramot padajúceho nábytku a divoké výkriky: "Ja som to vedel, že to bol Jack, ja som to vedel, vedel, VEDEL!!!" Keď sa doktor Jackson ukľudnil, so zahanbenou tvárou nakukol do kancelárie a vytiahol svoju poslednú otázku: "Prečo si nepodala aspoň oficiálnu žiadosť?"
"Pretože polovica sestričiek v SGC by rezignovala a prihlásila sa do mojej expedície," pokúsila sa zažartovať a v momente, keď zbadala jeho skamenelú tvár, toho trpko oľutovala. "A myslím, že skutočnú odpoveď na to, prečo neopúšťaš Zem a všetkých na nej tak, ako ostatní z tejto expedície" [mávla rukou ku spisom, ktoré vypĺňala] "poznáš sám."
Daniel, ktorý sa teraz už opieral o rám dverí, uprel pohľad do neurčita, nevedomky zahryzol do spodnej pery a prikývol. Elizabeth sa ticho usmiala a kývla, na čo sa archeológ nenápadne vytratil z miestnosti. Chvíľu pozorovala jeho zamyslenú chôdzu a keď jej spadol pohľad späť na stôl, spomenula si na Simona, ktorý ju dnes doma čakal... pravdepodobne naposledy, ak Rodneymu o týždeň vyjde jeho pokus s antarktickým ZPM. Simon, jej opora počas posledných rokov, ktorá nedostala dostatočný stupeň bezpečnostného overenia...
Bože, aké šialené. Dokázala presvedčiť géniov ako Zelenka a Grodin, aby s pripojili k expedícii a zahrať všetko tak, aby *mali * bezpečnostné overenie, ale keď prišlo na jej snúbenca... samozrejme, kedy budete potrebovať v inej galaxii ďalšieho diplomata, uvedomujete si, že toto je stále záležitosť armády Spojených Štátov a takáto citová zainteresovanosť nie je niečo, čo by sme mohli pripustiť, okrem toho, váš snúbenec je momentálne zainteresovaný v rokovaniach s Taiwanom, bla bla bla...
Skvelé. Takže máme veľa kvanotvých fyzikov, genetikov, biológov, lekárov, technikov a vojakov a na to iba jednu psychologičku, jedného etymológa, ktorý zároveň zastáva post amatérskeho archeológa a antropológa a dvoch lingvistov. Super. Ak sa stretneme s Antikmi, uvidia naozaj to *najlepšie*. Zároveň aj to najnamyslenejšie, najšialenejšie a najpuntičkárskejšie.
Ale kto by ju počúval? Zbor náčelníkov mal dosť už len preto, že tomu bude veliť žena a okrem toho *diplomatka*. Och, aké ponižujúce, však? Hlavne, že máme 21. storočie a problémy s pohlavím zmizli v temnote stredoveku, huh?
'Toto bolí, Simon. Prosím ťa, nehnevaj sa,' zaprosila, topiac sa v spomienkach a predstavách. 'Bože, nech sa tento víkend nič nepokazí.'
V dverách znovu stál Daniel Jackson, pričom sa opäť opieral o rám, čo Elizabeth mierne zmietlo ako deja vú, nehľadiac už na jeho otázku...
"Ale prečo 'prispatý'?"
**
-Škótska vysočina, pár dní pred zapojením ZPM v Cheyenskej hore-
"*TEHOTNÁ?! BECKA JE TEHOTNÁ?!*"
**
-Dom Jennie McKayovej, Kanada, pár dní pred zapojením ZPM v Cheyenneskej hore-
"Si si istá, že mám všetko?" zakvílil Rodney McKay ešte raz a naposledy. Jeho sestra len prevrátila očami a významne poklepala po skle starodávnych nástenných hodín.
"Máš pravdu," prikývol Rodney, zdvihol svoje kufry a vyšiel bez rozlúčenia z obývačky. Jennie chvíľu čakala, napokon len pokrčila ramenami a mlčky sa za ním vydala do predsiene.
Byť staršou sestrou je niekedy hrozný údel. Zvlášť, ak vy nemáte tie superaktívne a hyperinteligentné bunky vo vaše šedej kôre mozgovej, ale máte zdravý selský rozum. A zvlásť, ak váš mladší brat tieto superinteligentné bunky má, ale poviete mu "lokomotíva" a doživotne tak zraníte jeho detskú dušičku.
"Že ja sem idiot lozil," zamrmlala detská dušička. "Čo som od toho čakal? Idiot jeden naivný, idiot, idiot..."
A zvlášť, ak sa naučil byť dospelým *takýmto* spôsobom. Tým logickým spôsobom, ktorý vo svojich rovniciach neráta s ľuďmi.
"Rodney," tíško sa ozvala Jennie.
"Hm?" zdvihol fyzik oči.
"Dokážeš pochopiť, keď ti teraz poviem, aby si tam bol na všetkých milý, že som tým myslela, že mi budeš chýbať?"
Uvidela v jeho očiach to tenulinké sklo sústredenia, ktoré ich vždy zahalilo, keď prepočítaval niečo zložité.
"Myslím, že áno," neprirodzene sa usmial, rýchlo prikývol a natiahol sa za kľučkou.
Čiže nie. Vysvetlil si to všetkými spôsobmi, akými sa to len dalo, ale ten hlavný mu unikol.
"Poď sem," zamrmlala, chytila ho za ruku a objala ho. Jej mladší bráško jej po troch sekundách objatie opätoval a na chvíľu bolo všetko správne.
Aspoň na túto maličkú chvíľočku, pomyslel si Rodney. Aspoň na tento moment, pomyslela si Jennie.
O hodinu neskôr Jennie Rodneyho pustila.
**
-Dom starej mamy Strapkovej, obec Biely Potok, Slovensko, pár dní pred zapojením ZPM v Cheyenneskej hore-
Vedel, ako to začne. To bolo dôležité. Uvažoval nad tým už najmenej tisíckrát. Vedel, že si spolu sadnú a on povie "Monika, musím ti niečo povedať".
"Takže nič nového?" spýtala sa ešte raz Monika a vytiahla z auta posledný kufor.
Bohužiaľ, ďalej si svoju taktiku nestihol premyslieť.
"Vlastne nic," zaklamal Radek a zobral jej ho z rúk. "Otevři mi, prosím tě."
"Si si istý, že je všetko v poriadku?" nakrčila Monika ešte raz obočie, keď so zavŕzganím otvorila bránku visiacu na starých hrdzavých pántoch.
"Jistě," zafučal, keď vzal do náručia zostávajúce tri kufre a s obmedzeným rozhľadom začal stúpať po podstienke. Pred ním sa otvorili dvere do kuchyne a vyletela z nich starenka s pariacim kotlíkom...
"Babka!" vykríkla Monika a rozbehla sa k svojej prekvapenej starej mame.
"Monika, ty kišašona jedna!" vykríkla 140 centimetrov vysoká starenka a pustila hrniec, aby mohla objať svoju vnučku. Vzápätí si uvedomila, aký osud očakáva polievku *vnútri* toho kotlíka a bleskovým pohybom ho zachytila decimeter pred pádom na zem.
"Ukažte," Radek pustil na zem kufry a zobral horúci hrniec z babičkiných rúk, na čo s ním chvíľu nacvičoval spartakiádu správneho kuchára, ktorý sa nechce popáliť. Za ním zatiaľ stará mama kritizovala vnučkin účes.
"Kam na také veci chodíš, dievča jedno nepodarené," smiala sa starenka. "To ťa tento doktor kazí, čo?"
'Toto bude víkend,' povzdychol si Radek a začal už tisíci a prvýkrát uvažovať, ako to Monike povie.
**
-Dom Jacka O'Neilla, pár dní pred zapojením ZPM v Cheyennskej hore-
"Zvoní telefón, O'Neill."
Žiadna odpoveď.
"O'Neill!"
"Čo?"
"Zvoní telefón."
"Nech zvoní... ak by to bolo niečo dôležitého, nevolali by o pol štvrtej poobede, ale o pol tretej nadránom."
"Aha."
-"Šatan šikovne obieha obranu, prihráva Pálffymu a ten sa točí okolo bránky... pozrite, čo to robí... to je neuveriteľné, kam na to ten chlap chodí... druhá otočka, tretia otočka... a áno, je tam góóóóól!!"-
"O'Neill?"
"Áno, Teal'c?"
"Telefón ešte stále zvoní."
"No dobre, keď nedáš... zdvihni ho."
Cvak.
"Rezidencia Jacka O'Neilla."
(Jack Teal'covi: "Rezidencia?")
(Teal'c Jackovi: [tichý pohľad])
"Áno, je tu, Daniel Jackson. Predám."
"Nie, nepodávaj mi ho. Aj tak viem, čo sa ma chce spýtať. Zaves to, zaves to..."
"*Jack?!?!?*"
"Čo som ti vravel, Teal'c?!"
"Nemáš zač, O'Neill."
"Veď počkaj, ja ti to raz vrátim... áno, *Daniel*?!"
Trpezlivé počúvanie.
"Nehovor, *Daniel*. Bude ti stačiť, keď ti po 346-ty raz poviem, že... *NIE*?"
Dosť hlučná odozva niekoho, kto rozpráva veľmi rýchlo.
(Jack zakryje slúchatko dlaňou a napočíta do 10.)
(Medzitým pozrie na Teal'ca, ktorý nemo sleduje slovenskú extraligu.)
"Práve *pre toto* som nechcel, aby si mi ho podával."
(Poodkryje dlaň a nakloní hlavu bližšie.)
"*... okremtohosomnajväčšíexpertnacelej*planéte*...*"
(Jack slúchatko opäť zakryje a opatrne ho položí späť na vidlicu.)
(Teal'c zdvihne obočie.)
-"... a blíži sa Bača, prichádza nahrávka od Cígera, delikátna otočka..."-
Cŕŕŕŕń. Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn!
"O'Neill-"
(Jack zdvihne ruku, aby ho prerušil.)
(Pousmeje sa a vytrhne telefón zo zásuvky.)
**
A tu to je. Škovránky poletovali nad našimi hlavami a spievali pieseň oráča, pionierska mládež džavotala na ihriskách a kradla autá na parkoviskách-
Pardon, akosi sa mi tu poplietli papiere. V skratke, prišiel deň D.
Nie. Nie 1. máj. Čo máte s prvým májom?
**
Kapitolka 4: Jadro III, alebo ako sa správny hrdina vydá v ústrety nebezpečenstvu
-Základňa SGC, deň odchodu-
"Becke do toho už chýbajú len dva mesiace," zamrmlal neurčito doktor Beckett.
"Monika ruší naše zásnuby," pridal sa do diskusie Radek.
"Prispatý?" zamračil sa doktor Jackson, žijúca legenda SGC, najmenej po tisícikrát. "Prečo prispatý?"
"Vravím ti, Carson," vzdychol Radek a poriadne si usrkol z šálky kávy, do ktorej pred chvíľou prilial poriadny kus škótskej whiskey, "bol by som oveľa radšej, ak by sa to Rodneymu nepodarilo a my by sme sa mohli vrátiť domov."
"Prosím ťa," zamračil sa genetik, "kedy sa pánovi Ideálnemu niekedy niečo nepodarilo."
"Máš pravdu," prikývol Radek a zažmurkal na usadeninu na dne šálky.
"Prispatý?" stále nedokázal pochopiť Daniel Jackson, žijúca legenda SGC.
"Sklapni," prekonali Čech a Škót jazykovú bariéru a našli spoločnú reč.
Nešťastná trojica doktorov sedela na krabiciach plných citlivého vedeckého vybavenia a neprítomne pozorovala ruch pred odchodom do galaxie Pegasus, vzdialenej miliardy miliárd miliárd miliárd... atď. svetelných rokov. Všade pobiehal personál SGC a novoutvorená SGA - necelý pol druha stovky nových kolonistov, ktorí nejdú kolonizovať, ale možno budú musieť. Mix vedcov a vojakov, ktorí sa už možno nikdy nebudú môcť vrátiť. Neveselá persektíva, všakže?
"Páni," oslovil trúchliacu trojicu prichádzajúci generál Jack O'Neill s širokým úsmevom na tvári. "Nie, že by som mal niečo proti vám, *vedcom*, sediacim uprostred chodby, ale nemáte na práci niečo iného ako popíjanie kávičky a udržiavanie priateľskej konverzácie? Pozrite, ako to tu naokolo vrie životom a... životom."
"Becka bude za dva mesiace rodiť," oznámil mu doktor Beckett. Jack zdvihol obočie.
"Monika so mnou zrušila zásnuby," prikývol Radek. Jack zamrkal.
A akoby toho nebolo dosť, Daniel Jackson, žijúca legenda SGC, pozrel na Jacka pohľadom strateného dieťaťa: "Jack, pripadám ti prispatý?"
Generál O'Neill sa zamračil a všetkých troch si dobre prezrel. Každý z nich na neho hľadel ako najsmutnejší človek na svete.
"Fajn," narovnal sa Jack. "Krátka kontrola. Ste si istí, že sa pred vašimi očami teraz otvorí nový svet a vy budete tými prvými, ktorí do neho budú môcť nahliadnuť - okrem teba, Daniel?"
Odpoveďou mu boli nemé tváre.
"Beriem to ako áno. A ste si istí, že ste všetci traja príslušníci druhu homo sapiens vedeckus, ktorí by mali skákať od radosti čo len pri myšlienke na niečo také - okrem teba, Daniel?"
Opäť to isté ticho, ako predtým.
"Fajn. Možno to nebol práve najlepší vtip," zakončil O'Neill.
"To bol vtip?" spýtal sa Daniel.
"Áno," prikývol Jack.
"Naozaj?"
"Určite."
"Vtip?"
"Áno, Daniel."
"Kecáš."
"Nie."
"Áno."
"Nie."
"Áno."
"Nie."
"Ale áno."
"Ale nie, Daniel! Mohol by si-?"
"Tak tu ste!" privítala sa plukovník Carterová, keď vybehla rýchlosťou tura s žalúdočnými problémami spoza rohu. "Myslela som, že vás už nedobehnem!"
"Carterová," otočil sa Jack od Daniela k nej. "Ako vidím, motorkárska sezóna sa pre vás nekončí."
Samantha pozrela na svoju kožennú kombinézu a narýchlo sa pokúsila zapraviť košeľu do riflí, no po chvíli to vzdala. S hnevom v svojich dôstojníckych očiach pozrela na veliteľa základne a začala svoju prednášku: "Pane, prečo ste mi neoznámil, že sa chystá expedícia do Atlantis a že-"
"Carterová!" zdvihol Jack ukazovák. "Mali ste dovolenku. Ako by som si mohol *dovoliť* čo len pomyslieť na to, že vás vyruším z prvej dovolenky, ktorú ste mali za posledných *päť* rokov?!"
"Pane, prestaňte odbiehať od témy!" zdvihla Carterová ruky nad nespravodlivosťou sveta. "Viete, že Daniel by na takúto akciu okamžite odišiel, nehľadiac na čokoľvek, čo by mu stálo v ceste..."
"Hm, Sam, sedím pol metra od teba," zapojil sa do debaty spomínaný archeológ.
"... a vy mi to zatajujete o 106? Že mi to hneď neprišlo divné, keď som bola celý mesiac mimo základne bez toho, že by ma niekto zavolal kvôli krízovej situácii..."
"Carterová, len aby ste vedeli-" zdvihol ruky O'Neill, no už bolo neskoro.
"... ale nie, vy si tu konšpirujete, ako sa dostať do galaxie Pegasus a nebyť toho, že som trošku brúsila po nete a nabúrala do siete KGB, tak by som ani nevedela, že Daniel práve dnes odchádza-"
"Carterová! Daniel neodchádza! Daniel zostáva! Danielovi nikto nedovolil odísť!" vychrlil na ňu O'Neill v najjednoduchších holých vetách, aké mu prišli na myseľ.
Nastalo trápne ticho. Carterová pozrela na Daniela, ktorý prispato žmurkal na všetkých naokolo, a potom na O'Neilla, ktorý zúrivo prikývol. Zelenka a Beckett v duchu rozjímali nad vlastným utrpením.
"Aha," zamrmlala šokovaná Samantha, skočila Danielovi okolo krku a pohladila ho po chrbáte. "Vďakabohu, že nikam nejdeš," dojato zamrmlala do jeho vlasov.
Daniel zamrkal, chvíľu uvažoval nad vývojom sitácie, potom mentálne pokrčil ramenami a objal plačúcu Sam. "To bude v poriadku, Sam. Ššš. Ššš."
O'Neill nahnevane mávol rukou a rázne odišiel do kontrolnej miestnosti, kým Radek pozrel na Becketta a kývol k obíjmajúcej dvojici. Carson pokrčil ramenami a opäť pozrel na laptop v svojom lone, aby sa už namenej po stýkrát uistil, že nemá žiadne nové maily.
"Sam, musím sa ťa niečo spýtať, niečo dôležité," ozval sa Daniel. Sam prestala rumázgať a pozrela mu do očí. Archeológ si odkašlal. Upravil uniformu. Prebehol rukou účes. Zamračil sa a vypustil z úst tie slová...
"Ehm... Nevieš, prečo si o mne každý myslí, že som prispatý?"
**
-Hlavná rozvodňa napájania prúdu, SGC, deň odchodu-
Rodney McKay s najväčšou bázňou zapojil pohasnuté ZPM do obvodu a po troch sekundách slávnostného ticha kývol seržantovi Silerovi, aby pripojil ZPM k Bráne.
Sotva tak seržant vykonal, ZPM začalo žlto žiariť a Rodney McKay mal druhé Vianoce.
"Funguje to! Funguje to!" užasnuto opakoval najnamyslenejší teoretický fyzik celého projektu Atlantis. "Ono to funguje! Funguje! Hurá!!"
"Riťolezec jeden blbý," zašomral seržant Siler a otočil sa na odchod, keď ho Kanaďan chytil za rameno a v záchvate nadšenia objal za výkrikov "Ono to funguje! Ideme do Atlantídy!"
"No, jasné, že funguje, samozrejme," vyprostil sa Siler z jeho zovretia a keď sa dostal z jeho sluchu, dodal: "Kripel jeden alergický."
"*HEURÉKA!!*" ozývalo sa medzitým chodbami radostné volanie z hlavnej rozvodne.
**
-Kontrolná miestnosť, SGC, deň odchodu-
"... pošleme sondu, skontrolujeme životné podmienky a pôjdeme. Všetko na jeden pokus."
Vedci z desiatok krajín a mariňáci USAF počúvali príhovor doktorky Weirovej, pričom každému z nich prechádzali mysľou spomienky na blízkych, na priateľov a rodinu, ktorú už možno nikdy neuvidia.
Teda, takmer všetci...
-Pánska toaleta na 24. poschodí Cheyennskej hory, SGC, deň odchodu-
"Podívej, Moniko, já vím, že jsem to tentokrát možná se svým vědeckým nadšením opravdu přehnal..."
K slovu sa dostala osoba na druhom konci a Radek sa pod prívalom jej slov nepríjemne zaškľabil a nehlučne vypustil z úst slovo 'sakra'. Oprel sa jednou rukou o stenu pánskeho WC a potichu dúfal, že ešte nespustili Bránu.
-Kontrolná miestnosť, SGC, deň odchodu-
"Každý z vás sa prihlásil na túto misiu dobrovoľne. Reprezentujete viac než tucet krajín."
Carson hrdo pohladil vlajku s modrým pozadím a bielym uhlopriečnym krížom. Rodney McKay stojaci vedľa neho prevrátil očami.
-Pánska toaleta na 24. poschodí Cheyennskej hory, SGC, deň odchodu-
"Já vím, já vím, já vím. Ale Moniko, podívej se na to z mého hlediska... ne, vůbec to nebylo nafingované... ne, není tu žádná *ona*... co máš proti americké armádě... ano, opravdu utajené..."
Radkova ex-snúbenica, ktorá pred piatimi minútami zásnuby obnovila, sa opäť ujala kázne. Doktor Zelenka odtiahol mobil od ucha.
-Kontrolná miestnosť, SGC, deň odchodu-
"Ste tí najlepší a najchytrejší, akých tento svet má a v svetle dobrodružstva, ktoré sa chystéme započať, ste zároveň aj najstatočnejší."
Teraz prevrátil očami seržant Siler, kontrolujúci posledný kúsok vybavenia, a zamrmlal si pre seba niečo o protekcii.
-Pánska toaleta na 24. poschodí Cheyennskej hory, SGC, deň odchodu-
"Opravdu mi to je... ano, pořád tě... nemůžu!... Moniko, jsem na cestě, která mě zavede přímo do učebnic dejepisu... podívej..."
No, keď nič iného, aspoň patetičnosť majú všetci dnes na dostatočnej úrovni.
-Kontrolná miestnosť, SGC, deň odchodu-
"Dúfam, že jedného dňa sa všetci vrátime, po tom ako objavíme pre ľudstvo celý nový svet na preskúmanie, ale ako všetci iste viete, je možné, že sa nikdy nebudeme môcť vrátiť domov. Chcela by som vám ponúknuť poslednú šancu odriecť vašu účasť."
Major John Sheppard, 2IC vojenskej pseudo-posádky Atlantis, sa zvedavo rozhliadol dookola.
-Pánska toaleta na 24. poschodí Cheyennskej hory, SGC, deň odchodu-
"... Moniko, každý z nás sa musel obětovat... Carson nebude slyšet první slova svého syna... ano, Becka je v tom... Moniko? Poslouchej mě."
Na druhom konci linky sa rozhostilo ticho. Radek sa zhlboka nadýchol a dúfal, že tomuto hovoru v češtine kontra slovenčine nebudú klásť stráže, ktoré ho prepájali, prílišnu váhu na to, aby si ho dali preložiť.
"Osud mě volá. A nemůžu nechat jeho volání jen tak. Možná to bude poslední, ktoré od něho dostanu. Je mi to hrozně, hrozně líto."
Po chvíli ticha sa jeho snúbenica konečne ozvala, tentokrát už oveľa, oveľa tichším hlasom.
"Ale vrátiš sa, však?"
Radek sa zahryzol do spodnej pery a pozrel okom realistu na nasledujúce roky svojho a Monikinho života. A nemal z toho najlepší pocit.
"Možná ne," priznal a hneď rýchlo dodal: "Chci, aby jsi vědela, že tě miluji, jak tě jen milovat můžu, ale opravdu, opravdu nevím, zda sa dokážu vrátit. A ty víš, co to předsa znamená."
"Neviem," zaznela jasná odpoveď.
"Víš předse, co sa stalo, když Odyseus opustil Ithaku a 20 let se nevracel-"
"Neviem," prerušila Monika Radka zvučným hlasom, ktorý hovoril, že to *nechce* rozoberať.
"Dobrá," prikývol Radek, "Přesne to jsem myslel. Už musím jít."
-Kontrolná miestnosť, SGC, deň odchodu-
Nikto sa neprihlásil. 'Smola,' pomyslel si John a pozrel späť na diplomatku, ktorá sa usmiala a kývnutím vzdala hold hrdinstvu, ktoré videla v očiach ľudí pred sebou.
'Počkajte, až sa dostaneme do prvého skutočného problému, doktorka,' zaškľabil sa pre seba Sheppard, 'a potom uvidíte to hrdinstvo, vďaka ktorému obetujú váš život len preto, aby si zachránili svoj zadok.'
"Seržant," zdvihla vedúca expedície hlavu k obecenstvu v kontrolnej miestnosti, "zadajte adresu."
Carson Beckett sa nervózne pousmial a šťuchol Kanaďana vedľa seba do ramena. Rodney McKay sa nepochopene zamračil na toto gesto detinskosti a nervózne prebehol do kontrolnej miestnosti, aby skontroloval priebeh zadávania adresy.
Radek Zelenka neprítomne zobral do rúk svoj plecniak a vošiel do štartovacej miestnosti, kým Škót na neho celou cestou požmurkával a dvíhal obočie s nemou otázkou 'Čo sa deje?' na perách.
Doktorka Weirová rovnako neprítomne prešla do kontrolnej miestnosti a zobudila sa, až keď sa na ňu šedivučký generál O'Neill usmial a podal jej ruku.
"To bolo dobré," povedal a niečo v jeho úsmeve jej prezradilo, že to myslí vážne.
"Vďaka," usmiala sa a pozrela na ľudí v štartovačke, ktorí sa začali rýchlosťou nervóznych vedcov hrabať v svojej batožine a overovať, že všetko je tam, kde má byť.
A Brána sa začala otáčať. Do galaxie Pegasus, česky Pegas, latinská skratka Peg., deklinácia 20°, RA 22 hodín, najlepšia viditeľnosť v októbri medzi 90 a -60 stupňami...
Zabudnite na to. Proste niekam tam... kde sa medzi hviezdami okrem pravdy ukrýva stratené mesto Atlantis.
"Jack, ešte pre mňa stále nie je príliš neskoro..." ukázal Daniel Jackson, prispatá žijúca legenda SGC, na rotujúcu Bránu.
"Nie," odbil ho generál.
"Len by som si zobral pár poznámok..." skúsil to archeológ ešte raz.
"Nie," pousmial sa Jack O'Neill, ktorý si plne uvedomoval, že plukovník Carterová by ho zaživa roztrhala na kúsky, ak by mu to dovolil.
"Sakra," ticho poznamenal Daniel Jackson, žijúca legenda SGC, a zamyslel sa nad tým, čo bude robiť ďalej. 'Asi pozvem Sam na večeru. A zvyšok dňa budem imitovať, že *neviem*, prečo Weirová povedala, čo povedala. Bude to zábava.'
A Brána sa točí ďalej.
**
Intermezzo, alebo ako sa autorka snaží premýšľať
Hrdina. Niekto, kto spravil rozdiel.
Toto je maličký pamätník pre všetkých hrdinov. Pre všetkých hrdinov, ktorí odišli do galaxie Pegasus - alebo Pegas, ak sa vám páči viac - napriek tomu, že vedeli, že neexistuje cesta späť. Pre všetku ich naivitu a vieru, ktorú vkladali do myšlienky, že McKay alebo Zelenka dokážu nájsť ZPM a s ním aj dosť energie na to, aby sa mohli vrátiť na Zem. Pre všetku ich odvahu a inteligenciu, ktorú museli preukázať už hneď po svojom príchode. Pre každé víťazstvo nad sebou samým a svojími bariérami. Pre každú prehru, ktorú prijali so cťou.
Ale zamyslite sa nad tým takto. Nikto sa hrdinom nenarodil. Tak ako sa nik nenarodil profesorom kvantovej fyziky (pánboh zaplať za to) alebo inštalatérom.
Tak ako z tých ľudí vyrástli hrdinovia? Prešli nejakým špeciálnym tréningom? Terapiou? Ovládaním mysle? Zvýšením daní?
**
V meste Atlantis, v galaxii ďalekej, praďalekej, alebo ako by povedali recesisti "far, far away"...
Pred kamerou sa objaví brunetka s príjemným úsmevom a začne nahrávať svoj odkaz ľuďom na Zemi. Dosť energie na 1.3 sekundy vysokorýchlostného prenosu z atlantickej Brány na pozemskú nie je príležitosť, ktorá by rástla na stromoch každý deň.
"Pani a pán Markhamoví, volám sa Elizabeth Weirová a váš syn bol členom môjho výskumného teamu..."
A my z toho práve tak ako Radek Zelenka nemáme najlepší pocit.
Ale niekedy to nie je o najlepších pocitoch.
"Môžete byť na svojho syna veľmi hrdí, pretože viete, že hrdinsky zomrel pri obrane druhých. Bol obľúbený a veľmi rešpektovaný medzi svojimi rovesníkmi a bolo mi povedané, ako často rozprával o svojej rodine. Priala by som si, aby som vám mohla povedať viac. Som si istá, že ako vojenská rodina pochopíte, že..."
V tomto okamžiku dochádza doktorke Weirovej posledný kúsok jej sebaovládania, ktoré bolo na hrane už poslednú hodinu a pol, počas nahrávania posledných 17-tich správ pre rodiny tých, ktorí to zatiaľ neprežili. A preto púšťa uzdy, ktoré pevne držala v rukách už tak dlho a ukazuje svoju pravú tvár.
Tvár, ktorá mlčí a chce plakať, ale už na to nemá sily.
Preboha, 26 mŕtvych z 160-tich. A to len za prvý rok. Preboha živého.
"Už ste skončili, madam?" spýta sa poručík Ford po tom, ako vypne kameru.
Elizabeth sa nadýchne a prekročí ďalšiu z priepastí a bariér.
"Len mi dajte ešte chvíľočku, poručík."
**
"Trvá to už príliš dlho," zamrmle si pre seba Rodney McKay. Zomierajúci doktor Gole pri jeho nohách sa k situácii nevyjadruje. "Myslím, že major má problémy. A ak má problémy on, máme ich aj my."
Pozrie na Goleho, ktorý len vzdychne: "Tak tam choď."
"Myslíš, že sa možeš pohnúť?"
Doktor sa zasmeje a pevnejšie zovrie revolver v svojej pravici: "Ani náhodou. Nikam nejdem."
"Dobre," nedokáže udržať Kanaďan svoje sklamanie a otočí sa s rukou na spúšti späť k vchodu do tunelu, odkiaľ sa môže každou chvíľou vyrútiť hocjaký Wraith. A vieme, že Wraithovia majú ten nepríjemný zlozvyk vycucávať z ľudí život. Čo je dosť bolestivé. Predstavte si, že večer máte 16 a ráno sa zobudíte ako 80-ročná babička. Kam sa podeli tie najlepšie roky života? Čo so všetkým tým libidom, ktoré v sebe ešte máte? Image 80-tky nie je práve to najpríťaživejšie, čo náš druh skrýva.
Tak nejako tak sa cítil doktor 32-ročný Gole, z ktorého spravil pred hodinou pri jednom nestráženom okamžiku naivity Wraith 65-ročného šedivučkého profesora.
"To je v poriadku," nervózne zopakuje Rodney. "Nevadí."
"Choď," prikáže mu z posledných síl Gole, no McKay ho ignoruje. "Rodney, proste choď." Pousmeje sa a dodá: "Zachráň deň."
"Chcel by som sa s ním kontaktovať, ale bojím sa, že by som tým odhalil jeho pozíciu," začne astrofyzik panicky bľabotať. "A priznajme si to, ak sa to nepodarí Sheppardovi, čo si už počneme my. Ale ak by som-"
A tu to je. Gole zdvihne ruku, vopchá si barretu do úst a strieľa.
Buch. McKayov monológ je efektívne prerušený. Rodney sa otočí a zočí, ako Goleovi bezvládne padá ruka s revolverom na zem.
A tu musí Rodney prekročiť svoju ďalšiu bariéru a priepasť.
Musí povedať tomu vystrašenému chlapcovi, ktorý sa normálne hrá na dospelého tým, že rozdáva svojím sarkazmom a namyslenosťou rany všetkým naokolo, aby sa prestal triasť nad mŕtvolou muža, ktorého mal ochraňovať pred Wraithmi a išiel pomôcť majorovi Sheppardovi.
**
"Takže toto skľudnenie dlho nepotrvá," skonštatuje Teyla, aby si urovnala v hlave informáciu, že je spolu s loďou uprostred oka hurikánu, ktorý mieri na Atlantis.
"Nie," nervózne odvetí doktor Beckett, "popravde, za 10 minút to bude už znova veľmi škaredé."
To poručíkovi Fordovi stačí. "Fajn, ideme na to," otočí sa k Jumperu, "Musíme pomôcť majorovi."
"Hej," zastaví ho Beckett. "Možeme vzlietnuť, ale pristátie bude dvakrát ťažšie, verte mi. Čo ak už búrka dosiahla Atlantis?"
"Dosiahla?"
"Ešte nie, ale každou chvíľou môže!"
"Tak nezdržujte!" chytí ho poručík za rameno a dotiahne ho ku kreslu pilota.
"Museli by sme letieť priamo skrz búrku, poručík! To je šialené!"
"Toto nie je šialenstvo, sme predsa vo vesmírne lodi! Môžeme letieť priamo nahor a ponad."
"A čo hneď po tom?"
"Priamo nadol."
"Som len prekliaty lekár, nie kúzelník!"
"Dokážete to!"
"Teyla?" otočí sa lekár k najrozvážnejšej osobe na palube.
"Ak môžeme pomôcť, musíme," odvetí Athosianka rovnako milo, ako keď pred pol hodinou bránila jeho rozhodnutie neletieť cez búrku do Atlantis a doktor Beckett je postavený pred voľbu.
A on sa nadýchne a prekročí jednu zo svojích bariér. Strach z vlastnej nešikovnosti.
A popri pokračovaní povie presne to, čo má na mysli.
"Ale do riti."
**
Dobre. Dobre, maličká. Netras sa. Nemáš sa prečo triasť, ruka moja. Len drž ten revolver. Len ho pevne drž. Len nech ti nevypadne.
"*Otvorte tie dvere! Vonku je Zelenka!*" ozýva sa z riadiacej miestnosti Rodneyho krik.
Oh, áno. Som vonku, o tom niet pochýb. A teraz ty, moja druhá ruka. Teraz sa zapojíš ty a chytíš tú vysielačku. Tak. Presne tak. A hlas? Netras sa, dobre?
"Je tu Wraith. V žiadnom prípade nesmiete otvoriť dvere do riadiacej miestnosti, rozumiete?"
"*Wraith?*" pýta sa major Sheppard. "*Sakra... seržant Bates, potrebujem váš team pred riadiacou miestnosťou. Zelenka je ohrozovaný Wraithom. Rozumiete?*"
Len sa netras, ručička. Len sa nedes, chrbát, že si narazil na dvere do riadiacej miestnosti. Len nepanikár, telo, že ti hrozí jasná a bolestivá smrť od tvora, ktorý vysáva život pre pobavenie. Len ďalej pevne drž. Vieš predsa, že máme v meste viac Wraithov, nemôžu poslať všetkých svojich mužov len preto, aby zachránili teba.
"*Radek, ideme za tebou,*" zakričí McKay. "*Vydrž!*"
Rád by som mu odsekol niečo štipľavého o zbytočnom hrdinstve, ale sorry, ľudia, možno niekedy inokedy. Hlavný záporná hrdina sa škodoradostne usmeje, zachrčí a pokojne šliape až ku mne. Netras sa, ručička, že je od teba len na pol metra. Strieľaj, strieľaj, zlato. No tak, strieľaj, ty kurva, lebo keď sa naseriem, tak uvidíš...
Beng, beng, beng, povedala by tá smrtka. Beng. Beng, beng, beng...
Cvak, cvak, cvak, s radosťou by ku mne prehovorila, keby som jej na to dal dosť času. Wraith sa zadíva na diery vo svojom hrudníku, pokrčí ramenami a bez známky poškodenia kráča ku mne. A tu to je, tu to prichádza...
Tu by som sa mal nadýchnuť a prekročiť svoju priepasť a bariéru, podľa možnosti pri tom niečo duchaplného povedať.
A potom by som mal pokračovať v mojej ceste, všakže?
Ale ten úškľabok na tvári hajzla Wraitha mi vraví, že toľko času mať nebudem. Posledný krok, už cítim jeho dych, vážené publikum, ten údesný puch by som vám vážne neprial a prichádza...
Opora pod chrbátom mizne a ja padám na zem. Odtiaľ vidím majora Shepparda a jeho P-90-ku. "Ahoj, Bob," pozdraví nepríjemne prekvapeného Wraitha a stisne spúšť.
A drží ju, hoci to vôbec nepomáha. Wraith postojačky príjma dávky zo zásobníka, niekto ma ťahá za pútko vesty...
Všetko sa hýbe, dvere sa zatvárajú a Wraith s hnevom udrie steny, na ktorej už nie je prišpendlený jeden Čech.
A ja by som povedal, že teraz je ten príhodný čas na to, aby som sa nadýchol, po prípade povedal niečo vhodné.
"Čo vám to, trvalo tak dlho, ježíšímarjá!"
A na základe svojho odhadu experta na poloklasickú teóriu relativity by som povedal, že je čas vydýchnuť a pokračovať.
Aby som mohol čeliť svojej neistej budúcnosti spolu s ostatnými, ako by povedala jedna veľmi múdra žena.
**
Kapitolka 5: Záver, alebo aj správni hrdinovia majú svoje dni
"Čelíme strašnému nepriateľovi a neistej budúcnosti. Ale ak by ste od nás nikdy viac nepočuli, vedzte, že vaši milovaní nečelili tejto neistote osamotení. Čelíme našej budúcnosti spoločne."
Doktorka Weirová sklonila hlavu a hlbšie sa oprela do stoličky, premietajúc nad hrôzami, ktoré na si na jej ľudí v ich mlhavej budúcnosti mydlia ruky a nad tým, či sa jej podarí dodržať sľub, ktorý práve dala rodinám všetkých členov expedície. Poručík Ford vypol kameru a usmial sa.
"Páni, madam," zvolal od úžasu, no mierne ho zarazila temnota v jej očiach, keď zdvihla hlavu, "tomu už len chýbal výkrik: 'A znížim dane!'"
Pozrel na ňu ešte raz a smiech mu zamrzol na bránici a opatrne zaliezol späť, pretože vedel, že tam vonku to bude teraz extrémne nebezpečné.
"Poručík, tak trochu uvažujem..." nadhodila - akoby nič - Vodkyňa Sediaca Za Stolom a Aiden Ford okamžite vedel, že by dal čokoľvek za to, aby prestala uvažovať a začala neuveriteľnou rýchlosťou zabúdať.
"... mám vás preveliť spolu s Kavanaughom na MJ6-989, alebo vás mám predtým dať rozštvrtiť?"
Ford sa zahľadel na kameru pred sebou a zvážnel, ba takmer smrteľne vážne zbledol, čo bolo vzhľadom na farbu jeho pleti neuveriteľne náročné.
A k tomu, aby sa z čiernej stala v okamžiku biela stačilo len naoko zvedavé zdvihnutie jedného obočia od doktorky Elizabeth Weirovej.
"Radšej rozštvrtiť, ako byť s tým - s prepáčením - idiotom na rovnakej úrovni, madam," pokorne zamrmlal, pri čom sa tváril, že balenie kamery si vyžaduje jeho absolútnu pozornosť.
Elizabeth sa usmiala a vstala.
"Poprava sa odkladá, poručík," prehodila, kým kráčala k dverám, pri ktorých sa pootočila späť a žmurkla na neho. "Dane vybavím nabudúce."
Aiden sa usmial a zasalutoval: "Rozkaz, madam."
Tentokrát sa Elizabeth usmiala naozaj a za odchodu si začala pospevovať Marselleaisu.
namuras
Diskusia
kAnYs (Anonym)
:)) Nasmial som sa :) Dobre. Inak mas vinikajuci talent ako niekomu pokazit storyline. ;)
30.06.2005
:)) Nasmial som sa :) Dobre. Inak mas vinikajuci talent ako niekomu pokazit storyline. ;)
30.06.2005
namuras
No, chcela som toho pokaziť čo najmenj, ak mi povieš, čo je zle, už to viac nespravím. Plus sorry, že je tá poviedka z tak neznámeho sveta (SG Atlantis nepozná každý, Nova ešte len uvažuje o odkúpení...) :)
30.06.2005
No, chcela som toho pokaziť čo najmenj, ak mi povieš, čo je zle, už to viac nespravím. Plus sorry, že je tá poviedka z tak neznámeho sveta (SG Atlantis nepozná každý, Nova ešte len uvažuje o odkúpení...) :)
30.06.2005
interfernet (Anonym)
Sry, chtel jsem si to precist, ale na me je to moc dlouhy :/ :) interfernet from sg-portal.com ;)
30.06.2005
Sry, chtel jsem si to precist, ale na me je to moc dlouhy :/ :) interfernet from sg-portal.com ;)
30.06.2005
Hadvao (Anonym)
Sranda velká, povedlo se ti to.
30.06.2005
Sranda velká, povedlo se ti to.
30.06.2005
namuras
Ď, ď, od chvály sa začnem červenať, od interfernetovej poznámky sa červenám, ale hnevom [chalan, čo ja s tebou spravím, aspoň, že tentokrát si ma neposlal do nemenovaného pohlavného orgánu]. Teraz čakám na drtiacu kritiku. Tak čo, gardenboy, píšeš naozaj tak skvelo?
01.07.2005
Ď, ď, od chvály sa začnem červenať, od interfernetovej poznámky sa červenám, ale hnevom [chalan, čo ja s tebou spravím, aspoň, že tentokrát si ma neposlal do nemenovaného pohlavného orgánu]. Teraz čakám na drtiacu kritiku. Tak čo, gardenboy, píšeš naozaj tak skvelo?
01.07.2005
amoneth (Anonym)
No bolo to dost dlhe,ale stalo to za to. Ako som vravela davnejsie len tak dalej.
02.07.2005
No bolo to dost dlhe,ale stalo to za to. Ako som vravela davnejsie len tak dalej.
02.07.2005
Aldeberan (Anonym)
tak kritiku ... ? Poviedka nema poriadny dej, je tak trochu zmätená, 8 z 10 vtipov su trapne ( 1 z 10 je na mierny usmev posledny na tak na jedno HA! HA! poriadne som sa nezasmial ani raz). Vobec pisat humorne veci je hrozne tazke a vacsinou to skonci tak ako tu .... zle :( ALe vidiet ze autorka pisala o niecom co ju bavi a snazila sa o vtipnost tak vela az to vtipne nebolo.
02.07.2005
tak kritiku ... ? Poviedka nema poriadny dej, je tak trochu zmätená, 8 z 10 vtipov su trapne ( 1 z 10 je na mierny usmev posledny na tak na jedno HA! HA! poriadne som sa nezasmial ani raz). Vobec pisat humorne veci je hrozne tazke a vacsinou to skonci tak ako tu .... zle :( ALe vidiet ze autorka pisala o niecom co ju bavi a snazila sa o vtipnost tak vela az to vtipne nebolo.
02.07.2005
kanys (Anonym)
Dalsi... podavas si nas akoby sme boli u holica. Co sa tyka toho story linu... ehm, takisto ani kazdy nevidel stargate, a tam si toho prezradila hodne (hammond povyseny, o`niel povyseny, dalej uz neviem lebo som sa radsej v citani zastavil, tiez som SG nevidel celu) Co sa tyka toho humoru, osobne si myslim ze urobit dielo pri ktorom by clovek bol v permanentnych krcoch sa urobit neda. Pretoze akokolvek je autor dobry, clovek si pri jeho dielach na jeho styl humoru casom zvykne a krcovite zachvaty ako v prvej knihe stoparovho sprievodcu po galaxii, v poslednych upadly do obcasneho pobaveneho uskrnu na tvari. Samozrejme ze pri citani tohoto clovek krce nechyti, ale myslim ze to ani nebol zamer. Ani by som to nenazval poviedkou. Skor mi to pripadalo ako oddychova anegdota na SG, to je vsetko. Pribeh som od toho moc velky necakal potom co som si precital prvych par stran (dalej som ani necital hovorim, nechcem si pokazit SG1). A co sa tyka, ked uz toho plytkeho humoru, osobne si myslim z toho mala co som videl, ze ked clovek zaklada na SG1, moc hlbokeho humory do toho dat ani nemoze. SG1 ma sama o sebe dost plytky humor, hlavne co sa tyka obcasnych O`nielovych hlasok, a to si myslim ze namuras vystihla celkom dobre. Aj ked mozem iba sudit zaciatok, tak moju kritiku berte z rezervou.
04.07.2005
Dalsi... podavas si nas akoby sme boli u holica. Co sa tyka toho story linu... ehm, takisto ani kazdy nevidel stargate, a tam si toho prezradila hodne (hammond povyseny, o`niel povyseny, dalej uz neviem lebo som sa radsej v citani zastavil, tiez som SG nevidel celu) Co sa tyka toho humoru, osobne si myslim ze urobit dielo pri ktorom by clovek bol v permanentnych krcoch sa urobit neda. Pretoze akokolvek je autor dobry, clovek si pri jeho dielach na jeho styl humoru casom zvykne a krcovite zachvaty ako v prvej knihe stoparovho sprievodcu po galaxii, v poslednych upadly do obcasneho pobaveneho uskrnu na tvari. Samozrejme ze pri citani tohoto clovek krce nechyti, ale myslim ze to ani nebol zamer. Ani by som to nenazval poviedkou. Skor mi to pripadalo ako oddychova anegdota na SG, to je vsetko. Pribeh som od toho moc velky necakal potom co som si precital prvych par stran (dalej som ani necital hovorim, nechcem si pokazit SG1). A co sa tyka, ked uz toho plytkeho humoru, osobne si myslim z toho mala co som videl, ze ked clovek zaklada na SG1, moc hlbokeho humory do toho dat ani nemoze. SG1 ma sama o sebe dost plytky humor, hlavne co sa tyka obcasnych O`nielovych hlasok, a to si myslim ze namuras vystihla celkom dobre. Aj ked mozem iba sudit zaciatok, tak moju kritiku berte z rezervou.
04.07.2005
Trin (Anonym)
Tak na zaciatok k predchadzajucim reakciam, videla som vacsinu casti SG, asi nie vsetky ale tu vacsiu polovicu a musim dodat, ze to bolo celkom fajn. Humor sice patri k pisaniu, ale nie je jeho nevyhnutnou sucastou, obcasne O neilove hlasky cloveku raz zacnu liezt na mozog, ale zase to k tomu patri. Dlzka, tak ta bola na moj vkus asi dost dlha, ale mam rada, ked sa pribeh a hlavne nejaky takyto trochu komplikuje a o tom bol cely serial. Trochu obcas na nepochopenie, ze co tam robili jednotlive useky ale postupne to do seba zapadlo, az na jeden pateticky vykrik o tom ze Becky je tehotna, lebo to je tam uplne zbytocne. Potom tu bolo dost prelinanych dejovych linii a chcelo by to viac asi vysvetlenia k jednotlivym postavam, lebo clovek ktory to nesleduje straca po case zaujem a upada do akejsi letargie, ze len citas a vyznam nikde.n Tak to sa mi parkrat stalo, ale inak celkom fajn. Este jedna vec mi vadila, nechapala som kto tu vlastne vystupuje ako hlavna postava, lebo spociatku som mala pocit, ze to pises ako by si tam bola a potom opisujes akoby hlavnou postavou bola Elizabeth a nakoniec to davas do tretej osoby. MOzno si to tak chcela, ale neskuseny citatel, ktory si chce pri knihe(poviedke)trochu oddychnut sa v tom nevyzna. A ak mam pravdu povedat trosku som sa stracala na zaciatku v tych akychsi vysvetleniach, vobec to nesuviselo a asi by som ti len velmi tazko mohla po precitani povedat, ze co tam vobec bolo. Ale nech som spravodliva, mna to celkom prijemne prekvapilo a mam z toho taky prijemny pocit ako uz davno nie, ale uz sa tesim kedy Nova odkupi prava na dalsie casti. A tebe? Co by som ti Namuras povedala a odkazala???Skus sa zamysliet na tom, co ti kazdy napisal a pokracuj, pretoze mas v sebe obrovsky potencial spajat veci, kotre som si myslela, ze nikto nedokaze spojit, teda aspon ja mam pocit, ze som tam nasla par odkazov na ine diela, filmy atd. ak to bol aj jeden z tvojich zamerov, tak u mna to mas k plusu...Len tak dalej...
06.07.2005
Tak na zaciatok k predchadzajucim reakciam, videla som vacsinu casti SG, asi nie vsetky ale tu vacsiu polovicu a musim dodat, ze to bolo celkom fajn. Humor sice patri k pisaniu, ale nie je jeho nevyhnutnou sucastou, obcasne O neilove hlasky cloveku raz zacnu liezt na mozog, ale zase to k tomu patri. Dlzka, tak ta bola na moj vkus asi dost dlha, ale mam rada, ked sa pribeh a hlavne nejaky takyto trochu komplikuje a o tom bol cely serial. Trochu obcas na nepochopenie, ze co tam robili jednotlive useky ale postupne to do seba zapadlo, az na jeden pateticky vykrik o tom ze Becky je tehotna, lebo to je tam uplne zbytocne. Potom tu bolo dost prelinanych dejovych linii a chcelo by to viac asi vysvetlenia k jednotlivym postavam, lebo clovek ktory to nesleduje straca po case zaujem a upada do akejsi letargie, ze len citas a vyznam nikde.n Tak to sa mi parkrat stalo, ale inak celkom fajn. Este jedna vec mi vadila, nechapala som kto tu vlastne vystupuje ako hlavna postava, lebo spociatku som mala pocit, ze to pises ako by si tam bola a potom opisujes akoby hlavnou postavou bola Elizabeth a nakoniec to davas do tretej osoby. MOzno si to tak chcela, ale neskuseny citatel, ktory si chce pri knihe(poviedke)trochu oddychnut sa v tom nevyzna. A ak mam pravdu povedat trosku som sa stracala na zaciatku v tych akychsi vysvetleniach, vobec to nesuviselo a asi by som ti len velmi tazko mohla po precitani povedat, ze co tam vobec bolo. Ale nech som spravodliva, mna to celkom prijemne prekvapilo a mam z toho taky prijemny pocit ako uz davno nie, ale uz sa tesim kedy Nova odkupi prava na dalsie casti. A tebe? Co by som ti Namuras povedala a odkazala???Skus sa zamysliet na tom, co ti kazdy napisal a pokracuj, pretoze mas v sebe obrovsky potencial spajat veci, kotre som si myslela, ze nikto nedokaze spojit, teda aspon ja mam pocit, ze som tam nasla par odkazov na ine diela, filmy atd. ak to bol aj jeden z tvojich zamerov, tak u mna to mas k plusu...Len tak dalej...
06.07.2005
eSGe 1 (Anonym)
Trin uz napisala priblizne vsetko co som chcel dodat :)
07.07.2005
Trin uz napisala priblizne vsetko co som chcel dodat :)
07.07.2005
namuras
Ako tak kukám na tie odozvy (všetky), v žalúdku sa mi rozprostiera taký príjemný pocit. "Niekoho som tak vytočila, že sa mi pokúsil nakopať zadok," hovorí ten pocit, "a niekto zase strávil za monitorom peknú štvrťhodinku, kým erudovaným sposobom vrazil na papier svoje YdeJe." Takže každému z vás, thx.
12.07.2005
Ako tak kukám na tie odozvy (všetky), v žalúdku sa mi rozprostiera taký príjemný pocit. "Niekoho som tak vytočila, že sa mi pokúsil nakopať zadok," hovorí ten pocit, "a niekto zase strávil za monitorom peknú štvrťhodinku, kým erudovaným sposobom vrazil na papier svoje YdeJe." Takže každému z vás, thx.
12.07.2005